znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 247/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. D. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 5   Tost   4/2011   a jeho uznesením z 3. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2011 doručená   sťažnosť   R.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 4/2011 a jeho uznesením z 3. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že «Na   Špecializovanom   trestnom   súde   pod   sp.   zn. PK-1 T/14/2007 je od 27. apríla 2007 vedená trestná vec proti R. O. a spol., obžalovaných pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005..., v ktorej jedným z obžalovaných je aj sťažovateľ...

Zároveň   je...   voči   sťažovateľovi   a   spol.   vedené   trestné   konanie   pre   zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa ust. § 295 ods. 1 písm. b/ Trestného   zákona   na   základe   uznesenia   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti organizovanej kriminalite, Odbor V., ČVS: PPZ-73-BOK-V-2009, zo dňa 4. februára 2010 a za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa ust. § 294 ods. 2, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona na základe uznesenia Prezídia Policajného zboru..., zo dňa 5. mája 2010...

Sťažovateľ   bol   Uznesením   Okresného   súdu   K.,   sp.   zn.   0   Tp   9/2010,   zo   dňa 7. februára 2010 podľa § 72 ods. 2 v spojení s ust. § 87 ods. 2 Trestného poriadku, vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť dňom 4. februára 2010 o 8:15 a vykonávala sa v Ústave na výkon väzby a v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v K...

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky...   dňa   21.   júla   2010   príslušnému sudcovi   pre   prípravné   konanie   podľa   ust.   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku   návrh   na predĺženie lehoty väzby u obvineného, a to o tri mesiace, t. j. do 4. decembra 2010, a to vzhľadom na to, že základná lehoty trvania väzby sťažovateľa uplynula dňa 4. septembra 2010...

Okresný súd N. uznesením, sp. zn. 3 Tp/104/2010, zo dňa 6. augusta 2010... rozhodol o ďalšom trvaní väzby, a to tak, že u sťažovateľa predlžuje lehotu trvania väzby   v prípravnom konaní do 4. decembra 2010.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   dňa 9. augusta 2010 sťažnosť...

O   uvedenej   sťažnosti   rozhodol   Krajský   súd   v   N....   24.   augusta   2010,   sp.   zn. 7 Tpo/25/2010, tak, že... sťažnosť sťažovateľa zamietol ako podanú oneskorene...

Sťažovateľ   preto   predložil...   dňa   19.   októbra   2010   Ústavnému   súdu...   proti porušovateľovi Krajskému súdu v N. na rozhodnutie ústavnú sťažnosť...

Ústavný súd SR, uznesením sp. zn. IV. ÚS 397/2010-27, zo dňa 28. októbra 2010, rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru... postupom Krajského   súdu   v   N.   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Tpo   25/2010   a   jeho   uznesením z 24. augusta 2010, prijíma na ďalšie konanie...

Dňa 25. októbra 2010, Generálna prokuratúra SR..., podala opätovne sudcovi pre prípravné konanie Okresného súdu N. podľa ust. § 76 ods. 2 Trestného poriadku návrh na predĺženie lehoty väzby u sťažovateľa, a to o dva mesiace, t. j. do 04. februára 2011... K tomuto návrhu... podal obhajca sťažovateľa... vyjadrenie adresované príslušnému sudcovi pre prípravné konanie Okresného súdu N., v ktorom argumentoval neexistenciou takých   relevantných   dôvodov,   ktoré   by odôvodňovali   ďalšie trvanie   väzobného stíhania sťažovateľa tak, ako to má na mysli ust. § 76 ods. 3 tretia veta Trestného poriadku; ako aj tým, že pominuli dôvody väzby, resp. zanikli materiálne podmienky väzby...

Sudca...   Okresného   súdu   N.   uznesením,   sp.   zn.   3Tp/139/2010,   zo   dňa 12. novembra 2010, rozhodol vo výroku pod bodom I. tak, že...   u sťažovateľa predlžuje lehotu trvania väzby prípravného konania do 4. februára 2011, a to vzhľadom na to, že podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody väzby. Vo výroku pod bodom II. rozhodol, že... návrh obhajcu sťažovateľa na prepustenie z väzby na slobodu zamieta, pretože naďalej trvajú dôvody väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku;...

