znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 247/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. augusta 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   P.,   Z.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   L.   D.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Tdo 26/2007 z 28. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2008   doručená   sťažnosť   Ľ.   P.,   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. L. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 26/2007 z 28. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

„Navrhovateľ   tvrdí,   že   došlo   k   porušeniu   jeho   ústavného   práva   na   spravodlivý proces garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a v čl. 50 ods. 1 ústavy, podľa ktorého len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. (...)

Navrhovateľ preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal uznesením jeho sťažnosť na konanie, a aby nálezom rozhodol takto:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn. 5 Tdo 26/2007 zo dňa 28. 11. 2007 porušil právo Ľ. P. na spravodlivý proces, zaručené v čl. 48 ods. 2 a v čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie NS SR spis. zn. 5 Tdo 26/2007 zo dňa 28. 11. 2007.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje opätovne rozhodnúť o podanom dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 3 To 4/07 zo dňa 2. 10. 2007.

Ľ. P. sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk (slovom päťstotisíc slovenských   korún),   ktoré   je   mu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ľ. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. L. D. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

Navrhovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   spis.   zn.   2T/109/2005 zo dňa 11. 9. 2006 uznaný vinným z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,   úradnej   pečate   a   úradnej   uzávery   podľa   §   176   ods.   1   Trestného   zákona v jednočinnom súbehu s pokusom trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, účinného v dobe skutku, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2,5 (dva a pol) roka.

Uznesením spis. zn. 3 To 4/07 zo dňa 2. 10. 2007 Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že podľa § 256 Tr. por. odvolanie obžalovaného Ľ. P. sa zamieta.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I nadobudol právoplatnosť dňa 2. 10. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 3 To 4/07 zo dňa 2. 10. 2007. Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 3 To 4/07 zo dňa 2. 10. 2007 navrhovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne podal dňa 22. 10. 2007 podľa ust. § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ust. § 371 ods. 1 písm. c), d) a i) Trestného poriadku dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn. 5 Tdo 26/2007 zo dňa 28. 11. 2007 rozhodol tak, že dovolanie sa odmieta. (...)

V odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu SR sa nesprávne, v rozpore so skutočným a   právnym   stavom   veci,   uvádza,   že   navrhovateľ   bol   uznaný   za   vinného   samostatne zo zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1. ods. 4 písm. b Tr. zák., čo však vôbec   nie   je   pravda   a   nezodpovedá   to   ani   predchádzajúcemu   konaniu   a   vykonanému dokazovaniu.

Uvedením   takéhoto   závažného   skutku,   ktorý   sa   kladie   navrhovateľovi   za   vinu, aj keď iba v odôvodnení uznesenia dovolacieho súdu, ale vo väzbe na úvodnú časť, v ktorej sa uvádza pokus trestného činu podvodu podľa §§ 8 ods. 1. ust. 250 ods. 1. ods. 4 písm. b) Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a iné došlo k zásadnému pochybeniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu pri rozhodovaní o podanom dovolaní.

Uvedené ustanovenie Trestného zákona § 323 ods. 1. ods. 4 písm. b Tr. zák. bolo účinné až od 1. 1. 2006, podľa ktorého páchateľovi hrozí trest odňatia slobody v rozpätí 12 až   25   rokov,   alebo   doživotie,   a   teda   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nad   rámec vykonaného dokazovania a vydaných rozhodnutí navrhovateľovi pridal ďalší skutok, ktorý však navrhovateľ nespáchal, a za ktorý ani súdený nebol.

Bez ohľadu na to však, že to nie je pravdivá informácia, ktokoľvek, kto má možnosť oboznámiť sa s týmto rozhodnutím, bude brať uvedenú skutočnosť za právne relevantnú, a teda bude považovať navrhovateľa ako trestno-právny subjekt zodpovedný za uvedený skutok. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd Slovenskej republiky tak zasiahol neoprávnene do práv navrhovateľa.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 26/2007 z 28. novembra 2007 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 48 ods.   2   a čl.   50   ods.   1   ústavy.   Toto   tvrdenie   sťažovateľ   založil   na   skutočnosti, že v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté, najvyšší súd okrem trestných činov, za ktoré bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 109/2005 z 11. septembra 2006 v spojení s uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   To   4/07 z 2. októbra 2007, uviedol aj iný trestný čin, za ktorý sťažovateľ v predmetnom trestnom konaní nebol súdený, nebol mu kladený za vinu, a teda nemohol sa k nemu ani vyjadriť. Tým podľa vyjadrenia sťažovateľa došlo k výraznému zásahu do jeho práv, pretože každý, kto   si   uvedené   odôvodnenie   rozhodnutia   prečíta,   nadobudne   dojem,   že   bol   stíhaný a odsúdený aj za tento iný trestný čin.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je jednak právo každého, aby jeho   vec   bola   prerokovaná   verejne,   ako   aj   v jeho   prítomnosti,   bez   zbytočných prieťahov,   a, samozrejme,   aj   právo,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom.

