znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 244/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   E.   B.,   T.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nečinnosťou generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní o návrhu na zrušenie uznesenia   prokurátora   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   Bratislava   sp.   zn.   0   Pn   574/10 zo 4. augusta   2010   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Sžz 1/2010 z 20. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. E. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nečinnosťou generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vo vzťahu k uzneseniu prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „prokurátor vojenskej obvodnej prokuratúry“) sp. zn. 0 Pn 574/10 zo 4. augusta 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžz 1/2010 z 20. októbra 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podrobne chronologicky opísal opakované nezákonné zásahy, ku ktorým malo voči jeho osobe ako voči vodičovi taxislužby dochádzať zo strany príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „PZ SR“) ppráp. Ľ. T. Vo vzťahu   k relevantným   skutočnostiam   namietaným   sťažovateľom   v sťažnosti   doručenej ústavnému súdu sťažovateľ uviedol, že naposledy bol „hliadkou ppráp T.“ kontrolovaný 7. júla   2010.   Počas   kontroly „bol   neoprávnene   vyzývaný,   aby   parkovisko   opustil.   Toto sťažovateľ odmietal a žiadal pomoc na linke 158. Na miesto sa dostavila ďalšia hliadka a následne aj nadriadený ppráp. T. Ten rozhodol, že sťažovateľ na parkovisku môže ostať a následne príslušný orgán rozhodne, či sa dopúšťa priestupku alebo nie. Sťažovateľ chcel podať sťažnosť a išiel k svojmu autu. Pri tom zakopol o nohu ppráp. T. Pravdepodobne mu ppráp. T. nohu podložil, lebo nebol spokojný s tým, ako sa vec vyriešila a sťažovateľ môže len tak odísť. Po zakopnutí ho ppráp. T. kopol do nohy a pokúsil sa pokračovať v útoku, ale v tom ho zadržali kolegovia. Následne sa policajti dohodli, že sťažovateľa môže zaistiť. Počas zaistenia bol predvedený pred vyšetrovateľa, kde ako svedok vypovedal vo veci útoku na   verejného   činiteľa,   ktorého   sa   mal   dopustiť   tým,   že   kopol   do   nohy   policajta. Pri predvádzaní k vyšetrovateľovi, vo výťahu, udrel ppráp. T. sťažovateľa dlaňou do tváre. Prítomní boli ďalší dvaja policajti, ktorí to však popreli. Konanie vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva   PZ   Bratislava   I   uznesením   ČVS:   844/1-OVK-B1-2010   zo   dňa   30.7.2010 zastavil.   Uznesenie   sťažovateľovi v rozpore s § 179 ods.   1 Trestného poriadku nebolo doručené.   Proti   tomu   sťažovateľ   podal   sťažnosť   dňa   15.12.2010.   Po   prepustení,   asi po siedmich hodinách, bol obvinený z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu a bolo mu vydané rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I. DU-1757/l-SMv-2010 zo dňa 7.7.2010 o zaistení. Na mieste sa odvolal a následne podal trestné oznámenie.... Trestné   oznámenie   bolo   dňa   21.7.2010   odmietnuté   vyšetrovateľkou   Sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   Ministerstva   vnútra   SR   uznesením   ČVS:   SKIS-234/IS-1-V-2010. Vyháňanie   z   parkoviska   odôvodnila   desať   rokov   neplatným   Všeobecne   záväzným nariadením   mesta   Bratislava   č.   7/1994.   Sťažovateľ   tým   bol   šokovaný   a   zúfalý,   preto sťažnosť poslal aj ministrovi vnútra SR, okresnej prokuratúre Bratislava I a policajnému prezidentovi.   Napriek   tomu   prokurátor   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   Bratislava   v uznesení OPn 574/10 zo dňa 4.8.2010 tiež nesprávne odôvodnil konanie policajta. Tento raz nesprávnym   výkladom   päť   rokov   neplatného   Všeobecne   záväzného   nariadenia   mesta Bratislava č. 5/1999. Tým právoplatne odmietol trestné oznámenie.... Dňa 10.8.2010 podal sťažnosť   na   vyšetrovateľku   Sekcie   kontroly   a   inšpekčnej   služby   Ministerstva   vnútra   SR (dôkaz   č.   4)   a   prokurátora   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   v   Bratislave   s   opätovným trestným oznámením (dôkaz č. 5), ktorú dňa 11.8.2010 doplnil (dôkaz č. 6). Dňa 16.8.2010 požiadal   o   preskúmanie   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   Generálnu prokuratúru SR (dôkaz č. 7). Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   bol   porušený   zákon.   Porušením   zákona   sa   rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Uznesenie prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave zn.: OPn 574/10 zo dňa 4.8.2010 zrušené nebolo, tak sťažovateľ dňa 5.10.2010 podal Generálnemu prokurátorovi SR návrh na jeho zrušenie   (dôkaz   č.   8).   Na   to   sťažovateľ   zatiaľ   odpoveď   nedostal.   Podľa   §   364   ods.   3 Trestného poriadku Generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Dňa 18.11.2010 prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne, v reakcii na sťažnosti a žiadosť, listom Vn 224/10- 17   oznámil   sťažovateľovi   vydanie   pokynu   na odovzdanie   časti   trestného   oznámenia na disciplinárne konanie (dôkaz č. 9). Tým potvrdil porušenie zákona v zmysle ustanovenia § 363 ods. 1 Trestného poriadku uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave zn.: OPn 574/10 zo dňa 4.8.2010.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bol   generálny   prokurátor „povinný   konať   a nekonal“, v dôsledku čoho „bolo porušené sťažovateľove právo na právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy   SR.   Nečinnosť   Generálneho   prokurátora   spôsobila,   že   nezákonné   uznesenie prokurátora   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   0   Pn   574/10   zo   dňa   4.8.2010   ostalo právoplatné.   Tým   ostalo   v   platnosti   aj   uznesenie   vyšetrovateľky   Sekcie   kontroly   a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010 zo dňa 21.7.2010. To použilo   Ministerstvo   vnútra   SR   vo   vyjadrení   SLV-PS-S-200/2010   zo   dňa   22.9.2010   pre Najvyšší súd SR, ako dôkaz o tom, že sa sťažovateľ dopúšťa porušovania zákonov (dôkaz č. 10). O tom sa sťažovateľ dozvedel dňa 10.1.2011, keď mu bolo z Najvyššieho súdu SR doručené vyjadrenie Ministerstva vnútra SR. Tento názor Ministerstva vnútra SR, navyše predložený Najvyššiemu súdu SR, umocňuje sťažovateľove obavy o osobnú bezpečnosť a slobodu. Nečinnosť Generálneho prokurátora SR spôsobila, že názor Ministerstva vnútra SR v súčasnosti nemožno účinne vyvrátiť. Tým je porušené sťažovateľove právo na osobnú bezpečnosť   podľa   článku   5   ods.1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd.“.

