znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 245/2015-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Dušanom   Mackom,   Advokátska   kancelária,Mnoheľova 840/8, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republikya práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republikyrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 244/2013 z 11. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 12 ods. 2 ústavyrozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 244/2013z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalejlen   „okresný   súd“)   č.   k.   6   P/5/2012-343   z 11.   novembra   2013   (ďalej   aj   „rozsudokokresného súdu“) bol sťažovateľ zaviazaný spätne prispieť na výživu svojej manželkesumou 2363,73 €, a to za obdobie od 13. marca 2012 do 8. novembra 2012, čo zodpovedámesačnému výživnému v sume 300 €. V prevyšujúcej časti okresný súd návrh zamietola čo sa týka trov konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.Rozsudok   okresného   súdu   vo   vyhovujúcom   výroku   a vo   výroku   o trovách   konaniakrajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, pričom sťažovateľa zaviazal aj na náhradutrov odvolacieho konania v sume 418,30 €.

V obšírne koncipovanej sťažnosti proti napadnutému rozsudku (30 strán tlačenéhotextu) sťažovateľ opakovane uvádza svoje hodnotenie pre prípad podstatných skutkovýchokolností   prípadu   a   poukazuje   na   obsah   odvolacích   námietok,   ktoré   vzniesol   protirozsudku okresného súdu v podanom odvolaní odkazujúc pritom na súvisiacu judikatúruvšeobecných súdov, ktorej obsah mal byť podľa jeho názoru potvrdený aj rozhodovacoučinnosťou ústavného súdu (IV. ÚS 382/2013). Obsahom týchto námietok bolo najmä, žeokresný   súd   vyhodnotil   správanie   navrhovateľky   v rozpore   s vykonanými   dôkazmi,nezisťoval, aké sú jej odôvodnené potreby, neodôvodnil výšku priznanej sumy výživného(300   €),   nezohľadnil   splnenie   podmienky   vzájomnosti   vyživovacej   povinnosti   medzimanželmi,   resp.   neskúmal   dôvody   neplnenia   vzájomnej   vyživovacej   povinnosti.Následne opisuje postup krajského súdu pri prerokovaní sťažovateľovho odvolania protirozsudku okresného súdu, ako aj obsah napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoréhoodôvodnenie   hodnotí   ako   strohé   a nepreskúmateľné.   Krajský   súd   podľa   neho   nedaldostatočnú odpoveď na ním predloženú zásadnú právnu argumentáciu, čím porušil jehoprávo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie, a pokiaľ ide o rozhodnutie o náhradetrov   konania,   mal   sa   dopustiť   ústavne   nekonformného   výkladu   §   142   Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza, že krajský súd sa mal len „formálne a bez materiálneho dôkazného výsledku“ zamerať na doplnenie dokazovania len čo sa týka jedného odvolacieho dôvodu, a to zistenia príčin opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou, a na základe strohého vypočutia   účastníkov   konania   následne   rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu potvrdiť. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol len na základe tvrdení jedného účastníka   súdneho   konania,   ktoré   nebolo   preukázané   žiadnym   iným   dôkazom, a s ostatnými ostatným odvolacími námietkami sa nevysporiadal. Tieto námietky mali spočívať v tom, že okresný súd konanie bývalej manželky sťažovateľa nevyhodnotil na základe dokazovania, predovšetkým pokiaľ ide o jej starostlivosť o spoločnú domácnosť, finančné   zabezpečenie   domácnosti,   odmietnutie   návrhov   sťažovateľa   na   poskytnutie bývania   či   zavinenie   rozvratu   manželstva.   Konajúci   súd   ďalej «vôbec   nezisťoval odôvodnené potreby navrhovateľky… neodôvodnil prečo práve suma vo výške 300.