znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 247/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., so sídlom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2009 z 29. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanoveným   zákonom   na   inom orgáne Slovenskej republiky, v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy, podľa ktorého povinnosti možno   ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   v jeho   medziach   a pri   zachovaní základných práv a slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 1/2009 z 29. januára 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej len „daňový úrad“) vydal 3. novembra 2006 platobný výmer sp. zn. 709/230/36924/06/ZIM, ktorým podľa § 44 ods.   4 zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) určil platiteľovi dane (sťažovateľovi) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2001 v sume 54 806 Sk, ktorá bola určená na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ 8. decembra 2006 odvolanie.

Dňa 16. marca 2007 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím sp. zn. I/223/3970-23411/2007/991545-r prerušilo konanie vo veci.   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“) predmetné rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušilo rozhodnutím sp. zn. MF/21250/2007-71/3 z 8. augusta 2007.

Dňa   12.   októbra   2007   daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   I/223/3970-77377/2007/991545-r   odvolanie   sťažovateľa   proti   platobnému   výmeru   daňového   úradu zamietlo. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý ju rozsudkom sp. zn. 6 S 131/2007 z 2. októbra 2008 zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd   rozhodol   tak, že   rozhodnutie   krajského   súdu rozsudkom   sp.   zn.   3 Sžf   1/2009 z 29. januára 2009 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa je rozsudok najvyššieho súdu nezákonný, pretože potvrdil postup daňových orgánov, ktorý bol v rozpore so zákonom č. 511/1992 Zb. Nezákonný postup   spočíval   v tom,   že   daňovú   kontrolu   nevykonávali   zamestnanci   správcu   dane, daňového úradu, ale vykonaním kontroly boli poverení zamestnanci Daňového úradu P., hoci   neboli   splnené   podmienky   na   tento   postup.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   ak   zamestnanci správcu dane nemohli vykonávať kontrolu z dôvodu ustanoveného v § 24 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., mali byť z vykonávania daňovej kontroly vylúčení a miestna príslušnosť na správu dane mala byť delegovaná inému správcovi dane v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že neboli splnené podmienky na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok predpokladané ustanovením § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Porušenie uvedeného   zákona   vidí   sťažovateľ   aj   v tom,   že   prvostupňový   daňový   orgán   doručil písomnosti týkajúce sa daňovej kontroly JUDr. E. K., ktorého sťažovateľ splnomocnil na zastupovanie v daňovom konaní, nie na úkony v súvislosti s daňovou kontrolou. S touto námietkou sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani sa o nej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezmienil. Ďalšie porušenie tohto zákona vidí sťažovateľ v tom, že 10. októbra 2006, keď sa malo uskutočniť prerokovanie protokolov o určení dane podľa pomôcok,   správca   dane   nemal   k dispozícii   vyjadrenie   sťažovateľa   k protokolom,   ktoré podal včas.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že v období, za ktoré mu bol napadnutým rozhodnutím určený   rozdiel   dane   z pridanej   hodnoty,   nebol   osobou   podliehajúcou   dani   z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 4 v tom čase platného a účinného zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   289/1995   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 289/1995 Z. z.“).

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol nálezom, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2009 z 29. januára 2009 bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a bol porušený čl. 13 ods. 1 ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe   zákona, v jeho medziach   a   pri   zachovaní   základných   práv   a slobôd.   Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok, najvyššiemu súdu zakázal pokračovať v porušovaní jeho práv a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnej   judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00).

Podstata   námietok   sťažovateľa   smeruje   k právnemu   posúdeniu   otázky,   či   bol sťažovateľ   v postavení   súdneho   exekútora   v rozhodnom   čase   (r.   2000,   r.   2001)   osobou vykonávajúcou   zdaniteľné   plnenie   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 289/1995 Z. z., v tom čase platnom znení, alebo nie. Právne posúdenie tejto otázky má odôvodniť podľa názoru sťažovateľa to, či daňová kontrola týkajúca   sa dane z pridanej hodnoty a jej výsledok bol v súlade s už uvedeným zákonom, alebo nie. Na podporu svojich tvrdení uvádza sťažovateľ aj judikáty najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 221/00 z 27. júna 2001 a sp. zn. 5 Sž 131/99.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo zistenie v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, že namietaný postup (rozhodnutie) štátneho orgánu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto   základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k rozhodnutiam   všeobecných súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).

Najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   nerozhodol   v súlade   s návrhom   sťažovateľa, ktorým žiadal, aby zmenil zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa a jeho žalobe vyhovel.

Predmetom   odvolacieho   konania bolo preskúmanie rozsudku   súdu   prvého stupňa v rozsahu týchto námietok, ktorými sťažovateľ odôvodnil svoje odvolanie:

- v rozhodnom období nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty,

- nebolo jeho povinnosťou umožniť uskutočnenie daňovej kontroly aj po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie,

- neboli splnené zákonné podmienky na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok a

-   sťažovateľ tiež nesúhlasil   so   záverom   krajského súdu,   že doručenie oznámenia o pokračovaní   v daňovej   kontrole   osobe,   ktorá   nebola   sťažovateľom   splnomocnená   na zastupovanie počas daňovej kontroly, nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu.

Najvyšší   súd   potvrdil   vecnú   správnosť   výroku   rozsudku   súdu   krajského   súdu a k jednotlivým odvolacím dôvodom, ktoré sú aj v sťažnosti sťažovateľa, uviedol:

a) k povinnosti umožniť uskutočnenie daňovej kontroly:„Z odôvodnenia rozsudku nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca bol povinný umožniť vykonanie daňovej kontroly dňa 07. 11. 2006, hoci jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly uplynula dňa 25. 05. 2006. Najvyšší súd zdôrazňuje, že lehoty uvedené v § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. sú zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly. Keďže sú stanovené priamo zákonom, nie je možné, aby ich správca dane nerešpektoval, resp., aby mu boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu. Ide o lehoty počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák. č. 511/1992   Zb.   Daňová   kontrola   predstavuje   zásah   orgánu   verejnej   správy   do súkromnoprávnej   sféry   subjektu,   preto   môže   byť   vykonaný   len   v rozsahu   a spôsobom ustanoveným   zákonom   (čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR).   Daňová   kontrola   nemôže   u daňového subjektu   prebiehať   po   neobmedzenú   dobu.   Každý   zásah   orgánu   verejnej   správy   do súkromnoprávnej   sféry   právneho   subjektu   sa   spravuje   univerzálnou   zásadou proporcionality   a ustanovenie   lehôt   na   vykonanie   daňovej   kontroly   je   prejavom   zásady proporcionality. Najvyšší súd konštatuje, že daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie môže pokračovať iba so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom prípade   môže   konanie   správcu   dane   vytvoriť   protiprávny   stav   v podobe   nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. Uvedené právne názory najvyšší súd už vyslovil v právnej veci K. M. Daňovému riaditeľstvu SR sp. zn. 3 Sžf 9/2007 zo dňa 19. 04. 2007 (účastníci konania sú totožní ako v prejednávanej veci) a poukazuje na to, že ide o ustálený právny názor senátu z ktorého vychádza i v iných právnych veciach.“

b) k splneniu zákonných podmienok na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok:„Najvyšší   súd   konštatuje,   že   žalovaný   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia i vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu správne vychádzal z toho, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (v znení   účinnom   do   31.   08.   2007)   nevzťahujú.   Správca   dane   nebol   počas   kontroly bezdôvodne nečinný. Žalobca však zaujal k splneniu dôkaznej povinnosti pasívny postoj, a preto   správca   dane   dôvodne   pristúpil   k určeniu   dane   podľa   pomôcok   v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá   predpokladá   vyvážený   výklad   právneho   predpisu   medzi   záujmom   štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že v prípade, že daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť nesplní,   neposkytne   potrebnú   súčinnosť   počas   zákonných   lehôt   na   vykonanie   daňovej kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ustanovenia § 15 ods. 2 v nadväznosti na § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Vzhľadom na to daňový subjekt môže mať právny záujem na vykonaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.“

c)   k otázke,   či   bol   sťažovateľ   v rozhodnom   období   osobou   podliehajúcou   dani z pridanej hodnoty:

„Najvyšší súd považuje za vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p.), týkajúce sa záveru, že žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 289/1995 Z. z., bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť správcom dane registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.“

Krajský súd v rozsudku č. k. 6 S/131/2007-137 z 2. októbra 2008 (č. l. 14) uviedol: „Žalobca   v   žalobe   tvrdil,   že   nebol   osobou   uskutočňujúcou   zdaniteľné   plnenie, pretože   poskytovanie   služieb   súdneho   exekútora   nenapĺňa   pojmové   znaky   zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 289/1995 Z. z., z dôvodu, že nevykonával zdaniteľné plnenia v rámci podnikania alebo v rámci činnosti súvisiacej s podnikaním, ani plnenia uskutočňované fyzickou osobou v rámci činnosti vykonávanej podľa osobitného predpisu,   ktorým   podľa   odkazu   pod   čiarou   je   zákon   č.   36/1967   Zb.   o   znalcoch a tlmočníkoch.

