znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 244/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 M Cdo 4/2007 z 20. apríla 2007 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 4/2007 z 20. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2008 doručená   sťažnosť   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“) a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 4/2007 z 20. apríla 2007 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 4/2007 z 20. marca 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 17. júla 2003 na Okresnom súde Košice I (ďalej   len   „okresný   súd“) „žalobu   o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom   orgánu   štátu“.   Podľa   sťažovateľa „Nesprávny   úradný   postup   orgánu   štátu spočíval v tom, že tabakové výrobky v množstve 1.282 kartónov zničil a to aj napriek tomu, že konanie o colnom priestupku bolo zastavené“.

Okresný súd žalobe vyhovel a rozsudkom z 22. septembra 2005 sp. zn. 24 C 74/2003 zaviazal   Slovenskú   republiku,   zastúpenú   Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky, zaplatiť 447 704,70 Sk s prísl. Konanie v časti o zaplatenie sumy 359 955,40 Sk zastavil.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/422/2005 rozsudkom zo 6. októbra 2006 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Dňa   13.   apríla   2007   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie,   pretože   nimi „bol   porušený   zákon   a   vyžaduje   to   ochrana   práv   a zákonom chránených záujmov vedľajšieho účastníka...“.

Sťažovateľ   sa   mal   možnosť   vyjadriť   a   aj   sa   vyjadril   k obsahu   podaného mimoriadneho   dovolania   vo   svojom   podaní   z 21.   mája   2007,   pričom   k   stanoviskám generálneho prokurátora uviedol svoje námietky.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 M Cdo 4/2007 z 20. apríla 2007 do rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu z 22. septembra 2005   sp.   zn.   24   C   74/2003   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   zo   6.   októbra   2006 v zmysle § 243 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 4/2007 z 20. marca 2008 tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, ktorým vytkol chyby konania pred všeobecnými súdmi. Domnieva sa, že rozhodnutia okresného súdu   a krajského   súdu   sú   správne   a zákonné,   a   uvádza,   že „Od   zaistenia   tabakových výrobkov t. j. od 02. 06. 2001 do dnes sťažovateľ nemohol, vykonávať svoje vlastnícke práva“,   čím   boli porušené   jeho   základné práva   podľa čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy   a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom, zo dňa 20. marca 2008, sp. zn. 5 M Cdo 4/2007, porušil základné vlastnícke právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   článku   1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením,   zo   dňa   20.   apríla   2007,   sp.   zn. 5 M Cdo 4/2007, porušil základné vlastnícke právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   článku   1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   20.   marca   2008,   sp.   zn. 5 M Cdo 4/2007, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo dňa   20.   apríla   2007,   sp.   zn. 5 M Cdo 4/2007, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 20. marca 2008, sp. zn. 5 M   Cdo   4/2007,   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

6. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 20. apríla 2007, sp. zn. 5 M Cdo 4/2007, sa zrušuje.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi M. B., nar...., trvale bytom S., trovy právneho zastúpenia v sume 18.680,- Sk, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 9.150,- Sk a 2 režijné paušály po 190,- Sk).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľa,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Generálny prokurátor v rámci svojho oprávnenia podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a podľa Občianskeho súdneho poriadku môže napadnúť   mimoriadnym   dovolaním   každé   rozhodnutie   súdu   na   rozdiel   od dovolania podávaného účastníkmi konania, ktoré môže smerovať len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 237 v spojení s § 238 a § 239 OSP).

Podľa   § 243e   ods. 1   OSP   ak   generálny   prokurátor   na   základe   podnetu   účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí,   že   právoplatným   rozhodnutím   súdu   bolo   porušený   zákon   (§ 243f   OSP),   a ak   to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa   §   243   OSP   (v nadväznosti   na   ustanovenie   §   243i ods.   2   OSP)   pred rozhodnutím   o dovolaní   môže   súd,   ktorý   o ňom   má   rozhodnúť,   odložiť   vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ aj napriek tomu, že je zastúpený advokátom, svoju sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora sp. zn. 5 M Cdo 4/2007 z 20. apríla 2007 a 20. marca 2008, riadne a konkrétne neodôvodnil.

Vo svojej sťažnosti (v jej petite) sa síce domáhal zrušenia rozhodnutí najvyššieho súdu   (aj uznesenia aj rozsudku), ale v jej odôvodnení neuviedol žiadne dôvody   (okrem konštatovania, že z obsahu rozsudku na strane 6 nevyplýva, že „by Ministerstvo financií Slovenskej republiky vedelo o dôkaze o   tom, že predmetné cigarety neboli zničené alebo z procesného hľadiska inak zavinilo predloženie tohto dôkazu“), v čom vidí nezákonnosť, resp.   nesprávnosť   tohto   rozhodnutia,   ktorým   najvyšší   súd   vyhovel   mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora. Jeho námietky smerovali iba k tvrdeniam generálneho prokurátora   uvedeným   v dovolaní.   Preto   ústavný   súd   mohol   v tejto   časti   jeho   sťažnosť odmietnuť i pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo sťažnosti sa dá iba nepriamo vyvodiť to, že sťažovateľ videl porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že „Žalovaný sa v konaní dostal do vlastných rozporov. Na pojednávaní dňa 22. 09. 2005 sa právny   zástupca   žalovaného   jasne   vyjadril,   že   tabakové   výrobky   zlikvidoval.   Túto skutočnosť žalovaný potvrdil aj v Stanovisku zo dňa 03. 05. 2003. No v odvolaní z 13. 11. 2005 už žalovaný tvrdí, že tabakové výrobky neboli zlikvidované.