-€ mesačne je tou správnou výškou výživného… nevyhodnotil vec z hľadiska naplnenia podmienky „vzájomnosti“ vyživovacej povinnosti medzi manželmi… neskúmal dôvody neplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti zo strany navrhovateľky, resp. jeho záver v tomto smere nemá oporu vo vykonaných dôkazoch ba im odporujú… nie je dôkazne preukázaný záver prvostupňového súdu, že aktuálny zdravotný stav navrhovateľky jej nebráni   aby   sama   získala   fin.   prostriedky   pre   seba…   sa   nevysporiadal   s   tým,   že navrhovateľka sama disponuje majetkovými zdrojmi, z ktorých môže dosiahnuť príjem aj bez jej vlastnej práce, napr. prenájmom motorestu … nevysporiadal s tým, že navrhovateľka má možnosť bývať vo vlastnom rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ a nie v prenajatom   byte…   sa   nevysporiadal   s   tým,   že   navrhovateľka   mohla   naďalej   bývať v spoločnom   rodinnom   dome   účastníkov,   keď   dokonca   sťažovateľ na   vlastné   náklady chcel a chce naďalej stavebne upraviť tento dom tak, aby sa vzájomne nestretali a on bude platiť náklady aj na bývanie navrhovateľky v tomto dome… sa nevysporiadal s tým, že obaja účastníci sú starobnými dôchodcami a preto nemožno iba od jedného z nich vyžadovať, aby naďalej pracoval a z takto dosiahnutého príjmu „financoval“ aj druhého manžela, ktorý sám je starobným dôchodcom a môže tiež pracovať, resp. dosahovať príjmy pre seba z vlastného majetku, ktorých príjmov sa svojvoľne a bezdôvodne vzdal, resp.   ich   nevyužíva…   sa   nevysporiadal   s   tým,   že   ten   manžel,   ktorý   ako   starobný dôchodca   stále   pracuje   a   preto   má   vyšší   príjem   ako   druhý   manžel   -   tiež   starobný dôchodca,   ktorý   nepracuje   má   aj   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   nárok   na   vyššie náklady   na   svoju   regeneráciu…   nerovnako   pristupoval   k   dôkaznému   zaťažovaniu navrhovateľky a sťažovateľa keď navrhovateľke uveril bez predkladania dôkazov na jej tvrdenia a od sťažovateľa rigorózne vyžadoval dôkaz na každý výdavok a predložené dôkazy mu nedôvodne neuznal... sa nevysporiadal ani s odvolacími dôvodmi vo vzťahu k trovám konania; odvolací dôvod sa totiž týkal rozhodovania prvostupňového súdu o trovách konania podľa zásady úspechu a rozhodol nesprávne, avšak odvolací súd z tohto hľadiska vôbec nepreskúmal prvostupňové rozhodnutia a nedal sťažovateľovi odpoveď na jeho odvolaciu námietku, pretože uviedol iba to, že súd nemusí priznať trovy vôbec. Nevysporiadal sa tak s odvolacou námietkou smerujúcou proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - aplikácie zásady pomeru úspechu - na výsledku konania. Odvolací rozsudok má preto v tejto časti charakter tzv. „prekvapujúceho rozsudku“.».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   uvádza,   že   v danom   prípade   sa   krajský   súdnezaoberal obranou sťažovateľa, jeho tvrdeniami a ním navrhovanými dôkazmi, čím malodôjsť   k odmietnutiu   poskytnutia   spravodlivosti.   Z rozsudku   okresného   súdu,   ako   ajnapadnutého   rozsudku   nie   je   podľa   sťažovateľa   zrejmé,   ako   označené   súdy   došlik hodnotiacim skutkovým a právnym záverom, napadnutý rozsudok je podľa jeho názoruodôvodnený   len   všeobecne   a vágne.   Odmieta   spájanie   dôvodov   rozvodu   manželstvas dôvodmi   priznania   nároku   na   manželské   výživné   pripomínajúc,   že   neplneniespoločenského účelu manželstva nie je dôvodom na priznanie manželského výživného.Poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   sa   odklonil   od   právneho   názoru   ústavného   súdu„vo vecne aj právne analogickej veci“, čo považuje za porušenie princípu právnej istoty.Takéto konanie krajského súdu sťažovateľ hodnotí ako svojvôľu a nerešpektovanie jehoúčastníckych práv.