Keďže   sťažovateľove   námietky   vyznievajú   ako   forma   nesúhlasu   s odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu, pretože sa nemohol vyjadriť k tam uvedenému trestnému činu, za ktorý v spomínanom trestnom konaní nebol súdený, ústavný súd uvádza, že z pohľadu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odňatie možnosti   konať pred súdom   v rámci trestného procesu   potrebné chápať ako postup súdu, ktorý by tej-ktorej procesnej strane znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré jej Trestný poriadok priznáva. Pritom však nie je rozhodujúce, či bola procesnej strane odňatá možnosť konať pred súdom postupom či už súdu prvého stupňa, alebo súdu druhého stupňa. Dôležité je, aby priznané práva súd rešpektoval a zabezpečil ich reálne uplatnenie (obdobne III. ÚS 288/07, III. ÚS 202/08).

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Účelom čl. 50 ods. 1 ústavy je v záujme právnej istoty každého nositeľa základných práv a slobôd stanoviť garanciu, že jediným orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený rozhodnúť   o jeho   vine   a treste   za   spáchaný   skutok   je   príslušný   všeobecný   súd,   ktorý spravidla, čo sa týka otázky viny, nie je pri rozhodovaní výrazne limitovaný, ale v otázke ukladania trestu sú tieto obmedzenia omnoho zreteľnejšie, keď súd je viazaný druhmi trestu uvedenými v zákone, samozrejme, okrem prípadov, keď súd upustí od potrestania. Vychádzajúc   z charakteru   námietok   sťažovateľa   a výsledkov   ich   konfrontácie s obsahom   označených   základných   práv   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.  

Z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   dôvodom na odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa   zistení   ústavného   súdu   bol   sťažovateľ   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 109/2005 z 11. septembra 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 4/07 z 2. októbra 2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   v jednočinnom   súbehu s pokusom   trestného   činu   podvodu   podľa   §   8   ods.   1,   §   250   ods.   1   a   ods.   4   písm.   b) Trestného   zákona.   Proti   týmto   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť   2.   októbra 2007,   podal   sťažovateľ   dovolanie.   O dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Tdo 26/2007 z 28. novembra 2007 tak, že ho odmietol dôvodiac tým, že nie sú splnené podmienky   podľa   §   371   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   (ďalej   len „Trestný poriadok“).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:„Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   z   11.   septembra   2006,   sp.   zn. 2 T 109/2005, bol obvinený Ľ. P. uznaný za vinného z pokusu trestného činu podvodu podľa §§ 8 ods. 1, 250 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a samostatne zo zločinu útoku na verejného činiteľa podľa   §   323   ods.   1,   ods.   4   písm.   b)   Tr.   zák.   v   jednočinnom   súbehu   s trestným   činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej   pečate   a úradnej   uzávery   podľa § 176   ods.   1   Tr.   zák.   účinného do 1. januára 2006...

Okresný   súd   Bratislava   I   dňa   14.   novembra   2007   predložil   tunajšiemu   súdu v predmetnej veci dovolanie obvineného...

Na neverejnom zasadnutí odvolací súd zistil, že nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v ustanovení § 371 Tr. por.

Dovolateľ sa svojim dovolaním domáhal zrušenia rozhodnutí okresného a krajského súdu z dôvodu, že tieto boli založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku a namietol pritom nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov súdmi.

Podľa   §   373   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   dovolanie   možno   podať,   ak   rozhodnutie je založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom použití iného právneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však odvolací súd nemôže skúmať a meniť.

Ďalej odvolací súd zistil, že verejné zasadnutie o odvolaní obvineného síce bolo vykonané v jeho neprítomnosti, ale až po tom, čo obvinený za prítomnosti svojej advokátky k takému   postupu   dal   súhlas   -   požiadal,   aby   sa   verejné   zasadnutie   vykonalo   v   jeho neprítomnosti (č. l. 241).

