znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 244/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P. s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. K. J., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní o námietkach vedenom pod sp. zn. 38 Er 200/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. s. r. o.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P. s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní o námietkach vedenom pod sp. zn. 38 Er 200/2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom exekútorkou JUDr. M. H., Exekútorský úrad, K. (ďalej len „exekútorka“), pod sp. zn. EX 32/11 vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení oprávnenej. Dňa 24. februára 2011 podal   povinný proti   tejto   exekúcii   námietky, ktoré odôvodnil   tým,   že mu nebol riadne doručený exekučný titul – rozsudok okresného súdu sp. zn. 35 Cb 162/2010 z 22. novembra 2010,   a zároveň   požiadal   o odklad   vykonateľnosti   exekučného   titulu   z dôvodu   podania návrhu   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   na   podanie   mimoriadneho dovolania.   Okresný   súd   uznesením   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   č.   k.   38   Er 200/2011-32 zo 17. augusta 2011 námietky povinného proti exekúcii, ako aj jeho návrh na odklad exekúcie zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal povinný v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 5. septembra 2011.

Vzhľadom na to, že okresný súd nerozhodol o odvolaní povinného ani po uplynutí takmer jedného roka od jeho doručenia, 24. októbra 2012 podala sťažovateľka predsedovi tohto   súdu   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktorú   predseda   okresného   súdu 12. novembra   2012   vyhodnotil   ako   dôvodnú,   pričom   uviedol,   že   konajúceho   sudcu upozornil   na „potrebu   plynulého   konania“.   Napriek   tejto   skutočnosti   nebol   vo   veci zo strany   konajúceho   sudcu   ani   po   uplynutí   ďalších   dvoch   mesiacov   vykonaný   žiadny procesný úkon. Sťažovateľka sa stále nachádza v stave právnej neistoty, pričom bezdôvodné predlžovanie   tohto   konania   môže   v konečnom   dôsledku   zmariť   aj   vymožiteľnosť   jej pohľadávky.   Podľa   jej   názoru   je   okresný   súd   v predmetnom   konaní   nečinný   a jeho postupom dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 200/2011 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby   okresnému   súdu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a zaplatiť   jej finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 028,04 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   v exekučnom   konaní   v súvislosti   s jeho nerozhodnutím o námietke povinného proti exekúcii a jeho návrhu na odklad exekúcie, čím malo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   v napadnutom   konaní   vedenom   pred okresným súdom.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (I. ÚS 46/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   61/03,   III.   ÚS   372/09).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a jej   príloh   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavne neopodstatnenosti.

K tomuto záveru ústavný súd dospel po zhodnotení všetkých relevantných okolností prípadu. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je potrebné mať na zreteli špecifický charakter   exekučného   konania,   ktorého   predmetom   nie   je   rozhodovanie   o právach a povinnostiach ako takých, tak ako to je v civilnom prípadne trestnom konaní, ale ide o vykonávacie konanie, ktorému predchádzalo rozhodovanie o právach a povinnostiach.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z priložených   dokumentov   k sťažnosti   konštatuje, že sťažovateľka   24.   októbra   2012   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní sp. zn. 38 Er 200/2011, EX 32/11 adresovanú predsedovi okresného súdu, na ktorú dostala odpoveď v zákonnej lehote podľa § 65 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z uznesenia okresného súdu č. k. 38 Er 200/2011-90, ktoré bolo vydané 28. februára 2013 a nadobudlo právoplatnosť 6. marca 2013, je zrejmé, že okresný súd o námietkach povinného, ako aj o jeho návrhu na odklad exekúcie už rozhodol.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   adresovaná predsedovi   okresného   súdu   splnila   svoj   účel,   bola   účinným   prostriedkom   nápravy porušovania označených práv sťažovateľky aj napriek tomu, že k doručeniu označeného uznesenia sťažovateľke, respektíve jej právnemu zástupcovi, došlo až po doručení sťažnosti ústavnému súdu.

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Ústavný   súd   v súlade   s uvedenou   judikatúrou   uzatvára,   že   hoci   doterajší   postup okresného   súdu   v   namietanom   konaní   nebol   celkom   bez   prieťahov,   ich   intenzita   však s prihliadnutím na ostatné okolnosti prerokúvanej veci nedosiahla úroveň, ktorá by mohla znamenať   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013