Porušenie základného práva vlastniť majetok dáva do súvislosti s rozhodnutímo trovách konania, pri ktorom mal krajský súd nesprávne aplikovať § 142 OSP, keďžeprotistrana   sťažovateľa   bola   v konaní   úspešná   len   v 30-tich   percentách.   Čiastočnýmzamietnutím návrhu sa však stal úspešným účastníkom konania sťažovateľ, a preto mumala byť priznaná náhrada uplatnených trov konania v rozsahu 40 %. Ani v tejto časti sakrajský súd s odvolacími námietkami sťažovateľa nevysporiadal, keďže za dostatočnénemožno považovať odôvodnenie krajského súdu spočívajúce v poukaze na to, že „súd kedykoľvek môže rozhodnúť o tom, že trovy konania účastníkom nepriznáva“. Takátoargumentácia je podľa názoru sťažovateľa svojvoľná a odporujúca ustálenej súdnej praxi.Krajský súd preto v tejto časti prijal právne závery, ktoré „sú nielen protiprávne, ale aj protiústavné a nemožno ich považovať za súladné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy..., tak ako to je vymedzené v judikatúre ústavného súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podľa názoru sťažovateľov táto požiadavka v danom prípade zo strany krajského súdu nebola splnená ústavne akceptovateľným spôsobom...

Sťažovatelia sú toho názoru že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd takýmto svojím postupom, porušil ústavné právo sťažovateľov čl.46 ústavy SR na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces a zároveň čl. 20 ústavy SR - právo vlastniť majetok.“.

V závere svojej sťažnosti napokon sťažovateľ namieta diskrimináciu spočívajúcuv jednostrannom postupe konajúcich súdov, ktoré boli v jeho právnej veci obsadené lenženami – sudkyňami, čo malo viesť k tomu, že v konaní o návrhu jeho bývalej manželky„uverili   každému   jej   tvrdeniu   bez   akéhokoľvek   dôkazu“ a od   sťažovateľa   vyžadovali„dôkazy na najdrobnejšie veci jeho dennej potreby“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje   vo   veci   vydaťrozhodnutie, ktorým vysloví, že jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ako aj základné právo „vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a nadobúdať majetok v súlade so zákonom podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy... a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ a „Základné právo... na rovnaké zaobchádzanie podľa čl.12 ods.2 Ústavy...“rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2014 sp. zn. 4 Co 244/2013 porušené bolo. Ďalejnavrhuje napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a uložiťpovinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorenemôže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústnehopojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhupre jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označenýmzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo inýmzásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavnýsúd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnúneopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudskýchprávach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môžepreskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveňby mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1   K sťažovateľom   namietanému   porušeniu základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   napadnutým

rozsudkom

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bolaspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Vo   vzťahu   k posúdeniu   namietaného   porušenia   označených   práv   ústavný   súdnajskôr podotýka, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadrilzhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochranypodľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana   v   medziach   zákonov,   ktorú   tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavyv spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranupatrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnejnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo vtakých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právona to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normyna zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právona súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovenéčl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie   konania.To všetko   v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právona spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú prevec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití   relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý bypoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   krajský   súd   potom   akokonštatoval, že sa s rozhodnutím okresného súdu, ako aj s jeho odôvodnením v celomrozsahu   stotožňuje,   uviedol,   že   okresný   súd „na   základe   rozsiahleho   vykonaného dokazovania,   náležitého   skúmania   sociálnych   a   majetkových   pomeroch   účastníkov konania,   ako   aj   okolností   rozhodných   pre   posúdenie   dôvodnosti   návrhu   na   určenie manželského výživného, dospel k správnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného   Ústavou...   čl.   46   a   nasl...,   resp.   práva   na   spravodlivý   súdny   proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru... iné hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníka, ktorý   dôkaz   navrhol   vykonať.   Súd   prvého   stupňa   správne   vychádzal   zo   zásady vzájomnosti plnenia si manželských povinnosti vyplývajúcej z ust. § 18 Zákona o rodine, ako aj zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Pre posúdenie dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného bola rozhodujúca skutočnosť, že v priebehu konania došlo   k   právoplatnému   rozvodu   manželstva   účastníkov   konania,   a   preto   predmetom konania sa stalo len určenie manželského výživného za obdobie od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012, t. j. právoplatnosti rozsudku o rozvode.

Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že podmienkou priznania   manželského   výživného   je   starostlivosť   o   spoločnú   domácnosť   a   najmä spoločné spolužitie v spoločnej domácnosti. V danom prípade zo skutkových okolností nebolo preukázané, že by navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti s iným mužom, kedy by priznanie manželského výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľka začala bývať v byte u syna, ktorému prispieva na nájomné, podľa jej vyjadrenia, vo výške 106 Eur mesačne a táto okolnosť nemôže byť dôvodom na posúdenie jej uplatneného nároku   ako   nároku   v   rozpore   s   dobrými   mravmi.   Vzhľadom   k   tomu,   že   z   konania o rozvode manželstva účastníkov nevyplynula jasná príčina rozvratu manželstva, ktorú súd   hodnotil   ako   subjektívne   správanie   sa   oboch   účastníkov   konania,   odvolací   súd doplnil   dokazovanie   vykonané   súdom   prvého   stupňa   o   výsluch   účastníkov   k   otázke príčiny   odchodu   navrhovateľky   zo   spoločnej   domácnosti,   ako   aj   následnej   príčine rozvratu   manželstva.   Obaja   účastníci   zhodne   prehlásili,   že   navzájom   dlhodobo nekomunikovali, že navrhovateľka opakovane opúšťala spoločnú domácnosť, do ktorej sa následne vrátila. Z uvedeného vyplynulo,   že vzťahy medzi nimi boli   vážne narušené z dôvodu, že ich komunikácia bola strohá, jednoslovná, s odpoveďou v zápornom alebo kladnom význame bez širšej vzájomnej komunikácie z dôvodu, že sa nevedeli dohodnúť, ani spolu komunikovať, lebo sa následne hneď pohádali. Takáto napätá situácia a takýto rozvrat   manželského   spolužitia   mal   negatívny   dopad   najmä   na   navrhovateľku,   ktorá vzhľadom aj na celkové správanie sa odporcu vo vzťahu k nej, naposledy fyzický útok v novembri   2011,   podľa   jej   vyjadrenia,   mali   za   následok,   že   psychicky   situáciu v spoločnej domácnosti s odporcom nezvládla a zo spoločnej domácnosti odišla. Takéto konanie navrhovateľky nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, lebo okrem vzájomnej povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní a vzájomne si pomáhať, je základnou   povinnosťou   každého   správať   sa   k   sebe   navzájom   tak,   aby   nedochádzalo k psychickému ubližovaniu, ani fyzickým útokom, čo je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj   postavením   manželov   v   manželstve,   ktorí   v   manželstve   majú   rovnaké   práva a povinnosti, ako aj v rozpore s morálkou a rešpektovaním jeden druhého.

Je nesporné, že obaja   účastníci sú starobní dôchodcovia s príjmom vo výške starobného   dôchodku,   a   to   navrhovateľka   vo   výške   317,60   Eur   od   januára   2013 a odporca vo výške 436,40 Eur od februára 2012. Na strane odporcu súd prvého stupňa správne   zohľadnil   jeho   prax   všeobecného   lekára,   ktorú   doposiaľ   vykonáva a na preukázané majetkové   pomery plynúce z tejto pracovnej   činnosti   nebolo možné prihliadať. Uplatnený nárok navrhovateľky na určenie manželského výživného vo vzťahu k odporcovi, ktorý má preukázateľne vyššie príjmy z pracovnej činnosti okrem príjmu zo starobného   dôchodku,   nebolo   možné   považovať   za   konanie   v   rozpore   s   dobrými mravmi,   resp.   zneužitie   práva.   Je   nesporné,   že   preukázané   príjmy,   ako   aj   následné odôvodnené výdavky na strane odporcu sú vyššie, ktorý uhrádza všetky náklady spojené s užívaním a nákladmi na majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý však navyše aj sám užíva.

Vo vzťahu k namietanej mesačnej zročnosti určeného výživného vyplývajúcej z ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne priznal manželské výživné od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 a za mesiac marec vyšpecifikoval   len   alikvotnú   časť   určenej   sumy.   V   tejto   časti   namietaná   číselnosť v odvolaní nebola taktiež opodstatnená, lebo súd výpočet za alikvotnú časť za mesiac marec 2012 - 19 dní a 8 dní za mesiac november 2012 uviedol v odôvodnení rozhodnutia s tým, že za nasledujúcich 7 mesiacov bola priznaná plná suma určeného výživného v rozsahu 300 Eur.