Tvrdím, že hore uvedené rozpory žalovaného nie je možné označiť za vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Okresný súd a   krajský súd správne vyhodnotili dôkazy v súlade s § 132 O. s. p. Z výsluchov   účastníkov   a listinných   dôkazov   mali   preukázané,   že   tabakové   výrobky   sú zlikvidované. (...) Nesprávneho úradného postupu sa žalovaný dopustil tým, že zaistené tabakové výrobky dodnes nevrátil sťažovateľovi v súlade s § 262 ods. 1 colného zákona č. 180/1996 Z. z. Ja sa pýtam, kde je právna istota a vymožiteľnosť práva na Slovensku? (...) Na svete je už síce právoplatné vykonateľné rozhodnutie súdu...“, ale najvyšší súd odložil vykonateľnosť rozhodnutí všeobecných súdov.

Napriek týmto skutočnostiam ústavný súd preskúmal citovaný rozsudok najvyššieho súdu.   Z jeho   rozhodnutia   vyplýva,   že   posudzoval   prípustnosť   mimoriadneho   dovolania v zmysle zákonnej úpravy. Sťažovateľ navyše mal možnosť vyjadriť sa v rámci konania o mimoriadnom   dovolaní   k podaniu   generálneho   prokurátora,   ktoré   podal   najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku okrem iného uviedol:

«Podľa   odvolacieho   súdu   žalovaná   nesprávne   odôvodnila   svoje   odvolanie   aj odvolacím   dôvodom   podľa   §   205   ods.   2   písm.   e)   O.   s.   p.,   pretože   v danej   veci   nešlo o prípad,   že   by   žalovaná   do   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   nemohla   bez   svojej   viny uplatniť   dôkaz,   že zhabané   cigarety   neboli   zničené   a   že   dosiaľ   sú   v   colnom   sklade. Vychádzal pritom z toho, že vzhľadom na úlohy, ktoré Ministerstvo financií Slovenskej republiky plní v oblasti colníctva a na skutočnosť, že tento ústredný orgán vystupuje v danej veci   v   mene   štátu,   nemožno   bez ďalšieho   prijať   záver,   že   neuplatnenie   v   odvolaní označených   dôkazov   a   skutočností   pred rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   ministerstvo nezavinilo, pretože Colný úrad v K. aj Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré mu nepredložili   kompletné spisy, sú orgánmi štátnej správy v oblasti colníctva.   Naostatok samo   ministerstvo   vysvetľovalo   nepredložené úplných   administratívnych   spisov   iba „nedopatrením   a   nezodpovedným   prístupom",   čo samo   osebe   vylučuje   objektívnosť prekážky   brániacej uplatneniu   dôkazov alebo skutočností v konaní pred súdom prvého stupňa.

S týmto záverom odvolacieho súdu, dôležitým pre ďalšie konanie a rozhodnutie súdu v danom sporovom konaní, do volací súd nesúhlasí.

Podľa   §   205a   ods.   1   písm.   d/   O.   s.   p.   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   neboli uplatnené pred   súdom   prvého   stupňa,   sú   pri   odvolaní   proti   rozsudku   alebo   uzneseniu vo veci   samej odvolacím   dôvodom   len   vtedy,   ak   ich   účastník   konania   bez   svojej   viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. (...)

Nemožnosťou   označenia   alebo   predloženia   skutočností   alebo   dôkazov   bez   viny účastníka občianskeho   súdneho   konania   treba   rozumieť   nemožnosť   ich   procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, t.j. situáciu, kedy účastník   konania   nemohol bez   svojej   viny   skutočnosti   alebo   dôkazy   označiť   alebo predložiť, pretože o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie svojej   povinnosti   ich   tvrdenia   alebo   predloženia.   Procesným   uplatnením   treba   pritom rozumieť podanie účastníka, ktorým takú skutočnosť alebo dôkaz označil pre účely jeho zaobstarania, vykonania a vyhodnotenia. (...)

Z   obsahu   spisu   vedeného   v   danej   veci   nevyplýva,   že   by   Ministerstvo   financií Slovenskej republiky vedelo o dôkaze o tom, že predmetné cigarety, neboli zničené alebo z procesného hľadiska inak zavinilo predloženie tohto dôkazu. (...)

