znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 245/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ž., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 44/92 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ž.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2007 doručená   sťažnosť   M.   Ž.,   B.   (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 44/92.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Dňa 04. 02. 1992 bol podaný sťažovateľom ako navrhovateľom v zastúpení JUDr. V.   J.,   komerčnou   právničkou,   návrh   na   zaplatenie   284   000,-   Kčs   proti   odporcovi spoločnosti Z., n. p. (...) D. (ďalej len „odporca“) zo dňa 03. 02. 1992 na Krajský súd v Banskej   Bystrici   -   porušovateľa   základného   práva   (ďalej   len   „súd“).   Predmetným návrhom sa sťažovateľ domáhal zaplatenia sumy vo výške 284 000,- Kčs ako doplatku ceny za plnenie a úrok z omeškania na základe Hospodárskej zmluvy č. 15/91 zo dňa 07. 08. 1991. Podanie bolo zaevidované súdom pod č. k. 31 Cb 44/92.

Následne sťažovateľ poveril zastupovaním v predmetnej veci taktiež JUDr.   J. S., ktorý podal dňa 15. 06. 1992 doplnenie návrhu zo dňa 03. 02. 1992. Toto podanie bolo súdom omylom zaevidované ako nové podanie a označené č. k. 36 Cb 399/02 (list zo dňa 07. 12. 1993). Zároveň bol sťažovateľ v liste vyzvaný na zaslanie pôvodného návrhu, ktorý bol   súdu   dňa   14.   12.   1993   spolu   s   ďalšími   dokladmi   súvisiacimi   s   vecou   zaslaný. Z uvedeného vyplýva, že na súde sa viedli dve konania v tej istej veci.

Sťažovateľ bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku v konaní č. k. 31 Cb 44/92 výzvou   zo   dňa   19.   08.   1993   doručenou   k   rukám   právnej   zástupkyne   sťažovateľa (JUDr. V. J.) v konaní dňa 02.   09.   1993,   t.   j.   po jednom roku od podania návrhu bol zo strany súdu uskutočnený prvý úkon, smerujúci len k tomu, aby sa po procesnej stránke mohlo vo veci konať. Súdny poplatok vo výške 11 360,- Sk zo sumy 284.000,- Sk bol dňa 07. 09. 1993 uhradený.

Dňa   07.   02.   1994   súd   ďalšou   výzvou   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   tentokrát v konaní pod č. 36 Cb 399/92 zaslanou na adresu sťažovateľa bez upovedomenia právnej zástupkyne, resp. právneho zástupcu, vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v rovnakej   výške,   ale   z   rozdielnej   sumy   vo   výške   511.920,-   Sk,   a   to   napriek   tomu, že ako vyplýva z jeho listu si bol vedomý svojho omylu (zaevidovania podania ako nového návrhu na začatie konania) a taktiež mal vedomosť o už začatom konaní vedenom v tej istej veci, keďže mu boli zaslané požadované dokumenty. Sťažovateľ z opatrnosti súdny poplatok znovu zaplatil, a to dňa 14. 03. 1994.

Napriek zaplateniu súdneho poplatku súd dňa 03. 05. 1994 uznesením, ktoré bolo doručené   právnej   zástupkyni   (JUDr.   V.   J.)   dňa   10.   05.   1994   konanie   vedené   pod č.   k.   31   Cb   44/92   zastavil,   a   to   z   dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku,   ktorý   však bol zaplatený, a to dokonca dva krát.

Voči uzneseniu o zastavení súdneho konania sťažovateľ v zastúpení svojej právnej zástupkyne podal odvolanie dňa 23. 05. 1994, na základe ktorého bolo uznesenie súdu zrušené uznesením zo dňa 27. 11. 1995, t j. po viac ako šiestich mesiacoch, a to napriek tomu, že k pochybeniu prišlo na strane súdu bezdôvodným zastavením konania a vo veci sa zatiaľ nekonalo.

