znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 245/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ch., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 4, čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky postupom súdneho exekútora JUDr. V. K., Exekútorský úrad, N., v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 514/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   Ch.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2006 doručená sťažnosť M. Ch., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom súdneho exekútora JUDr. V. K., Exekútorský úrad, N. (ďalej len „súdny exekútor“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 514/2005.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   súdny   exekútor   mu   23.   augusta   2005   doručil upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 514/2005 v prospech V., pobočka P. (ďalej len „zdravotná poisťovňa“), na základe ktorého mu odo dňa doručenia tohto upovedomenia zakázal nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii. Dňa 7. novembra 2005 mu súdny exekútor   doručil   v poradí   druhé   upovedomenie   o začatí   exekúcie   s tým,   že   oprávnená zdravotná poisťovňa dáva súdnemu exekútorovi súhlas na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť zapísanú na LV č. 283 v katastrálnom území K., okres P., ktorej je spoluvlastníkom   s bývalou   manželkou   Ing.   E.   Ch.,   B.   V súvislosti   s tým   sťažovateľ poukázal na tú skutočnosť, že s bývalou manželkou nebýva v spoločnej domácnosti ani neudržuje   kontakt   a predmetná   nehnuteľnosť   je   starý,   schátraný,   viac   ako   80-ročný dedinský dom.

Zároveň 29. septembra 2005 súdny exekútor zakázal O., a. s., pobočka P. (ďalej len „banka“),   nakladať   s účtom   sťažovateľa,   na   ktorý   mu   S.   p.   B.   (ďalej   len   „sociálna poisťovňa“) zasiela invalidný dôchodok ako jediný zdroj jeho príjmu. Sťažovateľ uvádza, že z dôvodu blokácie jeho účtu v plnom rozsahu až do výšky exekvovanej sumy vrátane predbežných   trov exekúcie (cca   40 475 Sk), od   28.   marca 2005 (takýto dátum uvádza sťažovateľ v sťažnosti) už vôbec nemôže disponovať s peniazmi na svojom účte.

Následne svojimi rozhodnutiami z 31. októbra 2005 súdny exekútor nariadil ústrediu sociálnej   poisťovne   výkon   rozhodnutia   zrážkami   z dôchodku   sťažovateľa   v prospech oprávnenej zdravotnej poisťovne.

O námietkach sťažovateľa proti exekúcii rozhodol Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) 27. januára 2006 v jeho neprospech. Podľa sťažovateľa zdravotná poisťovňa za súčinnosti súdneho exekútora uviedli exekučný súd do omylu.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   ešte   pred   rozhodnutím   okresného   súdu   o podaných námietkach   voči   exekúcii,   29.   novembra   2005   požiadal   tento   súd   o odklad   exekúcie do konca júna 2007.

Napriek tomu mu súdny exekútor 7. apríla 2006 doručil štyri exekučné príkazy v tej istej veci na vymoženie istiny v čiastke 29 475 Sk a trov exekúcie v čiastke 11 000 Sk. Taktiež banka sťažovateľovi 7. apríla 2006 potvrdila trvajúcu blokáciu jeho účtu vo výške 40 475 Sk.

Vo vyššie uvedenom postupe súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp.   zn.   EX   514/2005,   v dôsledku   ktorého   sťažovateľ   nemohol   od   23.   augusta   2005 (sťažovateľ už udáva iný dátum) disponovať so svojím účtom, vidí sťažovateľ porušenie jeho základného práva na ochranu pred chudobou a vylúčením, garantovaného Európskou sociálnou chartou. Tým, že mu súdny exekútor zamedzil prístup k prostriedkom na účte ako jedinému zdroju príjmu, porušil jeho základné právo podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy,   pretože   bol   nútený   požičiavať   si   peniaze   na   zabezpečenie   svojej   existencie. Uvedením osobných údajov na obálke doručených písomností zo strany súdneho exekútora bolo údajne porušené aj sťažovateľovo základné právo podľa čl. 22 ústavy.

