znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 245/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   P.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   P.,   Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 3/2003 a jeho uznesením z 27. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P., K.   o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010 doručená   sťažnosť P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 3/2003 a jeho uznesením z 27. novembra 2009.

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala v označenom exekučnom konaní ako povinná. V exekučnom konaní bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie č. 5613 015199 z 13. marca 2003.

Po   vydaní   a doručení   upovedomenia   o začatí   exekúcie   sťažovateľka   podala v zákonnej   lehote   námietky,   ktoré   však   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   Er   3/2003-55 z 13. júna 2008 zamietol.

Uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 3/2003-65 zo 4. februára 2009 bol ďalším výkonom exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. T. B.,   B., ktorý 9. apríla 2009 vydal exekučný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   prikázaním   inej   peňažnej   pohľadávky   voči dlžníkovi sťažovateľky.

Sťažovateľka   16.   apríla   2009   doručila   okresnému   súdu   návrh   na   odklad   výkonu exekúcie a zároveň aj návrh na zastavenie exekúcie.

Poverený súdny exekútor 23. júna 2009 oznámil okresnému súdu skončenie exekúcie vymožením pohľadávky, jej príslušenstva i trov exekúcie, ku ktorému došlo 12. júna 2009, a zároveň vrátil poverenie zo 4. februára 2009.

Okresný   súd   rozhodol   o návrhoch   sťažovateľky   zo   16.   apríla   2009   po   podaní urgencie   (6.   júla 2009)   a sťažnosti   na postup súdu   (26.   októbra   2009)   uznesením   č.   k. 11 Er 3/2003-87   z 28.   októbra   2009   tak,   že   jej   návrhy   zamietol.   Sťažovateľka   napadla predmetné uznesenie odvolaním, na základe ktorého okresný súd uznesením z 27. novembra 2009 sp. zn. 11 Er 3/2003 jej návrh na odklad exekúcie, ako aj návrh na zastavenie exekúcie zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na skutočnosť ukončenia exekúcie   vymožením   pohľadávky,   pričom   konštatoval,   že „za   daného   stavu, keď podľa oznámenia   súdneho   exekútora   bola   exekúcia   dňa   12.6.2009   skončená,  ... a vzhľadom na to, že v zmysle §-u 61 Exekučného poriadku navrátenie veci do predošlého stavu   je   v exekučnom   konaní   vylúčené,   súd   už   nemá   inej   právnej   možnosti   ako   návrh na odklad   exekúcie,   ako aj návrh   na   zastavenie   exekúcie,   z dôvodu   ukončenia   exekúcie zamietnuť“. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2009.Sťažovateľka doručila Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) podnet z 20. januára 2010 na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „mimoriadne   dovolanie“).   V odpovedi   na podnet prokurátor krajskej   prokuratúry konštatoval, že „postup súdu,   keď rozhodol   o... návrhoch   na   odklad   výkonu   exekúcie   a zastavenie   exekúcie   po tom,   čo   bola   exekúcia skončená vymožením pohľadávky nie je možné považovať za správny z dôvodu, že o návrhu nerozhodol   včas   a aj   z hľadiska   formulácie   rozhodnutia,   lebo   konanie   o ňom   mal   pre nedostatok podmienok na vydanie rozhodnutia v čase rozhodovania zastaviť“. Zároveň však uviedol, že „náprava podaním mimoriadneho dovolania nie je prípustná, lebo prípadné zrušenie napadnutého uznesenia by Vám ako povinnému v exekučnom konaní neprinieslo priaznivejšie postavenie, lebo exekúcia už bola skončená a výsledok exekúcie vzhľadom na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku už nie je možné zmeniť“. Podnet sťažovateľky bol tak odložený.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadrila názor, že okresný súd konal v jej veci „od počiatku v rozpore s platným právom. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku... umožňuje súdu zastaviť exekúciu z úradnej moci, ak táto postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu.

S odkazom na citované ustanovenie bolo povinnosťou OS v ZH exekúciu Ex 33/2009 zastaviť   v časti   týkajúcej   sa   majetku   štátu,   ktorý   nepodlieha   exekúcii   už   v roku   2008 a to v rámci konania o námietkach. Súd zostal nečinný. Nekonal vo veci, ani po podaní návrhu na zastavenie exekúcie a návrhu na odklad výkonu exekúcie (04/2009), hoci mal vedomosť,   že   súdnemu   exekútorovi   bolo   poverenie   na   výkon   práva   vydané.   V dôsledku takéhoto postupu OS v ZH nám vznikla ujma vo výške 618,04 eur, ktorú súdny exekútor zadržal   zo   zdravotného   poistenia   našich   klientov   a použil   na   úhradu   pohľadávky oprávneného v EX 33/2009.“.

