znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 245/07-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., namietajúcu porušenie jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co 137/ 2006-59 z 10. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2007 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu Prešov (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 6 Co 137/ 2006-59 z 10. januára 2007.Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol:   „Donedávna   som   viedol   súdny   spor   s O.   v B. o neplatnosť platobného výmeru s účinnosťou od 1.V.02, ktorý bol na prvostupňovom súde vedený pod č.k. 4C 123/05 a právoplatne ním aj ukončený, a to jak v procesnej, tak aj hmotnoprávnej   rovinách,   a to   jeho   uznesením   18.X.06   v spojení   s predom   uvedeným uznesením, zo dňa 10.I.07, s nadobudnutím právnej moci dňom 5.II.2007.

Vzhľadom   na   to,   že   uvedeným   súdnym   rozhodnutiam   predchádzali   aj   iné   súdne rozhodnutia, dokonca aj totálne nezákonný rozsudok vo veci samej a dokonca iba na úrovni základného stupňa súdu, ktorým sa mi bránilo v prístupe na reálny odvolací súd, svojou sťažnosťou,   zo   dňa   4.XI.06,   som   sa   obrátil   na   Ústavný   súd   SR  ...   Túto   moju   ústavnú sťažnosť Ústavný súd SR svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 362/06-8, zo dňa 30.XI.2006, veľmi ľahkomyseľne odmietol a v jednej jej časti, ktorá je predmetom tejto ďalšej a opakovanej sťažnosti sa to stalo preto, že k zásahu do mojich základných práv by tu mohlo dôjsť až právoplatným uznesením o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ktoré síce v tejto dobe ešte neexistovalo, ale momentálne už existuje a je ním právoplatné uznesenie prešovského odvolacieho súdu, zo dňa 10.I.07.“

Zo sťažnosti, jej príloh a zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 362/06 ústavný súd zistil,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   viedol   súdny   spor   s O.   v B.   o neplatnosť   platobného výmeru v konaní vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 123/05. Sťažovateľ požiadal o oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 123/05-34 z 10. marca 2006 vyplýva, že žaloba sťažovateľa na vyslovenie neplatnosti platobného výmeru bola zamietnutá. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal včas odvolanie krajskému súdu.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 179/06-44 z 1. júna 2006 vyplýva, že krajský súd   nerozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu,   ale   vrátil   spis okresnému súdu na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 Občianskeho súdneho poriadku.

Uznesením okresného súdu č. k. 4 C 123/05-45 až z 26. júna 2006 bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľovi nepriznáva oslobodenie od súdneho poplatku. Proti uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie a uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 123/06-49 z 23. augusta 2006 bolo uznesenie okresného súdu o nepriznaní poplatkového oslobodenia potvrdené.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 130/06-53 z 25. septembra 2006 vyplýva, že krajský súd po konštatovaní, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok v stanovenej lehote na základe výzvy, ktorá mu bola doručená po tom, čo mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych   poplatkov, nerozhodol   o odvolaní sťažovateľa vo veci samej proti rozsudku okresného   súdu   č.   k.   4   C 123/05-34   z 10.   marca   2006,   ale vrátil   vec   okresnému   súdu na zastavenie odvolacieho konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Okresný súd svojím uznesením č. k. 4 C/123/2005-54 z 18. októbra 2006 odvolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal na krajský   súd.   O odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Co/137/2006-59 z 10. januára   2007   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   odvolacieho   konania potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   „Celé   súdne   konanie   bolo   v tejto   kauze   v konečnom   dôsledku zmarené paradoxne pre nezaplatenie súdneho poplatku a pritom tu existuje medzitýmny rozsudok vo veci samej, ktorý odvolací súd potvrdil iba uznesením...