Sťažovateľ sa v súvislosti s konaním policajta, ktoré bolo predmetom jeho trestného oznámenia zo 7. júla 2010, návrhom podaným najvyššiemu súdu 8. júla 2010, doplneným podaním z 9. júla 2010, domáhal ochrany pred nezákonným zásahom „policajnej hliadky“.

Najvyšší súd o jeho návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Sžz/1/2010 z 20. októbra 2010 tak, že ho „ako neprípustný zamietol (dôkaz č. 12). Podľa § 250v ods. 3 OSP návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Trestné oznámenia a sťažnosti nepomohli, naopak, stali sa dôvodom na ďalšie zásahy. Disciplinárne   konanie,   namiesto   nápravy   poskytlo   návod   na ďalšie   obmedzovanie sťažovateľovej   slobody.   To   znamená,   že   iné   prostriedky   ochrany   boli   vyčerpané   a   boli kontraproduktívne. Otázka nezákonnosti doterajších zásahov je skúmaná v iných konaniach a nebola predmetom návrhu. Najvyšší súd SR ani ako dôvod neprípustnosti neuvádza tieto skutočnosti. Z toho vyplýva, že Najvyšší súd zamietol návrh v rozpore s ustanovením § 250v ods. 3 OSP. Dôvody neprípustnosti sú v odôvodnení uvedené iné. Podľa názoru sťažovateľa nezrozumiteľné. Z jeho podania vyplýva tvrdenie, že súčasťou každej doterajšej kontroly ppráp.   T.   boli   nezákonné   zásahy.   Práve   ochrany   pred   takými   zásahmi   sa   sťažovateľ domáha. Tie sú samé osebe zakázané. Netvrdil, že zásah trvá, ale z podania bolo zrejmé, že sa obáva nezákonných zásahov, lebo ich opakovanie hrozí. Nežiadal Najvyšší súd SR, aby vydal policajtom všeobecný zákaz vykonávať služobnú činnosť voči nemu. Jednalo sa len o služobnú činnosť jedného konkrétneho policajta. Žiada, aby sa nezákonné zásahy nemohli zopakovať. Počas výkonu služobnej činnosti ppráp. T. sťažovateľ nemá žiadnu možnosť chrániť   svoje   práva   a   musí   trpieť   ich   porušovanie   nezákonnými   zásahmi.   Musí   zniesť verbálne aj fyzické útoky konkrétneho policajta napriek tomu, že sú nezákonné. Nedokáže zabrániť   krivým   obvineniam   ani   zinscenovaniu   trestných   činov.   Všetky   tieto   nezákonné zásahy boli vykonávané v rámci služobnej činnosti konkrétneho policajta.... Rozmanitosť doterajších nezákonných zásahov a široká škála možností, ktoré umožňuje služobná činnosť, nedovoľujú odhadnúť,   aký konkrétny nezákonný zásah sťažovateľovi v budúcnosti hrozí. Preto,   v   záujme   ochrany   svojho   života,   zdravia,   slobody,   dobrého   mena   a   majetku   je sťažovateľ   nútený   domáhať   sa   ochrany   pred   služobnou   činnosťou   tohto   konkrétneho policajta. A niet dôvodu, pre ktorý, by Najvyšší súd SR nemal byť oprávnený poskytnúť takú ochranu. Zamietnutím návrhu bolo porušené sťažovateľove právo na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR.   Tým,   že   sa   Najvyšší   súd   SR   necíti   byť   oprávnený   svojim rozhodnutím zabrániť policajtovi v ďalšom porušovaní sťažovateľových práv, je porušené jeho právo na osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Nečinnosťou Generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo vzťahu k uzneseniu prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave zn: 0 Pn 574/10 bolo porušené právo sťažovateľa na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   na   osobnú   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn: 4Sžz/l/2010 bolo porušené právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   osobnú   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn: 4Sžz/l/2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na nové konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 20 000,- Eur, slovom: dvadsaťtisíc Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   nečinnosťou generálneho prokurátora vo veci jeho návrhu na zrušenie uznesenia prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. 