Vo vzťahu k zachovaniu princípu právnej istoty v obdobných veciach, na ktorý poukázal právny zástupca odporcu, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky   v   obdobnej   právnej   veci,   odvolací   súd   uvádza,   že   otázka   vzájomnosti a vzájomného plnenia si manželských povinností bola súdom prvého stupňa zisťovaná správne,   ako   aj   správne   posúdená.   Naopak   nepriznanie   manželského   výživného   len za obdobie do právoplatnosti rozvodu by naopak bolo v rozpore s dobrými mravmi, lebo z vyjadrenia oboch účastníkov konania pred odvolacím súdom vyplynulo, že ich vzťahy boli vážne a trvalo rozvrátené, že manželstvo neplnilo svoj spoločenský účel, ani jednu z funkcií rodiny. Manželstvo je založené na slobodnej vôli oboch manželov, a preto jeho trvanie, resp. zotrvanie v manželstve nesmie ísť na úkor princípov morálky, na úkor zdravotného stavu jedného z manželov. Navyše Zákon o rodine nepodmieňuje priznanie manželského výživného starostlivosťou o domácnosť. Súd na starostlivosť o domácnosť pri   určení   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   len   prihliada.   Nie   je   to   však   dôvod na nepriznanie manželského výživného (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine).

Za   nedôvodnú   považoval   odvolací   súd   aj   námietku   týkajúcu   sa   rozhodnutia o trovách konania. Ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu pri posudzovaní   pomeru   úspechu   a   neúspechu   účastníka   v   konaní   rozhodnúť   aj   tak,   že vysloví,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania.   Vzhľadom na predmet konania, ako aj navrhovanú výšku výživného navrhovateľkou vo výške 300 Eur a v návrhu na začatie konania vo výške 1 000 Eur, odvolací súd bol toho názoru, že súd   prvého   stupňa   o   trovách   konania   rozhodol   správne,   ak   vyslovil,   že   žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Je   pravdou,   že   v   priebehu   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   sa   účastníci pokúšali o mimosúdne vybavenie veci s tým, že navrhovateľka trvala na určení výživného v rámci pokusu o zmier, najprv na určení výživného vo výške 200 Eur, ale následne žiadala 300 Eur, ako to vyplýva z obsahu spisu na č. l. 194, a preto tvrdená skutočnosť právnym   zástupcom   odporcu,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodol   tak,   že   priznal navrhovateľke   vyššie   výživného   ako   sama   žiadala,   nebola   opodstatnená.   K   návrhu na určenie manželského výživného zo strany právneho zástupcu navrhovateľky vo výške 300 Eur došlo na pojednávaní dňa 21. 06. 2013, na ktorom pojednávaní bol prítomný právny zástupca odporcu, ako aj odporca samotný.

Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že súdom prvého stupňa   bol porušený princíp   právnej istoty. Vychádzajúc z preukázaných   skutkových zistení,   t.   j.   výsledkov   vykonaného   dokazovania   súd   prvého   stupňa   správne   uzavrel a dospel k záveru o dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného a samozrejme pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadal na skutkové okolnosti danej veci, teda aj na skutočnosť, že navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť, že v priebehu konania bolo manželstvo rozvedené a   že medzi   účastníkmi nie je zachovaná zásada rovnakej životnej úrovne medzi manželmi, ktorú však neposudzoval mechanicky, lebo prihliadal na preukázané majetkové pomery oboch účastníkov konania.“.

Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľa s rozsahom a spôsobomdoplnenia   dokazovania   krajským   súdom,   s   vyhodnotením   všetkých   vo   vecizabezpečených dôkazov a s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu v inom obdobnomprípade   (IV.   ÚS   382/2013)   aj   s celkovým   právnym   posúdením   prípadu.   Sťažovateľnamieta aj arbitrárnosť rozhodnutia o trovách konania, keď v ňom neposkytol odpoveď nazásadnú argumentáciu sťažovateľa.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   dospel   ústavný   súdk záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho nemožnopovažovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Po konštatácii vecnej správnostia stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu krajský súd vyhodnotilv odôvodnení svojho rozsudku aj ním vykonané dôkazy a v súhrne všetkých zistenýchskutočností   a súvislostí   prípadu   na   zdôraznenie   správnosti   potvrdzovaného   rozsudkuokresného súdu pripojil aj ďalšie dôvody. Krajský súd tak postupoval v súlade s § 219ods. 2 OSP, v nadväznosti na čo ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutíprvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   keďžeprvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09).

