znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 246/04-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Michala Fedorčáka, K., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní sp. zn. 7 C 324/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Michala Fedorčáka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 7 C 324/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice - okolie p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 7 C 324/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Michalovi Fedorčákovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice - okolie povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice - okolie j e   p o v i n n ý   nahradiť Michalovi Fedorčákovi trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. R. B. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Michala Fedorčáka vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2004 doručená sťažnosť Michala Fedorčáka, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   R.   B.,   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 7 C 324/02.

Ústavný súd uznesením z 18. augusta 2004 č. k. III. ÚS 246/04-9 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 23. septembra 2004 vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 23. septembra 2004 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 31. mája 2002 doručil okresnému súdu žalobu,   v   ktorej   sa   domáhal   voči   odporcom   zaplatenia   finančnej   sumy   z   dôvodu neoprávneného   užívania   pozemkov.   Sťažovateľovi   bola   2.   júla   2002   doručená   výzva okresného   súdu   na   odstránenie   procesného   nedostatku   týkajúceho   sa   udeleného splnomocnenia na zastupovanie advokátom v predmetnom konaní.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   16.   júla   2003   žiadosť   o stanovenie   termínu pojednávania, pretože okresný súd dovtedy v danej veci nekonal. Okresný súd nekonal vo veci ani po podaní uvedenej žiadosti, preto sťažovateľ podal 15. marca 2004 sťažnosť na prieťahy   v konaní   okresného   súdu   podľa   ustanovenia   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 25. mája 2004   okrem   iného   uviedol,   že   vo   veci   sa   nekonalo   z objektívnych   dôvodov,   a preto považuje sťažovateľovu sťažnosť za dôvodnú.

S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   spôsobené   okresným   súdom sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 14. septembra 2004 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa   v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu sa vo svojej odpovedi z 29. septembra 2004 vyjadril, že „Tak ako bolo uvedené v písomnej odpovedi na sťažnosť sťažovateľa zo dňa 25. 5. 2004 pod sp. zn. Spr. 2067/04, zo strany tunajšieho súdu, zodpovedá to skutočnému stavu“.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že   predmetná   vec   bola okresnému súdu doručená 31. mája 2002 a po pridelení veci 3. júna 2004 zákonná sudkyňa vyzvala   sťažovateľa   a žalobcu   v druhom   rade,   aby   uhradili   súdny   poplatok   a predložili opisy žalôb a prílohy v požadovanom počte vyhotovení. Sťažovateľ a žalobca v druhom rade   požadované   dokumenty   predložili   23.   septembra   2004   a   zároveň   požiadali o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Zákonná sudkyňa   zatiaľ o oslobodení   od   súdneho poplatku nerozhodla.

Ústavný súd z fotokópie odpovede predsedu okresného súdu z 25. mája 2004, ktorá bola   pripojená   k sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému   súdu   ako   príloha,   zistil,   že   predseda okresného súdu po uvedení prehľadu úkonov v danej veci hodnotil sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní ako dôvodnú a uviedol, že v predmetnej veci sa nekonalo z objektívnych dôvodov.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 324/02 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému   súdu   bola   31.   mája   2002   doručená   žaloba   sťažovateľa   ako   žalobcu v prvom rade spolu so žalobcom v druhom rade o zaplatenie peňažnej sumy za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu odporcami v prvom až štvrtom rade.

Okresný súd vyzval prípisom z 26. júna 2002 sťažovateľa, aby v lehote siedmich dní odstránil   procesný   nedostatok   týkajúci   sa   udelenia   plnej   moci   na   zastupovanie prostredníctvom   právneho   zástupcu   v posudzovanom   konaní.   Okresnému   súdu   bola odpoveď na prípis doručená 10. júla 2002.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu   16.   júla   2003   žiadosť o stanovenie termínu pojednávania. Podľa potvrdenia okresného súdu z 3. júna 2004 bol predmetný spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie inej zákonnej sudkyni.

Okresný súd vyzval 22. júla 2004 sťažovateľa a žalobcu v druhom rade na uhradenie súdneho poplatku v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Okresný súd vyzval 31. augusta 2004 právneho zástupcu sťažovateľa a žalobcu v druhom rade na zaslanie dvoch opisov žaloby a štyroch vyhotovení príloh predložených so žalobou v lehote desiatich dní.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a   žalobcu   v   druhom   rade   doručil   okresnému   súdu 23. septembra 2004 žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu, že sťažovateľ a žalobca   v   druhom   rade   sú   poberateľmi   starobného   dôchodku.   Okresný   súd   prípisom z 10. októbra 2004 vyzval sťažovateľa a žalobcu v druhom rade, aby v lehote desiatich dní preukázali svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery. Uvedeným záznamom spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie   konania pred   ústavným súdom,   a podal   sťažnosť   na prieťahy listom z 15. marca 2004. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 25. mája 2004 uviedol, že vo veci sa nekonalo z objektívnych príčin a sťažnosť považuje za dôvodnú.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že hoci predmetom sporu sú finančné nároky súvisiace s užívaním nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, ide o vec, ktorá patrí po skutkovej a právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti. Predseda okresného súdu naviac vo svojom stanovisku neuviedol ako dôvod, prečo okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol, ani právnu, ani faktickú zložitosť prejednávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľ   svojím   správaním neprispel   k   prieťahom   v   konaní,   pretože   na   výzvy   okresného   súdu   odpovedal prostredníctvom právneho zástupcu v požadovanej lehote. Svoju nespokojnosť s rýchlosťou priebehu   konania   dal   najavo   aj   žiadosťou   o určenie   termínu   pojednávania   doručenou okresnému súdu 16. júla 2003 a sťažnosťou na prieťahy v konaní z 15. marca 2004.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00).

Ústavný súd z prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v tejto veci zistil, že okresný súd bol nečinný od 10. júla 2002 do 22. júla 2004 (24 mesiacov).

Predseda   okresného   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   stanoviskom z 29. septembra 2004 doručeným ústavnému súdu 6. októbra 2004. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žaloba sťažovateľa bola okresnému súdu doručená 31. mája 2002 a vec bola pridelená zákonnej sudkyni 3. júna 2004, a uviedol taktiež prehľad úkonov v danej veci po pridelení. Zároveň uviedol, že v písomnej odpovedi na sťažnosť sťažovateľa z 25. mája uviedol skutočný stav posudzovanej veci.

Ústavný   súd   už   v priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ustálil,   že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom   zo strany okresného súdu   v celkovej   dĺžke dvadsiatich   štyroch mesiacov (t. j. v období od 10. júla 2002 do 22. júla 2004).

Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa najmä v okolnosti, že po uplynutí obdobia viac ako dvoch rokov od podania jeho žaloby okresnému súdu nebolo v predmetnej veci rozhodnuté, pričom táto situácia vyvoláva   u sťažovateľa   pocit   trvalej   neistoty   aj   s prihliadnutím   na   jeho   vysoký   vek. Ústavný súd preto považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 20 000 Sk. Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   preto ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   zvyšnej   časti nevyhovel a priznanú sumu považoval za primeranú aj s ohľadom na dĺžku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 4 534 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2004