znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 246/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. Š., Advokátska kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   na   súdnu   ochranu a na prerokovanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   na spravodlivý   proces   a   na   prejednanie   veci   nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Námestovo   z 1.   augusta   2011   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   T/4/2011   a postupmi   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline zo 14. septembra   2011   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   Tos/81/2011   a sp.   zn. 2 Nto/13/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2011   doručená   sťažnosť   M.   V.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   doplnená   podaním doručeným   ústavnému   súdu   2.   novembra   2011,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv na súdnu ochranu a na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) z 1. augusta 2011 v konaní vedenom pod   sp.   zn.   6   T/4/2011   a   postupmi   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) zo 14. septembra 2011 v konaniach vedených pod   sp. zn. 2 Tos/81/2011 a sp. zn. 2 Nto/13/2011.  

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke je okresným súdom vykonávané trestné konanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľka   proti   zákonnej   sudkyni,   ktorej   bola   vec   pridelená,   podala   27.   júla   2011 námietku   zaujatosti   odôvodnenú „neodbornosťou   zákonnej   sudkyne“; „pochybnosťou o nezaujatosti zákonnej sudkyne z dôvodu prepojenia na policajnú a prokurátorskú loby“; „pochybnosťami   o nestrannosti   zákonnej   sudkyne“ a „procesným   postupom   súdu v súvislosti   s predchádzajúcimi   dôvodmi“.   Spolu   s námietkou   zaujatosti   adresovala sťažovateľka okresnému súdu aj žiadosť o odňatie a prikázanie veci inému súdu.

Zákonná   sudkyňa   rozhodla   o podanej   námietke   uznesením   sp.   zn.   6   T/4/2011 z 1. augusta 2011 tak, že nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania vedeného proti   osobe   sťažovateľky.   Sťažovateľka   napadla   toto   uznesenie   sťažnosťou,   v ktorej poukázala na „prepojenie konajúcej sudkyne na prokuratúru podávajúcu obžalobu“.Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tos/81/2011   zo 14.   septembra   2011   sťažnosť sťažovateľky zamietol a súčasne uznesením sp. zn. 2 Nto/13/2011 zo 14. septembra 2011 rozhodol o neodňatí veci okresnému súdu.

Sťažovateľka   argumentuje,   že „Konajúce   súdy   sa   dostatočne   nevysporiadali s pomerom zákonného sudcu k osobe prokurátora, či Okresnej prokuratúry v Námestove ako takej.   Obžaloba   na   sťažovateľku   bola podaná   prokurátorkou   Okresnej prokuratúry v Námestove,   pričom   Okresná   prokuratúra   v Námestove   dozorovala   aj   celé   prípravné konanie. Sudkyňa Okresného súdu Námestovo, Mgr. D. P. bola pred výkonom funkcie sudcu práve prokurátorkou na Okresnej prokuratúre v Námestove. Sudkyňou je od 24.09.2008 kedy   ju   Prezident   SR   vymenoval   do   funkcie   sudcu   bez   časového   obmedzenia.   Práve z uvedeného   dôvodu   je   možné   predpokladať   úzku   spojitosť   s predstaviteľmi   Okresnej prokuratúry v Námestove.

Pre   uplatniteľnosť   inštitútu   námietky   zaujatosti   je   treba,   aby   boli   splnené   dva predpoklady. Prvým je existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, teda vzťah objektívnej   reality,   ktorého   existenciu   možno   preukázať   dokazovaním   -   vykonaním a zhodnotením dôkazov. Takýmto vzťahom môže byť predovšetkým kolegiálny - pracovný vzťah, aj v minulosti. Druhým je existencia určitej subjektívnej skutočnosti, teda vzťah, ktorý naopak dokazovaním preukázať nemožno (napr. skutočnosť, že kolegiálny vzťah dvoch osôb   môže   ovplyvniť   rozhodovanie   jednej   z   nich),   ktorý   však   môže   byť   predmetom skúsenostného   posúdenia.   Posúdenie   kvality   druhého   predpokladu   teda   nemôže   byť výsledkom skúmania kauzálnych vzťahov, ktoré sú predmetom bežného dokazovania, ale výsledkom posúdenia iných objektívne poznateľných javov. Dôsledkom toho je subjektívne posudzovanie určitého vzťahu (vzťahov) objektívnej reality, ktoré možno rozumne pripustiť. Ak existuje čo len najmenšia pochybnosť o možnej zaujatosti, tak je nevyhnutné takéhoto sudcu vylúčiť z prejednávania veci.“

