znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 247/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. R., bytom I., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 98/2002-FNV, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. R.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   R.,   bytom   I.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   98/2002-FNV o náhradné výživné pre maloletú J. K., dcéru sťažovateľky.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že 6. novembra 2002 ministerstvu podala v termíne žiadosť o náhradné výživné pre maloletú dcéru J. K. V zákonnej lehote doplnila doklady, ktoré boli vyžadované zákonom. Po viac ako 3 mesiacoch – prieťah v konaní – bolo konanie zastavené z dôvodu,   že sťažovateľka neodstránila všetky   nedostatky.   Podľa   sťažovateľky   sa   jej   ministerstvo   snažilo   „podsunúť“,   že nedostalo list, ktorým bola doplnená jej žiadosť. Sťažovateľka však na pošte zistila, že predmetný list bol ministerstvu doručený, čo oznámila faxom ministerstvu. Následne boli sťažovateľke vrátené ministerstvom všetky doklady vrátane niektorých originálov. Sťažovateľka sa sťažovala aj na Úrade vlády Slovenskej republiky, ktorý postúpil sťažnosť   ministerstvu   –   odboru   kontroly.   Sťažovateľka   vytýka,   že   jej   žiadosť   na ministerstve nemala splnené všetky náležitosti na podacej pečiatke, a to evidenčné číslo, spisové číslo, počet príloh a podpis pracovníka. Tak isto listy, ktoré sťažovateľke poslalo   ministerstvo,   boli   bez   spisovej   značky   a   evidenčného   čísla.   Podľa sťažovateľky ministerstvo na podacej pečiatke na sťažnosti nevyznačilo počet príloh, ktoré   zaslala,   a   konanie   bolo   zastavené   z dôvodu,   že   neposlala   všetky   zákonom vyžadované doklady, čo podľa tvrdenia sťažovateľky nezodpovedá pravde.

Podľa jej názoru „bolo porušené základné právo dieťaťa na náhradné výživné vyplývajúce zo zák. č. 245/2002 Z. z.“ Konanie, v ktorom došlo k porušeniu, je vedené na   ministerstve   pod   č.   98/2002-FNV.   Rozhodnutie,   ktorým   došlo   k porušeniu základného práva, je doklad z Fondu náhradného výživného z 24. júna 2003. Podľa sťažovateľky   boli   vyčerpané   všetky   možnosti   na   odstránenie   chyby.   Sťažovateľka podala sťažnosť na ministerstvo – odbor kontroly a Úrad vlády Slovenskej republiky. Podľa nej niet inej cesty, ktorá by chránila základné právo jej dieťaťa. Sťažnosť je podľa sťažovateľky podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote od 24. júna 2003.

Podľa   sťažovateľky   bolo   konaním ministerstva   porušené   jej   základné   právo na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým, že ministerstvo doteraz nepriznalo náhradné výživné pre dcéru sťažovateľky J. K.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   navrhla,   aby ústavný súd „vyslovil nález, v ktorom bude konštatované, že v mojom prípade bolo porušené právo na spravodlivé riešenie a riešenie bez prieťahu a žiadam pre dieťa priznanie primeraného odškodnenia vo výške 300 000,- Sk... Nárok na náhradu trov konania si neuplatňujem“.