Zo   spisu   súdu   prvého   stupňa   nevyplýva   spôsobom   vylučujúcim   akékoľvek pochybnosti, že žalovaná bola súdom prvého stupňa poučená podľa § 120 ods. 4 O. s. p. V zápisniciach o pojednávaniach pred súdom prvého stupňa nie je zachytené splnenie tejto   poučovacej povinnosti   a   jej   splnenie   sa   nepodarilo   spoľahlivo   preukázať   ani ďalším vyšetrením vykonaním dovolacím súdom.

Podľa dovolacieho súdu je čiastočne odôvodnená aj dovolacia námietka dovolateľa, že súdy nižších stupňov nevykonali v záujme riadneho posúdenia vzťahu účastníkov aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 120 ods. 3 O. s. p., ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov.

Podľa citovaných ustanovení súd síce nemá povinnosť zisťovať dôkazy, ktoré by v záujme zistenia skutočností významných pre rozhodnutie mohol ešte vykonať, môže však vykonať aj iné, ako účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie   veci.   V   spornom konaní   si   súd   môže   osvojiť   skutkové   zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Súd ale tak neurobí, ak iné okolnosti zhodnosť tvrdení účastníkov spochybňujú. V takom prípade, ak ide skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie veci, súd využije aj možnosť vykonať aj iné dôkazy. Ak súd taký nevyhnutný dôkaz nevykoná zaťaží tým svoje konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V takom prípade sú skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa odvolacím dôvodom podľa § 205a ods. 1 písm. b/ O. s. p. Jedným zo znakov skutkovej podstaty vzniku zodpovednosti z nesprávneho úradného postupu je danosť škody alebo nemajetkovej ujmy. Treba súhlasiť s tvrdením dovolateľa, že v   predmetnom   konaní   nešlo   o   celkom   zhodné   tvrdenia   účastníkov   o   tom,   či   škoda (zničením tabakových výrobkov) vznikla alebo nie. Na pojednávaní súdu prvého stupňa konanom 22. septembra 2005 na otázku súdu, že na základe akého aktu, právoplatného rozhodnutia   alebo   na   základe   akého   úradného   postupu   došlo   k   zničeniu   predmetného tovaru   colným úradom,   poverený   pracovník   ústredného   orgánu   odpovedal,   že   „takúto vedomosť o takomto akte alebo postupe nemá a nevie ani kedy sa tak stalo." Na inom mieste   zas   poverený pracovník   na   otázku   súdu,   či   tvrdenie   žalobcu   o   zničení,   resp. likvidácii   cigariet   colným   úradom   zodpovedá   skutočnosti,   odpovedal,   že   „áno“,   má vedomosť o tejto skutočnosti".

S prihliadnutím na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že súdy nižších stupňov si riadne neobjasnili, či, a ak áno, kedy a akým spôsobom boli tabakové výrobky zničené.

Z   uvedeného   podľa   do   volacieho   súdu   vyplýva,   že   konanie   odvolacieho   súdu   je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/, keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonnom chránených   záujmov   účastníka   konania   a   túto   ochranu   nebolo   možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie krajského zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný.»

Ústavný súd v súvislosti s tým poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp.   zn.   5 M Cdo   4/2007   z 20.   marca   2008   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ sa v ďalšej časti sťažnosti ďalej domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu   došlo   k   porušeniu   jeho   práv   na   pokojné   užívanie   majetku   garantované   čl.   1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, pretože od zaistenia tabakových výrobkov (od 2. júna 2001) nemohol vykonávať svoje vlastnícke práva.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Ústavný súd odmietol i túto časť sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, pretože v súlade so svojou judikatúrou (napr. IV. ÚS 116/05) je oprávnený a povinný iba posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   dospeli   na   základe   výkladu a uplatňovania   zákonov,   ak tento   výklad   a   použitie   zákonov   neporušujú   uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02), ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru (jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu). Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne   normy.   Rozhodovanie   o základnom   práve   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (i   čl.   1 dodatkového protokolu) všeobecným súdom a nevyhovenie návrhu nemožno chápať ako poškodenie označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy a dodatkového protokolu (obdobne napr. III. ÚS 209/08).

V   danej   veci   sa   navyše   súdne   konanie   nachádza   na krajskom   súde,   ktorý   bude v súlade   s názorom   najvyššieho   súdu   vykonávať   ďalšie   dôkazy   na   dostatočné   zistenie skutkového   stavu.   K   vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovateľ   bude   môcť   v   konaní   pred všeobecným súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhý účastník konania.

Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu a citované ustanovenie § 243 OSP ústavný súd sa preto už nezaoberal   tvrdením sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 4/2007 z 20. apríla 2007 o odložení vykonateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov došlo   k porušeniu   jeho   označených   práv,   pretože   ani   táto   jeho   námietka   sa   nejaví   ako opodstatnená.   Uznesenie   má   iba   dočasný   charakter   a platí   iba   do   rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2008