0 Pn 574/10 zo 4. augusta 2010, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžz 1/2010 z 20. októbra 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane na základe postupu stanového zákonom.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, ústavný súd musí konštatovať, že tak ako vo vzťahu k sťažovateľom vyčítanej nečinnosti generálneho prokurátora, tak aj z hľadiska obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu prima facie nie   je   daná   absolútne   žiadna   súvislosť   medzi   garantovanými   právami   v tomto   článku dohovoru a postupom, resp. rozhodnutím uvedených orgánov verejnej moci. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Vo   vzťahu   k sťažovateľovej   námietke   porušenia   jeho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nečinnosťou generálneho prokurátora ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ sa podaním zo 4. októbra 2010 adresovaným generálnemu prokurátorovi označeným ako „Návrh“ domáhal, aby generálny prokurátor podľa § 363 ods.   1 Trestného   poriadku   zrušil   uznesenie prokurátora   vojenskej   obvodnej   prokuratúry sp. zn. 0 Pn 574/10 zo 4. augusta 2010.

Podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor   zruší   právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môžu podať a) obvinený vo svoj prospech, b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie, c) poškodený v neprospech obvineného, d) zúčastnená osoba.

Podľa   §   10   ods.   15   Trestného   zákona   prípravným   konaním   sa   rozumie   úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu alebo právoplatnosti rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej.

Napadnutým uznesením sp. zn. 0 Pn 574/10 zo 4. augusta 2010 prokurátor vojenskej obvodnej   prokuratúry   potvrdil   uznesenie   o odmietnutí   trestného   oznámenia   sťažovateľa vydané Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej služby pod sp. zn. ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010 z 21. júla 2010.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   zjavne   neopodstatneným   návrhom   je návrh,   ktorým   sa   namieta   taký   postup   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie   ktorého   sa   namieta,   ako   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Z citovaných   ustanovení Trestného poriadku,   ako aj z   názvu prvého dielu   ôsmej hlavy Trestného poriadku „Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“ je zrejmé, že právomoc generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku sa viaže len na tie právoplatné rozhodnutia, ktoré boli vydané v prípravnom konaní. V prípade sťažovateľa však k začatiu trestného stíhania, a teda ani k prípravnému konaniu nedošlo, keďže jeho trestné oznámenie zo 7. júla 2010 bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku   odmietnuté.   V takomto   prípade   generálny   prokurátor   oprávnením   zrušiť právoplatné uznesenie nedisponuje, a teda jeho nezrušením nemohlo už na prvý pohľad dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné ešte uviesť, že aj v prípade, ak by generálna prokuratúra, s ohľadom na dosiaľ uvedené, podanie sťažovateľa vyhodnotila ako podnet podľa § 31 ods. 1 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 153/2001 Z. z.   o prokuratúre   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“),   sťažovateľ   by   mal   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu ešte k dispozícii účinný prostriedok nápravy, za ktorý je stabilne považovaný opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Nevyčerpanie tohto prostriedku zo strany sťažovateľa by nutne viedlo k odmietnutiu jeho sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