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   v predmetných   uzneseniach   neboli   dostatočne podrobne špecifikované dôvody nevylúčenia zákonnej sudkyne a ani dôvody nevylúčenia ostatných   sudcov   okresného   súdu.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   sa   konajúce   súdy pri posudzovaní uplatnenej námietky zaujatosti „dostatočne neriadili posúdením objektívnej a subjektívnej stránky zaujatosti“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   v závere   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje ústavnému   súdu,   aby   vo   veci   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 1. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T/4/2011 a postupmi a uzneseniami krajského súdu zo 14. septembra 2011 v konaniach vedených pod   sp. zn. 2 Tos/81/2011 a sp. zn. 2 Nto/13/2011, označené uznesenia zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

Súčasne   sťažovateľka   žiadala   ústavný   súd,   aby   rozhodol   o vydaní   dočasného opatrenia, „ktorým   by   sa   prikázalo   nepojednávať   a   nerozhodovať   Okresnému   súdu v Námestove v konaní vedenom pod sp.zn. 6T/4/2011, a to do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv „na spravodlivé   súdne   konanie“ a   na   prerokovanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode poukazuje ústavný súd na čiastočný nedostatok sťažnosti, ktorý preklenul bez   toho,   aby   sťažovateľku   vyzýval   na opravu   podania.   Sťažovateľka   formulovala v sťažnosti, ako aj v jej petite v kontexte argumentácie o arbitrárnosti uznesení okresného súdu a krajského súdu námietku porušenia „práva na spravodlivý proces“ zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Takto prezentovanému obsahovému vymedzeniu dotknutého čl. 46 ods. 1 ústavy   však   zodpovedá   slovné   označenie   –   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   z tohto dôvodu   ústavný   súd   už   v záhlaví   svojho   rozhodnutia   vymedzil   predmetnú   námietku sťažovateľky správnym slovným pomenovaním príslušného základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   sa   v prvom   rade   vysporiadal   s námietkou   porušenia   citovaných základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením okresného súdu z 1. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T/4/2011.

Ustanovenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limituje právomoc ústavného   súdu   vo   vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľka sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu a uzneseniu okresného   súdu   mohla   podľa   zákona   účinne   domáhať   (a aj sa domáhala) využitím opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „Trestný   poriadok“).   V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu základným právam   sťažovateľky,   porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   (s   ohľadom   na   znenie   čl.   127   ods.   1   ústavy) bezprostredne vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia základných práv sťažovateľky podľa ústavy a   práv podľa dohovoru postupom okresného súdu, ako aj jeho uznesením z 1. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T/4/2011 odmietol pre nedostatok právomoci   na jej prerokovanie (podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde).

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   posúdenie   otázky,   či   účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľky proti predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu   a   o jej   návrhu   na   delegáciu   veci   inému všeobecnému   súdu   sú   zlučiteľné   s limitmi   vyplývajúcimi   zo sťažovateľkou   označených článkov ústavy a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Proti sťažovateľke je okresným súdom vykonávané trestné konanie pre trestný čin ublíženia   na   zdraví   podľa   §   157   ods.   1   Trestného   zákona.   Sťažovateľka   vzniesla   proti zákonnej   sudkyni   okresného   súdu   námietku   zaujatosti,   ktorú   v podstate   odôvodnila „neodbornosťou zákonnej sudkyne a jej prepojenosťou na policajnú a prokurátorskú loby“. Zároveň sťažovateľka požiadala o delegáciu trestnej veci inému všeobecnému súdu.Zákonná   sudkyňa   o podanej   námietke   zaujatosti   uznesením   sp.   zn.   6   T/4/2011 z 1. augusta 2011 rozhodla tak, že nie je z vykonávania úkonov trestného konania vylúčená. V uznesení   zákonná   sudkyňa   uviedla,   že   tvrdenia   sťažovateľky   o jej „prepojenosti“ na orgány   činné   v trestnom   konaní   nie   sú   pravdivé,   pretože   nemá   žiaden   zákonom kvalifikovaný   pomer ani k prejednávanej veci a ani k osobám vymedzeným v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku, pričom jej vzťah k prokurátorovi zastupujúcemu stranu obžaloby je výlučne na pracovnej úrovni. Zákonná sudkyňa takisto poukázala na to, že s osobami sťažovateľky, poškodeného a jeho splnomocnenca prišla prvýkrát do kontaktu až na hlavnom pojednávaní v dotknutej trestnej veci. V závere zákonná sudkyňa uviedla, že vo zvyšnej časti   vznesená námietka zaujatosti smeruje len proti samotnému procesnému postupu zákonného sudcu v danom trestnom konaní, preto sa o nej podľa ustanovenia § 31 ods. 6 Trestného poriadku nekonalo.

