znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 244/09-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. R. K., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 129/2008 zo 16. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2009 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 129/2008 zo 16. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   rozsudkom   zo   dňa   16.   03.   2009   pod č. k. 6 Obo 129/2008 v konaní o odvolaní sťažovateľa ako žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2008 č. k. 3 Cb 9/2007-173 odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2008 č. k. 3 Cb 9/2007-173 potvrdil, a súčasne žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľa podanému   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   meritórnym   konečným   rozsudkom   bez pojednávania (verejného prerokovania) úplne neočakávane bez toho, aby predtým podľa § 211 ods. 1 OSP vyzval sťažovateľa na doplnenie chýbajúcich náležitostí jeho odvolania uvedených v § 205 ods. 1 a 2 OSP (ide o náležitosť spočívajúcu v uvedení toho, v čom sa rozhodnutie   alebo   postup   súdu   považuje   za   nesprávny),   ktoré   sťažovateľom   podané odvolanie evidentne nemalo, nakoľko ani Krajský súd v Bratislave nevyzval sťažovateľa podľa   §   209   ods.   1   OSP   aby   chýbajúce   náležitosti   odvolania   doplnil.   Vyššie-uvedené skutočnosti sú zo súdneho spisu zrejmé. V súlade so zásadou právnej istoty sťažovateľ očakával, že   súd   ho   ešte   pred   rozhodnutím   o   jeho   odvolaní   vyzve   na   základe   vyššie- uvedených ustanovení OSP na doplnenie chýbajúcich náležitostí jeho odvolania, čo sa však vôbec nestalo, pričom na základe, poslednej novely OSP odvolací súd rozhodol vo veci samej   rozsudkom   dokonca   bez   pojednávania,   a   aj   bez   zaplatenia   súdneho   poplatku za podanie odvolania sťažovateľom, čím sa rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej,   stal   pre   sťažovateľa   úplne   neočakávaným bez toho, aby mu bolo umožnené svoje odvolanie doplniť o chýbajúce náležitosti, a tak v súlade s OSP vyargumentovať dôvody ním podaného odvolania. Odvolací súd dokonca v odôvodnení   svojho   rozsudku   aj   poukázal   na   to,   že   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní neuviedol   žiadne   konkrétne   okolnosti,   z   ktorých   vyvodzuje   dôvody   pre   odvolanie. V nadväznosti   na to   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   odvolací   súd   sa   nemohol   z uvedeného dôvodu odvolaním sťažovateľa ani dostatočne zaoberať a svoj rozsudok ani dostatočne odôvodniť, čím je odvolacie konanie postihnuté takými vadami, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na vyššie-uvedené sme toho názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim   rozsudkom   zo   dňa   16.   03.   2009   č.   k.   6   Obo   129/2008   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, nakoľko   mu   svojim   postupom   a   týmto rozhodnutím obmedzil právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 03. 2009 č. k. 6 Obo 129/2008 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo   dňa   16.   03.   2009   č.   k.   6   Obo   129/2008   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 55/05, I. ÚS 213/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z toho postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), ako aj niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v predchádzajúcich (inštančných) konaniach všeobecného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení   s čl.   1   ods.   1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 129/2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustanovenia § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odvolaní   sa   má   popri   všeobecných   náležitostiach   uviesť,   proti   ktorému   rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205a ods. 1 OSP sú stanovené dôvody, podľa ktorých možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu.

Podľa ustanovenia § 209 ods. 1 OSP sú upravené úkony súdu prvého stupňa vo veci podaného odvolania.

Ustanovenie § 211 ods. 1 OSP upravuje konanie na odvolacom súde.

Sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu, že rozhodol rozsudkom bez pojednávania bez toho, aby ju vyzval na doplnenie chýbajúcich náležitostí jej odvolania.

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Obo 129/2008 okrem iného uviedol:

«Žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu žalobcu.