Myslím si, že mnou označený porušovateľ základného a ľudského práva, ktorým je v tejto „dielčej“, resp. pokračujúcej ústavnej sťažnosti, Krajský súd v Prešove, porušil na môj   úkor   základné   a   ľudské   práva   podľa   Ústavy   i Európskeho   dohovoru,   keď   svojím konečným   rozhodnutím,   zo   dňa   10.I.07,   potvrdil   právu   úplne   odporujúce   uznesenie Okresného súdu v Bardejove, zo dňa 18.X.06 a ktorým zlegalizoval a urobil právoplatným aj jeho rozsudok, zo dňa 10.III.06, ktorý v tom čase pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanú súdnu žalobu, zo dňa 11.IV.2005, nesmel byť vôbec vydaný!“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto o nej rozhodol:„1.) V y s l o v u j e, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods.1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru o jeho ochrane, týkajúce sa kauzy vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 4C 123/05, bolo v odvolacích konaniach Krajským súdom v Prešove porušené.

2.) Z r u š u j e právoplatné uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/137/06- 59, zo dňa 10.I.07, v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu – uznesením Okresného súdu Bardejove pod č. k. 4C 123/05-54, zo dňa 18.X.06, ako aj jeho rozsudok vo veci samej pod č. k. 4C 123/05-34, zo dňa 10.III.2006.

3.) P r i k a z u j e Krajskému súdu v Prešove ďalej vo veci konať.

4.) P r i z n á v a I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie v minimálnej výške 150 tis. Sk (slovom stopňťdesiattisíckorunslovenských), ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove uhradiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

5.) U k l a d á krajskému súdu v Prešove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 6 Co/137/2006-59 z 10. januára 2007, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 C/123/2005-54 z 18. októbra 2006, ktorým okresný súd odvolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Za daných okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či postup a napadnuté uznesenie   krajského   súdu   nie   sú   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a teda   či   sú z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a akceptovateľné.

Podľa § 5 ods. 1 písm a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase relevantnom pre postup a rozhodovanie krajského súdu (ďalej len „zákon o súdnych   poplatkoch“)   poplatková   povinnosť   vzniká   podaním   návrhu,   odvolania a dovolania   alebo   žiadosti   na   vykonanie   poplatkového   úkonu,   ak   je   poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Po   tom,   čo   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o nepriznaní   oslobodenia   od   platenia súdneho   poplatku,   krajský   súd   postupoval   v súlade   s   §   10   ods.   1   zákona   o súdnych poplatkoch, podľa ktorého, ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním odvolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote 10 dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví.

Podľa   §   10   ods.   3   zákona   o súdnych   poplatkoch   príslušný   súd   zruší   uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak poplatník zaplatí súdny poplatok do   konca   lehoty   na   podanie   odvolania.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   zákon   o   súdnych poplatkoch   pripúšťal   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o   zastavení   odvolacieho   konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, príslušným súdom na zastavenie odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bol v tomto prípade súd prvého stupňa, proti rozhodnutiu ktorého je odvolanie prípustné. Ak by o zastavení odvolacieho konania rozhodol odvolací súd,   proti   rozhodnutiu   ktorého   odvolanie   nie   je   prípustné,   bola   by   účastníkovi   odňatá možnosť konať pred súdom v rozsahu danom zákonom.

Vzhľadom na uvedené, krajský súd po konštatovaní, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok v stanovenej lehote na základe výzvy, vrátil vec okresnému súdu, ktorý svojím uznesením č. k. 4 C 123/05-54 z 18. októbra 2006 odvolacie konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Proti uzneseniu okresného súdu o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd vzhľadom na skutočnosť,   že   súdny   poplatok   za   odvolanie   nebol   zaplatený,   svojím   uznesením   č.   k. 6 Co/137/2006-59 z 10. januára 2007 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu o zastavení odvolacie konania potvrdil.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s tvrdením   sťažovateľa,   že   postupom   krajského   súdu a jeho   rozhodnutím   z 10.   januára   2007   mu   bolo   „odopreté   výslovné   právo   na   súdnu ochranu, resp. na reálny prístup k súdu“.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Základné právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty   a riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha   obmedzeniam,   resp.   podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,   povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa ustanovení príslušného zákona (napr. II. ÚS 309/06).

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že napadnutý postup krajského súdu, ako aj jeho uznesenie nie sú arbitrárne, a teda sú z ústavného hľadiska plne akceptovateľné, sťažnosť sťažovateľa nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia jeho základných práv, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007