znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 245/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., zastúpenej spoločnosťou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na   spravodlivé   súdne   konanie   a práva   na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom „orgánov činných v trestnom konaní“ v jej trestnej veci a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 103/2012 z 8. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2013   doručená   sťažnosť   M.   K.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom „orgánov činných v trestnom konaní“ v jej trestnej veci a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 103/2012 z 8. januára 2013.

V sťažnosti   uviedla,   že   Okresný   úrad   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Š.   začal 11. októbra 2001 trestné stíhanie vo veci trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. júla 2001 (ďalej len „Trestný zákon“), trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona, trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona   a trestného   činu   neoprávneného   používania   cudzieho   motorového   vozidla   podľa § 249a ods. 1 a 3 Trestného zákona a 29. januára 2008 ju vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odboru   B.   obvinil   z trestného   činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a c) Trestného zákona a trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona. Sťažovateľka uviedla,   že   9.   októbra   2008   jej   bolo   písomne   oznámené,   že   došlo   k zmene   právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa bude posudzovať ako trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a c) Trestného zákona a trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, 2, 3 a 4 Trestného zákona. Podľa vyjadrenia sťažovateľky obžaloba bola na ňu podaná 10. mája 2010 na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“). Prvostupňový súd po dvoch rokoch od podania obžaloby uznesením sp. zn. 7 T 36/2010 z 10. mája 2012 trestné stíhanie proti nej zastavil, ale krajský súd v rámci odvolacieho konania uznesením sp. zn. 3 To 103/2012 z 8. januára 2013 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil, aby o nej znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že v rámci prípravného konania sa na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) viacerými podaniami domáhala   odstránenia   nedostatkov   v procesnom   postupe   orgánov   činných   v trestnom konaní.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   však   generálna   prokuratúra   všetky   jej   podania označila za nedôvodné.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom orgánov činných v trestnom konaní a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 103/2012 z 8. januára 2013. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, keď uviedla, že až po uplynutí 5 mesiacov od podania trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie; že až po takmer 7 rokoch od spáchania skutku jej bolo vznesené obvinenie; že jej trestné stíhanie je premlčané, pričom v tomto ohľade sa odvolala na závery krajského súdu z marca 2008, ktorý ju prepustil z väzby; že vyšetrovateľ, aby sa vyhol zastaveniu trestného stíhania, jej v októbri 2008 oznámil zmenu právnej kvalifikácie skutku, čím sa „na základe záverov novovypracovaného znaleckého posudku pokúsil v rozpore so zásadami trestného procesu konvalidovať   pôvodné   uznesenie   o vznesení   obvinenia,   ktoré   bolo   vydané   už   v čase premlčania trestného stíhania“. Sťažovateľka ďalej s poukazom na relevantné ustanovenia Trestného zákona argumentovala tým, že k premlčaniu trestného stíhania v jej prípade malo dôjsť už 22. mája 2006. Sťažovateľka súčasne dodala, že premlčanie trestného stíhania nebolo   jediným   dôvodom   zastavenia   trestného   stíhania,   ale   že   takým   dôvodom   bol   aj nedostatok dôkazov, na základe čoho okresný súd uznesením sp. zn. 7 T 36/2010 z 10. mája 2012 zastavil trestné stíhanie z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie [§ 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku].

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   103/2012 z 8. januára 2013, ktorým tento súd zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení trestného stíhania proti nej, uviedla: „... Krajský súd Trnava účelovo zvýhodňuje dôkazy, ktoré sú len v neprospech   sťažovateľky   a vychádzajú   len   z výpovede   poškodeného,   a preto   treba považovať   konanie   Krajského   súdu   za   arbitrárne   nakoľko   skutkový   stav   neodôvodňuje záver, že povaha veci je dôvodom na potrebu nového rozhodnutia, a preto krajský súd nebol oprávnený   konať   podľa   §   194   odsek   1   písm.   b)   Trestného   poriadku.   Zdôrazňujeme   aj skutočnosť, že Krajský súd sa nezmienil a nevysporiadal so samotným faktom, že trestné stíhanie je v dôsledku uplynutia zákonom danej doby premlčané. Rovnako Krajský súd sa nezmienil ani o existencii prieťahov v konaní.“ Sťažovateľka   taktiež vyslovila názor, že krajský   súd   svoje   skutkové   zistenia   a právne   závery   riadne   nezdôvodnil,   a preto   jeho rozhodnutie považuje za nepresvedčivé.

