znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 247/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v Ústave   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní sp. zn. 1 T 149/05 a Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 21 T 2/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 22. mája 2006 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 29. mája 2006, 9., 19. a 21. júna 2006, ako   aj   27.   júla   2006,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených v Ústave Slovenskej republiky   (ďalej aj „ústava“) postupom   Okresného súdu   Rimavská Sobota (ďalej „okresný súd“) v konaní sp. zn. 1 T 149/05 a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 21 T 2/03.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že v konaní sp. zn. 21 T 3/03 (správne má byť   sp.   zn.   21   T   2/03,   pozn.)   na   krajskom   súde   bol   obvinený   z trestného   činu   podľa ustanovenia § 219 ods. 2 v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), pričom v danej veci zastáva názor, že bol obvinený len z toho dôvodu, lebo sám ohlásil páchateľa vraždy.   Krajský   súd   na   pojednávaní   31.   mája   2006   vyniesol   rozsudok,   nedovolil   však sťažovateľovi   klásť   otázky   spoluobvinenému   a vyjadriť   sa   k veci, „...   pritom   to   bola výpoveď, ktorá mala byť prečítaná hneď na začiatku pojednávania, mala byť predmetom dokazovania“.

Samotné   dôkazy   vo   veci   sp.   zn.   21   T   2/03   boli   podľa   názoru   sťažovateľa vyhodnotené nesprávne, dokazovanie bolo neúplné, doba spáchania trestného činu vraždy nebola jednoznačne ustálená, „... súd úplne odignoroval aj snahu mojej výpovede – faktov, dokazujúcich,   že   vrah   –   P.   je   klamár,   tým   aj   možnosť   objasniť   skutočnú   pravdu!“ V dôsledku uvedených skutočností boli podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné práva podľa ústavy, ale aj „... iné zákony“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že v konaní vedenom pred okresným súdom v trestnej veci sp. zn. 1 T 149/05 bol obvinený z trestného činu podľa ustanovenia § 234 ods. 1 TZ, pričom prípad lúpeže bol umelo vykonštruovaný, pretože dokazovanie vo veci nebolo úplné – stopy v snehu na mieste trestného činu neboli vyhodnotené, polícia ho   pred   zatknutím   dlhšie   sledovala,   celé   vyšetrovanie   smerovalo   k   tomu,   aby   polícia nemusela   hľadať   skutočného   páchateľa   a preukázať   nevinu   sťažovateľa,   pričom   aj prokurátorka okresnej prokuratúry je voči nemu zaujatá z dôvodu sťažovateľom podaných žalôb „... pre krytie podvodov OČTK!“

Sťažovateľ sa vo veci obvinenia z trestného činu lúpeže cíti byť nevinný, pretože v čase výsluchu orgánmi činnými v trestnom konaní bol pod vplyvom alkoholu, bili ho a psychicky týrali a „...   boli robené machinácie s časmi môjho výsluchu...“ Predvolaný svedok, ktorý vypovedal na hlavnom pojednávaní „... ma bil, pýtal si peniaze, tvrdil, že som spáchal dáky trestný čin...“. Z uvedených   dôvodov   sťažovateľ považuje aj svoju väzbu v súvislosti s obvinením z trestného činu lúpeže za nedôvodnú.

Z obsahu podania sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 27. júla 2006 vyplýva, že konanie   pred   okresným   súdom   sp.   zn.   1   T   149/05   bolo   právoplatne   skončené,   pričom opätovne poukázal na nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní v danej veci.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   a v podaniach   bližšie   nešpecifikované porušenia základných práv podľa ústavy sťažovateľ v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada ústavný súd „... o úplné zrušenie oboch prípadov, moje oslobodenie v plnom rozsahu a prepustenie na slobodu!“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V zmysle   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa   ustanovenia   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

V zmysle citovaného čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti   len   vtedy,   ak sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie namieta   pred   ústavným   súdom,   domáhať pred   iným   súdom.   „Ústavný   súd   Slovenskej republiky   zásadne   nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadrený   v čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity,“ – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04).

K   namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy postupom krajského súdu v   konaní sp. zn. 21 T 2/03

Sťažovateľ vo svojich podaniach namietal nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré podľa   jeho   názoru   v konaní   krajského   súdu   sp.   zn.   21   T   2/03   nepreukázali   spáchanie trestného činu, z ktorého bol obvinený.

Ústavný   súd   zistil   (úradný   záznam   č.   k.   Rvp   914/06-12   z 18.   júla   2006),   že predmetný spis sp. zn. 21 T 2/03 týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa bol 18. júla 2006 krajským súdom vypravený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   na rozhodnutie o odvolaní, ktoré podali obžalovaní (teda aj sťažovateľ ako jeden z obžalovaných).

