znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 248/04-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Petra Sopka, K., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 494/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Petra Sopka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 494/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Petrovi Sopkovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi   JUDr.   P.   K.,   K.,   vo   výške   9   340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2004 doručená   sťažnosť   Petra   Sopka,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. P. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   Okresným súdom   Košice   I   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 24 C 494/99.

Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ uvádza, že 21. júna 1999 doručil okresnému súdu žalobu o vyslovenie neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru   proti   spoločnosti   Obchod   s palivami,   a.   s., Košice, Floriánska 16 (ďalej aj „žalovaný“). Sťažovateľ v žalobe namietal, že žalovaný ako zamestnávateľ nepožiadal príslušný odborový orgán o predchádzajúci súhlas na výpoveď, hoci tak mal podľa príslušných pracovnoprávnych predpisov urobiť.

Okresný súd konal v predmetnej veci v priebehu roka 2000 plynule, ale pojednávanie 31. januára 2001 bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania z odboru grafológie. Sťažovateľ je toho názoru, že od tohto dátumu nastali vo veci prieťahy zrejme spôsobené zmenou zákonného sudcu v uvedenej veci.

Sťažovateľ doručil 14. januára 2002 okresnému súdu žiadosť o stanovenie termínu pojednávania s poukázaním na skutočnosť, že ostatné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo v januári   2001.   Ďalšiu   urgenciu   okresnému   súdu   doručil   sťažovateľ   19.   augusta   2002. V nadväznosti na to okresný súd uznesením z 20. augusta 2002 sp. zn. 24 C 494/99 nariadil vo veci znalecké dokazovanie.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd po zmene predsedníčky senátu od októbra 2003 začal vo veci konať riadne a bez prieťahov, avšak už po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   494/99,   priznal   mu   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk a úhradu trov jeho právneho zastúpenia.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje dĺžkou prieťahov v konaní, ich neodôvodnenosťou, ako aj tým, že pasivitou súdu sa značne skomplikovalo vymáhanie náhrady mzdy od pôvodne žalovaného subjektu.

Ústavný   súd   18.   augusta   2004   sťažnosť   sťažovateľa   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 248/04.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 6. októbra 2004. Vo vyjadrení sa po podrobnom opísaní skutkového   stavu   vo   veci   dotkol   aj   skutočností   uvádzaných   sťažovateľom   v sťažnosti, pričom konštatoval, že zo strany súdu došlo v predmetnom konaní k prieťahom v období od 31. januára 2001 do 20. augusta 2002, a to z dôvodu, že vybavujúca sudkyňa odišla na materskú   dovolenku   a vec   bola pridelená inému   sudcovi.   Zároveň   uviedol,   že k ďalším prieťahom v konaní v rokoch 2003 – 2004 došlo z dôvodu správania účastníkov konania, ktorí sa z rôznych (ospravedlnených) dôvodov pojednávaní striedavo nezúčastňovali a bez ich   aktívnej   súčinnosti   nemohol   súd   vo   veci   pokračovať.   Na   záver   svojho   vyjadrenia predseda okresného súdu poznamenal, že vec po právnej stránke nie je zložitá, ale pomerne náročný je skutkový stav, ktorý si vyžaduje rozsiahle dokazovanie.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 494/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ podal 21. júna 1999 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanému,   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   výpoveďou.   Žalovaný   ako zamestnávateľ   sťažovateľa   mu   29.   januára   1999   doručil   na   pracovisku   výpoveď z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce (platného ku dňu podania výpovede)   z dôvodu   racionalizačných   opatrení,   v dôsledku   ktorých   sa   sťažovateľ   stal nadbytočným.   Výpovedná   lehota   začala   sťažovateľovi   plynúť   1.   februára   1999   a jej uplynutím 30. apríla 1999 sťažovateľ ukončil pracovný pomer u žalovaného.