Okrem   toho sťažovateľka   namietala aj porušenie   svojho základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože trestné stíhanie, ktoré trvá už viac ako 12 rokov, nie je dosiaľ právoplatne skončené. Podľa vyjadrenia sťažovateľky na prieťahy v konaní upozornil aj okresný súd v uznesení sp. zn. 7 T 36/2010 z 10. mája 2012,   ale   krajský   súd   jeho   uznesenie   zrušil   a vec   mu   vrátil,   aby   o nej   znovu   konal a rozhodol, čo má podľa sťažovateľky za následok ďalšie predĺženie trestného konania. V tejto   súvislosti   sťažovateľka   vyslovila   názor,   že   postup   orgánov   činných   v trestnom konaní bol poznačený nedôvodnou procesnou pasivitou, ktorá bola umocnená namietaným rozhodnutím krajského súdu. Podľa sťažovateľky predmetná trestná vec nie je skutkovo ani právne   zložitá,   a preto   neodôvodňuje   potrebu   tak   dlhotrvajúceho   konania.   Sťažovateľka súčasne poukázala na dlhotrvajúci stav právnej neistoty, v ktorom sa až do právoplatného skončenia konania nachádza.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   v   trestnej   veci   sťažovateľky   bližšie špecifikovaným   v   texte   návrhu   ako   aj   uznesením   zo   dňa   08.   01.   2013   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/103/2012 porušené bolo.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   aby   jej   vec   bola   prejednaná   v   primeranej   lehote vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľky bližšie špecifikovaným v texte návrhu ako aj uznesením zo dňa 08. 01. 2013 Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/103/2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3 To/103/2012-2046 zo dňa 08. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Trnava vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 4.000,- eur na účet právneho zástupcu sťažovateľky...

4. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní vo výške 331,13 € od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný orgán verejnej moci, prípadne všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľky (obdobne III. ÚS 41/07, III. ÚS 248/08, III. ÚS 207/2011).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy, základného práva   podľa čl.   48 ods. 2 ústavy   a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom „orgánov činných v trestnom konaní“ v trestnej veci sťažovateľky

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom „orgánov činných v trestnom konaní“,   túto   ústavný   súd   s poukazom   na   princíp   subsidiarity   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd v obdobných prípadoch uviedol, že trestné konanie od svojho začiatku až po   jeho   koniec   je procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých   úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a slobôd označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, III. ÚS 155/05).

Vychádzajúc   z uvedeného   preto   ústavný   súd   s poukazom   na   princíp   subsidiarity podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nepreskúmaval   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za danej situácie, keď vec nie je právoplatne skončená, táto úloha a povinnosť v prvom rade prináleží všeobecným súdom.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   postupoval v súlade so svojou judikatúrou (III. ÚS 41/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08), podľa ktorej ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde   uplatnená   v čase,   keď k namietanému   porušeniu   označeného   práva   došlo,   alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný súd pripomína, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (28. februára 2013) trestné stíhanie voči sťažovateľke už nevykonávali orgány činné v trestnom konaní, ale okresný súd. Z tohto pohľadu už orgány činné v trestnom konaní nemohli ovplyvniť priebeh   trestného   konania,   ani   prieťahy   v ňom.   V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd považuje za potrebné pripomenúť, že sťažovateľka postup okresného súdu nenamietala.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy, základného práva   podľa čl.   48 ods. 2 ústavy   a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 103/2012 z 8. januára 2013

Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   dáva   do pozornosti   svoju   doterajšiu   judikatúru (obdobne napr. III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05, III. ÚS 26/2012), podľa ktorej k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by mohlo dôjsť   v dôsledku   nečinnosti   alebo   neefektívnej   činnosti   orgánu   verejnej   moci,   a teda   aj všeobecného súdu, avšak iba samotným rozhodnutím krajského súdu toto základné právo sťažovateľky porušené byť nemohlo.

Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom návrhu, v ktorom sa napáda nečinnosť uznesením krajského súdu, a nie jeho postupom, nemohol z vlastnej iniciatívy   prekročiť   zákonnú právomoc a preskúmať samotný postup krajského súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného bolo pre ústavný súd preto relevantné len preskúmanie uznesenia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk spravodlivého procesu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný súd zistil, že namietaným uznesením krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu   o zastavení   trestného   stíhania   z dôvodu   podľa   §   215   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku, a teda že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Krajský súd súčasne vec vrátil okresnému súdu, aby o nej znovu konal a rozhodol.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   bolo   druhostupňové   konanie   iniciované   podaním sťažností poškodeného a prokurátora. Poškodený vo svojej sťažnosti argumentoval dosiaľ vykonanými dôkazmi, ktoré podľa jeho názoru svedčia pre záver o tom, že jeho tvrdenia o spáchaní   skutku   sú   opodstatnené.   Obdobné   tvrdenia   vo   svojej   sťažnosti   predostrel   aj príslušný   prokurátor,   ktorý   dôvodil   vykonanými   dôkazmi   –   výsluchmi   poškodeného a ďalších svedkov a taktiež poukázal na závery znaleckého dokazovania. Prokurátor súčasne vyslovil   názor,   že   v danom   trestnom   konaní   bol   produkovaný   celý   rad   dôkazov,   ktoré závery súdu prvého stupňa o zastavení trestného stíhania z uvedeného dôvodu vyvracajú, a nie podporujú.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 222/2012).

Ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie krajského súdu obsahuje dostatok právnych   argumentov   a skutkových   zistení   vo väzbe   na   jeho   výrok,   nepopiera   zmysel interpretovaných   a aplikovaných   právnych   noriem,   nie   je   v rozpore   s platnou   právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Preskúmaním uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 103/2012 z 8. januára 2013 ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone a ktorý by mohol znamenať porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú,   a preto   ju   už   na predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky, ktoré vyplynuli zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013