Podľa   právneho   názoru   súdu   žalobca   ako   súdny   exekútor   spĺňal   podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 289/1995 Z. z. a bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty,   preto mohol byť správcom dane registrovaný   za   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty   na   základe   jeho   žiadosti.   Podľa legislatívno-technických   pokynov   uvedených   v   prílohe   č.   2   k   Legislatívnym   pravidlám (uznesenie Národnej rady SR č. 511 z 18. 12. 1996 k návrhu Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov publikované pod č. 19/1999 Z. z.) poznámky pod čiarou majú iba informatívny charakter.   Poznámka   pod   čiarou   nemá   normatívnu   povahu.   V   poznámke   pod   čiarou nemožno normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti nad rámec právnej úpravy, ktorej sa poznámka pod čiarou týka. Skutočnosť, že poznámka 2a k ustanoveniu § 2 ods. 2 písm. b) zákona   č.   289/1995   Z.   z.   k 31. 1.   2001   obsahovala   odkaz   iba   na   zákon   o   znalcoch   a tlmočníkoch, neznamená, že iné činnosti vykonávané podľa ďalších právnych predpisov (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch, zákon SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní) nespadajú pod výklad ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu o otázkach, ktoré boli dôvodom   na   podanie   odvolania,   nerozhodol   svojvoľne   a arbitrárne,   odôvodnenie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom uvedených základných práv a slobôd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   vysporiadal   s podstatnými argumentmi sťažovateľa,   ktoré   boli   rozhodné   pre   posúdenie   zákonnosti   napadnutého postupu   a   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   rozsudku   zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľa   predmetom   preskúmania   v odvolacom   konaní,   uviedol,   akými   úvahami   sa spravoval pri rozhodovaní, aj ako právne posúdil argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho povinnosti   umožniť   vykonanie   daňovej   kontroly   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   na   jej vykonanie,   možnosti   správcu   dane   určiť   daňovú   povinnosť   podľa   pomôcok,   ako   aj skutočnosť, či sťažovateľ ako súdny exekútor bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd pritom   podrobne odôvodnil, ktoré otázky   oproti   krajskému súdu odlišne právne posudzoval (právne účinky uplynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly ustanovenej v § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.).

Ústavný súd preto konštatuje (ako vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 240/09),   že   odvolací   súd   sa zaoberal   námietkami   sťažovateľa,   ktorých   posúdenie   bolo relevantné na rozhodnutie o veci   a závery   rozsudku   sú   dostatočne odôvodnené.   Výklad príslušných   zákonných   ustanovení   bol   nepochybne   v právomoci   najvyššieho   súdu a nemožno   dôjsť   ani   k záveru,   že   by   jeho   výklad   zjavne   vybočoval   z rámca   týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.   Posúdenie   odvolaním   namietanej   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   daňových orgánov bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Podstatou sťažnosti je, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý si neosvojil jeho výklad právnych noriem príslušných daňových právnych predpisov a v odôvodnení rozsudku nereagoval na jeden z argumentov, a to nedoručenie oznámenia o pokračovaní   daňovej   kontroly   sťažovateľovi,   ale   JUDr.   E.   K.,   ktorého   sťažovateľ nesplnomocnil na zastupovanie v daňovej kontrole, a v tejto súvislosti namieta nezákonnosť postupu a rozhodnutia daňového orgánu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   sťažovateľ   nepredložil   ústavnému   súdu a ani inak nepreukázal relevantný dôkaz, ktorým by túto ním tvrdenú skutočnosť preukázal. Z rozsudku krajského súdu tiež vyplýva (str. 16), že «plnomocenstvom zo dňa 25. 6. 2003 splnomocnil advokáta JUDr. E. K. iba na zastupovanie v daňovom konaní, kým správca dane toto   plnomocenstvo vzťahoval   aj   na daňovú kontrolu a   JUDr.   E:   K.   v rozpore   s plnomocenstvom   doručil   oznámenie   zo   dňa   4.   5.   2006   č.   709/320/15203/2006.   Podľa obsahu plnomocenstva zo dňa 25. 6. 2003 žalobca splnomocnil JUDr. E. K. „na všetky úkony a právne úkony na zastupovanie v daňovom konaní a na všetky právne úkony v konaní   pred   súdom   vo   veciach   daňových,   obchodných   a občianskoprávnych“.   Z textu plnomocenstva   nevyplýva,   aby   plnomocenstvo   sa   vzťahovalo   aj   na   daňovú   kontrolu. Skutočnosť, že list správcu dane zo dňa 4. 5. 2006 č. 709/320/15203/06, ktorého obsahom bolo oznámenie o pokračovaní v začatej daňovej kontrole dňa 12. 5. 2006 v sídle žalobcu bol   doručený   JUDr.   E.   K.,   nemala   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia žalovaného, pretože žalobca dňa 12. 5. 2006 sa v sídle exekútorského úradu nenachádzal z dôvodu   študijných   povinností   (príprava   na   štátne   záverečné   skúšky),   neuskutočnenie daňovej kontroly dňa 12. 5. 2006 teda nebolo dôsledkom nesprávneho doručovania listu zo dňa 4. 5. 2006 JUDr. E. K., ale prekážkou na strane žalobcu. Osobná prítomnosť daňového subjektu pri daňovej kontrole vzhľadom na jej charakter je pritom nevyhnutná.».