3. Vo vzťahu k porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom najvyššieho súdu   ústavný   súd   pripomína,   že nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preskúmal   sťažovateľom   podaný   návrh   z 8.   júla   2010,   ktorým   sa na najvyššom   súde   domáhal   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   podľa   §   250v   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), doplnenie   návrhu   sťažovateľa   z 9.   júla   2010,   ako   aj   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu.

Sťažovateľ vo svojom návrhu, v ktorom ako odporcu označil Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, uviedol, že dňa 7. júla 2010 bol „nezákonne šikanovaný a opätovne zaistený.   Bola   mi   obmedzená   osobná   sloboda   asi   na   7   hodín,   ohrozené   moje   zdravie, poškodený   majetok   a musel   som   strpieť   fyzický   útok,   nadávky,   urážky,   posmech a zastrašovanie.... Jedná sa o nezákonné a opakované zásahy do mojich práv a slobôd. Ich intenzita sa stupňuje. Nikdy som sa nedopúšťal žiadnej trestnej činnosti a snažím sa plniť si všetky povinnosti.“.

Z formulácie petitu sťažovateľovho návrhu vyplýva, že sa domáhal aby najvyšší súd rozsudkom vyslovil zákaz „policajnej hliadke, v ktorej je ppráp. T. Ľ. vykonávať služobnú činnosť“ voči sťažovateľovi. Následne podaním z 9. júla 2010 svoj návrh modifikoval, pričom navrhol vydať rozsudok, ktorým sa „Ministerstvu vnútra ukladá podľa § 250v OSP povinnosť   zabezpečiť,   aby   policajná   hliadka,   v ktorej   je   ppráp.   T.   Ľ.,   nevykonávala služobnú činnosť voči navrhovateľovi“.

Najvyšší   súd   k tomu   v odôvodnení   svojho   rozsudku   sp.   zn.   4   Sžz   1/2010 z 20. októbra 2010 uviedol:

„V   danej   veci   nebolo   sporné,   že   navrhovateľ   požiadal   odporcu   o   ochranu pred príslušníkom PZ   ppráp.   T.   Neboli   sporné ani   vykonané kontroly hliadky   PZ   resp. služobné zákroky aj za účasti ppráp. T., ktoré sa uskutočnili v dňoch 12.2.2010, 24.6.2010 a dňa 7.7.210.

Z   listinných   dokladov   predložených   účastníkmi   konania   súdu   k   predmetu   veci vyplynulo,   že   navrhovateľ   bol   kontrolovaný   hliadkou   PZ   a   postup   službukonajúcich príslušníkov   PZ,   vrátane   ppráp   T.,   bol   na   návrh   navrhovateľa   predmetom   posúdenia Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré mesto západ a na jeho odvolanie predmetom šetrenia   aj   odboru   poriadkovej   polície   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru so zhodným záverom, že boli vykonané v súlade so zákonom.

Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, s tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. Súdne konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu   nepokračovať   v porušení   práva   navrhovateľa   a   v príkaze,   ak je   to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu,   -   ktorý   vznikol   protiprávnym   konaním,   prípadne   aj   nekonaním   orgánu   verejnej správy.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   ohľadom   na   obsah   podaného   návrhu a vyjadrenia odporcu posudzoval, či sa navrhovateľ môže pred súdom účinne domáhať toho, aby hliadke, v ktorej je ppráp. T., bolo súdom zakázané vykonávať služobnú činnosť voči   navrhovateľovi,   a   či   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

Podľa § 1 ods. 1,3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Policajt   v   službe   je   povinný   v   medziach   zákona   vykonať   služobný   zákrok,   ak   je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Služobný zákrok je zákonom ustanovená a v jeho medziach vykonávanú činnosť policajta, pri ktorej sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby.

