SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 245/2015-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Mackom, Advokátska kancelária,Mnoheľova 840/8, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republikya práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikyrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 244/2013 z 11. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 12 ods. 2 ústavyrozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 244/2013z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 6 P/5/2012-343 z 11. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudokokresného súdu“) bol sťažovateľ zaviazaný spätne prispieť na výživu svojej manželkesumou 2363,73 €, a to za obdobie od 13. marca 2012 do 8. novembra 2012, čo zodpovedámesačnému výživnému v sume 300 €. V prevyšujúcej časti okresný súd návrh zamietola čo sa týka trov konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.Rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konaniakrajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, pričom sťažovateľa zaviazal aj na náhradutrov odvolacieho konania v sume 418,30 €.
V obšírne koncipovanej sťažnosti proti napadnutému rozsudku (30 strán tlačenéhotextu) sťažovateľ opakovane uvádza svoje hodnotenie pre prípad podstatných skutkovýchokolností prípadu a poukazuje na obsah odvolacích námietok, ktoré vzniesol protirozsudku okresného súdu v podanom odvolaní odkazujúc pritom na súvisiacu judikatúruvšeobecných súdov, ktorej obsah mal byť podľa jeho názoru potvrdený aj rozhodovacoučinnosťou ústavného súdu (IV. ÚS 382/2013). Obsahom týchto námietok bolo najmä, žeokresný súd vyhodnotil správanie navrhovateľky v rozpore s vykonanými dôkazmi,nezisťoval, aké sú jej odôvodnené potreby, neodôvodnil výšku priznanej sumy výživného(300 €), nezohľadnil splnenie podmienky vzájomnosti vyživovacej povinnosti medzimanželmi, resp. neskúmal dôvody neplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti.Následne opisuje postup krajského súdu pri prerokovaní sťažovateľovho odvolania protirozsudku okresného súdu, ako aj obsah napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoréhoodôvodnenie hodnotí ako strohé a nepreskúmateľné. Krajský súd podľa neho nedaldostatočnú odpoveď na ním predloženú zásadnú právnu argumentáciu, čím porušil jehoprávo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie, a pokiaľ ide o rozhodnutie o náhradetrov konania, mal sa dopustiť ústavne nekonformného výkladu § 142 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza, že krajský súd sa mal len „formálne a bez materiálneho dôkazného výsledku“ zamerať na doplnenie dokazovania len čo sa týka jedného odvolacieho dôvodu, a to zistenia príčin opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou, a na základe strohého vypočutia účastníkov konania následne rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdiť. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol len na základe tvrdení jedného účastníka súdneho konania, ktoré nebolo preukázané žiadnym iným dôkazom, a s ostatnými ostatným odvolacími námietkami sa nevysporiadal. Tieto námietky mali spočívať v tom, že okresný súd konanie bývalej manželky sťažovateľa nevyhodnotil na základe dokazovania, predovšetkým pokiaľ ide o jej starostlivosť o spoločnú domácnosť, finančné zabezpečenie domácnosti, odmietnutie návrhov sťažovateľa na poskytnutie bývania či zavinenie rozvratu manželstva. Konajúci súd ďalej «vôbec nezisťoval odôvodnené potreby navrhovateľky… neodôvodnil prečo práve suma vo výške 300.