O sťažnosti podanej proti predmetnému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/81/2011 zo 14. septembra 2011, ktorým sťažnosť zamietol v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú. O návrhu sťažovateľky   na   odňatie   a prikázanie veci   inému   súdu   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 2 Nto/13/2011 zo 14. septembra 2011 tak, že podľa ustanovenia § 23 Trestného poriadku vec sťažovateľky okresnému súdu neodňal.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Podľa   §   31   ods.   1   Trestného   poriadku   z vykonávania   úkonov   trestného   konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca,   prokurátor,   policajt,   probačný   a   mediačný úradník,   vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník   a zapisovateľ,   u ktorého   možno   mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon   priamo   týka,   k obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 32 ods. 2 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 31 oznámi svoju zaujatosť zapisovateľ alebo vznesie námietku jeho zaujatosti strana, o vylúčení rozhodne orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral, v konaní pred súdom predseda senátu.

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sp.   zn.   2   Tos/81/2011 zo 14. septembra 2011 poukázal na znenie ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré   taxatívne   vymedzuje   dôvody   opodstatňujúce   pochybnosti   o nezaujatosti   súdu a ostatných subjektov činných v trestnom konaní, existencia ktorých smeruje k vylúčeniu označených   subjektov   z vykonávania   úkonov   trestného   konania.   V nadväznosti   na   to krajský súd zdôraznil, že aplikácia citovaného ustanovenia Trestného poriadku prichádza do úvahy   len   vtedy,   ak   je   existencia   pomeru   vzbudzujúceho   pochybnosť   o nezaujatosti úradnej   osoby   pre   jej   pomer   k veci,   osobám,   ktorých   sa   úkon   dotýka,   prípadne   k ich zástupcom, splnomocnencom a obhajcom jednoznačne preukázaná, a že pre takýto záver nepostačuje len subjektívny pocit sťažovateľky o „možnom prepojení zákonnej sudkyne na policajnú a prokurátorsku lobby“.

Krajský   súd   ďalej   dôvodil,   že   pomerom   orgánu   trestného   konania   k osobám uvedeným v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať v očiach verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah podľa vyjadrenia krajského súdu môže vyplývať najmä z príbuzenského a rodinného pomeru úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v citovanom ustanovení zákona, takisto z úzkeho priateľstva, ako aj z negatívneho vzťahu.

Krajský   súd   konštatoval,   že   u zákonnej   sudkyne,   proti   ktorej   námietka   zaujatosti smeruje,   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o jej   zaujatosti   proti   osobe sťažovateľky. Vo   vzťahu ku   konkrétnemu argumentu   sťažovateľky   o bývalom pôsobení zákonnej sudkyne na okresnej prokuratúre zastupujúcej v trestnej veci sťažovateľky stranu obžaloby   uviedol,   že   ho   považuje   za   neopodstatnený.   Krajský   súd   vysvetlil,   že   tento argument sám osebe nie je dôvodom na vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania veci, pretože   jej   vzťah   k príslušnému   prokurátorovi   je   na   rýdzo   pracovnej   úrovni a s prihliadnutím na profesionalitu nestranného a zákonného rozhodovania nie je spôsobilý sám osebe založiť pochybnosť o objektivite zákonnej sudkyne. Podľa vyjadrenia krajského súdu pokiaľ nie sú zistené konkrétne okolnosti svedčiace o užšom priateľstve, o inej kvalite vzťahu než je bežný úradný, resp. pracovný vzťah, nemôže byť dostatočným dôvodom na vylúčenie zákonného sudcu len samotná skutočnosť, že v minulosti bol profesne činný u zástupcu   obžaloby.   Nad   rámec   uvedeného   krajský   súd   poukázal   na   odbornú kvalifikovanosť   zákonnej   sudkyne   a správnosť   jej   postupu,   keď   nekonala   o námietke smerujúcej len voči samotnému procesnému postupu.

Na základe uvedených záverov krajský súd konštatoval, že postup zákonnej sudkyne pri rozhodovaní o námietke zaujatosti bol súladný so zákonom a vecne správny.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie veci   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v trestnom   konaní   garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť v zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným   súdom   nie   je   však   povinnosť   sudcu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb a vylúčiť   sa   z ďalšieho   prerokúvania   a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prerokúvania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť   a rozhodnúť   o ňom   (obdobne   napr.   I.   ÚS   27/98, II. ÚS 121/03).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí podrobne vyložil dotknutú právnu úpravu, teda príslušné ustanovenia § 31 a § 32 Trestného poriadku. Náležite vysvetlil otázku kvality opodstatnených   dôvodov   zakladajúcich   pochybnosť   o nezaujatosti   úradnej   osoby smerujúcich k jej vylúčeniu z úkonov trestného konania. V nadväznosti na to sa krajský súd vyjadril   ku   konkrétnej   námietke   sťažovateľky   a   posúdil   ju   v kontexte   predostretej interpretácie ako neopodstatnenú.