Krajský súd v N. o sťažnosti... sťažovateľa... proti uzneseniu sudcu... Okresného súdu N. zo dňa 12. novembra 2010, sp. zn. 3 Tp/139/2010,... 25. novembra 2010, uznesením, sp. zn. 5 Tpo 33/2010, rozhodol tak, že... napadnuté uznesenie vo výroku pod bodom I... zrušuje a... lehotu trvania väzby v prípravnom konaní u sťažovateľa... predlžuje do 04. januára 2010. Súčasne rozhodol, že... sťažnosť sťažovateľa proti výroku uznesenia pod bodom II. zamieta...

Proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v N., sp. zn. 5 Tpo 33/2010, zo dňa 25. novembra 2010, podala ministerka spravodlivosti..., z dôvodu uvedeného v ust. § 371 ods. 1 Trestného poriadku, dňa 10. decembra 2010 dovolanie...

Na   podklade   uznesenia   Krajského   súdu   v   N.,   sp.   zn.   5   Tpo   33/2010,   zo   dňa 25.   novembra   2010,   prokurátorka   Generálnej   prokuratúry,   pracoviska   Krajskej prokuratúry P., sp. zn. XIV Gv 19/10, podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku s použitím § 76 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku príkazom zo dňa 3. januára 2011, dňa 4. januára 2011 prepustila sťažovateľa z väzby na slobodu, pretože sťažovateľovi uplynula predĺžená lehota väzby v prípravnom konaní...

Najvyšší súd SR, uznesením, sp. 2 Tdo/51/2010, zo dňa 20. januára 2011... dovolanie ministerky spravodlivosti odmietol...

Prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry..., sp. zn VII/2 Gv 49/05-1560, zo dňa 21.   decembra   2010,   v   trestnej   veci   sťažovateľa...   podal   podľa   §   72   ods.   2   Trestného poriadku podnet na vzatie do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku, „keďže sťažovateľ bude s najväčšou pravdepodobnosťou na slobodu z výkonu väzby prepustený dňa 04. 01. 2011.“...

Na   základe   vyššie   označeného   podnetu...,   Špecializovaný   trestný   súd   v   Pezinku uznesením, sp. zn. PK- T/14/2007, zo dňa 4. januára 2011, sťažovateľa..., vzal do väzby z dôvodu   uvedeného   v   §   71   ods.   2   písm.   e/   Trestného   poriadku,   teda   že   sťažovateľ   bol obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby... Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ...   sťažnosť...   V   odôvodnení   sťažnosti uviedol, že „existujú dve samostatné trestné konania, ktoré prebiehajú paralelne, a v rámci ktorých   bola   samostatne   judikovaná   väzba   so   svojimi   samostatnými   formálnymi   ako   aj materiálnymi podmienkami, tzn. samostatné súdne rozhodnutia, skutkové okolnosti vzatia do väzby, ako aj zákonné dôvody väzby, ktoré všeobecné súdy (Špecializovaný trestný súd a Okresný súd K.) aplikovali.

Za   týchto   okolností   mám   jednoznačne   za   to,   že   Špecializovaný   trestný   súd   si   v napadnutom uznesení zo dňa 04. 01. 2011 nesprávne právne vyložil ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku, keď aplikoval uvedený dôvod väzby vo svojom rozhodnutí.

Je síce pravdou, že som po prepustení z väzby na slobodu bol obvinený za úmyselný trestný čin, avšak aplikácia ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku by prichádzala do úvahy len a len vtedy, ak by Okresný súd K. uznesením, sp. zn. 0 Tp 9/2010, zo dňa 07.   02.   2010,   nový   dôvod   väzby   podľa   ust.   §   71   ods.   1   písm.   c/   Trestného   poriadku nejudikoval, ktorý je nezávislý na dôvode, ktorý pôvodne aplikoval Špecializovaný trestný súd. Pričom je potrebné zdôrazniť, že obe tieto samostatné dôvody podľa predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach nezanikli, ale naďalej trvajú.

Mám preto jednoznačne za to, že nie je možné tieto trvajúce dôvody väzby spájať, pretože   tieto   sú   samostatné   a   na   sebe   nezávislé   so   svojim   ďalšími   vlastnými   trestno- procesnými   inštitútmi.   Inými slovami,   na každý   jeden   z týchto   dôvodov   väzby,   či   už   je judikovaný Špecializovaným trestným súdom alebo Okresným súdom K. /Okresným súdom N./ je možné pri spáchaní   ďalšieho úmyselného trestného činu aplikovať tzv.   opätovnú väzbu v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. a/ až e/ Trestného poriadku.

