znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 244/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. C., R., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   o   dovolaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obdo V 53/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. C.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2010 doručená sťažnosť Ľ. C., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo-V 53/08.

Sťažovateľka uviedla, že sa v základnom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 19 Cb 264/2000 domáhala určenia neplatnosti zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu,   ktorou   ako   nadobúdateľka   mala   nadobudnúť obchodný podiel v obchodnej spoločnosti. Krajský súd jej žalobnému návrhu nevyhovel a žalobu zamietol.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 4 Obo 246/2006 zo 6. marca 2007 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny, a teda potvrdil zamietnutie žalobného návrhu sťažovateľky.

Proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   246/2006   podala   sťažovateľka prostredníctvom   právneho   zástupcu   5.   júna   2007   dovolanie   na   krajský   súde,   o   ktorom do dnešného   dňa   nebolo   rozhodnuté   a   ktoré   je   vedené   pod   sp.   zn.   1   Obdo-V   53/08. Sťažovateľka sa obrátila so sťažnosťou na prieťahy v konaní listom zo 4. decembra 2009 na predsedu najvyššieho súdu.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa v odpovedi (z 22. februára 2010) na sťažnosť zo 4. decembra 2009 vyjadrila takto: „Vec sp. zn. 1 Obdo V 53/2008 na tunajší súd došla 10. júla 2008. Podľa rozvrhu práce vec bola pridelená na rozhodnutie predsedovi päť- členného   senátu   JUDr.   J.   S..   Dovolací   súd   o   dovolaniach   rozhoduje   spravidla   podľa poradia,   v   akom   na   tunajší   súd   napadli.   V   súčasnosti   v   tomto   senáte   je   ešte   niekoľko starších vecí, než vec sp. zn. 1 Obdo V 53/2008. Pokiaľ sa nevyskytnú nejaké prekážky procesnej povahy, táto vec bude rozhodnutá v prvom polroku 2011.“

Sťažovateľka   je   presvedčená   o   tom,   že   dochádza   k   porušovaniu   jej   práv na prerokovanie veci v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto žiada ústavný súd, aby rozhodol týmto nálezom:

„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o dovolaní sťažovateľky vedenom pod č. 1 Obdo V 53/2008 porušil právo Ľ. C., nar.... bytom R., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky.

2/   Najvyššiemu   súd   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod spisovou značkou 1 Obdo V 53/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3/ Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000-€, ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť   jej   do   15   dní   odo   dňa   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4/ Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania za 2 úkony podľa § 14 ods. 1, písm. a/ a c/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, vo výške za 1 úkon 55,49-€ + 2 krát režijný paušál á 7,21-€, Trovy právneho zastúpenia celkom 125,40-€.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že porušenie   tohto   základného   práva   sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž   postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V danej veci o dovolaní sťažovateľky rozhoduje najvyšší súd. Z príloh   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   podala   dovolanie   (z   5.   júna   2007) na krajskom súde. Ústavný súd tu poukazuje na ustanovenie § 241 ods. 4 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého súd   prvého   stupňa   má   povinnosť   odstrániť   vady   podaného   dovolania   v prípade,   ak   je potrebné   ho   doplniť   alebo   opraviť   (§   241   ods.   4   OSP),   a následne   ho   predkladá na rozhodnutie dovolaciemu súdu. Až predložením dovolania súdom prvého stupňa začína konanie na dovolacom súde.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s krajským   súdom   zistil,   že   krajský   súd   dovolanie po vykonaní procesných úkonov (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, zaslanie dovolania na vyjadrenie   protistrane,   oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku)   predkladal najvyššiemu súdu 7. júla 2008. V odpovedi na sťažnosť podpredsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že „vec sp. zn. 1Obdo V 53/2008 na tunajší súd došla 10. júla 2008“.

Ústavný súd tu poukazuje na osobitosť dovolacieho konania, ktorá spočíva v jeho charaktere.   Z hľadiska   systematiky   patrí   medzi   mimoriadne   opravné   konania po právoplatnom   rozhodnutí   všeobecného   súdu   druhého   stupňa.   Čo   sa   týka   počtu procesných úkonov, ide o nenáročné konanie, keďže spravidla sa nenariaďuje pojednávanie a dokazovanie   sa   nevykonáva.   Po   podaní   dovolania   je   účastník   spravidla   už   len oboznámený   s   rozhodnutím   dovolacieho   súdu,   čo   z pohľadu   účastníka   konania   môže vyvolávať   zdanie,   že   ide   o bežný   úkon   súdu,   avšak   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   je potrebné preskúmanie   rozsiahleho   spisového   materiálu   a spravidla   aj   rozhodovanie o zložitých právnych otázkach, ústavný súd konštatuje, že z hľadiska časovej náročnosti nemožno vidieť zásadný rozdiel medzi dovolacím konaním a konaním na prvom stupni, respektíve odvolacím konaním. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil názor Európskeho súdu pre ľudské práva uplatňovaný pri posudzovaní svojím obsahom a povahou zhodného práva na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, že v závislosti od skutkovej a právnej zložitosti veci je primeraná dĺžka trvania súdneho konania na jednom stupni 2 až 3 roky.

Sťažovateľka napáda postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vedeného pod sp. zn. 1 Obdo-V 53/08. Sťažovateľkino konanie na dovolacom súde začalo doručením jej dovolania súdom prvého stupňa 10. júla 2008, čiže do času rozhodovania ústavného súdu o podanej sťažnosti neubehli ani 2 roky, preto ústavný súd vzhľadom na druh a charakter tohto   konania   konštatuje,   že   doterajšia   dĺžka   a postup   najvyššieho   súdu   v   napadnutom dovolacom   konaní   nedosahujú   takú   intenzitu,   ktorá   by   v danom   štádiu   odôvodňovala vyslovenie porušenia jej základného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zároveň však ústavný súd dodáva, že v prípade, ak by v sťažovateľkou napadnutom konaní aj po vydaní tohto rozhodnutia dochádzalo k prieťahom smerujúcim k presiahnutiu primeranej dĺžky konania, nič jej nebráni v tom, aby opätovne podala sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   sa   žiadosťou   sťažovateľky   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010