Okrem   tvrdeného   porušenia   označených   základných   práv   postupom   súdneho exekútora sťažovateľ uvádza aj porušenie príslušných ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“), Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 89/1997 Z. z. o rozsahu zrážok zo mzdy povinného pri nútenom výkone rozhodnutia v znení neskorších predpisov.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   uložil   súdnemu   exekútorovi zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 1 000 000 Sk za zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.

II.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a k nej   pripojených   listinných   dôkazov,   ako   aj z dokumentácie zaslanej okresným súdom v predmetnej exekučnej veci, ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Okresný súd Prievidza poverením č. 5307*027963 z 2. augusta 2005 poveril súdneho exekútora   vykonaním   exekúcie   proti   sťažovateľovi   ako   povinnému   na   uspokojenie pohľadávky   oprávnenej   zdravotnej   poisťovne   vo   výške   29   475   Sk   na   základe vykonateľného   exekučného   titulu   –   platobného   výmeru   z   22.   júla   2002   vydaného zdravotnou   poisťovňou.   Exekúcia   na   návrh   oprávnenej   zdravotnej   poisťovne   proti sťažovateľovi   je   vykonávaná   na   exekútorskom   úrade   súdneho   exekútora pod sp. zn. EX 514/2005.

Dňa   11.   augusta   2005   vydal   súdny   exekútor   upovedomenie   o začatí   exekúcie sp. zn. EX   514/2005,   v   ktorom   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   predmetného   exekučného konania   na   strane   povinného   zakázal   nakladať   so   svojím   majetkom,   ktorý   podľa Exekučného poriadku podlieha exekúcii.

Dňa   31.   októbra   2005   vydal   súdny   exekútor   upovedomenie   o začatí   exekúcie sp. zn. EX 514/2005, v ktorom sťažovateľovi oznámil, že exekúciu na základe vyžiadaného súhlasu oprávnenej zdravotnej poisťovne vykoná zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť   v spoluvlastníctve   sťažovateľa   a jeho manželky, evidovanej   na LV   č.   283 v katastrálnom území K., okres P.

V súlade s poučením povinný bol oprávnený vzniesť u súdneho exekútora do 14 dní od   doručenia   upovedomenia   námietky   proti   exekúcii,   čo   aj   využil.   O námietkach sťažovateľa   proti   exekúcii   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   15   Er   743/2005 z 27. januára 2006 tak, že ich zamietol a taktiež zamietol aj jeho námietky proti predbežným trovám   exekúcie.   Okresný   súd   v odôvodnení   poukázal   na   účelovú   obranu   povinného spočívajúcu v tvrdení, že on už svoje záväzky uhradil, pričom v skutočnosti ich uhradil podľa   iných   platobných   výmerov.   K námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nesprávneho výpočtu poplatku z omeškania zdravotnou poisťovňou okresný súd uviedol, že sťažovateľ nepodal   odvolanie   voči   platobnému   výmeru   v zákonnej   lehote,   na   základe   ktorého   by zdravotná poisťovňa v odvolacom konaní bola povinná zaoberať sa jeho námietkami v tejto veci. Okresný súd ako exekučný súd preto v svojom rozhodnutí mohol už len konštatovať, že v tomto štádiu konania už nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule, ani posudzovať hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania, ktorý predchádzal vydaniu exekučného   titulu.   V prípade,   že   bol   povinný   zaviazaný   k plneniu   platobného   výmeru na základe   nesprávnych   výpočtov   poplatku   z omeškania   a na   základe   premlčaných skutočností, mal možnosť toto namietať v odvolaní proti platobnému výmeru.