-€ mesačne je tou správnou výškou výživného… nevyhodnotil vec z hľadiska naplnenia podmienky „vzájomnosti“ vyživovacej povinnosti medzi manželmi… neskúmal dôvody neplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti zo strany navrhovateľky, resp. jeho záver v tomto smere nemá oporu vo vykonaných dôkazoch ba im odporujú… nie je dôkazne preukázaný záver prvostupňového súdu, že aktuálny zdravotný stav navrhovateľky jej nebráni aby sama získala fin. prostriedky pre seba… sa nevysporiadal s tým, že navrhovateľka sama disponuje majetkovými zdrojmi, z ktorých môže dosiahnuť príjem aj bez jej vlastnej práce, napr. prenájmom motorestu … nevysporiadal s tým, že navrhovateľka má možnosť bývať vo vlastnom rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ a nie v prenajatom byte… sa nevysporiadal s tým, že navrhovateľka mohla naďalej bývať v spoločnom rodinnom dome účastníkov, keď dokonca sťažovateľ na vlastné náklady chcel a chce naďalej stavebne upraviť tento dom tak, aby sa vzájomne nestretali a on bude platiť náklady aj na bývanie navrhovateľky v tomto dome… sa nevysporiadal s tým, že obaja účastníci sú starobnými dôchodcami a preto nemožno iba od jedného z nich vyžadovať, aby naďalej pracoval a z takto dosiahnutého príjmu „financoval“ aj druhého manžela, ktorý sám je starobným dôchodcom a môže tiež pracovať, resp. dosahovať príjmy pre seba z vlastného majetku, ktorých príjmov sa svojvoľne a bezdôvodne vzdal, resp. ich nevyužíva… sa nevysporiadal s tým, že ten manžel, ktorý ako starobný dôchodca stále pracuje a preto má vyšší príjem ako druhý manžel - tiež starobný dôchodca, ktorý nepracuje má aj podľa judikatúry ústavného súdu nárok na vyššie náklady na svoju regeneráciu… nerovnako pristupoval k dôkaznému zaťažovaniu navrhovateľky a sťažovateľa keď navrhovateľke uveril bez predkladania dôkazov na jej tvrdenia a od sťažovateľa rigorózne vyžadoval dôkaz na každý výdavok a predložené dôkazy mu nedôvodne neuznal... sa nevysporiadal ani s odvolacími dôvodmi vo vzťahu k trovám konania; odvolací dôvod sa totiž týkal rozhodovania prvostupňového súdu o trovách konania podľa zásady úspechu a rozhodol nesprávne, avšak odvolací súd z tohto hľadiska vôbec nepreskúmal prvostupňové rozhodnutia a nedal sťažovateľovi odpoveď na jeho odvolaciu námietku, pretože uviedol iba to, že súd nemusí priznať trovy vôbec. Nevysporiadal sa tak s odvolacou námietkou smerujúcou proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - aplikácie zásady pomeru úspechu - na výsledku konania. Odvolací rozsudok má preto v tejto časti charakter tzv. „prekvapujúceho rozsudku“.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ uvádza, že v danom prípade sa krajský súdnezaoberal obranou sťažovateľa, jeho tvrdeniami a ním navrhovanými dôkazmi, čím malodôjsť k odmietnutiu poskytnutia spravodlivosti. Z rozsudku okresného súdu, ako ajnapadnutého rozsudku nie je podľa sťažovateľa zrejmé, ako označené súdy došlik hodnotiacim skutkovým a právnym záverom, napadnutý rozsudok je podľa jeho názoruodôvodnený len všeobecne a vágne. Odmieta spájanie dôvodov rozvodu manželstvas dôvodmi priznania nároku na manželské výživné pripomínajúc, že neplneniespoločenského účelu manželstva nie je dôvodom na priznanie manželského výživného.Poukazuje na to, že krajský súd sa odklonil od právneho názoru ústavného súdu„vo vecne aj právne analogickej veci“, čo považuje za porušenie princípu právnej istoty.Takéto konanie krajského súdu sťažovateľ hodnotí ako svojvôľu a nerešpektovanie jehoúčastníckych práv.
Porušenie základného práva vlastniť majetok dáva do súvislosti s rozhodnutímo trovách konania, pri ktorom mal krajský súd nesprávne aplikovať § 142 OSP, keďžeprotistrana sťažovateľa bola v konaní úspešná len v 30-tich percentách. Čiastočnýmzamietnutím návrhu sa však stal úspešným účastníkom konania sťažovateľ, a preto mumala byť priznaná náhrada uplatnených trov konania v rozsahu 40 %. Ani v tejto časti sakrajský súd s odvolacími námietkami sťažovateľa nevysporiadal, keďže za dostatočnénemožno považovať odôvodnenie krajského súdu spočívajúce v poukaze na to, že „súd kedykoľvek môže rozhodnúť o tom, že trovy konania účastníkom nepriznáva“. Takátoargumentácia je podľa názoru sťažovateľa svojvoľná a odporujúca ustálenej súdnej praxi.Krajský súd preto v tejto časti prijal právne závery, ktoré „sú nielen protiprávne, ale aj protiústavné a nemožno ich považovať za súladné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy..., tak ako to je vymedzené v judikatúre ústavného súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podľa názoru sťažovateľov táto požiadavka v danom prípade zo strany krajského súdu nebola splnená ústavne akceptovateľným spôsobom...
