znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 244/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,,   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 15 C 153/2010 z 12. júla 2013 a rozsudkomKrajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 193/2013 z 15. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   preneprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Okresného   súduHumenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 153/2010 z 12. júla 2013 a rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 192/2013 z 15. januára2015 [správne 6 Co 193/2013, pozn., (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)].

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   je   v procesnompostavení žalobkyne účastníčkou súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.15 C 153/2010. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 153/2010 z 12. júla 2013 vo vecisamej rozhodol tak, že žalobný návrh sťažovateľky o zaplatenie sumy 9 937,20 € v celomrozsahu   zamietol   a zaviazal   ju   uhradiť   žalovanej   Slovenskej   republike,   zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, trovy konania.

Sťažovateľka podala proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že výrokom v bode I „zrušil rozsudok v časti o zamietnutí žaloby o náhradu škody za trovy exekúcie 2021,70 Eur s úrokmi z omeškania z tejto sumy a výroku o trovách konania“ a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie. V „prevyšujúcej časti“ výrokom v bode II rozsudok okresného súdukrajský súd potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   podala   proti   výroku   uvedenom   v bode   IInapadnutého rozsudku krajského súdu „v zmysle ust. § 237 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení... v zákonom stanovenej lehote jedného mesiaca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu... dovolanie“, ktoré odôvodnila vadami podľa§ 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a inou vadou, ktorá mala za následoknesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   napadnutý   rozsudokkrajského súdu je nepreskúmateľný pre „nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Nie je zrejmé, aké dôkazy boli vykonávané (a či boli) a ako boli vyhodnocované, ako bol ustálený skutkový stav, nakoľko odvolací súd zrejme vychádzal z iného skutkového stavu, ako súd prvého   stupňa   a   nie   je   zrejmé,   či   preto   vykonal   potrebné   dokazovanie.“. Sťažovateľkav tejto súvislosti poukazuje na to, že takýmto postupom krajského súdu jej bola odňatá„možnosť riadne... konať pred súdom“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa preto sťažovateľka domáha, abyústavný súd nálezom o nej rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základných práv podľačl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   153/2010   z 12.   júla   2013,   ako   ajnapadnutým rozsudkom krajského súdu, oba rozsudky zruší a vec vráti okresnému súduna ďalšie   konanie.   Taktiež   žiada,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančnézadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy konania.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o dovolaní   sťažovateľky   ešte   nebolorozhodnuté,   pretože   spis   sa   nachádza   na   prvostupňovom   súde,   ktorý   vykonáva   úkonyspojené s predložením veci dovolaciemu súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdupodala   sťažovateľka   dovolanie,   o   ktorom   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnostinajvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratioinštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochranezákladných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súdv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   užsamotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   podaním   dovolania,   ako   ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istotyprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo vecisťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné(m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre   ústavného   súdu   sa   aj   pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdupre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktoréhov prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanejsťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreuvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09,   IV. ÚS 49/2010,IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní budepovažovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnémurozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie jepreto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu protirozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuťpre jej oneskorenosť   (porovnaj   k tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   právaz 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 vspojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015