Má za to, že prvostupňový súd sa so všetkými skutočnosťami náležite vysporiadal a žalovaný preto považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne. Navrhol, aby   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   potvrdil   a   žalobcu   zaviazal   na   znášanie   trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie žalobcu podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. §214 ods. 2 O. s. p. a dospel k názoru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty odvodzuje z čl. VII bod 6 Koprodukčnej zmluvy, ktorú sporové strany uzatvorili 16. novembra 1998.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom   prvostupňového   súdu,   že   predmetná Koprodukčná zmluva zo 16. novembra 1998 je neurčitá. V článku I. bod 2 chýba dátum schválenia   literárneho   scenára   filmu   „...“.   Z   výpovede   svedka Mgr. Š. D. (č.   l.   163) vyplýva, že keď Koprodukčnú zmluvu podpisoval, literárny scenár bol určite schválený. Dátum a ani dôkaz o tejto skutočnosti nepredložil.

Zo svedeckej výpovede autora scenára S. Š. vyplýva, že jediný, kto mal možnosť jeho scenár použiť,   bola   agentúra R.,   so spoločnosťou A.   neuzatvoril   žiadny zmluvný vzťah na výrobu filmu,   ani   tento   scenár im oficiálne   neposkytol.   Nedal   im súhlas   na   použitie scenára ani ústne, ani písomne (č. l. 77).

Z   tejto   výpovede   svedka   -   autora   scenára   a   následne   zmluvy   o   koprodukcii

-čl. I bod 2   jednoznačne   vyplýva,   že   spoločnosť   A.,   s.   r.   o.   B.   v   zmysle   čl.   III   bod   8 nezabezpečila autorské práva, čím sa stala Koprodukčná zmluva nerealizovateľnou. Odvolací   súd   poukazuje   aj   na   čl.   III   bod   6   záväzok   žalovaného   uhradiť   priamy finančný vklad v splátkach v určených lehotách, ktoré žalovaný neuhradil a žalobca tejto splátky nežiadal.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   stotožnil   s   názorom   súdu   prvého   stupňa, že v konaní   nebolo   preukázané   odstúpenie   od   zmluvy   žalovaného,   a   preto   žalobcovi nevzniklo právo na zmluvnú pokutu podľa čl. VII pod 6 Koprodukčnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok   prvostupňového   súdu ako vecne   správny podľa   ust.   §   219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd poukazuje záverom na odvolanie žalobcu, ktorý v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých vyvodzuje dôvody pre odvolanie.»

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   uvádza, že tento   sa   zreteľne   a jasne   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľky   uvedenými v jej odvolaní.   Je   iluzórne,   aby   všeobecný   súd   vyzýval   sťažovateľku   na   doplnenie jej odvolacích dôvodov, ktoré by zvrátili zistený skutkový stav a privodili zmenu petitu rozhodnutia v jej prospech.

V konečnom dôsledku ani v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka neuviedla nové skutočnosti, pre ktoré by malo byť rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Aj v konaní pred ústavným súdom poukázala na zákonnú možnosť vyzvať sťažovateľku na doplnenie odvolania.

Ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej ak rozhodnutie nevykazuje arbitrárnosť ani svojvôľu, nemožno ho považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podobne aj nevyhovenie odvolacím dôvodom, neúspech v konaní a ani vyslovenie iného   právneho   názoru,   s ktorým   sa   sťažovateľka   nestotožňuje,   sa   nemôže   považovať za porušenie práv a slobôd, ktoré by malo za následok odmietnutie spravodlivosti, a nemôže viesť ani k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v rozsudku najvyššieho súdu nezistil, že by závery tam uvedené boli svojvoľné alebo v zjavnom rozpore s vyneseným výrokom, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný   súd   v tomto   prípade   nemá   žiaden   dôvod   zasiahnuť   do   rozhodnutia najvyššieho súdu alebo jeho záverov.

Tvrdenie sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom práva na spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov.

V prípade   sťažovateľky   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok porušenie   označených   základných   práv   a práv   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ale toto   jej   právo bolo v celom   dôsledku   realizované,   aj keď v rozpore s jej vnútorným presvedčením.

Táto   vnútorná   nespokojnosť   s obsahom   rozhodnutia   všeobecného   súdu   nie   je dôkazom neústavnosti tohto rozhodnutia a nemá ani za následok povinnosť ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takému uplatneniu.

Také odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 OSP).Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu   (aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 176/05).

Vychádzajúc z týchto úvah ústavný súd nezistil žiadnu spojitosť medzi namietaným porušením základných práv sťažovateľky a rozhodnutím najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol vo vzťahu   k rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Keďže   sťažnosť odmietol,   bolo   mimo   ďalšieho   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009