A   tento   argument   je   z   povahy   veci   a   logického   výkladu   príslušných   trestno- procesných   väzobných   ustanovení   jasný   a   nespochybniteľný,   a   ktorý   argumentum   e contrario vyvracia výklad ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku Špecializovaným trestným súdom v Pezinku a judikovaním nového dôvodu väzby, ktorý je neopodstatnene extenzívny a neprijateľný a uvalená väzba tak nie je zákonná a ústavne súladná“.

Teda mal za to, že „Špecializovaný trestný súd napadnutým uznesením a uvalením opätovnej väzby pochybil a neprípustným spôsobom rozšíril možnosti obmedzenia osobnej slobody reštriktívnym výkladom viacerých ustanovení Trestného poriadku a porušil tým ust. § 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“.

Najvyšší súd SR k uvedenej obrane sťažovateľa zaujal, že „otázkou, či v inej trestnej veci, za trestné činy, ktoré mal obvinený spáchať po prepustení z väzby, sa bude trestné stíhanie viesť väzobné alebo nie, je vecou iného sudcu pre prípravné konanie, resp. iného súdu po podaní obžaloby, ktorý je príslušný konať v tejto ďalšej veci. V prípade, že v tejto ďalšej veci je obvinený vo väzbe, je logické, že vo veci, v ktorej bol obžalovaný vo väzbe skôr a bol z nej prepustený, nebude potrebné, pokým je obvinený vo väzbe, rozhodovať o ďalšej väzbe podľa § 71 ods. 2 Tr. por. v skoršej veci. Trestný poriadok však nepodmieňuje, v prípade, že v neskoršej veci bol obvinený prepustený na slobodu, aby nastala ešte nejaká iná ďalšia skutočnosť,   nad rámec ustanovenia § 71 ods.   2 písm.   e/ Tr.   por.,   že by sa nemuselo vzniesť obvinenie ešte pre nejaký ďalší trestný čin. ktorý mal byť spáchaný po prepustení obvineného z väzby.

Pokiaľ tomu nebránila celková lehota trvania väzby v danej skoršej veci, ktorá je možná v zmysle § 76 ods. 6 Tr. por. a pretrvávajú skutočnosti predpokladané v § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por., teda je v platnosti obvinenie pre predpokladaný úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby, potom sú splnené podmienky na opätovné vzatie obžalovaného do väzby.“

Sťažovateľ má celkom jednoznačne za to, že takýto záver súdu o existencii podmienok na opätovné vzatie sťažovateľa do väzby je neprijateľný a napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu   SR   tak   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   ktorý   má   za   následok nesprávnosť jeho výroku zakladajúceho tzv. opätovnú väzbu tak, ako to má na mysli ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku.

Za týchto okolností má sťažovateľ jednoznačne za to, že Špecializovaný trestný súd a následne aj Najvyšší sud SR si nesprávne právne vyložil ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku, keď aplikoval uvedený dôvod väzby vo svojom rozhodnutí.».

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol, takto:„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 4/2011 a uznesením sp. zn. 5 Tost 4/2011, zo dňa 3. februára 2011, porušil základné právo R. N. zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy... a v čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru...

2. Uznesenie Najvyššieho súdu..., 5 Tost 4/2011, zo dňa 3. februára 2011, sa zrušuje a Najvyššiemu súdu... sa prikazuje, aby R. N. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3.   R.   N.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 5.000   eur...,   ktoré   mu   je   Najvyšší   súd...   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu R. N. v sume 303,31 €... na účet jeho právneho zástupcu Mgr. D. M., a to do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   danom   prípade   ide   o väzobný   súd   rozhodujúci   v   trestnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

  Z citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri   poskytovaní   ochrany   týmto   právam   a   slobodám   vo   vzťahu   k   právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Preto v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru len vtedy, ak ho nechráni   iný   súd   v   rozsahu   svojej   ústavnej   kompetencie   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného väzobného súdu uvedeného dôvodu vychádzajúceho z konkrétnych skutkových okolností.

Z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia.