Na základe všetkých čiastkových argumentov krajský súd zhrnul, že nebol zistený žiadny pomer zákonnej sudkyne k veci, žiadne jej rodinné či iné blízke vzťahy k zákonom vymedzeným subjektom alebo nepriateľské vzťahy k sťažovateľke.

Krajský   súd   na   základe   podrobného   a   logického   odôvodnenia   vyvodil   teda skutkový záver   (ktorého   vyvodenie   bolo   v jeho   výlučnej   právomoci)   o nedostatku relevantných skutkových   okolností   spochybňujúcich   nestrannosť   dotknutej   zákonnej sudkyne a na to nadväzujúci právny záver o správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský súd   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľky   v dostatočnej   miere,   v súlade   s podstatou a účelom príslušnej právnej úpravy (§ 31 a § 32 Trestného poriadku) takým spôsobom, že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné práva sťažovateľky garantované ústavou a práva zaručené dohovorom.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú   (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc z uvedených skutočností posúdil ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky porušenia označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tos/81/2011 zo 14. septembra 2011 ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.V odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 Nto/13/2011 zo 14. septembra 2011, ktorým sa rozhodovalo o návrhu sťažovateľky na odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa, krajský súd uviedol, že pre odňatie a prikázanie veci podľa ustanovenia   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   musí   existovať   dôležitý   dôvod,   čím   sa zdôrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Krajský súd poukázal na ustálenú judikatúru, ktorá považuje za takéto relevantné dôvody len tie, ktoré v konkrétnom prípade vytvárajú lepšie možnosti na uplatnenie základných zásad trestného konania, a to napríklad zásady náležitého   zistenia   skutkového   stavu,   zásady   ústnosti   a bezprostrednosti   a   zásady spravodlivého prerokovania veci v primeranej lehote. Krajský súd dodal, že medzi takéto relevantné dôvody patrí aj prípad vylúčenia všetkých sudcov príslušného všeobecného súdu z vykonávania úkonov v konkrétnej trestnej veci. K osobe zákonnej sudkyne prerokúvajúcej vec sťažovateľky   poukázal krajský   súd   na obe rozhodnutia   okresného súdu   a krajského súdu, ktoré podrobne odôvodnili jej nevylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Vo   vzťahu   k ostatným   sudcom   okresného   súdu   odkázal   krajský   súd   na   ich   stanoviská, v ktorých všetci zhodne prezentovali, že k prerokúvanej veci a ani k osobám, ktorých sa týkajú úkony trestného konania, nemajú žiaden pomer a necítia sa byť zaujatí.

Krajský súd vychádzajúc z uvedených záverov skonštatoval, že zákonom a ustálenou praxou   požadované   dôvody   na   delegáciu   trestnej   veci   sťažovateľky   neboli   zistené a sťažovateľka ich vo svojom návrhu ani neuviedla, preto predmetnú vec okresnému súdu neodňal.

Podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôležitých   dôvodov   môže   byť   vec príslušnému súdu   odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   poskytol   náležitú   interpretáciu   citovaného ustanovenia Trestného poriadku upravujúceho inštitút tzv. delegácie veci, teda podrobne vysvetlil   dôvody   opodstatňujúce   a   umožňujúce   aplikáciu   dotknutého   ustanovenia. V nadväznosti na to konštatoval, že v prípade sťažovateľky   žiaden z dôvodov na odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa nezistil, a to ani dôvod vylúčenia všetkých sudcov okresného súdu, smerovanie ku ktorému signalizovala argumentácia sťažovateľky týkajúca sa výlučne uplatnenej námietky zaujatosti proti osobe zákonnej sudkyne.

Ústavný súd teda dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Nto/13/2011   zo 14.   septembra   2011   opierajúce   sa   o vyčerpávajúcu   interpretáciu relevantnej právnej úpravy poskytuje dostatočné zdôvodnenie právneho záveru krajského súdu   o nedostatku   dôvodov   na realizáciu   delegácie   v prípade   trestnej   veci   sťažovateľky a ako také ho považuje za zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   týkajúcej   sa námietky   porušenia   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   postupom   a uznesením krajského   súdu   zo 14.   septembra   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Nto/13/2011 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku   tohto rozhodnutia, teda   o odmietnutí sťažnosti   a ďalšími   súvisiacimi   návrhmi prezentovanými v sťažnosti sa z tohto dôvodu ďalej nezaoberal.

V závere ústavný súd dodáva, že podanie sťažovateľky (spísané bez participácie jej právneho zástupcu) doručené ústavnému súdu 2. novembra 2011 obsahovalo skutočnosti súvisiace s meritom trestného stíhania vykonávaného pred okresným súdom, nijako sa však netýkalo kontextu sťažnosti, ktorá bola predmetom konania pred ústavným súdom, preto sa ním ústavný súd pri predbežnom prerokovaní veci ani nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012