SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 244/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 15 C 153/2010 z 12. júla 2013 a rozsudkomKrajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 193/2013 z 15. januára 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a preneprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súduHumenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 153/2010 z 12. júla 2013 a rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 192/2013 z 15. januára2015 [správne 6 Co 193/2013, pozn., (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)].
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka je v procesnompostavení žalobkyne účastníčkou súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.15 C 153/2010. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 153/2010 z 12. júla 2013 vo vecisamej rozhodol tak, že žalobný návrh sťažovateľky o zaplatenie sumy 9 937,20 € v celomrozsahu zamietol a zaviazal ju uhradiť žalovanej Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, trovy konania.
Sťažovateľka podala proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že výrokom v bode I „zrušil rozsudok v časti o zamietnutí žaloby o náhradu škody za trovy exekúcie 2021,70 Eur s úrokmi z omeškania z tejto sumy a výroku o trovách konania“ a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie. V „prevyšujúcej časti“ výrokom v bode II rozsudok okresného súdukrajský súd potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že podala proti výroku uvedenom v bode IInapadnutého rozsudku krajského súdu „v zmysle ust. § 237 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení... v zákonom stanovenej lehote jedného mesiaca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu... dovolanie“, ktoré odôvodnila vadami podľa§ 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a inou vadou, ktorá mala za následoknesprávne rozhodnutie vo veci. Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutý rozsudokkrajského súdu je nepreskúmateľný pre „nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Nie je zrejmé, aké dôkazy boli vykonávané (a či boli) a ako boli vyhodnocované, ako bol ustálený skutkový stav, nakoľko odvolací súd zrejme vychádzal z iného skutkového stavu, ako súd prvého stupňa a nie je zrejmé, či preto vykonal potrebné dokazovanie.“. Sťažovateľkav tejto súvislosti poukazuje na to, že takýmto postupom krajského súdu jej bola odňatá„možnosť riadne... konať pred súdom“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa preto sťažovateľka domáha, abyústavný súd nálezom o nej rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základných práv podľačl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 153/2010 z 12. júla 2013, ako ajnapadnutým rozsudkom krajského súdu, oba rozsudky zruší a vec vráti okresnému súduna ďalšie konanie. Taktiež žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančnézadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy konania.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o dovolaní sťažovateľky ešte nebolorozhodnuté, pretože spis sa nachádza na prvostupňovom súde, ktorý vykonáva úkonyspojené s predložením veci dovolaciemu súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdupodala sťažovateľka dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnostinajvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochranezákladných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súdv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť užsamotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istotyprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo vecisťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné(m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdupre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktoréhov prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreuvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní budepovažovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie jepreto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu protirozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuťpre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 vspojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015