znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 246/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť O. Č., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., R., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 232/98 z 24. februára 1999, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 2/2000 z 28. apríla 2000, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Nc 51/00 z 28. septembra 2001, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nc 58/01 z 28. júna 2001, uznesením Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp. zn. 4 C 494/00 z 30. apríla 2002, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 362/02 z 30. januára 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 58/03 z 10. júna 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť O. Č. v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 a čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   a čl.   38   Listiny   základných   práv   a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 232/98 z 24. februára 1999, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 2/2000 z 28. apríla 2000, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Nc 51/00 z 28. septembra 2001, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nc 58/01 z 28. júna 2001, uznesením Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp. zn. 4 C 494/02 z 30. apríla 2002 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 362/02 z 30. januára 2003,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť O. Č. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2003 doručená sťažnosť O. Č., V., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. D., R., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 a čl. 38 Listiny   základných   práv   a   slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn. 1 Co 232/98 z 24. februára 1999, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 2/2000 z 28. apríla 2000,   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   7   Nc   51/00   z 28.   septembra   2001, uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Nc   58/01   z 28.   júna   2001, uznesením Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp. zn. 4 C 494/00 z 30. apríla 2002, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 362/02 z 30. januára 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 58/03 z 10. júna 2003.

Okresný súd vo Vranove nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní o nároku na zaplatenie 180 000 Sk s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. 2 C 793/97, v ktorom. žalobcom bola A. P., V., a žalovanými boli v prvom rade sťažovateľ a v druhom rade AUTO,   s.   r.   o.,   Košice,   Berlínska   10,   t.   č.   Prešov,   Ku   Surdoku   30,   voči   žalovanému v prvom rade žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 24. februára 1999 rozsudkom sp. zn. 1 Co 232/98 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že 180 000 Sk s príslušenstvom sú obaja žalovaní povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ (žalovaný v prvom   rade) dovolanie,   ktoré Najvyšší   súd Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 2/2000 z 28. apríla 2000 zamietol.

Sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania, ktorý bol 30. apríla 2002 zamietnutý (uznesením sp. zn. 4 C 494/00).

Sťažovateľ   namietol   v konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   494/00 zaujatosť všetkých sudcov tohto súdu a žiadal, aby vo veci rozhodol iný prvostupňový súd, ako   aj   iný   krajský   súd.   O týchto   námietkach   zaujatosti   sudcov   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 7 Nc 51/00 z 28. septembra 2001 a najvyšší súd uznesením sp. zn. Nc 58/01 z 28. júna 2001 tak, že v prípade oboch súdov časť sudcov bola a časť sudcov nebola vylúčená.

Voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 C 494/00 z 30. apríla 2002 podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd 30. januára 2003 uznesením sp. zn. 1 Co 362/02 vybavil tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie. Dovolanie sťažovateľa voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Co 362/02 najvyšší súd 10. júna 2003 odmietol uznesením sp. zn. 5 Cdo 58/03, ktoré bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 28. augusta 2003.

Sťažovateľ namieta viaceré nedostatky uvedených konaní. V odvolacom konaní na krajskom súde sp. zn. 1 Co 232/98 bol podľa jeho mienky pozmeňujúci rozsudok vydaný predčasne, hoci existoval aj zákonný postup vrátenia veci prvoinštančnému súdu, čo by umožnilo ďalšie dokazovanie. Na pojednávaní na krajskom súde sa žiadne dokazovanie nevykonalo. Sťažovateľ jeho vykonanie ani nežiadal, lebo bol spokojný s prvostupňovým rozhodnutím.   Rozhodnutím   odvolacieho   súdu   je   však   sťažovateľovi   aj   do   budúcna znemožnené predkladať dôkazy v merite veci, čím boli podľa jeho mienky porušené jeho práva podľa čl. 48 ústavy a čl. 38 listiny.