Sťažovatelia sú toho názoru že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd takýmto svojím postupom, porušil ústavné právo sťažovateľov čl.46 ústavy SR na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces a zároveň čl. 20 ústavy SR - právo vlastniť majetok.“.
V závere svojej sťažnosti napokon sťažovateľ namieta diskrimináciu spočívajúcuv jednostrannom postupe konajúcich súdov, ktoré boli v jeho právnej veci obsadené lenženami – sudkyňami, čo malo viesť k tomu, že v konaní o návrhu jeho bývalej manželky„uverili každému jej tvrdeniu bez akéhokoľvek dôkazu“ a od sťažovateľa vyžadovali„dôkazy na najdrobnejšie veci jeho dennej potreby“.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje vo veci vydaťrozhodnutie, ktorým vysloví, že jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ako aj základné právo „vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a nadobúdať majetok v súlade so zákonom podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy... a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ a „Základné právo... na rovnaké zaobchádzanie podľa čl.12 ods.2 Ústavy...“rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2014 sp. zn. 4 Co 244/2013 porušené bolo. Ďalejnavrhuje napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a uložiťpovinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorenemôže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústnehopojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označenýmzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo inýmzásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavnýsúd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnúneopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudskýchprávach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môžepreskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy napadnutým
rozsudkom
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Vo vzťahu k posúdeniu namietaného porušenia označených práv ústavný súdnajskôr podotýka, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadrilzhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochranypodľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavyv spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranupatrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnejnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo vtakých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právona to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normyna zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právona súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovenéčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania.To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právona spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú prevec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý bypoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd potom akokonštatoval, že sa s rozhodnutím okresného súdu, ako aj s jeho odôvodnením v celomrozsahu stotožňuje, uviedol, že okresný súd „na základe rozsiahleho vykonaného dokazovania, náležitého skúmania sociálnych a majetkových pomeroch účastníkov konania, ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného, dospel k správnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného Ústavou... čl. 46 a nasl..., resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru... iné hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníka, ktorý dôkaz navrhol vykonať. Súd prvého stupňa správne vychádzal zo zásady vzájomnosti plnenia si manželských povinnosti vyplývajúcej z ust. § 18 Zákona o rodine, ako aj zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Pre posúdenie dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného bola rozhodujúca skutočnosť, že v priebehu konania došlo k právoplatnému rozvodu manželstva účastníkov konania, a preto predmetom konania sa stalo len určenie manželského výživného za obdobie od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012, t. j. právoplatnosti rozsudku o rozvode.
Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že podmienkou priznania manželského výživného je starostlivosť o spoločnú domácnosť a najmä spoločné spolužitie v spoločnej domácnosti. V danom prípade zo skutkových okolností nebolo preukázané, že by navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti s iným mužom, kedy by priznanie manželského výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľka začala bývať v byte u syna, ktorému prispieva na nájomné, podľa jej vyjadrenia, vo výške 106 Eur mesačne a táto okolnosť nemôže byť dôvodom na posúdenie jej uplatneného nároku ako nároku v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že z konania o rozvode manželstva účastníkov nevyplynula jasná príčina rozvratu manželstva, ktorú súd hodnotil ako subjektívne správanie sa oboch účastníkov konania, odvolací súd doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa o výsluch účastníkov k otázke príčiny odchodu navrhovateľky zo spoločnej domácnosti, ako aj následnej príčine rozvratu manželstva. Obaja účastníci zhodne prehlásili, že navzájom dlhodobo nekomunikovali, že navrhovateľka opakovane opúšťala spoločnú domácnosť, do ktorej sa následne vrátila. Z uvedeného vyplynulo, že vzťahy medzi nimi boli vážne narušené z dôvodu, že ich komunikácia bola strohá, jednoslovná, s odpoveďou v zápornom alebo kladnom význame bez širšej vzájomnej komunikácie z dôvodu, že sa nevedeli dohodnúť, ani spolu komunikovať, lebo sa následne hneď pohádali. Takáto napätá situácia a takýto rozvrat manželského spolužitia mal negatívny dopad najmä na navrhovateľku, ktorá vzhľadom aj na celkové správanie sa odporcu vo vzťahu k nej, naposledy fyzický útok v novembri 2011, podľa jej vyjadrenia, mali za následok, že psychicky situáciu v spoločnej domácnosti s odporcom nezvládla a zo spoločnej domácnosti odišla. Takéto konanie navrhovateľky nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, lebo okrem vzájomnej povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní a vzájomne si pomáhať, je základnou povinnosťou každého správať sa k sebe navzájom tak, aby nedochádzalo k psychickému ubližovaniu, ani fyzickým útokom, čo je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj postavením manželov v manželstve, ktorí v manželstve majú rovnaké práva a povinnosti, ako aj v rozpore s morálkou a rešpektovaním jeden druhého.