Sťažovateľ   uvádza,   že   počas   trvania   pracovného   pomeru   pôsobil   ako   predseda miestnej   odborovej   organizácie.   Skutočnosť,   že   zamestnávateľ   mu   dal   výpoveď   bez predchádzajúceho súhlasu odborového orgánu, považoval sťažovateľ za dôvod neplatnosti svojej   výpovede,   čo   však   zamestnávateľ   neakceptoval.   Preto   sa   sťažovateľ   vyslovenia neplatnosti výpovede domáhal cestou súdu. Žaloba bola na okresnom súde zaregistrovaná pod sp. zn. 24 C 494/99.

Listom z 27. apríla 2000 okresný súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe a zároveň vo veci nariadil pojednávanie na 24. máj 2000.

Žalovaný splnil svoju povinnosť 18. mája 2000. Vo svojom vyjadrení preukazoval, že odborová organizácia v jeho spoločnosti bola zrušená v roku 1996, preto žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Na pojednávaní konanom 24. mája 2000 okresný súd vypočul účastníkov konania a za   účelom   uloženia   povinnosti   týmto   účastníkom   predložiť   doklady   preukazujúce   ich tvrdenia   o pôsobení,   resp.   nepôsobení   odborovej   organizácie   v spoločnosti   žalovaného pojednávanie odročil na 12. júl 2000.

Listom   z 2.   júna 2000 sa   okresný   súd obrátil   na Ministerstvo   vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) s dožiadaním, či v registri združení ministerstvo eviduje   Odborový   zväz   pracovníkov   obchodu   s pôsobnosťou   v Slovenskej   republike, Košice, Hutnícka 1 (ďalej len „odborový zväz“), a či ako samostatné združenie je v registri vedená odborová organizácia pri spoločnosti žalovaného. Listom z 8. júna 2000 okresný súd požiadal odborový zväz, aby mu zaslal stanovy zväzu.

Sťažovateľ podaním z 15. júna 2000 rozšíril svoj žalobný návrh o náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku od 1. mája 1999 do doby, kedy mu bude umožnené pracovať na jeho pôvodnom pracovnom mieste.

Odborový zväz 15. júna 2000 zaslal okresnému súdu požadované stanovy. Žalovaný predložil okresnému súdu listinné dôkazy 29. júna 2000. Dňa 4. júla 2000 ministerstvo vnútra   okresnému   súdu   oznámilo,   že   odborová   organizácia   pri   spoločnosti   Obchod s palivami,   a.   s.,   so   sídlom   v Košiciach,   Floriánska   16,   nie   je   ani   nebola   do   evidencie odborových a zamestnávateľských organizácií vedenej na ministerstve zapísaná.

Postup okresného súdu v ďalšom období od 12. júla 2000 do 31. januára 2001, keď zabezpečoval vo veci listinné dôkazy od účastníkov konania, odborového zväzu (listom z 26. októbra 2000) a Krajskej správy Štatistického úradu Slovenskej republiky v Košiciach (listom z 26. októbra 2000), ako aj pojednával vo veci (12. júla 2000, 25. októbra 2000, 22. novembra 2000, 6. decembra 2000, 31. januára 2001), plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci). Pojednávanie konané 31. januára 2001 okresný súd odročil na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania z odboru písmoznalectva. Znalecké dokazovanie sa malo týkať zistenia pravosti podpisu svedka Š. S., člena výboru odborovej organizácie.

Listom z 3. septembra 2001 sa okresný súd obrátil na právneho zástupcu sťažovateľa, aby mu oznámil bližšie identifikačné údaje o úmrtí svedka Š. S. Ten listom doručeným okresnému súdu 3. októbra 2001 oznámil, že mu nie sú známe požadované informácie o zomrelom svedkovi, a odkázal ho s týmto dopytom na žalovaného. Listom z 3. decembra 2001 sa preto okresný súd obrátil s vyššie uvedenou požiadavkou na žalovaného, ktorý 8. januára   2002   oznámil   osobné   údaje   o nebohom   okrem   dátumu   úmrtia,   ktoré   sa   mu nepodarilo zistiť, pretože nebohý už nebol od 20. novembra 1998 jeho zamestnancom.