Najvyšší súd sa síce vo svojom rozhodnutí explicitne k tejto otázke nevyjadril, ale zo samotného   kontextu   odôvodnenia   rozhodnutia   vyplýva,   že   s odôvodnením   krajského súdu   k tejto   otázke   sa   stotožňuje.   V odôvodnení   svojho   rozsudku   totiž   uviedol,   že potvrdzuje   vecnú   správnosť   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   nie   však   celého odôvodnenia,   pričom   v   odôvodnení   uviedol   svoje   odlišné   právne   názory   od   právnych názorov   uvedených   v odôvodnení   krajského   súdu.   Zo   skutočnosti,   že   tak   najvyšší   súd neurobil, k časti odôvodnenia týkajúcej sa doručovania oznámenia o pokračovaní daňovej kontroly vyplýva, že sa s touto časťou odôvodnenia krajského súdu stotožnil.

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu   (III.   ÚS   119/03,   IV.   ÚS   115/03).   Požiadavka   na odôvodnenie súdnych rozhodnutí je jednou zo záruk spravodlivého procesu. Nemožno ju však chápať ako povinnosť všeobecného súdu reagovať na každý návrh, námietku alebo pripomienku účastníka konania (aj keď by ich účastník konania považoval za podstatné), ale len   na   tie,   ktoré   sú   významné   pre   rozhodnutie   o veci.   Aj   keď   najvyšší   súd   nedal sťažovateľovi   odpoveď   na   všetky   jeho   námietky,   postup   najvyššieho   súdu   nesmeroval k odopretiu   súdnej   ochrany   sťažovateľa   v predmetnej   veci   a ako   celok   je   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné.

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľa,   že   vo   veci   nerozhodovali   príslušné   územné finančné orgány, ústavný súd z odvolania sťažovateľa z 11. novembra 2008 podaného proti rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S/131/07   z 2.   októbra   2008,   ako   aj   z označeného rozsudku krajského súdu zistil, že túto skutočnosť sťažovateľ nenapadol ani v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súd sa z tohto dôvodu v rámci odvolacieho konania nemal právny dôvod zaoberať touto námietkou sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   absentuje   príčinná   súvislosť   medzi   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom uplatnenou námietkou.

Pokiaľ   ide   o   čl.   13   ústavy,   tento   určuje   miesto   a   úlohu   zákonov   pri   ukladaní povinností a obmedzovaní základných práv a slobôd, v dôsledku čoho smeruje výlučne k zákonodarnému   orgánu,   a   nie   k   súdnym   orgánom.   Z   uvedených   dôvodov   označený rozsudok najvyššieho súdu nemohol vôbec porušiť čl. 13 ods. 1 ústavy tak, ako to tvrdil sťažovateľ ( napr. I. ÚS 32/98).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol na jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú (obdobne IV. ÚS 240/09).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009