Podľa judikatúry ústavného súdu je v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu   obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sp. zn. P-1 T 14/2007 o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   podľa   §   71   ods.   1   a   2   Trestného   poriadku   počnúc   dňom 4.   január   2011.   Tieto   všeobecné   súdy   podľa   sťažovateľa   nesprávne   právne   vyložili § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, keď posúdili existenciu dôvodov zakladajúcich opätovnú väzbu sťažovateľa podľa tohto ustanovenia. Tvrdí, že aplikácia toho ustanovenia by mohla prichádzať do úvahy len vtedy „ak by Okresný súd K. uznesením, sp. zn. 0Tp 9/2010,   zo   dňa   7.   februára   2010,   nový   dôvod   väzby   podľa   ust.   §   71   ods.   1   písm.   c/ Trestného poriadku nejudikoval...“, pričom podľa neho nie je možné „tieto trvajúce dôvody väzby spájať, pretože tieto sú samostatné a na sebe nezávislé so svojim ďalšími vlastnými trestno-procesnými inštitútmi...“.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje na to,   že „Špecializovaný trestný   súd a následne aj Najvyšší   súd...   napadnutým   uznesením   neprípustným   spôsobom   rozšíril   možnosti obmedzenia   osobnej   slobody   extenzívnym   výkladom   viacerých   ustanovení   Trestného poriadku, predovšetkým ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku v spojení s ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku...

Z uvedeného celkom evidentne vyplýva, že nie je možné stotožniť so Špecializovaným trestným súdom a následne s Najvyšším súdom..., že vykonanie väzby v inej trestnej veci je pre súd, ktorý rozhoduje o opakovanej väzbe z dôvodu § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku irelevantné - to by platilo len vtedy, ak by Špecializovaný trestný súd judikoval in concreto inú skutočnosť, resp. iný úmyselný trestný čin viažuci sa na dôvod väzby podľa ust. § 72 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku, a teda nie ten istý trestný čin, resp. trestné činy, ktoré subsumoval Okresný súd K. pod dôvod tzv. preventívnej väzby“.

Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a konštatuje, že jeho sťažnosť vo vzťahu k označeným právam podľa ústavy a dohovoru je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   v   tejto   trestnej   veci   zistil,   že   špecializovaný   trestný   súd   zobral uznesením sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 4. januára 2011 sťažovateľa opätovne do väzby podľa § 72 ods. 1 a 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku.

Podľa tohto ustanovenia ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem priebehu trestného konania všeobecných súdov v jeho trestnej veci od roku 2005, ktoré opísal na s. 2 a 3, uviedol skutkové okolnosti, prečo ho špecializovaný trestný súd zobral predmetným uznesením do väzby. Boli to najmä tie skutočnosti, že sťažovateľ mal po prepustení z väzby spáchať ďalšie dva úmyselné trestné činy 8. decembra 2009 a 4. februára 2010, teda potom, keď bol prepustený z väzby 22. októbra 2008. Najvyšší súd ďalej vo svojom rozhodnutí opísal jeho námietky, ktoré podal v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu na s. 4 a 5, a v závere v relevantnej časti uviedol:

„Obžalovaný R. N. je v predmetnej trestnej veci stíhaný pre viaceré trestné činy, medzi   nimi   i   za   trestné   činy   vraždy   a   pri   kvalifikácii   jedného   z   nich   podľa   §   219 ods. 1, ods. 2 písm. i/ Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, možno mu zaň uložiť výnimočný trest, ktorým sa podľa § 29 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, rozumie jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest   odňatia   slobody   na   doživotie.   Čin   najprísnejšie   trestný   je   potom   rozhodujúci   pre určenie maximálnej lehoty väzby podľa § 76 ods. 6 Tr. por. a eventuálne i § 76a Tr. por. V tej istej veci, v ktorej už bol vo väzbe a bol z nej prepustený môže byť obvinený, okrem iných prípadov, podľa § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por. znovu vzatý do väzby, ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby... V   predmetnej   veci   po   podaní   obžaloby   doteraz   zistené   skutočností   nie   sú   tak jednoznačné, že by vylučovali, že sa stali žalované skutky, pre ktoré bola podaná obžaloba na obvineného R. N. Dôkazy skôr nasvedčujú tomu, že sa skutky stali a že majú znaky trestného činu, je však dôkazmi potrebné buď nepochybne potvrdiť alebo vylúčiť dôvodnosť podozrenia,   že   tieto   skutky   spáchal   obžalovaný   R.   N.   Zatiaľ,   ako   vyplýva   z   doposiaľ vykonaného dokazovania, dôvodnosť tohto podozrenia nebola úplne rozptýlená. K záveru o opodstatnenosti obžaloby sa môže súd dopracovať po zákonnom vykonaní a vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov spôsobom predpokladaným v § 2 ods. 12 Tr. por. Zatiaľ tento proces ešte nebol ukončený a taký záver, aký urobil obžalovaný v sťažnosti, hodnotiac dôkazy zo svojho pohľadu, pokiaľ ide o jeho vinu, je predčasný.