Sťažovateľ   kritizuje,   že   pri   hodnotení   dôkazov   bola   pred   písomnou   zmluvou uprednostnená „ústna dohoda“, ktorú on neuzavrel a ku ktorej nepristúpil, ako aj niektoré ďalšie   časti   dokazovania,   ktoré   podľa   jeho   názoru   porušili   ustanovenia   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   o vykonávaní   a hodnotení   dôkazov.   Práve   v nesprávnom dokazovaní vidí porušenie svojho práva, „aby jeho vec bola prejednaná na nestrannom súde“, podľa čl. 46 ústavy a čl. 36 listiny. Sudca, ktorý rozhodoval o návrhu na obnovu konania, podľa jeho tvrdenia taktiež nie je nezaujatý.

Sťažovateľ tvrdí,   že   v   konaniach okresného súdu sp. zn. 4 C 494/00 a krajského súdu sp. zn. 1 Co 363/00 a ich rozhodnutiami v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 58/03 mu bolo znemožnené navrhovať vykonanie dôkazov a vyjadrovať sa k týmto dôkazom a dokazovaniu.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd v rozhodnutí o sťažovateľovom dovolaní sp. zn. 5 Cdo 2/2000 vychádzal z dôkazov, ktoré neboli vykonané.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho   označených   práv napadnutými rozhodnutiami, tieto rozhodnutia podľa § 56 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   mimo   Košického   kraja a Prešovského kraja.

II.

Ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona o ústavnom súde. Skúmal pritom, či sťažnosť má všeobecné a osobitné náležitosti ustanovené § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zistil pritom, že časť sťažnosti týkajúca sa súdnych rozhodnutí, okrem uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 58/03 z 10. júna 2003 doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľa podľa jeho vlastného tvrdenia 28. augusta 2003, je podaná oneskorene. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia. V okolnostiach prípadu je zjavné, že všetky napadnuté súdne rozhodnutia, okrem uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 58/03 z 10. júna 2003, nadobudli právoplatnosť skôr ako dva mesiace pred 28. októbrom 2003, keď sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd. Aj posledné (najneskôr vydané) z týchto rozhodnutí, a to uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Co 362/02 z 30. januára 2003, nadobudlo právoplatnosť skôr ako 10. júna 2003, keď najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 58/03 odmietol dovolanie proti tomuto uzneseniu.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľova   sťažnosť   je   v časti   týkajúcej   sa   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 58/03 z 10. júna 2003 zjavne neopodstatnená. Ústavný súd vo   svojej   judikatúre   trvalo   vychádza   z právneho   názoru,   že   do   sféry   pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   (obdobne   napr.   rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 24/00 a sp. zn. I. ÚS 15/01).

Z odôvodnenia   uznesenia   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   uplatnil   v dovolaní v zásade dôvody, ktoré použil aj v odôvodnení svojej sťažnosti, hlavne odňatie možnosti konať pred súdom tým, že mu bolo znemožnené uplatniť podľa jeho mienky významné dôkazy.

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   primerane   preskúmal,   či   v danom   prípade   ide o rozhodnutie, proti ktorému je podľa § 237 alebo § 239 OSP prípustné dovolanie. Svoj právny   názor,   že   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné, dovolací súd presvedčivo odôvodnil.

Zvlášť sa pritom vysporiadal so sťažovateľovým tvrdením, že mu postupom súdu bola   odňatá   možnosť   konať pred   súdom   (dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   f)   OSP), a vysvetlil, že sťažovateľom opísané skutočnosti nemôžu ani v prípade správnosti a úplnosti ich opisu založiť tento dovolací dôvod, ale nanajvýš nesprávne právne závery vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré však nemôže dovolací súd skúmať.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie nevykazuje žiadne znaky svojvôle, ale naopak   zodpovedá   ústavným   požiadavkám.   V danom   prípade   teda   možno   už   v rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   vylúčiť   možnosť,   že   uznesením   boli   porušené sťažovateľove práva podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy a čl. 36 a čl. 38 listiny.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2003