Následne   13.   marca   2006   súdny   exekútor   vydal   exekučný   príkaz   na   vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu vedeného banke a vo V., a. s., B., zrážkami z iných príjmov,   a to   zrážkami   z dvoch   tretín   z invalidného   dôchodku,   na   ktorý   má   povinný sťažovateľ nárok voči sociálnej poisťovni, ako aj zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť v spoluvlastníctve sťažovateľa.

Ešte pred rozhodnutím okresného súdu o námietkach sťažovateľ 29. novembra 2005 doručil exekučnému súdu žiadosť o odklad exekúcie v zmysle § 56 Exekučného poriadku pre prípad, že by o podaných námietkach bolo rozhodnuté v jeho neprospech.

Vzhľadom na to, že okresný súd námietky sťažovateľa uznesením z 27. januára 2006 zamietol,   listom   zo   6.   marca   2006   vyzval   sťažovateľa,   aby   súdu   oznámil,   či   trvá   na podanom odklade exekúcie a aby tento odklad náležite odôvodnil. Sťažovateľ tak urobil listom doručeným okresnému súdu 22. marca 2006, v ktorom požiadal o odklad exekúcie do konca júna 2007 z existenčných dôvodov.

Medzitým   ústavný   súd   zisťovaním   (telefonicky   a následne   faxom)   v príslušnom konaní vedenom okresným súdom dospel k informácii, že okresný súd nakoniec vzhľadom na   sociálne   pomery   sťažovateľa   povolil   odklad   exekúcie   do   31.   októbra   2006, a to uznesením sp. zn. 15 Er 743/2005 z 13. apríla 2006. Z odôvodnenia tohto uznesenia exekučného súdu je zrejmé, že súd prihliadol na osobu oprávnenej zdravotnej poisťovne a výšku vymáhanej pohľadávky, pričom dospel k záveru, že táto nebude vážne poškodená povolením odkladu exekúcie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Splnenie   ústavných   a zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti,   ktoré   sú odôvodnené   v ustanoveniach   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde,   preukazoval   sťažovateľ tým, že súdny exekútor svojím postupom v exekučnom konaní vedenom proti nemu ako povinnému mu znemožnil akýkoľvek prístup k jeho jedinému zdroju príjmov – invalidnému dôchodku, a to v dôsledku zablokovania jeho účtu v banke.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00) nútený výkon súdnych a iných   rozhodnutí   uskutočňovaný   podľa   Exekučného   poriadku   je   súčasťou   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Záver   o tom,   že   súdna   exekúcia   je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto poverenie (bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Zo záveru o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva na súdnu ochranu vyplýva, že   súdna   exekúcia   vykonávaná   podľa   Exekučného   poriadku   musí   byť   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi nielen v citovaných článkoch ústavy, listiny a dohovoru, ale aj s princípmi spravodlivého procesu v širšom zmysle slova, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až 48 ústavy.

Súdnu exekúciu riadi exekučný súd, ktorý je určený pevnými pravidlami a má dosah na   zákonnosť   vykonávanej   exekúcie   v rozsahu   zabezpečujúcom   pre   oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom vyžadovaných povinností.

Podľa § 62 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v tomto zákone. Predmetné ustanovenie je vyjadrením ochrany povinného v exekučnom konaní   pred   vykonávaním   exekúcie   nezákonným   a nedovoleným   spôsobom.   Exekúcia, ktorá sa nevykonáva podľa Exekučného poriadku, je absolútne neprípustná a musí sa ihneď zastaviť.

Podľa názoru ústavného súdu ak by došlo k tomu, že by sa exekúcia uskutočnila spôsobom, ktorý by nemal oporu v Exekučnom poriadku a k náprave takého postupu by nestačili procesné prostriedky   obsiahnuté v Exekučnom   poriadku   a Občianskom   súdnom poriadku (ďalej len „OSP“), nemožno vylúčiť ani sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože vykonanie exekúcie zákonom nepredvídaným a neupraveným spôsobom by mohlo zakladať porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu princípov spravodlivého procesu.