Je nesporné, že obaja účastníci sú starobní dôchodcovia s príjmom vo výške starobného dôchodku, a to navrhovateľka vo výške 317,60 Eur od januára 2013 a odporca vo výške 436,40 Eur od februára 2012. Na strane odporcu súd prvého stupňa správne zohľadnil jeho prax všeobecného lekára, ktorú doposiaľ vykonáva a na preukázané majetkové pomery plynúce z tejto pracovnej činnosti nebolo možné prihliadať. Uplatnený nárok navrhovateľky na určenie manželského výživného vo vzťahu k odporcovi, ktorý má preukázateľne vyššie príjmy z pracovnej činnosti okrem príjmu zo starobného dôchodku, nebolo možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, resp. zneužitie práva. Je nesporné, že preukázané príjmy, ako aj následné odôvodnené výdavky na strane odporcu sú vyššie, ktorý uhrádza všetky náklady spojené s užívaním a nákladmi na majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý však navyše aj sám užíva.
Vo vzťahu k namietanej mesačnej zročnosti určeného výživného vyplývajúcej z ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne priznal manželské výživné od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 a za mesiac marec vyšpecifikoval len alikvotnú časť určenej sumy. V tejto časti namietaná číselnosť v odvolaní nebola taktiež opodstatnená, lebo súd výpočet za alikvotnú časť za mesiac marec 2012 - 19 dní a 8 dní za mesiac november 2012 uviedol v odôvodnení rozhodnutia s tým, že za nasledujúcich 7 mesiacov bola priznaná plná suma určeného výživného v rozsahu 300 Eur.
Vo vzťahu k zachovaniu princípu právnej istoty v obdobných veciach, na ktorý poukázal právny zástupca odporcu, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobnej právnej veci, odvolací súd uvádza, že otázka vzájomnosti a vzájomného plnenia si manželských povinností bola súdom prvého stupňa zisťovaná správne, ako aj správne posúdená. Naopak nepriznanie manželského výživného len za obdobie do právoplatnosti rozvodu by naopak bolo v rozpore s dobrými mravmi, lebo z vyjadrenia oboch účastníkov konania pred odvolacím súdom vyplynulo, že ich vzťahy boli vážne a trvalo rozvrátené, že manželstvo neplnilo svoj spoločenský účel, ani jednu z funkcií rodiny. Manželstvo je založené na slobodnej vôli oboch manželov, a preto jeho trvanie, resp. zotrvanie v manželstve nesmie ísť na úkor princípov morálky, na úkor zdravotného stavu jedného z manželov. Navyše Zákon o rodine nepodmieňuje priznanie manželského výživného starostlivosťou o domácnosť. Súd na starostlivosť o domácnosť pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti len prihliada. Nie je to však dôvod na nepriznanie manželského výživného (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine).
Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa rozhodnutia o trovách konania. Ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu pri posudzovaní pomeru úspechu a neúspechu účastníka v konaní rozhodnúť aj tak, že vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vzhľadom na predmet konania, ako aj navrhovanú výšku výživného navrhovateľkou vo výške 300 Eur a v návrhu na začatie konania vo výške 1 000 Eur, odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol správne, ak vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Je pravdou, že v priebehu konania pred súdom prvého stupňa sa účastníci pokúšali o mimosúdne vybavenie veci s tým, že navrhovateľka trvala na určení výživného v rámci pokusu o zmier, najprv na určení výživného vo výške 200 Eur, ale následne žiadala 300 Eur, ako to vyplýva z obsahu spisu na č. l. 194, a preto tvrdená skutočnosť právnym zástupcom odporcu, že súd prvého stupňa rozhodol tak, že priznal navrhovateľke vyššie výživného ako sama žiadala, nebola opodstatnená. K návrhu na určenie manželského výživného zo strany právneho zástupcu navrhovateľky vo výške 300 Eur došlo na pojednávaní dňa 21. 06. 2013, na ktorom pojednávaní bol prítomný právny zástupca odporcu, ako aj odporca samotný.
Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že súdom prvého stupňa bol porušený princíp právnej istoty. Vychádzajúc z preukázaných skutkových zistení, t. j. výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne uzavrel a dospel k záveru o dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného a samozrejme pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadal na skutkové okolnosti danej veci, teda aj na skutočnosť, že navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť, že v priebehu konania bolo manželstvo rozvedené a že medzi účastníkmi nie je zachovaná zásada rovnakej životnej úrovne medzi manželmi, ktorú však neposudzoval mechanicky, lebo prihliadal na preukázané majetkové pomery oboch účastníkov konania.“.
Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľa s rozsahom a spôsobomdoplnenia dokazovania krajským súdom, s vyhodnotením všetkých vo vecizabezpečených dôkazov a s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu v inom obdobnomprípade (IV. ÚS 382/2013) aj s celkovým právnym posúdením prípadu. Sťažovateľnamieta aj arbitrárnosť rozhodnutia o trovách konania, keď v ňom neposkytol odpoveď nazásadnú argumentáciu sťažovateľa.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súdk záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho nemožnopovažovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Po konštatácii vecnej správnostia stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu krajský súd vyhodnotilv odôvodnení svojho rozsudku aj ním vykonané dôkazy a v súhrne všetkých zistenýchskutočností a súvislostí prípadu na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného rozsudkuokresného súdu pripojil aj ďalšie dôvody. Krajský súd tak postupoval v súlade s § 219ods. 2 OSP, v nadväznosti na čo ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, keďžeprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09).
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasnil dôvody, z ktorýchnapadnutý rozsudok vychádza, ako aj úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil. Vo svojejpodstate napadnutý rozsudok akcentuje aplikáciu zásady vzájomnosti plnenia simanželských povinností a zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Krajský súd savyjadril aj k podľa jeho názoru relevantným námietkam sťažovateľa, keď odmietolvýklad, že starostlivosť o spoločnú domácnosť a spoločné spolužitie v takejto domácnostije kogentnou podmienkou priznania manželského výživného. Priznaný rozsah žiadanéhovýživného odôvodnil zase posúdením príjmov a výdavkov sťažovateľa, pri ktorých ustálilzáver, že na jeho strane sú preukázateľne vyššie.
K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov poukazuje ústavný súd na svojupredchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásadavoľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä čl. 46 až čl. 50 ústavyrešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazovrealizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sámnestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).
Ústavný súd zistil, že krajský súd pri ustálení svojich právnych záverov vychádzalz pomerne rozsiahle zisteného skutkového stavu, ktorý konajúce súdy vo svojichrozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konanianáležite vyhodnotili. Ústavný súd považuje preto za nevyhnutné odmietnuť akoneopodstatnenú námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol len na základe tvrdeniajedného účastníka konania. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd prihliadal na všetkyrelevantné skutočnosti a jeho hodnotenie dôkazov nevykazuje žiadne odchýlkyod pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebonejasného záveru. Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia dospelústavný súd k záveru, že pokiaľ sa aj krajský súd nezaoberal všetkými námietkamisťažovateľa formulovanými v jeho odvolaní, na relevantné otázky prípadu poskytoladekvátnu odpoveď, čím naplnil ústavno-procesné princípy vyplývajúce zo základnéhopráva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie zaručeného označenýmiustanoveniami ústavy a dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názoromuvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou prirozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnejperfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnychpožiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisova z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnejakceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnychnázorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomocivšeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavnéhosúdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak byten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že byzásadne poprel ich účel a význam.