Listom   z 18.   januára   2002   okresný   súd   požiadal   Centrálnu   evidenciu   pobytu obyvateľov Banská Bystrica o oznámenie dátumu úmrtia Š. S., o túto informáciu požiadal aj Matričný úrad Okresného úradu Košice IV (ďalej len „matričný úrad“).

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 1.   februára   2002   bola   vec   sťažovateľa pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 11 C z dôvodu materskej dovolenky vo veci konajúcej sudkyne.

Podaním zo 4. februára 2002 sťažovateľ opätovne žiadal okresný súd o rozšírenie žalobného návrhu,   a to   o úroky   z omeškania vo   výške   17,6   % ročne   z každej   mesačnej splátky.

Miestny   úrad mestskej   časti   Košice   -   Juh 1.   marca   2002 zaslal okresnému   súdu úmrtný list nebohého.

Až uznesením sp. zn. 24 C 494/99 z 20. augusta 2002 okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva a ustanovil súdneho znalca M. N., grafológa, T. Jeho úlohou bolo určiť, či podpis nachádzajúci sa na listine z 8. decembra 1998 označenej hlavičkou žalovaného „Žiadosť organizácie o udelenie predchádzajúceho súhlasu   na   rozviazanie   pracovného   pomeru   výpoveďou“ je   pravým   podpisom   Š.   S. (sťažovateľ ho spochybnil).

Medzitým uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 K 6/02   z 23.   januára 2002   bol   na   majetok   žalovaného vyhlásený konkurz.   Správkyňa konkurznej podstaty žalovaného (úpadcu) listom zo 17. septembra 2002 požiadala okresný súd o prerušenie konania podľa príslušných ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

V nadväznosti na to okresný súd listom z 27. septembra 2002 doručoval vyjadrenie správkyne   sťažovateľovi   a   taktiež   zisťoval   platnosť   plnej   moci   právneho   zástupcu žalovaného na jeho zastupovanie.

Dňa 8. októbra 2002 oznámila správkyňa konkurznej podstaty, že došlo k zániku plnej moci doterajšieho právneho zástupcu na zastupovanie.

Vo veci ustanovený znalec 6. februára 2003 doručil okresnému súdu vyhotovený znalecký   posudok.   Okresný   súd   ho   následne   doručoval   sťažovateľovi   a správkyni konkurznej podstaty žalovaného. Uznesením z 26. marca 2003 okresný súd určil znalcovi odmenu za vyhotovený znalecký posudok a doručoval ho účastníkom konania.

Vzhľadom na to, že krajský súd uznesením zo 7. mája 2003 zbavil JUDr. O. T. funkcie správcu konkurznej podstaty žalovaného, okresný súd zisťoval na konkurznom súde nového správcu konkurznej podstaty (2. septembra 2003).

Dňa 12. septembra 2003 okresný súd vytýčil pojednávanie vo veci na deň 22. októbra 2003 a za tým účelom predvolal účastníkov konania. Nariadené pojednávanie však bolo odročené z dôvodu liečebného pobytu správcu konkurznej podstaty žalovaného a pre jeho neprítomnosť bolo odročené aj pojednávanie nariadené na 13. január 2004. Pojednávanie nariadené   na   25.   február   2004   bolo   odročené   pre   neprítomnosť   vybavujúcej   sudkyne z dôvodu ošetrovania člena rodiny.

Dňa   8.   marca   2004   okresný   súd   vytýčil   pojednávanie   na   27.   apríl   2004. Na pojednávaní konanom 27. apríla 2004, na ktorom svoju neúčasť sťažovateľ ospravedlnil, správca konkurznej podstaty uviedol, že v tomto období už odovzdal konkurznému súdu konečnú   správu   o konkurze,   pričom   sa   predpokladá   výmaz   žalovaného   z obchodného registra. Okresný súd odročil predmetné pojednávanie na 16. jún 2004.