Podľa   ustanovenia   §   254   ods.   1   Trestného   poriadku   (ďalej   len   „TP“)   účinného do 31. decembra   2005   sa   prieskumná   právomoc   odvolacieho   súdu   vzťahuje   nielen   na zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, ale aj na správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, vrátane vád, ktoré neboli odvolaním vytýkané. V zmysle ustanovenia § 258 ods. 1 písm. a) TP odvolací súd   zruší   napadnutý   rozsudok   tiež   pre   podstatné   vady   konania,   ktoré   rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry upozorňuje, že ak má sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť. V konkrétnych okolnostiach predmetnej veci je na rozhodnutie o odvolaní obžalovaných príslušný rozhodnúť najvyšší súd, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu konať v tejto veci.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané chrániť   nielen   zákonnosť,   ale aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď nie je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 13/01, III. ÚS 18/04, III. ÚS 319/05. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci.

K   namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy postupom okresného súdu v   konaní sp. zn. 1 T 149/05

Sťažovateľ v podaniach týkajúcich sa konania okresného súdu sp. zn. 1 T 149/05 namietal, že dôkazy, ktoré ho usvedčili z trestného činu lúpeže, boli získané nezákonným spôsobom, nepreukazovali spáchanie skutku jeho osobou, orgány činné v trestnom konaní manipulovali   s dôkazmi,   aby   nemuseli   hľadať   skutočného   páchateľa   a okresný   súd nesprávne vyhodnotil dôkazy získané v prípravnom konaní, ako aj dôkazy vykonané počas hlavných pojednávaní.

Ústavný   súd   výzvou   č.   k.   Rvp   914/06-13   z 19.   júla 2006   požiadal   okresný   súd o zaslanie spisu sp. zn. 1 T 149/05 (spis bol ústavnému súdu doručený 27. júla 2006).

Ústavný   súd   z   predloženého   spisu   zistil,   že   na   základe   trestného   oznámenia poškodenej osoby bol sťažovateľ 16. marca 2005 zadržaný a bolo proti nemu vznesené obvinenie z trestného činu lúpeže podľa ustanovenia § 234 ods. 1 TZ, pričom prokurátorka Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote (ďalej len „okresná prokuratúra“) zároveň podala návrh   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby   z dôvodov   uvedených   v ustanovení   §   67   ods.   1 písm. a) a c) Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005.

Sťažovateľ počas výpovede pred okresným súdom 18. marca 2005 spáchanie skutku nepoprel   a podrobne   opísal,   ako   k skutku,   z ktorého   bol   obvinený,   došlo.   Okresný   súd uznesením sp. zn. Tp 29/05 z 18. marca 2005 (č. l. 16 spisu) vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) a c) TP s tým, že neprijal písomný sľub sťažovateľa podľa ustanovenia § 73 ods. 1 písm. b) TP. V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd poukázal najmä na výpoveď sťažovateľa, ktorý nepoprel spáchanie skutku,   z ktorého   bol   obvinený,   výpoveď   poškodenej,   ktorá   sťažovateľa   v trestnom oznámení podrobne opísala, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ bol predtým štyrikrát súdne trestaný   za   majetkovú   a násilnú   trestnú   činnosť.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   skutok, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, sa stal mimo miesta   jeho trvalého bydliska, pričom sťažovateľ   počas   výpovede   uviedol,   že   pod   vplyvom   omamných   látok   rád   cestuje   po Slovenskej republike, vyplynula aj dôvodná obava, že sťažovateľ by maril vyšetrovanie nezdržiavaním sa v mieste trvalého bydliska.

V priebehu   vyšetrovania   v prípravnom   konaní   vykonali   vyšetrovacie   orgány 15. marca 2005 ohliadku miesta činu (č. l. 24 – 31 spisu). Na základe znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Banskej Bystrici č. p. PPZ-898/KEU-BB-EXP-2005   zo   4.   mája   2005   bolo   potvrdené,   že   vzorka   DNA   profilu nachádzajúca sa na ohorku cigarety zaistenej na mieste činu a DNA profil zistený z výteru bukálnej sliznice sťažovateľa sú zhodné, naviac chumáč vlasov poškodenej osoby zaistený na   mieste   činu   a následne   podrobený   odbornej   analýze   potvrdil   násilné   napadnutie poškodenej, ktoré sťažovateľ v ďalších výpovediach (aj v rámci hlavného pojednávania) poprel.