Z citovaného ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por. nevyplýva, že by mal súd skúmať dôvodnosť podozrenia opodstatňujúceho vznesenie obvinenia v inej trestnej veci, za iné trestné činy, ktoré mal obvinený spáchať po prepustení z väzby. To bolo vecou toho sudcu a súdu, ktorý v tejto inej veci rozhodoval o väzbe podľa § 71 ods. 1 Tr. por.

V predmetnej veci, v ktorej koná špecializovaný trestný súd, bolo potrebné zistiť, či zodpovedá skutočnosti, že po prepustení z väzby sa voči osobe prepustenej z väzby začalo trestné stíhanie a vznieslo obvinenie za ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Tieto skutočnosti mal Špecializovaný trestný súd zistené na základe uznesení vyšetrovateľa, ktoré neboli zrušené, trestné stíhanie nebolo zastavené a je z nich zrejmé, že ide o obvinenie za skutky, ktoré majú zakladať úmyselné trestné činy, ktoré sa mali stať v decembri 2009 až do 4. februára 2010, teda potom ako bol 22. októbra 2008 obžalovaný R. N. prepustený z väzby.

V konaní pred súdom, pokiaľ ide o možnosť opätovného vzatia do väzby obvineného v tej istej veci, nejde o konanie, ktoré by bolo podmienené návrhom prokurátora. Postačuje zistenie súdom tých skutočností, ktoré má na mysli ustanovenie § 71 ods. 2 Tr. por. Súd však musí zachovať postup predpokladaný v § 72 ods. 2 Tr. por., čo sa v danom prípade aj stalo. Podmienkou, ktorú musel mať súd zároveň na pamäti, bolo, že celková lehota väzby obžalovaného nesmie podľa § 76 ods. 6 Tr. por. prekročiť štyridsaťosem mesiacov, ked'že je vedené trestné stíhanie proti obžalovanému R. N. pre obzvlášť závažný zločin a menovaný obžalovaný bol v predmetnej veci vo väzbe 3 roky a 5 mesiacov a 24 dní...

Otázku,   či   v   inej   trestnej   veci,   za   trestné   činy,   ktoré   mal   obvinený   spáchať   po prepustení z väzby, sa bude trestné stíhanie viesť väzobné alebo nie, je vecou iného sudcu pre prípravné konanie, resp. iného súdu po podaní obžaloby, ktorý je príslušný konať v tejto ďalšej veci. V prípade, že v tejto ďalšej veci je obvinený vo väzbe, je logické, že vo veci, v ktorej bol obžalovaný vo väzbe skôr a bol znej prepustený, nebude potrebné, pokým je obvinený vo väzbe, rozhodovať o ďalšej väzbe podľa § 71 ods. 2 Tr. por. v skoršej veci. Trestný   poriadok   však   nepodmieňuje,   v   prípade,   že   v   neskoršej   veci   bol   obvinený prepustený   na   slobodu,   aby   nastala   ešte   nejaká   iná   ďalšia   skutočnosť,   nad   rámec ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por., že by sa muselo vzniesť obvinenie ešte pre nejaký ďalší trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení obvineného z väzby.

Pokiaľ tomu nebránila celková lehota trvania väzby v danej skoršej veci, ktorá je možná v zmysle § 76 ods. 6 Tr. por. a pretrvávajú skutočnosti predpokladané v § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por., teda je v platnosti obvinenie pre predpokladaný úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby, potom sú splnené podmienky na opätovné vzatie obžalovaného do väzby.

Najvyšší súd... preto sťažnosti obžalovaného R. N. nevyhovel a ako nedôvodnú ju zamietol.“.

Po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   v   kontexte argumentov   sťažovateľa   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   vzhľadom   na   štádium   trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, možno jeho rozhodnutie považovať za legitímne.   Prihliadajúc   aj   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd   dospel k záveru, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva zjavná neodôvodnenosť, jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, a hoci sťažovateľ má na vec iný právny názor, ústavný súd nie je súdom, ktorý by mal v tejto trestnej veci nahrádzať pri výklade, resp. aplikácii sporného ustanovenia Trestného poriadku všeobecné súdy.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa v sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby odpovedal dostatočne a zrozumiteľne, a preto aj ústavný súd toto uznesenie považuje za vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby, a ako také aj za ústavne konformné.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011