Oprávnenie rozhodnúť o vykonaní služobného zákroku počas služby ako aj mimo nej, kedy je policajt povinný v medziach príslušného zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, patrí výlučne príslušníkovi Policajného zboru, ktorý je pri vykonávaní služobnej činnosti povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju   vlastnú   a   nepripustiť,   aby   v   súvislosti   s   touto   jeho   činnosťou   vznikla   osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie   účelu   sledovaného   jeho   služobnou   činnosťou.   Pri   vykonávaní   služobnej činnosti je policajt povinný dodržiavať aj etický kódex policajta, ktorý vydal minister. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného dospel k názoru, že navrhovateľ sa svojim návrhom doručeným súdu nedomáhal ochrany pred takým zásahom, ktorým bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch podľa § 250v ods. 1   OSP.   a   ani   neuviedol   také   tvrdenie,   na   základe   ktorého   by - súd   mohol   uložiť povinnosť nepokračovať v konkrétnom zásahu alebo obnoviť stav pred zásahom. Domáhal sa toho, aby konkrétny príslušník PZ v službe nemohol proti nemu vykonať žiadny služobný zákrok na základe rozhodnutia súdu. Súd nezistil ani existenciu trvajúceho zásahu proti navrhovateľovi, ktorým by bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach. Navrhovateľ sa teda nedomáhal zákazu takej konkrétnej činnosti konkrétneho policajta voči jeho osobe, ktorá je zákonom sama osebe zakázaná, a taký zásah v čase podania návrhu ani netrval. Pokiaľ   sa   príslušník   PZ   dopustí   porušenia   povinnosti   pri   samotnom   zákroku,   ktorý   je plnením   jeho   služobných   povinností,   navrhovateľ   má   možnosť   namietať   nezákonnosť postupu u príslušných služobných orgánov, podať sťažnosť prípadne trestné oznámenie. Ani v takom prípade však súd nie je oprávnený vydať policajtom všeobecný zákaz vykonávať služobnú činnosť voči navrhovateľovi, a to ani v prípade, ak dôjde k opakovaniu služobnej činnosti proti konkrétnej osobe. Z týchto dôvodov návrh ako neprípustný podľa § 250v ods. 4 zamietol.“

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02).

Podľa   §   250v   ods.   3   OSP   návrh   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 250v ods. 4 OSP poslednej vety súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu osobitne namietal, že najvyšší súd jeho návrh zamietol ako neprípustný v rozpore s ustanovením § 250v ods. 3 OSP.

Z odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   dôvodom   zamietnutia návrhu   sťažovateľa   nebola   jeho   neprípustnosť,   ale   jeho   nedôvodnosť.   V tejto   súvislosti najvyšší súd konštatoval, že navrhovateľ sa svojím návrhom nedomáhal ochrany pred takým zásahom, ktorým bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, a ani neuviedol také tvrdenie, na základe ktorého by súd mohol uložiť povinnosť nepokračovať v konkrétnom zásahu alebo obnoviť stav pred zásahom. Uvedený záver najvyššieho súdu nejaví podľa názoru ústavného súd známky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti.

Právny názor najvyššieho súdu v danej veci považuje ústavný súd za zdôvodnený vyčerpávajúcim   spôsobom,   pričom   najvyšší   súd   k návrhu   sťažovateľa   zaujal   také stanovisko,   ktoré   ústavný   súd   považuje   za   ústavne   akceptovateľné.   V citovanej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre ktoré   bolo potrebné dovolanie sťažovateľa považovať za   nedôvodné   a toto zamietnuť. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom konať a rozhodnúť a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu a výklad iných než ústavných predpisov, ako aj ich aplikácia pri riešení konkrétnych prípadov sú záležitosťou všeobecných súdov, ktoré sú súčasťou súdnej sústavy podľa čl. 141 ústavy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 46/03).

Ústavný súd nevidí za tejto situácie dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Nie je totiž jeho úlohou vykladať zákony vo vzťahu k tej zásadnej otázke v danej veci, ktorá   spočíva   v   tom,   ako   bolo   potrebné   kvalifikovať   nároky,   ktoré   sťažovateľ   pred všeobecným súdom uplatnil. Otázka posúdenia prípustnosti návrhu podľa § 250v OSP, ako aj otázka jeho dôvodnosti je otázkou, ktorej riešenie najvyšším súdom samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).

Závery   najvyššieho   súdu,   ktorý   neposúdil   situáciu   sťažovateľa   ako   zásah   podľa § 250v OSP, sú v súlade s ústavnými medzami výkladu zákonov.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje (m. m. II. ÚS 77/06).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľa   na spravodlivý   proces.   Rovnako   tak   ústavný   súd   nezistil žiadnu   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu a sťažovateľom namietaným porušením jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa preto bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ k svojej sťažnosti nepripojil splnomocnenie pre advokáta podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd však už sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku sťažnosti nevyzýval, keďže dospel k záverom o dostatočných dôvodoch na odmietnutie sťažnosti, ktoré by ani prípadné jej doplnenie v uvedenom smere nemohlo zvrátiť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími uplatnenými nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012