znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 246/05-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. J. T., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava III v konaní sp. zn. 28 C 110/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Bratislava III pod sp. zn. 28 C 110/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 28 C 110/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. T.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 75 000 Sk (slovom   sedemdesiatpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   uhradiť   trovy právneho   zastúpenia   Ing.   J.   T.   v sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských korún) na účet advokátky Mgr. E. B.

5. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky trovy právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských   korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. Sťažnosti Ing. J. T. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2005 doručená sťažnosť (doplnená podaním právnej zástupkyne z 25. novembra 2005) Ing. J. T., B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   Mgr. E.   B.,   B.,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Okresným   súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 28 C 110/97.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 246/05-26 zo 7. decembra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Podpredseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   bola okresnému súdu doručená 9. januára 2006, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému   súdu   13.   januára   2006   oznámila,   že   netrvá   na   verejnom   pojednávaní   pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 31. októbra 1997 podal na okresnom súde žalobu vo veci neuhradenia mzdy a odstupného v súvislosti s prechodom práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov v zmysle ustanovenia § 249 Zákonníka práce. Návrh žaloby následne   doplnil   podaním   z   29.   decembra   1997   a ďalšou   úpravou   žalobného   návrhu zo 4. mája 2004 v súvislosti s vývojom súdneho konania.

Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“) oznámilo 8. júna 2004 sťažovateľovi, že jeho sťažnosť zo 7. apríla 2004 postupuje   na   vybavenie   okresnému   súdu.   Okresný   súd   vyhodnotil   15.   augusta   2004 sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   v konaní   ako   dôvodnú.   Ministerstvo   spravodlivosti oznámilo 11. februára 2005 sťažovateľovi, že pristupuje k sledovaniu   súdneho konania, a 2. marca 2005 na opakovanú sťažnosť sťažovateľa oznámilo, že bude vybavenie sťažnosti sledovať. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 23. mája 2005 konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa je čiastočne opodstatnená.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že od októbra 1997 do konca novembra 2005 okresný súd nerozhodol právoplatne vo veci samej ani na prvom stupni, pričom vec nie je zložitá.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   konaní sp. zn. 28 C   110/97   a   prikázal   okresnému   súdu   konať v   uvedenej   veci   bez   zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Ústavný súd výzvou z 2. januára 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Podpredseda okresného súdu sa v podaní doručenom ústavnému súdu 20. februára 2006 (v ktorom   vyjadril   aj   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania)   k predmetnej   veci nevyjadril z dôvodu „... pracovnej zaťaženosti“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska podpredsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 28 C 110/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 31. októbra 1997 žalobu vo veci neuhradenia mzdy   a odstupného   v súvislosti   s prechodom   práv   a povinností   vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov podľa ustanovenia § 249 Zákonníka práce proti odporcovi N., B. (ďalej len „odporca“).

Okresný súd vydal 20. novembra 1997 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi, aby   v určenej   lehote   upresnil   petit   žaloby   za   účelom   vyrubenia   súdneho   poplatku. Sťažovateľ doručil okresnému súdu odpoveď na uvedený prípis 29. decembra 1997.

Okresný súd vydal 20. januára 1998 pokyn na zaslanie výzvy sťažovateľovi, aby uhradil súdny poplatok za podanie návrhu na začatie konania. Úhrada súdneho poplatku bola okresnému súdu doručená 5. februára 1998. Okresný súd vydal 16. marca 1998 pokyn na   doručenie   žaloby   sťažovateľa   odporcovi,   aby   sa   k nej   v určenej   lehote   vyjadril. Okresnému súdu bolo 7. apríla 1998 doručené stanovisko odporcu k žalobe sťažovateľa.

Okresný   súd   vydal   29.   októbra   1998   pokyn   na   doručenie   stanoviska   odporcu sťažovateľovi. Okresný súd nariadil 20. novembra 2003 termín pojednávania na 11. február 2004. Odporca požiadal okresný súd listom z 10. februára 2004 o odročenie pojednávania na obdobie   po   1.   apríli   2004   z dôvodu „konštituovania   nových   orgánov   štátnej   správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti“ a ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 11. februára 2004.

Pojednávanie 11. februára 2004 bolo uznesením odročené na 7. apríl 2004 z dôvodu ospravedlnenej   neprítomnosti   odporcu.   Sťažovateľ doručil   okresnému súdu   20.   februára 2004 vyjadrenie k predmetu konania. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 31. marca 2004 poverený zástupca odporcu nahliadol v uvedený deň do posudzovaného spisu.