Ústavný   súd   vyzval   ministerstvo   na   zaslanie   predmetného   spisu   sp.   zn. 98/2002-FNV   a   podanie   vyjadrenia.   Spis   ministerstva   spolu   s vyjadrením   bol doručený   ústavnému   súdu   6.   októbra   2003.   Vo   vyjadrení   ministerstva   sa   uvádza, že   sťažovateľka   si   uplatnila   náhradné   výživné   na   svoje   dieťa   podľa   zákona č. 245/2002 Z. z. o náhradnom výživnom a Fonde náhradného výživného a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, v znení zákona č. 638/2002 Z. z. (ďalej len „zákon o náhradnom výživnom“). Vzhľadom na neúplné   podanie   bola   sťažovateľka   vyzvaná   listom   z   10.   decembra   2002   na odstránenie nedostatkov podania. Sťažovateľka mala doložiť doklady, a to originál alebo overenú fotokópiu právoplatného rozsudku súdu o určení výživného, potvrdenie školy,   z ktorého   jednoznačne   vyplýva,   že   dieťa   si   riadne   plní   povinnú   školskú dochádzku,   preukázať   domáhanie   sa   vyplatenia   výživného   súdnou   cestou,   t.   j. dokladom, napr. návrhom na výkon rozhodnutia, prípadne potvrdením súdu o tom, že sa vedie výkon rozhodnutia vo veci vymáhania výživného na nezaopatrené dieťa, a k podaniu mala doložiť vyhlásenie o zodpovednosti a trestno-právnych dôsledkoch uvedenia   nepravdivých   údajov   v podkladoch   pre   náhradné   výživné.   Sťažovateľka doložila v pätnásťdňovej lehote všetky požadované doklady okrem dokladu, ktorým by preukázala tú skutočnosť, že sa vyplatenia výživného domáhala súdnou cestou. Keďže nebol odstránený tento nedostatok podania podľa § 3 ods. 3 písm. e) zákona o náhradnom výživnom, Fond náhradného výživného postupoval podľa § 4 zákona o náhradnom výživnom a konanie vo veci zastavil.

Ministerstvo považuje sťažnosť sťažovateľky za nedôvodnú a neopodstatnenú. Sťažovateľkou namietané skutočnosti, najmä to, že neboli zaslané doklady, nie sú pravdivé. Doklady boli sťažovateľkou zaslané, v spisovom materiáli sa nachádzajú, avšak   pri   vyhodnocovaní   jednotlivých   dôkazov   nebolo   preukázané   domáhanie   sa vyplatenia   výživného   súdnou   cestou.   Dôkaz   o   začatí   trestného   stíhania   povinného nemožno   považovať za   dôkaz   domáhania   sa   vyplatenia   výživného   súdnou   cestou. Sťažovateľka priložila napísaný návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia predajom nehnuteľnosti adresovaný Okresnému súdu v Považskej Bystrici. Na tomto doklade chýba   prezentačná   pečiatka   súdu,   že   bol   návrh   súdu   doručený.   Keďže   konanie o vyplatenie náhradného výživného bolo zákonným postupom zastavené, originály dokladov   boli   pisateľke   vrátené   späť.   O   zastavení   konania   bola   sťažovateľka informovaná listom z 27. marca 2003 pod č. 98/2002-FNV a opakovane na jej podanie bolo odpovedané listom zo 14. apríla 2003.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietala,   že   k zásahu   do   jej základného práva došlo v konaní ministerstva   vedenom pod sp. zn. 98/2002-FNV. Toto   skončilo   rozhodnutím   o zastavení   konania,   čo   bolo   sťažovateľke   oznámené listom   z 27.   marca   2003.   Sťažovateľka   na   toto   oznámenie   reagovala   ešte   listom doručeným ministerstvu 3. apríla 2003.

Sťažovateľka   sa   teda   o zastavení   konania   dozvedela   v období   medzi 27. marcom a 14. aprílom 2003, avšak jej sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 28. júla 2003, teda po uplynutí zákonnej 2-mesačnej lehoty stanovenej na podanie sťažnosti.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo základných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo potrebné rozhodnúť o odmietnutí sťažnosti   pre   oneskorenosť   ako   v časti   namietajúcej   nespravodlivé   konanie ministerstva, tak aj v časti namietajúcej prieťahy, resp. neprimeranú lehotu konania.

Sťažovateľka   žiadosťou   doručenou   ústavnému súdu   28. júla 2003 požiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe   alebo   právnickej   osobe   právneho   zástupcu,   advokáta,   ak   taká   osoba   o to požiada,   ak   to   odôvodňujú   jej   pomery   a nejde   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred   ústavným   súdom   musia   byť   splnené   súčasne.   Ak   hoci   len   jeden   z týchto predpokladov   nie   je   splnený,   nemožno   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu vyhovieť.   V danom   prípade   však   ide   z dôvodu   oneskoreného   podania   sťažnosti o   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Preto   právny zástupca z radov advokátov sťažovateľke ustanovený nebol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2003