Dňa 18. 07. 1994 bolo podané vyjadrenie (Doplatenie súdneho poplatku vo veci 36 Cb   399/92)   na   základe   ďalšej   výzvy   v   konaní   36   Cb   399/92   o   zaplatenie   súdneho doplatku vo výške 9.116,- Sk. Dňa 27. 03. 1995 bolo uznesením predmetné konanie vedené pod č. k. 36 Cb 399/92 z dôvodu neexistencie navrhovateľa uvedeného v návrhu resp. v doplnení návrhu zastavené, a to napriek tomu, že súd o svojom omyle vedel už v decembri roku   1993   a   sťažovateľ   nikdy   nebol   vyzvaný   na   odstránenie   vád   podania   týkajúcich sa označenia navrhovateľa.

Na dňa 27. 02. 1996 bolo vo veci č. k. 31 Cb 44/92 vytýčené prvé pojednávanie, t. j. po uplynutí štyroch rokov od podania návrhu. Sťažovateľovi bolo doručené vyjadrenie odporcu vo veci zo dňa 21. 02. 1996, v ktorom uvádza svoje tvrdenia k predmetnej veci a ospravedlňuje   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   dňa   27.   02.   1996.   K   uvádzaným skutočnostiam sa vyjadrila právna zástupkyňa navrhovateľa, pričom taktiež ospravedlnila svoju neúčasť z dôvodu avizovania neúčasti druhej strany.

Od   tohto   dňa   nebol   zo   strany   súdu   urobený   žiadny   úkon,   až   dňa   30.   09.   2002 a následne dňa 09. 12. 2002, t. j. po šiestich rokoch nečinnosti, kedy bolo sťažovateľovi oznámené,   že   na   odporcu   bol   dňa   25.   01.   1999   vyhlásený   konkurz   uznesením č. k. 6 K 264/98-267   Krajským   súdom   v   Bratislave,   v   dôsledku   čoho   bolo   konanie prerušené. Zároveň bol sťažovateľ vyzvaný na oznámenie, či na podanom návrhu trvá alebo nie. Dňa 18. 12. 2002 sťažovateľ oznámil trvanie na návrhu.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 44/92 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ho zaviazal uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 600 000 Sk a trovy právneho zastúpenia v sume 26 026 Sk.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (IV. ÚS 250/04).

Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pre právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať z toho, že porušenie tohto základného práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   pre   ktoré   je   typické, že zodpovednosť za riadne začatie, priebeh a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy).

Zo   spisu   krajského   súdu   vyplynulo,   že   mu   bol   podaný   návrh   na   zaplatenie 284 000 Kčs   za   dodávku   reklamných   produktov   proti   Z.,   š.   p.,   D.   Krajský   súd až 19. augusta 1993 (po uplynutí 18 mesiacov) vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Do 16. januára 1996 krajský súd zisťoval, či je odporca zapísaný v obchodnom registri. Ďalšie obdobie bolo od 27. februára 1996, keď bol určený termín pojednávania, do25. januára 1999, keď bol na odporcu vyhlásený konkurz.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   v posudzovanom   období   do   roku   1999, keď došlo k prerušeniu konania z dôvodu konkurzu, mal poskytnutú ochranu súdom a mal možnosť podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) podať sťažnosť na vzniknuté prieťahy.

Konanie bolo prerušené zo zákona tým, že 25. januára 1999 Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 6 K 264/98 vyhlásil konkurz na majetok odporcu. Konanie v tejto veci podľa oznámenia Krajského súdu v Bratislave z 23. mája 2008 dosiaľ nie je skončené a prebieha speňažovanie majetku úpadcu.

V období   od   podania   žaloby   do   prerušenia   konania   (na   základe   zákona) boli v postupe krajského súdu zistené prieťahy, ktoré však sťažovateľ neriešil sťažnosťou podľa   §   17   zákona   o štátnej   správe   súdov.   Sťažovateľ   nepreukázal   použitie   tohto prostriedku ochrany svojich základných práv a slobôd, ktoré mu účinne umožňoval právny poriadok,   a tak   v tomto   období   do   prerušenia   konania   krajským   súdom   ústavný   súd sťažnosť hodnotí ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Po prerušení konania (na základe zákona) v roku 1999 v postupe krajského súdu nastala zákonná   prekážka,   ktorá   trvá   dosiaľ   a neumožňuje mu   vo   veci   efektívne   konať a rozhodnúť.

V tejto   časti,   keďže   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základného práva a postupom krajského súdu vo veci po prerušení konania, dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2008