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   boli   splnené   zákonné   podmienky   na   takýto   postup krajského súdu.

Napokon nebolo zásadným spôsobom porušené ani právo na obhajobu obvineného. Na   výsluch   obvineného dňa   14.   júna 2005   bol jeho   obhajca   predvolaný,   nedostavil sa a obvinený po riadnom poučení vypovedal v rozsahu troch viet. Pred týmto výsluchom bol podrobne v prípravnom konaní už vypočutý a práve predchádzajúci výsluch, ako aj jeho výpoveď na prvostupňovom súde bola vzatá do úvahy ako relevantný dôkaz, pričom okresný súd namietanú výpoveď pri hodnotení dôkazov ani nebral do úvahy.“

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   je   zrejmé,   že   dovolací   súd   jednoznačne ozrejmil sťažovateľovi skutočnosti,   na základe ktorých dospel k záveru, že nie sú   dané dôvody   dovolania.   Napokon   sťažovateľ   ani   nenamietal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu z hľadiska   právnych   pochybení,   ktoré   by   mohli   viesť   k porušeniu   zásad   spravodlivého procesu, ale obmedzil sa len na námietky vzťahujúce sa k nesprávnemu uvedeniu ďalšieho trestného činu v odôvodnení tohto rozhodnutia, za ktorý rozsudkom okresného súdu nebol uznaný za vinného a nebol zaň v tomto trestnom konaní ani súdený.

V súvislosti   s týmito   námietkami   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedenie   takejto skutočnosti v odôvodnení rozhodnutia dovolacieho súdu nemožno považovať za taký zásah, ktorý by znamenal porušenie namietaných základných práv sťažovateľa. Keďže v zmysle čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy, v prípade sťažovateľa táto zodpovednosť spočívala na okresnom súde ako súde prvého stupňa a v neposlednom rade   aj   na   krajskom   súde   v rámci   odvolacieho   konania.   Bolo   úlohou   týchto   súdov na základe vykonaných a získaných dôkazov ustáliť skutkový stav a vyvodiť z neho právny záver súvisiaci s otázkou viny a trestu. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 2. októbra 2007 a týmto okamihom došlo v sťažovateľovom prípade aj k prelomeniu zásady prezumpcie neviny, pretože bol právoplatne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokusom trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1, § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona.

Podaním dovolania sa sťažovateľ snažil poukázať na procesné pochybenia okresného súdu   a krajského   súdu   a úlohou   najvyššieho   súdu   bolo   posúdiť   dodržanie   jednotlivých právnych aspektov a zistiť prípadné porušenie zákona. Keďže najvyšší súd nezistil dôvody dovolania, toto odmietol. Akési „pridanie“ ďalšieho trestného činu na vrub sťažovateľovi len   v odôvodnení   rozhodnutia   dovolacieho   súdu,   ktorým   bolo   dovolanie   odmietnuté, čím nedošlo k zásahu do právoplatnosti rozsudku okresného súdu, z ktorého jednoznačne vyplýva, za aké trestné činy bol sťažovateľ súdený, uznaný za vinného a odsúdený, nemá vplyv   na   už   existujúci   stav.   Aj   keď   pochybenie   najvyššieho   súdu   uvedením   ďalšieho trestného činu v odôvodnení rozhodnutia je zrejmé, čo neuniklo ani pozornosti ústavného súdu, s prihliadnutím na uvedené argumenty táto skutočnosť nemôže znamenať porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   spôsobom,   na   ktorý poukazoval   sťažovateľ,   neboli   sťažovateľovi   odňaté   žiadne   procesné   práva   konať   pred súdom   a vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom   trestného   konania.   Ústavný   súd   zároveň nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   základným   právom   zaručujúcim   osobe, aby o jej vine a treste za spáchané trestné činy rozhodoval súd a napadnutým uznesením dovolacieho súdu, pretože najvyšší súd danú problematiku ani neriešil.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   aj   keď   uvedenie   ďalšieho   trestného   činu v odôvodnení   uznesenia   najvyššieho   súdu   nemalo   vplyv   na   porušenie   označených základných práv, sťažovateľ má stále možnosť žiadať najvyšší súd o opravu takejto zrejmej nesprávnosti   vydaním   opravného   uznesenia,   čo   umožňuje §   174   s poukazom   na   §   180 Trestného poriadku.

Zistený skutkový stav bol základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi z jej petitu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2008