znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 246/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   K.,   S.   K.   a K.   K.,   všetci   bytom   Č.,   zastúpených spoločnosťou JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., N., v mene ktorej koná advokát JUDr. B. M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Co 4/2012 z 20. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K., S. K. a K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013 doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), S. K. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“)   a K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v   3.   rade“),   všetci   bytom   Č.   (ďalej   len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Co 4/2012 z 20. decembra 2012.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: «... my, sťažovatelia, sme boli ako povinní v rade III., IV., V. účastníkmi exekúcie o zaplatenie 10.191,72 €, ktorú vedie Krajský súd v Bratislave (KS), Justičná pokladnica, pod spis. zn. E 5050004505 a v ktorej došlo k udeleniu poverenia na jej vykonanie súdnemu exekútorovi...

...   prvostupňový   KS   Bratislava   uznesením   zo   dňa   13.   12.   2011   rozhodol   tak   že, citujeme:

„I.   Súd   námietky   povinného   v   IV.   rade)   proti   Upovedomeniu   o   začatí   exekúcie vydanému súdnym exekútorom Mgr. M. L., Exekútorský úrad B. pod sp. zn. EX 458/2011 zamieta.

II. Súd exekúciu Krajského súdu v Bratislave vedenú pod sp. zn. Er 5050004505/11 zo dňa 28. 7. 2011 proti povinným: v III. rade) S. K., Č. a v V. rade) K. K., Č. zastavuje. III. Súd oprávnenému náhradu trov konania v súvislosti so zastavením exekúcie voči povinným v III. rade) a IV. rade) nepriznáva.“

Z   dôvodu,   že   s   uznesením   prvostupňového   KS   sme   nesúhlasili,   podali   sme prostredníctvom nášho právneho zástupcu proti nemu odvolanie, v ktorom sme uviedli ako dôvody, pre ktoré sme ho považovali za nesprávne...

Za vadné a nezákonné vo vzťahu k nám - povinným v rade III. až V. považujeme rozhodnutie prvostupňového súdu z dôvodu, že prvostupňový súd pochybil tým, že nedodržal procesný postup v konaní o nami podaných námietkach v súlade s ust. § 50 ods. 5) EP keď o podaných námietkach najskôr nerozhodol spôsobom tak, či im vyhovuje alebo nie, pretože takýto postup je v konaní o podaných námietkach jedine prípustný a kedy až potom, ako by v konaní o nich rozhodol tak, že im vyhovuje o až po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je možné rozhodnúť o zastavení exekúcie a o náhrade trov konania...

Nad rámec tohto stanoviska ja, povinný v rade IV., považujem rozhodnutie za vadné a nezákonné. Aj keď v odôvodnení rozhodnutia vo veci konajúci súd uvádza, že z titulu nadobudnutia dedičstva po povinnom - mojom otcovi Ing. S. K., zodpovedám za jeho dlhy do   výšky   nadobudnutého   majetku   (§470   OZ),   teda   do   výšky   1 636,24€,   toto   stanoviska nemôže právne obstáť za stavu, kedy som ja ako aj ďalší dedičia, povinní v rade III. a V., pohľadávky veriteľov poručiteľa   prihlásené do dedičstva po ňom v dedičskom konaní v celom rozsahu poprel a teda na tieto sa ďalej v dedičskom konaní už neprihliadalo. Toto má súd za preukázané aj do spisu zadováženého rozhodnutia OS Čadca 7 D 618/2008. Ak teda dedičské rozhodnutie mňa ani nikoho z dedičov na vysporiadanie dlhov poručiteľa (čo aj len do časti nadobudnutého majetku) nezaväzovalo, nie je preukázané priame právne nástupníctvo vo vzťahu k vymáhanej pohľadávke oprávneného tak, aby už vedené   exekúcia   voči   poručiteľovi   mohla   pokračovať   voči   mojej   osobe   ako   právnemu nástupcovi   a   nie   je   možné   teda   uplatniť   vo   vzťahu   k   vymoženiu   čo   aj   judikovaných pohľadávok poručiteľa princíp univerzálnej sukcesie...»

Sťažovatelia   vo   veci   samej   navrhujú, aby   po   prijatí   sťažnosti   ústavný   súd   vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľov 1. S. K., 2. S. K., 3. K. K., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 uznesením Najvyššie súdu SR sp. zn. 4 Co 4/2012 zo dňa 20. 12. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Co 4/2012 zo dňa 20. 12. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom 1., 2., 3. trovy konania pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   B.   M., advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Co 4/2012 z 20. decembra 2012.   Najvyšší   súd   označeným   rozhodnutím   odmietol   odvolanie   sťažovateľov   proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. E 50500045055 z 13. decembra 2011, ktorý námietky povinného vo IV. rade zamietol (sťažovateľ v 2. rade) a proti povinnému v III. rade (sťažovateľ v 1. rade) a povinnému v V. rade (sťažovateľka v 3. rade) exekúciu zastavil.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   prípustnosti   odvolania   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. E 50500045055 z 13. decembra 2011, čo odôvodnil § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého odvolanie nie je prípustné... ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona, ktorým je zákon   č.   65/2001   Z.   z.   o   správe   a   vymáhaní   súdnych   pohľadávok   v znení   neskorších predpisov. S otázkou prechodu justičnej pohľadávky sa vysporiadal krajský súd v uznesení sp. zn. E 50500045055 z 13. decembra 2011 tiež štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom tak, že argumentoval § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva... za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,   keďže   najvyšší   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľov uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovatelia   nesúhlasia,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením neporušil sťažovateľmi označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Co 4/2012 z 20. decembra 2012, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013