znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 247/04-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2004 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Mikuláš Práznovský, s. r. o., N. Z., vo veci porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky č. k. 13 C 64/01-153   z   9.   decembra   2002   a uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre č. k. 7 NcC 11/2004-202 z 19. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti   Mikuláš Práznovský,   s.   r.   o.,   o d   m   i e t   a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2004 doručená   sťažnosť   spoločnosti   Mikuláš   Práznovský,   s.   r.   o.,   N.   Z.   (ďalej   len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 13 C 64/01-153 z 9. decembra 2002 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 NcC 11/2004-202 z 19. marca 2004.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   24.   októbra   2002   jej   bolo   doručené uznesenie okresného súdu zo 14. októbra 2002 sp. zn. 13 C 64/01, ktorým bola vyzvaná, aby v lehote pätnástich dní predložila súdu dôkazné listiny o mzde žalobcu za obdobie jún až október 2000.

Sťažovateľke   bolo   18.   marca   2003   doručené   uznesenie   okresného   súdu z 9. decembra 2002 č. k. 13 C 64/01-153, ktorým jej bola uložená poriadková pokuta v sume 5   000   Sk.   Okresný   súd   v odôvodnení   uznesenia   uviedol,   že   sťažovateľka   bezdôvodne   a hrubým spôsobom sťažila postup súdu a jeho rozhodnutie vo veci, ktorú nie je možné bez predloženia   požadovaných   dokladov   posúdiť,   a   preto   okresný   súd   uložil   pokutu v maximálnej výške, pričom poukazuje opakovane na edičnú povinnosť sťažovateľky, a to „... pod ďalšou hrozbou poriadkovej pokuty“.

Sťažovateľka   podala   proti   predmetnému   uzneseniu   odvolanie   a zároveň   vzniesla námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi z dôvodu opakovaného porušovania princípu rovnosti   strán   v občianskom   súdnom   konaní   a   požiadala   predsedu   okresného   súdu o prikázanie veci inému sudcovi.

Krajský   súd   19.   marca   2004   uznesením   č.   k.   7   NcC   11/2004-202   o námietke zaujatosti   sudcu   okresného   súdu   rozhodol   tak,   že   zákonný   sudca   nie   je   vylúčený z prejednávania a rozhodovania posudzovanej veci, pretože krajský súd nezistil z obsahu spisu a vyjadrenia zákonného sudcu také dôvody, ktoré by zakladali domnienku, že sudca by mal nejaký vzťah k prejednávanej veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom.

Sťažovateľka napriek predmetným uzneseniam trvá na skutočnosti, že zákonný sudca je vo veci zaujatý, preto v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil v náleze porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu z 9. decembra 2002 č. k. 13 C 64/01-153 a uznesením krajského súdu z 19. marca 2004 č. k. 7 NcC 11/2004-202 a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 10 000 Sk. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

V zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozorní, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor uvedený v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 66/98: „O zjavnej neopodstatnenosti podnetu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.“

Obdobne ústavný súd rozhodol, že „do obsahu základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb na vylúčenie sudcu alebo súdnych osôb z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Obsahu základného práva na prejednanie veci nestranným súdom zodpovedá len povinnosť nadriadeného súdu rozhodnúť   za   zákonných   podmienok   o každom   návrhu   oprávnenej   osoby   na   vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre pochybnosti o jeho nezaujatosti“ – rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 73/97.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu zistil, že sťažovateľke ako žalovanej účastníčke bola v konaní o zaplatenie mzdy a náhrady mzdy okresným súdom uložená poriadková pokuta podľa § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   za   nerešpektovanie   príkazu   súdu   na   predloženie   dokladov   potrebných   pre rozhodnutie   vo   veci   samej.   Sťažovateľka   sa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odvolala a vzniesla námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcemu sudcovi, pretože „súd opakovane porušuje ústavný princíp rovnosti strán v občianskom súdnom konaní“.

Krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   uviedol,   že   z obsahu   spisu   a vyjadrení zákonného sudcu neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by zakladali domnienku zaujatosti sudcu.

V zmysle   ustanovenia   §   6   OSP   súd   postupuje v konaní v súčinnosti   so   všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Sťažovateľka ako účastník konania   bola   povinná   na   výzvu   súdu   predložiť   požadované   doklady,   aby   súd   vedel kvalifikovane rozhodnúť v danej veci.

Podľa ustanovenia § 129 ods. 2 OSP predseda senátu môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby.

V zmysle   §   53   OSP   tomu,   kto   hrubo   sťažuje   postup   konania   najmä   tým,   že neposlúchne príkaz súdu, možno uložiť poriadkovú pokutu.

Podľa   §   14   ods.   3   OSP   dôvodom   pre   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Sťažovateľka mala v predmetnom konaní možnosť uviesť svoju argumentáciu počas prejednávania veci a zdôvodniť priamo v konaní, z akého dôvodu odmietla predložiť súdom požadované doklady. Navyše, z existencie skutočnosti, že zákonný sudca udelí poriadkovú pokutu účastníkovi konania, nie je možné vyvodzovať zaujatosť voči tomuto účastníkovi konania, pokiaľ sudca tak urobí v súlade s platným právom.

Okresný súd a krajský súd postupovali v posudzovanom konaní v súlade s platnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   namietané   uznesenia   okresného   súdu a krajského   súdu   neboli   svojvoľné   ani   arbitrárne,   preto   súdy   nemohli   porušiť   svojím postupom v sťažnosti uvedené ústavné práva sťažovateľky len z toho dôvodu, že nerozhodli v súlade s právnym názorom sťažovateľky.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   –   napr.   rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 93/97,   I.   ÚS   87/97,   I.   ÚS   20/97,   I.   ÚS   24/98.   Zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   nemožno   odstrániť.   Preto   sa   ústavný   súd   nezaoberal   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004