Podľa   sťažovateľky „okrem prieťahov v konaní OS v ZH aj nesprávne rozhodol, keď po skončení veci zo strany exekútora, zamietol náš návrh na zastavenie exekúcie“.Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   priznané Ústavou SR (čl. 48 ods. 2) v konaní 11Er/3/2003 na OS v ZH bolo porušené.

2.   Právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   Ústavou   SR   (čl.   46 a nasl.) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. v platnom znení) bolo v konaní 11Er/3/2003 na OS v ZH bolo porušené.

3. Ústavný súd SR ruší uznesenie 11Er/3/2003 OS v ZH zo dňa 27.11.2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné odškodnenie v čiastke 2.657,96 eur, ktorú sumu je povinný vyplatiť sťažovateľovi OS v ZH do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Ústavný   súd   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   právnej   zástupkyni sťažovateľa vo výške spolu 216,92 eur (2x úkon á 101,25 eur, 2x réžia á 7,21 eur, výdavky počítané podľa Vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení), ktoré trovy je povinný vyplatiť k rukám advokátky OS v ZH.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   v označenom   konaní   okresného   súdu   ústavný   súd   poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   z príloh   sťažnosti   zistil,   že   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bolo ukončené   konanie   o návrhoch   sťažovateľky   doručených   tomuto   súdu   16.   apríla   2009, nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2009. Sťažovateľka sťažnosť adresovala ústavnému súdu 20. mája 2010, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty. Rovnaký   záver   platí,   aj   pokiaľ   ide   o namietaný   postup   okresného   súdu   v predmetnom exekučnom   konaní.   Toto   konanie   skončilo   v júni   2009,   preto   ak   v ňom   bol   vykonaný akýkoľvek   iný   zásah,   ktorý   by   bol   spôsobilý   porušiť   sťažovateľkino   právo   na   súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že sťažnosť podaná na poštovú prepravu 20. mája 2010 je oneskorene podaná. Ústavný súd tak v tejto časti predmetnú sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   z odôvodnenia   predbežne   prerokúvanej sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky je potrebné v jej prípade počítať lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od doručenia oznámenia krajskej prokuratúry o spôsobe vybavenia jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľka tak považovala sťažnosť za podanú včas, pretože „o vybavení nášho podnetu na mimoriadne dovolanie sme sa dozvedeli dňom jeho doručenia t. j. 31.03.2010...“.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s takouto   konštrukciou,   pretože   deň   doručenia oznámenia krajskej prokuratúry o odložení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nie je dňom, keď sa sťažovateľka mohla o zásahu do jej označených práv dozvedieť. Svedčí o tom   i fakt   uskutočnenia   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   samotnou sťažovateľkou (20. januára 2010), ktorý dokazuje, že o zásahu do svojich práv už v tom čase musela vedieť. Deň možnosti vedomosti o zásahu do práv zaručených sťažovateľovi čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno a priori zamieňať s dňom, keď sťažovateľovi bolo oznámené ktorýmkoľvek štátnym orgánom konštatovanie o porušení jeho práv.

Navyše, ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry na vyhovenie podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie   mimoriadneho   dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie,   resp.   akceptovanie,   a teda   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   nemá povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo nepodá   mimoriadne   dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).

Mimoriadne dovolanie tak nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok nápravy práv zaručených sťažovateľke čl. 127 ods. 1 ústavy, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty   na   podanie   predmetnej   sťažnosti   z dôvodu   realizácie   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania neprichádza do úvahy.

K časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v označenom exekučnom konaní sa ústavný súd opätovne obracia k svojej ustálenej judikatúre (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01,   IV.   ÚS   37/02,   III.   ÚS   109/03),   podľa   ktorej sa   ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Je   zjavné,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   sťažovateľky   ústavnému   súdu (24. mája 2010) už v konaní okresného súdu o jej návrhoch na odklad výkonu exekúcie a na zastavenie exekúcie nemohlo dochádzať k žiadnym prieťahom, pretože toto konanie bolo v tom čase už právoplatne ukončené (7. decembra 2009), a došlo tak aj k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, návrh na priznanie primeraného „odškodnenia“)   už   nezaoberal.   Rovnako   tak   nepovažoval   ústavný   súd za potrebné   odstraňovať   nedostatky   v splnomocnení   vystavenom   pre   právnu   zástupkyňu sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010