V okolnostiach prípadu sa sťažovateľ mohol so svojimi námietkami proti zákonnosti exekúcie   dovolávať   ochrany   svojich   namietaných   práv   a slobôd   v rámci   exekučného konania   prostredníctvom   viacerých   právnych   prostriedkov   obrany   a ochrany   svojho postavenia,   ktoré   možno   využiť,   ak   sa   v nútenom   výkone   súdnych   a iných   rozhodnutí vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučného orgánu.

Z Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   jedným   z prostriedkov   obrany   povinného v exekučnom konaní sú námietky podľa § 50 citovaného zákona. Nie je to však jediný prostriedok   obrany   povinného,   a navyše   ani   najúčinnejší   prostriedok   ochrany   práv povinného z dôvodu, že v prípade nevyhovenia námietkam nie je možné takéto rozhodnutie napadnúť riadnym   opravným prostriedkom.   Účinnejším   prostriedkom   obrany povinného v okolnostiach   prípade   je   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   §   56   ods.   1   Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia na návrh povinného môže súd povoliť odklad exekúcie, ak   sa   povinný   bez   svojej   viny   ocitol   prechodne   v takom   postavení,   že   by   neodkladná exekúcia   mohla   mať   pre   neho   alebo   pre   príslušníkov   jeho   rodiny   zvlášť   nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. V neposlednom rade v prípade,   ak   by   sa   sťažovateľ   domnieval,   že   by   spôsob   vykonania   exekúcie   súdnym exekútorom nemal legálny základ v Exekučnom poriadku (ak exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa Exekučného zákona alebo podľa   osobitného zákona),   môže využiť ďalší prostriedok   nápravy, a to návrh   na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.

Ústavný súd z písomnej dokumentácie predloženej sťažovateľom a faxovou správou zaslanej   okresným   súdom   v uvedenej   exekučnej   veci   zistil,   že   sťažovateľ   využil   túto možnosť ochrany svojich práv v exekučnom konaní a okrem námietok voči exekúcii (ktoré mu exekučný súd zamietol ako nedôvodné), podal návrh na odklad exekúcie z existenčných dôvodov. Exekučný súd uznesením sp. zn. 15 Er 743/2005 z 13. apríla 2006 vyhovel návrhu sťažovateľa a povolil odklad exekúcie do 31. októbra 2006. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. mája 2006.

Ak   sa   teda   v danej   veci   sťažovateľ   domnieval,   že   postupom   súdneho   exekútora v exekučnom   konaní sp.   zn.   EX   514/2005 boli priamo   dotknuté   jeho právom   chránené záujmy a porušené jeho označené základné ústavné práva, tak podľa vyššie uvedených ustanovení   Exekučného   poriadku   sa   mohol   obrátiť   na   príslušný   exekučný   súd (čo sťažovateľ aj využil). Ak by tento o jeho podaní meritórne nerozhodol bez toho, aby sa vyrovnal s otázkou, či sa vec týka ústavných práv, tak sa dopustí denegatio iustitie.

Sťažovateľ   v okolnostiach   prípadu   však   napáda   postup   súdneho   exekútora,   nie exekučného súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ vystupujúci v predmetnom exekučnom konaní ako povinný, má vo všeobecnom súdnictve podľa Exekučného poriadku a OSP na ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie súdnym exekútorom namietal predmetnou   sťažnosťou,   účinné a dostupné právne prostriedky   nápravy, čo   je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia označených základných práv (IV. ÚS 40/02, IV. ÚS 30/03).

Keďže   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o sťažnostiach   je   daná   len   vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, a pretože v tomto prípade je daná právomoc všeobecných súdov, bolo potrebné návrh na začatie konania odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   zaoberať   sa   so   sťažnosťou   sťažovateľa nemožno odstrániť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa, aby doložil splnomocnenie pre advokáta a nezaoberal sa ani ďalšími návrhmi sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006