Svoju   neúčasť   na   pojednávaní   16.   júna   2004   sťažovateľ   ospravedlnil   a žiadal o odročenie pojednávania, na ktorom chce byť osobne prítomný. Preto okresný súd vyhovel jeho žiadosti a odročil pojednávanie na 5. október 2004.

Pojednávanie   nariadené   na   5.   október   2004   bolo   z dôvodu   práceneschopnosti predsedníčky senátu odročené na neurčito. Následne 14. októbra 2004 okresný súd vytýčil pojednávanie   na   16.   november   2004   a za   tým   účelom   predvolal   účastníkov   konania. Správca konkurznej podstaty ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní s tým, že krajský súd   uznesením   sp.   zn.   4   K 6/02   z 9.   júla 2004   schválil   konečnú   správu   v konkurznom konaní   týkajúcom   sa   konkurzu   vyhláseného   na   majetok   žalovaného.   Navrhol   preto zamietnuť žalobu z titulu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného.

Ostatné pojednávanie nariadené na 16. november 2004 bolo z dôvodu neprítomnosti obidvoch účastníkov konania (zo strany žalovaného ospravedlnenej) odročené na 8. február 2005.

Dôvodné   urgencie   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   podané   sťažovateľom 14. januára   2002   a 19.   augusta   2002   kvalifikoval   ústavný   súd   ako   právny   prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný   súd   konštatuje,   že spor   o neplatnosť rozviazania   pracovného   pomeru   a náhradu ušlej mzdy je sporom pracovnoprávnym. Súdy majú s takými spormi dlhodobé skúsenosti a právna úprava obsiahnutá v Zákonníku práce je jasná a jej výklad a používanie sú súdnou praxou   ustálené.   K otázke   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy existuje množstvo rozhodnutí publikovaných v oficiálnych zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk. Posudzovaný spor takéhoto druhu na okresnom súde podľa názoru ústavného súdu (ktorý sa opiera o obsah spisu) nie je sporom, ktorý by kládol osobitné nároky na dokazovanie   a na   právne   posúdenie   veci.   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   vec   právne a fakticky za zložitú.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (v   postavení   žalobcu), ústavný súd pripúšťa, že dva návrhy na zmenu petitu žaloby (jej rozšírenie o ďalšie nároky) zo   strany   sťažovateľa,   v dvoch   prípadoch   ospravedlnená   neúčasť   sťažovateľa   na pojednávaniach   ako   dôvod   odročovania   pojednávaní   okresným   súdom   a jedna   jeho neospravedlnená neúčasť a jeho návrhy na vypočutie viacerých svedkov v konaní mohli vplývať na priebeh a dĺžku konania. Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších   rozhodnutiach využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu konania, nemožno ho však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (I.   ÚS   31/01). Vyššie   uvedené   skutočnosti   však   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o primeranom finančnom zadosťučinení sťažovateľa.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Obdobie nečinnosti okresného súdu ústavný súd zistil od 21. júna 1999, t. j. hneď od podania   žaloby, do   27.   apríla 2000,   keď okresný   súd   vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe   a vytýčil   termín   pojednávania   na   24.   máj   2000.   Ústavný   súd   uznáva,   že   prvé preštudovanie žaloby a zvolenie vhodného postupu súdu vo veci si vyžadujú určitú dobu. Preto dospel k záveru, že z uvedených 10 mesiacov predstavuje len 7 mesiacov zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a 3 mesiace predstavujú maximálnu dobu, ktorú možno ospravedlniť potrebou štúdia návrhu a prípravou ďalšieho postupu okresného súdu.

Pri   posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Ďalší zbytočný prieťah v konaní ústavný súd zistil v období od 31. januára 2001, keď okresný súd odročil pojednávanie za účelom nariadenia znaleckého dokazovania vo veci, do 3. septembra 2001, keď sa okresný súd obrátil na právneho zástupcu sťažovateľa vo veci oznámenia údajov o úmrtí svedka (jeho svedectvo malo byť v dokazovaní podľa žalovaného podstatné).   K samotnému   nariadeniu   znaleckého   dokazovania   znalcom   z odboru písmoznalectva pristúpil okresný súd až uznesením z 20. augusta 2002 (po 19 mesiacoch od odročenia pojednávania).