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasnil dôvody, z ktorýchnapadnutý rozsudok vychádza, ako aj úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil. Vo svojejpodstate   napadnutý   rozsudok   akcentuje   aplikáciu   zásady   vzájomnosti   plnenia   simanželských povinností a zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Krajský súd savyjadril   aj   k podľa   jeho   názoru   relevantným   námietkam   sťažovateľa,   keď   odmietolvýklad, že starostlivosť o spoločnú domácnosť a spoločné spolužitie v takejto domácnostije kogentnou podmienkou priznania manželského výživného. Priznaný rozsah žiadanéhovýživného odôvodnil zase posúdením príjmov a výdavkov sťažovateľa, pri ktorých ustálilzáver, že na jeho strane sú preukázateľne vyššie.

K námietke   nesprávneho   hodnotenia   dôkazov   poukazuje   ústavný   súd   na   svojupredchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásadavoľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä čl. 46 až čl. 50 ústavyrešpektujú,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   znovu   „hodnotiť“ hodnotenie   dôkazovrealizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sámnestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).

Ústavný súd zistil, že krajský súd pri ustálení svojich právnych záverov vychádzalz pomerne   rozsiahle   zisteného   skutkového   stavu,   ktorý   konajúce   súdy   vo   svojichrozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konanianáležite   vyhodnotili.   Ústavný   súd   považuje   preto   za   nevyhnutné   odmietnuť   akoneopodstatnenú námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol len na základe tvrdeniajedného účastníka konania. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd prihliadal na všetkyrelevantné   skutočnosti a jeho hodnotenie   dôkazov nevykazuje   žiadne   odchýlkyod pravidiel   logického   uvažovania,   ktoré   by   vyústili   do   nezrozumiteľného   alebonejasného   záveru.   Analýzou   rozhodnutia   krajského   súdu   a   jeho   odôvodnenia   dospelústavný súd k   záveru,   že pokiaľ sa aj krajský   súd   nezaoberal všetkými   námietkamisťažovateľa   formulovanými   v jeho   odvolaní,   na   relevantné   otázky   prípadu   poskytoladekvátnu odpoveď, čím naplnil ústavno-procesné princípy vyplývajúce zo základnéhopráva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie zaručeného označenýmiustanoveniami   ústavy   a dohovoru. Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s   právnym   názoromuvedeným   v napadnutom   rozsudku   nestotožňuje,   sama   osebe   nemôže   viesť   k   záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho   úlohou prirozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnejperfektnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnychpožiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisova z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnejakceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnychnázorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomocivšeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavnéhosúdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak byten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že byzásadne poprel ich účel a význam.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 382/2013-16 z 20. júna 2013, ktorým mala byť odmietnutá sťažnosť proti rozsudku Krajského súduv Košiciach   č.   k.   7   CoP   215/2011-932   z 29.   marca   2012,   ktorým   bol   potvrdenýzamietajúci návrh na určenie manželského výživného, ústavný súd uvádza, že označenýsúd vychádzal z iného skutkového stavu, v ktorom bolo na rozdiel od sťažovateľovhoprípadu súdmi ustálené, že osoba, proti ktorej návrh na určenie manželského výživnéhosmeroval,   finančne   zabezpečovala   odôvodnené   potreby   manželky   aj   ich   spoločnýchmaloletých   detí.   Ústavný   súd   zároveň   poznamenáva,   že   ním   realizovaný   ústavnýprieskum   nemožno   stotožňovať   s prieskumom   súdnych   rozhodnutí   nadriadenouinštanciou v rámci všeobecného súdnictva, pretože predmetom ústavného prieskumu nieje   preskúmavať   a posudzovať   vecnú   správnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   alerealizovať len kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej interpretácie a aplikácie právnychnoriem s ústavou alebo s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách,   a tak   v konečnom   dôsledku   posudzovanie   celkovej   ústavnej   udržateľnostisúdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   pripomína,   že   mu   ani   neprislúchazjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktorézákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva ajprávomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu výkladu   zákonov   a   iných   všeobecnezáväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdyzaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupeautomaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladuzákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu(III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to ajpri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, aleaj menená za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielenopatrne   a   zdržanlivo   (t.   j.   výlučne   v   nevyhnutných   prípadoch   opodstatňujúcichprekročenie   princípu   predvídateľnosti),   ale   tiež   s   dôkladným   odôvodneníma presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).