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 382/2013-16 z 20. júna 2013, ktorým mala byť odmietnutá sťažnosť proti rozsudku Krajského súduv Košiciach č. k. 7 CoP 215/2011-932 z 29. marca 2012, ktorým bol potvrdenýzamietajúci návrh na určenie manželského výživného, ústavný súd uvádza, že označenýsúd vychádzal z iného skutkového stavu, v ktorom bolo na rozdiel od sťažovateľovhoprípadu súdmi ustálené, že osoba, proti ktorej návrh na určenie manželského výživnéhosmeroval, finančne zabezpečovala odôvodnené potreby manželky aj ich spoločnýchmaloletých detí. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že ním realizovaný ústavnýprieskum nemožno stotožňovať s prieskumom súdnych rozhodnutí nadriadenouinštanciou v rámci všeobecného súdnictva, pretože predmetom ústavného prieskumu nieje preskúmavať a posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia všeobecného súdu, alerealizovať len kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej interpretácie a aplikácie právnychnoriem s ústavou alebo s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách, a tak v konečnom dôsledku posudzovanie celkovej ústavnej udržateľnostisúdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy.
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd pripomína, že mu ani neprislúchazjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktorézákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva ajprávomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdyzaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupeautomaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladuzákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu(III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to ajpri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, aleaj menená za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielenopatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcichprekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodneníma presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietky sťažovateľa o tom, žekrajský súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú odpoveď na zásadnú argumentáciusťažovateľa, čím porušil právo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie zaručené čl. 46ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru za nedôvodné, a tak za vedúce k záveruo zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím o náhrade trov konania, ústavný súd pripomína, ževo všeobecnosti platí, že toto rozhodnutie spravidla samo osebe nedosahuje intenzitupredstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru ústavného súdunemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniu o trováchkonania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemuk rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súdzároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimiproti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania,pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania predvšeobecnými súdmi problematiky akcesorickej však postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03,II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).
Napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného sudu ajv otázke trov konania, nevykazuje podľa názoru ústavného súdu známky extrémnehovybočenia krajského súdu pri aplikácii relevantnej právnej normy (§ 142 ods. 2 OSP),pretože tá v prípade čiastočného úspechu navrhovateľa umožňuje rozhodnúť aj o tom, žežiaden z účastníkov konania nemá na náhradu trov konania právo. V danom prípadekrajský súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na špecifickýpredmet konania (konanie o vyživovacej povinnosti) i navrhovanú a priznanú výškuvýživného. Uvedený postup krajského súdu a jeho výsledok preto ústavný súdnepovažuje za spôsobilý zasiahnuť do sťažovateľom označených práv.
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietanéporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom došlo aj k porušeniu čl. 12ods. 2 ústavy, možno z obsahu sťažnosti vyvodiť, že porušenie tohto ustanovenia ústavysa zakladá na nerovnakom zaobchádzaní pri procesnom postupe konajúceho súdu, t. j.v organickej súvislosti s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Vzhľadom na záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, pokiaľ ide o označené práva,ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne formulovať aj závery súvisiace so zjavnouneopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa o tom, že namietaným rozsudkom krajského súdudošlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a v plnej miere ich vzťahuje aj na namietanéporušenie tohto článku ústavy.
2.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutýv rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckehopráva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákonaa za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,predovšetkým pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, ktorú považujeza „majetkový nárok“.
V súvislosti s porušením označených práv ústavný súd pripomína svojustabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorejsúčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedenézákladné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušilústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade lenvtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektoréhozo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.
Ako už bolo uvedené, v danom prípade krajský súd čiastočne vyhovel návrhuna určenie manželského výživného napadnutým rozsudkom, pričom ústavný súdpovažuje napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný. Keďže v danom prípade došlok čiastočnému vyhoveniu návrhu, každý z účastníkov konania mal len právo na náhradutrov konania len čiastočne, resp. v pomere, v akom bol v konaní úspešný. V prípade,v ktorom sa návrhu vyhovelo len čiastočne, ustanovenie § 142 ods. 2 OSP umožňuje ajrozhodnutie, ktorým súd právo na náhradu trov konania účastníkom neprizná, pričomzo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že by sa takéto rozhodnutie viazalo len na prípad,keď je pomer úspechu a neúspechu účastníkov rovnaký. Pokiaľ na základe vzájomnejkompenzácie protismerných nárokov na náhradu trov konania a s prihliadnutímna predmet konania dospel konajúci všeobecný súd k záveru, že žiaden z účastníkovkonania nemá právo na náhradu trov konania, takéto rozhodnutie o náhrade trov konanianezasahuje ústavne neudržateľným spôsobom nielen do základného práva na súdnuochranu, ale ani do obsahu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, a z tohto aspektu ho treba považovať za akceptovateľné.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Keďžebola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danejveci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015