znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 247/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť L. R., zastúpeného advokátom JUDr.   M. B., G., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Cob 6/04 z 22. marca 2005 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2005 doručená sťažnosť L. R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   a   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 6/04 z 22. marca 2005 a konaním, ktoré mu predchádzalo.Sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní o zaplatenie 37 511 Sk s príslušenstvom vedenom na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. Cb 36/01. Žaloba v tejto veci bola podaná Ing. A. M., S. (ďalej len „žalobca“), z titulu nezaplatených faktúr a úrokov z omeškania na základe mandátnej zmluvy z 21. marca 1995.

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním podrobne opísanom skutkovom stave.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. Cb 36/01 z 30. septembra 2003 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi peňažnú čiastku vo výške 80 861,40 Sk s príslušenstvom, 20 345 Sk ako úroky   z omeškania   a náhradu   trov   konania.   Konanie   v časti   o zaplatenie   66   651   Sk prvostupňový súd zastavil a uložil sťažovateľovi zaplatiť trovy konania aj štátu vo výške 7 350 Sk.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Cob   6/04 z 22. marca   2005   tak,   že   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   v jeho   napadnutej   časti a sťažovateľovi uložil nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.

K namietanému porušeniu označených základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl.   46   ústavy   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   krajského   súdu   došlo   podľa sťažovateľa tým, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nebral do úvahy, že on žiadne povinnosti ani podľa právneho ani iného predpisu v spore voči žalobcovi nemal, ani nemá a napriek tomu ho súdy na splnenie povinnosti zaviazali. Poukázal totiž na to, že ešte pred začiatkom súdneho konania poskytol žalobcovi vyššie   plnenie,   než   aké   mu   mal   poskytnúť podľa   uzavretej   mandátnej   zmluvy   č.   IČ   –07/03/95   z 21. marca   1995   na   spracovanie   projektu   stavby,   na   vykonanie   a zariadenie inžinierskej   činnosti   pri   výstavbe   stavby   „DREVOVÝROBA   LUD   R.“.   Rozhodovanie odvolacieho   súdu,   jeho   skutkové   a právne   závery   pri   prehodnocovaní   prvostupňového rozhodnutia preto sťažovateľ považoval za svojvoľné a nezákonné.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základných práv zaručených v čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Cob 6/04 z 22. marca 2005, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Cob 6/04 z 22. marca 2005 a rozsudok okresného súdu sp. zn. Cb 36/01 z 30. septembra 2003 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   jej   predmetom   je   tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, taktiež práva na súdnu ochranu rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 1 Cob 6/04 z 22. marca 2005 v konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. Cb 36/01 z 30. septembra 2003.

Povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   peňažnú   pohľadávku   z   titulu   mandátnej   zmluvy č. IČ-07/03/95 z 21. marca 1995 spolu s príslušenstvom a trovami konania sťažovateľovi uložená prvostupňovým rozsudkom bola napadnutým rozsudkom krajského súdu potvrdená.

V prejednávanej veci je zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd nespochybnil, zrejmé, že žalobca si voči sťažovateľovi uplatnil zaplatenie ceny za vykonané práce na základe mandátnej zmluvy z 21. marca 1995. Súd prvého stupňa uznesením uložil znalcovi,   aby vyčíslil   vykonané práce, t.   j.   vypracovanie projektu   a inžiniersku   činnosť v zmysle   uzavretej   zmluvy   a zvlášť   práce   skutočne   vykonané   nad   rámec   zmluvy. S poukazom na znalecký posudok krajský súd potvrdil nárok žalobcu ako oprávnený, pokiaľ ide   o   zaplatenie   ceny   vykonaných   prác   a následne   na   to   aj   v časti   uplatneného   úroku z omeškania. Považoval za preukázané, že žalobca vykonal práce na základe mandátnej zmluvy,   ako   aj   práce   vykonané   nad   rámec   zmluvy,   ktorých   hodnota   bola   potvrdená znaleckým   posudkom,   ich   nezaplatením   by   sťažovateľovi   ako   žalovanému   vzniklo bezdôvodné obohatenie.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   bolo v právomoci   ústavného   súdu   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   všeobecných súdov   vo   veci   sťažovateľa,   t.   j.   prejednanie   a rozhodnutie   žalobcom   uplatňovaného peňažného nároku voči sťažovateľovi, je zlučiteľné s citovanými článkami ústavy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 122/02). Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Z obsahu rozhodnutí okresného   súdu   a krajského   súdu   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   mohol   v tomto   konaní, v ktorom   bol   zastúpený   advokátom,   namietané   skutočnosti   riadne   uplatniť   a navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie ich opodstatnenosti, že tak okresný súd, ako aj odvolací krajský   súd   voči   sťažovateľovi   uplatnený   nárok   prejednali   (dokonca   už   druhýkrát v odvolacom   konaní) a o ňom   rozhodli po ústnom pojednávaní a že obidva   súdy   riadne uviedli vo svojich rozhodnutiach dôvody, pre ktoré žalobu proti sťažovateľovi považovali za odôvodnenú s ohľadom na príslušné zákonné ustanovenia.

Ústavný   súd   neposudzuje   správnosť   skutkových   zistení   a právnych   záverov všeobecných   súdov,   pokiaľ   nie   sú   svojvoľné   a nezasahujú   do   ústavných   práv. V okolnostiach   prípadu   podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu   sp.   zn.   1   Cob   6/04   z 22.   marca   2005   do   nich   nezasahuje   bez   ohľadu   na   svoju správnosť. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods.   1   ústavy   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Práva tvoriace okruh čl. 13 ods. 1 ústavy nesúvisia so skutkovým stavom, v ktorom vidí sťažovateľ porušenie svojich práv. Všeobecné súdy zjavne konali a rozhodovali v rámci svojej ústavou a zákonom stanovenej právomoci. Ich rozhodnutia neukladajú sťažovateľovi povinnosti,   ktoré   by   tieto   súdy   nemohli   v danom   prípade   uložiť.   Preto   bez   ohľadu   na správnosť   alebo   nesprávnosť   napadnutých   rozhodnutí   nimi   nemohlo   dôjsť   k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   a   okresného   súdu   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal a nerozhodoval o nej.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2005