Vzhľadom   na   uvedené   považuje   ústavný   súd   námietky   sťažovateľa   o tom,   žekrajský súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú odpoveď na zásadnú argumentáciusťažovateľa, čím porušil právo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie zaručené čl. 46ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru za nedôvodné, a tak za vedúce k záveruo zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím o náhrade trov konania, ústavný súd pripomína, ževo všeobecnosti platí, že toto rozhodnutie spravidla samo osebe nedosahuje intenzitupredstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru ústavného súdunemožno z hľadiska kritérií   spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniu o trováchkonania   takú   istú   relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému   postupu   vedúcemuk rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súdzároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimiproti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania,pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania predvšeobecnými   súdmi   problematiky   akcesorickej   však   postupuje   nanajvýš   zdržanlivoa k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03,II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).

Napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného sudu ajv otázke trov konania, nevykazuje podľa názoru ústavného súdu známky extrémnehovybočenia krajského súdu pri aplikácii relevantnej právnej normy (§ 142 ods. 2 OSP),pretože tá v prípade čiastočného úspechu navrhovateľa umožňuje rozhodnúť aj o tom, žežiaden z účastníkov konania nemá na náhradu trov konania právo. V danom prípadekrajský súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na špecifickýpredmet   konania   (konanie   o vyživovacej   povinnosti)   i navrhovanú   a priznanú   výškuvýživného.   Uvedený   postup   krajského   súdu   a jeho   výsledok   preto   ústavný   súdnepovažuje za spôsobilý zasiahnuť do sťažovateľom označených práv.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietanéporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom došlo aj k porušeniu čl. 12ods. 2 ústavy, možno z obsahu sťažnosti vyvodiť, že porušenie tohto ustanovenia ústavysa zakladá na nerovnakom zaobchádzaní pri procesnom postupe konajúceho súdu, t. j.v organickej súvislosti s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Vzhľadom na záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, pokiaľ ide o označené práva,ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne formulovať aj závery súvisiace so zjavnouneopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa o tom, že namietaným rozsudkom krajského súdudošlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a v plnej miere ich vzťahuje aj na namietanéporušenie tohto článku ústavy.

2.2   K sťažovateľom   namietanému   porušeniu základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a ochranu.   Majetok   nadobudnutýv rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckehopráva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákonaa za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20ods. 1   a 4   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,predovšetkým   pokiaľ   ide   o   rozhodnutie   o náhrade   trov   konania,   ktorú   považujeza „majetkový nárok“.

V súvislosti   s porušením   označených   práv   ústavný   súd   pripomína   svojustabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07,   I.   ÚS   150/09),   ktorejsúčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   v   zásade   nemôže   byť   sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedenézákladné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušilústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade lenvtedy,   ak by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektoréhozo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Ako už bolo uvedené, v danom prípade krajský súd čiastočne vyhovel návrhuna určenie   manželského   výživného   napadnutým   rozsudkom,   pričom   ústavný   súdpovažuje   napadnutý   rozsudok   za   ústavne   udržateľný.   Keďže   v danom   prípade   došlok čiastočnému vyhoveniu návrhu, každý z účastníkov konania mal len právo na náhradutrov konania len čiastočne, resp. v pomere, v akom bol v konaní úspešný. V prípade,v ktorom sa návrhu vyhovelo len čiastočne, ustanovenie § 142 ods. 2 OSP umožňuje ajrozhodnutie, ktorým súd právo na náhradu trov konania účastníkom neprizná, pričomzo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že by sa takéto rozhodnutie viazalo len na prípad,keď je pomer úspechu a neúspechu účastníkov rovnaký. Pokiaľ na základe vzájomnejkompenzácie   protismerných   nárokov   na   náhradu   trov   konania   a s prihliadnutímna predmet konania   dospel konajúci všeobecný súd k záveru,   že   žiaden z účastníkovkonania nemá právo na náhradu trov konania, takéto rozhodnutie o náhrade trov konanianezasahuje   ústavne   neudržateľným   spôsobom   nielen   do   základného   práva   na   súdnuochranu, ale ani do obsahu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, a z tohto aspektu ho treba považovať za akceptovateľné.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Keďžebola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danejveci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015