znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 244/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   5   CoE/428/2010-96   z 22.   novembra   2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 13/2011 z 9. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky (ďalej   len   „ústavný   zákon“),   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   5   CoE/428/2010-96   z 22. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 13/2011 z 9. februára 2011.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   na   základe   zmluvy o postúpení   pohľadávok   uzavretej   7.   júla   2005   medzi   P.   v konkurze   ako   postupcom a sťažovateľkou ako postupníkom bola postúpená pohľadávka voči A. P., I., na zaplatenie dlžného poistného za zdravotné poistenie v sume 290,61 € s príslušenstvom.

Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 62 Er/1558/2008-87 zo 6. augusta 2010 uložil sťažovateľke, aby vo veci vymoženia dlžnej sumy zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), súdny poplatok za podanie urobené   elektronickými   prostriedkami   a   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom v sume 3 €.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 5 CoE/428/2010-96 z 22. novembra 2010 uznesenie okresného súdu   potvrdil. Sťažovateľka následne podala dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý ho uznesením sp. zn. 6 Cdo 13/2011 z 9. februára 2011 ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľka ďalej uviedla: „Nakoľko je podľa nášho názoru jednoznačné, že pohľadávka zdravotnej poisťovne vyplývajúca   zo   ZoZP   je   pohľadávkou   zdravotného   poistného   a   poplatku   z   omeškania, konanie o   ktorej je   oslobodené od   platenia   súdnych poplatkov a   jedine   táto   konkrétna pohľadávka bola postúpená   na   Sťažovateľa,   pričom jej   obsah sa postúpením nezmenil, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň boli porušené základné práva garantované Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi.

Bez   ohľadu   na   nesprávne   právne   posúdenie   žalovaného   nároku,   jeho   právneho základu, poukazujeme na skutočnosť, že Uznesením 2 bol porušený zákon, nakoľko týmto rozhodnutím   bola   odňatá   možnosť   Sťažovateľa   konať   pred   súdom.   Uznesenie   1   bolo rozhodnutím   bez   odôvodnenia,   pričom   Sťažovateľ   proti   nemu   podal   odvolanie,   avšak nemohol sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam, na základe ktorých bolo Uznesenie 1 vôbec vydané, nakoľko o nich ani nevedel. Tým že odvolací súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1 na základe skutočností, ku ktorým sa nemal Sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností (nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces... Uvedeným   postupom   prvostupňového   súd,   ako   aj   odvolacieho   súdu   bolo Sťažovateľovi zasiahnuté do vlastníckeho práva a následne znemožnená realizácia jeho procesných práv...

Sťažovateľ   považuje   Uznesenie   2   a   Uznesenie   3   za   arbitrárne...   Podľa   názoru Sťažovateľa,   súdy   vyslovili   právne závery,   na ktoré   ich   právny poriadok neoprávňoval. Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami,   ani so skutočnosťami,   zohľadnenie   ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie   veci   a   rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú   navyše nedostatočne odôvodnili.

Uvedeným   postupom   KS   TN   a   NS   SR   bolo   porušené   jeho   právo   na   spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a taktiež právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE/428/2010-96 z 22. novembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 13/2011 z 9. februára 2011 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 ústavného zákona a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 ústavného zákona   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 5 CoE/428/2010-96   z 22. novembra   2010   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Cdo 13/2011 z 9. februára 2011, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym právnym posúdením, pokiaľ ide o uloženie povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 3 €.

Z obsahu   sťažnosti   nevyplýva,   aké   reálne   následky   malo   pre   sťažovateľku nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. či v dôsledku toho bolo predmetné exekučné konanie zastavené, resp. ukončené.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Právomoc   ústavného   súdu   nenahrádza   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne IV. ÚS 238/07).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.) preskúmal podané dovolanie z hľadiska jeho prípustnosti a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné...

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.] na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území Slovenskej republiky.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   pod písmenami a) až g) ustanovenia § 237 O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom   ustanovení.   Nezistil   ani   prípustnosť dovolania   z   dôvodu   vyplývajúceho   z   ustanovenia   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.,   na   ktorý poukazovala   dovolateľka,   t.   j.   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom.   Podľa   názoru dovolacieho   súdu   pre   poplatkové   účely   bolo   postačujúce   také   odôvodnenie   uznesenia ukladajúceho povinnosť zaplatiť súdny poplatok, z ktorého bola zrejmá položka sadzobníka súdnych   poplatkov   tvoriaceho   prílohu k zákonu o   súdnych poplatkoch,   podľa ktorej   sa poplatok v určenej výške vyrubuje. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil bez toho, aby svoj právny záver vyvodil z iných právnych konštrukcií či skutočností,   pričom   svoje   rozhodnutie   náležite   a   presvedčivo   odôvodnil.   V   odôvodnení svojho   rozhodnutia   sa   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiadal   aj   s   odvolacou   námietkou oprávnenej týkajúcou sa riešenia právnej otázky, či exekučné konanie bolo alebo nebolo oslobodené od súdnych poplatkov. Samotné riešenie tejto otázky a tým aj celkové právne posúdenie veci, aj keby nebolo správne, nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., preto prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladá. Je totiž realizáciou vlastnej   rozhodovacej   činnosti   súdu,   ktorou   sa   účastníkovi   konania   neodnímajú   žiadne procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. Nesprávne právne posúdenie veci je samostatným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.

So zreteľom na uvedené dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako neprípustné odmietol.“

Ústavný   súd   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   po   preskúmaní   jeho   obsahu hodnotil   ako   ústavne   konformné   a   zodpovedajúce   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   všetky   relevantné   námietky,   ktoré   sťažovateľka   nastolila   v opravných prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   (a obdobne   ich   formulovala   aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), dostala z ich strany dostatočnú odpoveď. Napádané rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené na základe ich vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať.   Uvedené   skutočnosti   viedli   ústavný   súd k záveru,   že   k   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   zo   strany   krajského   súdu a najvyššieho súdu nedošlo.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.

Keďže   ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   a 4   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ani § 1 ods. 1 ústavného zákona.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011