V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že odročenie pojednávania na neurčito z dôvodu   potreby   vypracovania   znaleckého   posudku   a rozhodnutie   o ustanovení   znalca a uložení mu vypracovania znaleckého posudku v predmetnej veci po uplynutí 19 mesiacov od   odročenia   pojednávania   (za   uvedenú   dobu   okresný   súd   listami   sťažovateľovi, žalovanému   a matričnému   úradu   len   overoval   pravdivosť   informácie   o úmrtí   svedka) vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   a vykázanie   úspornosti   procesných   úkonov   možno považovať za postup súdu, ktorým došlo k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 17/01).

Na druhej strane treba súhlasiť s predsedom okresného súdu, že striedavo opakované (aj   keď   ospravedlnené)   neúčasti   sťažovateľa   (v   troch   prípadoch)   a aj   žalovaného   (tiež v troch   prípadoch)   na   nariadených   pojednávaniach   v období   od   12.   septembra   2003   do 16. novembra 2004 brániace okresnému súdu odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 27/02), nemožno v žiadnom prípade prenášať na konajúci všeobecný   súd   ani mu vyčítať,   že   vo veci   opakovane nariaďoval pojednávania,   pretože   bez   aktívnej   súčinnosti   účastníkov   konania   nemohol   vo   veci rozhodnúť.

V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval: „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/02).

V nemalej   miere   k tomu   prispeli   aj   organizačné   zmeny   na   strane   žalovaného v dôsledku vyhlásenia konkurzu na jeho majetok, keď sa súd musel vysporiadať s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného, jeho právneho zástupcu. V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že okresný súd z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného predmetné konanie   o neplatnosť   výpovede   a náhradu   mzdy   neprerušil,   ale   pokračoval   v ňom   a aj samotný správca konkurznej podstaty žalovaného svojimi procesnými úkonmi (účasťou na pojednávaní,   ospravedlňovaním   svojej   neúčasti)   sa   správal   ako   účastník   tohto   konania. Ústavný súd rešpektuje právny názor okresného súdu, podľa ktorého predmetné konanie nepatrí medzi konania prerušené ex lege podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov.   Okresný   súd   tento   právny   názor vyjadril   samotným   faktom   pokračovania   v konaní,   voči   ktorému   ani   novo   ustanovený správca konkurznej podstaty nevzniesol námietky. Ústavný súd preto z hľadiska zisťovania prieťahov posudzoval celé konanie až do súčasnosti.

Na   základe   uvedených   zistení   a právnych   hodnotení   ústavný   súd   rozhodol,   že okresný súd v spore vedenom pod sp. zn. 24 C 494/99 konal spôsobom, ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy 26 mesiacov (viac než 2 roky) v súdnom konaní trvajúcom viac než 5 rokov.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu v predmetnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

V súlade   s   §   56   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   vyslovil   porušenie ústavného práva sťažovateľa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 24 C 494/99. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ   žiada   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to   vo   výške   25   000   Sk vzhľadom na dĺžku prieťahov, ich neodôvodnenosť, ale aj skutočnosť, že pasivitou súdu sa značne skomplikovalo vymáhanie náhrady mzdy od pôvodne žalovaného odporcu.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu a povahu sporu.

Hoci významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľa je už samotné deklarovanie porušenia jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   ústavným   súdom,   porušenie   tohto   základného   práva   sťažovateľa   však   nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie označeného základného práva ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad spravodlivosti považuje za primerané v ním navrhovanej výške 25 000 Sk.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnemu zástupcovi.

Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 2. decembra 2004 vyčíslil trovy právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej pomoci á 4 534 Sk a 2 x režijný paušál á 136 Sk, t. j. celkom vo výške 9 340 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej a odpoveď na výzvu 4 534 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 3 x 136 Sk, celkom 9 340 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004