Na pojednávaní 7.   apríla 2004   vypovedali   účastníci   konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na 10. máj 2004 za účelom ďalšieho dokazovania. Odporca doručil okresnému   súdu   15.   apríla   2004   písomnosti   týkajúce   sa   predmetu   konania.   Sťažovateľ doručil   okresnému   súdu   4.   mája   2004   upresnenie   petitu   žaloby   v súvislosti   s dĺžkou posudzovaného konania.

Na   pojednávaní   10.   mája   2004   okresný   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito. Okresný súd vydal 10. mája 2004 pokyn na uloženie predmetného spisu na lehotu 20 dní a následné predloženie zákonnej sudkyni.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   11.   mája   2004   upresnenie   petitu   žaloby v súvislosti   s dĺžkou   posudzovaného konania. Podľa   úradného   záznamu okresného súdu z 22. júna 2004 bol predmetný spis predložený zákonnej sudkyni v uvedený deň a 23. júna 2004 podpredsedovi okresného súdu.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 2088/2004 z 15. augusta 2004 vyhodnotil   sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   v   konaní   zo   7.   apríla   2004   ako   dôvodnú (č. l. 127 spisu). Podľa úradného záznamu okresného súdu z 3. februára 2005 predmetný spis predložený 23. júna 2004 podpredsedovi okresného súdu bol znovu vrátený do civilnej kancelárie okresného súdu 3. februára 2005. Podľa úradného záznamu zo 4. februára 2005 vypracovaného   zákonnou   sudkyňou   (č.   l.   130   spisu)   bol   spis   vrátený   a jej   predložený 4. februára 2005.

Predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 2088/2004 z 10. marca 2005 požiadal podpredsedu   okresného   súdu   o vyjadrenie   zákonného   sudcu   k posudzovanému   konaniu a predloženie spisu do 11. apríla 2005. Predmetný spis bol krajskému súdu zaslaný 13. mája 2005 a vrátený okresnému súdu 26. mája 2005. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 27.   mája 2005 predmetný spis   predložený 29.   apríla 2005 k sp.   zn. Spr.   2088/04 bol vrátený   do   civilnej   kancelárie   27.   mája   2005.   Uvedeným   záznamom   (č.   l.   140   spisu) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie   ústavného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, II. ÚS 32/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 339/05) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je žaloba týkajúca sa finančných nárokov v súvislosti s prechodom práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov v zmysle ustanovenia § 249 Zákonníka práce, teda   ide   o vec,   ktorá   po právnej   a skutkovej   stránke   patrí   do   štandardnej   rozhodovacej agendy   všeobecného   súdnictva,   pričom   požiadavka   rýchlosti   konania   je v pracovnoprávnych veciach obzvlášť naliehavá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ podal predsedovi okresnému súdu 7. apríla 2004 žiadosť o odstránenie   prieťahov   v   konaní,   čím   dal   najavo   nespokojnosť   s rýchlosťou   priebehu predmetného   konania.   Sťažovateľ   doručil   ďalšiu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   (listom z 15. februára 2005) aj ministerstvu spravodlivosti, ktoré ju postúpilo predsedovi okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu   tak je,   a to   bez existencie   zákonnej   prekážky   brániacej   okresnému   súdu   vo   veci plynulo konať (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 7. apríla 1998 do 29. októbra 1998   (6,5   mesiacov),   od   29.   októbra   1998   do   20.   novembra   2003   (60,5   mesiacov) a od 30. mája 2004 do 15. februára 2006 (20,5 mesiacov) ako časové úseky, v ktorých došlo nečinnosťou okresného súdu k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní v celkovej dĺžke 87,5 mesiacov (t. j. 7 rokov a 3,5 mesiacov).

Podpredseda   okresného   súdu   sa   k posudzovanému   konaniu   nevyjadril   z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti (str. 4 nálezu).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že v uvedenom období bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd prikázal v danej veci okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 75 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ako aj dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, a preto žiadosti sťažovateľa,   ktorý   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 100 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, vypracovanie ústavnej sťažnosti) každý v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a   miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov konania v sume 5 302 Sk, ktorú Kancelária ústavného súdu uhradí právnej zástupkyni sťažovateľa. Okresný súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa Kancelárii ústavného súdu, a to v súlade so zásadou primeranosti a zodpovednosti za výsledok v konaní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006