Na základe uvedených, ako aj ďalších výsledkov vyšetrovania v prípravnom konaní (vyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľa,   lekárske   potvrdenie   o rozsahu   poranení poškodenej   spôsobených   násilným   prepadnutím,   potvrdenia   o nákupe   cudzej   meny od sťažovateľa peňažným ústavom z 15. marca 2005, výpovede sťažovateľa, poškodenej a svedkov, rekognícia – opoznávanie páchateľa poškodenou a svedkami) a po preštudovaní vyšetrovacieho spisu sťažovateľom a jeho ustanoveným právnym zástupcom 9. a 10. mája 2005 podala okresná prokuratúra 9. mája 2005 obžalobu (sp. zn. 2 Pv 157/05).

Okresný   súd   po   vykonaní   viacerých   hlavných   pojednávaní   rozhodol   vo   veci rozsudkom č. k. 1 T 149/05-280 z 30. marca 2005, v ktorom bol sťažovateľ uznaným za vinného z trestného činu lúpeže podľa ustanovenia § 234 ods. 1 TZ a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere päť rokov. Sťažovateľ podal 12. apríla 2005 proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 3 To 151/06-309 zo 14. júna 2006 zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z dôvodu   procesných   nedostatkov   (okresný   súd   zaradil sťažovateľa do ústavu na výkon trestu podľa ustanovení TP účinného od 1. januára 2006) a uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže podľa ustanovenia § 234 ods. 1 TZ so zaradením do druhej nápravnovýchovnej skupiny pre výkon uloženého trestu. V odôvodnení   predmetného   rozsudku   sú   podrobne   uvedené   výsledky   dokazovania z prípravného   konania   a konania   pred   súdom   (v   rámci   hlavného   pojednávania),   ktoré jednoznačne preukázalo spáchanie trestného činu sťažovateľom. Hlavnými dôkazmi, o ktoré súd oprel svoju argumentáciu, boli výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní (č. l. 252 spisu), zápisnica o ohliadke miesta činu (č. l. 24 – 30), závery znaleckého posudku z odboru biológie a genetickej analýzy (č. l. 40 – 44), ako aj odborné vyjadrenia a lekárske správy. „Osobitne z analýzy DNA ohorku cigarety vyplýva, že obžalovaný (t. j. sťažovateľ, pozn.) sa skutočne fyzicky nachádzal na mieste činu. Uvedené dôkazy, osobitne chumáč vlasov nájdený na mieste činu svedčí i o násilnom napadnutí poškodenej, i o jej aktívnom bránení sa, a taktiež i potvrdzujú v tomto smere údaje poškodenej ohľadne okolnosti útoku. Nepriamo usvedčujú obžalovaného zo spáchania skutku i výpovede svedkov M. A. a M.   A.,   ktorí   tak   v prípravnom   konaní,   ako   i na   hlavnom   pojednávaní   potvrdili,   že inkriminovanú zlatú retiazku odkúpili od obžalovaného“.

Ústavný súd na základe preštudovania postupu orgánov činných v trestnom konaní a spisu sp. zn. 1 T 149/05 nezistil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali porušeniu základných práv   podľa   ústavy   v sťažnosti   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preskúmal   spisový   materiál a dospel   k záveru,   že   úkony   a rozhodnutia   orgánov   činných   v trestnom   konaní v danom prípade   nemohli   porušiť   sťažovateľove   ústavné   práva.   Súdy   vo   svojich   rozhodnutiach uviedli   podrobné   skutkové   a právne   úvahy   vrátane   záverov   z dokazovania   vykonaného v priebehu   prípravného   konania   a   na   hlavnom pojednávaní,   na základe   ktorých   dospeli k záveru, že sťažovateľ spáchal skutok, z ktorého bol obvinený.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   –   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 24/98, III. ÚS 248/05. Sťažovateľ vo svojich podaniach namietal nesprávny a neobjektívny postup orgánov činných v trestnom konaní (najmä   manipuláciu   s dôkaznými   prostriedkami,   vyhodnocovanie   dôkazov   v jeho neprospech   a prehliadanie   dôkazov   svedčiacich   v jeho   prospech),   čím   malo   dôjsť k porušeniu jeho bližšie nešpecifikovaných základných práv podľa ústavy. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd pri preskúmaní postupu orgánov činných v jeho trestnej veci nezistil   príčinnú   súvislosť   s namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa ústavy,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Nedostatok   právomoci   ani zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti, ktorá v predloženej podobe neobsahovala náležitosti podľa ustanovení § 20 ods. 1 a 2, ako aj § 50 zákona o ústavnom súde (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 187/06).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006