znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 244/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti JUDr. A. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. F., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod   sp. zn. 20 C   628/98 v období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 113/03-24 z 8. októbra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo JUDr.   A.   M. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 628/98 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 113/03-24 z 8. októbra 2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. A. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd Košice   II je p o v i n n ý   uhradiť JUDr.   A.   M. trovy   právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. F., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 244/07-7   z 27.   septembra   2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 628/98 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 113/03-24 z 8. októbra 2003.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 23. októbra 2007 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a aby zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z   30. októbra 2007 (sp. zn. 1 SprV/ 558/2007, doručenom ústavnému súdu 6. novembra 2007) uviedol: „Dňa 10. 12. 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu neúčasti žalobcu v 2. rade odročené na neurčito.

V januári 2004 bolo vytýčené pojednávanie na deň 11. 2. 2004. Toto pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 21. 4. 2004. Uvedeného pojednávania sa sťažovateľka bez ospravedlnenia nezúčastnila.

Uznesením   zo   dňa   2. 6. 2004,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   14. 9. 2004,   bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva.

Dňa 21. 10. 2004 bolo vydané opravné uznesenie, ktorým bolo opravené záhlavie a výrok vyššie citovaného uznesenia.

Dňa   7. 2. 2005   bol   ustanoveným   znalcom   doručený   znalecký   posudok,   ktorý   bol 1. 3. 2003 zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.

Vyjadrenie k znaleckému posudku bolo sťažovateľkou súdu doručené 28. 4. 2005. Dňa 21. 4. 2005 rozhodol súd o znalečnom. Po právoplatnosti uznesenia bolo dňa 15. 6. 2005 doručené učtárni na realizáciu.

Dňa 18. 10. 2005 bolo určené pojednávanie na 16. 1. 2006. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 12. 3. 2006, 5. 6. 2006 a 25. 9. 2006. Na   poslednom   z uvedených   pojednávaní   bolo   vyhlásene   uznesenie,   ktorým   bolo konanie vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným zastavené.

Dňa   5. 12. 2006   bolo   vydané   doplňujúce   uznesenie,   vo   výroku   ktorého   bolo vyslovené, že vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Z dôvodu   žalovaným   podaného   odvolania   proti   tomuto   uzneseniu   bol   spis   dňa 6. 2. 2007 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 21. 3. 2007,   kedy bol vrátený s rozhodnutím,   ktorým bolo uznesenie tunajšieho súdu v spojení   s doplňujúcim   uznesením   zo   dňa   5. 12. 2006   vo   výroku   o trovách   zrušené a v rozsahu   zrušenia   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Dňa   10. 4. 2007   bol   daný   pokyn pre doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania.

V júni 2007 bolo určené pojednávanie na 30. 10. 2007. Z chronológie   vyššie   uvedených   úkonov   je   zrejme,   že   súd   po   doručení   nálezu ústavného súdu zo dňa 8. 10. 2003 nie je nečinný, vo veci koná a vytyčuje pojednávania. V uvedenom období sa nevyskytli žiadne dlhodobé časové úseky nečinnosti, a to ani napriek zmene   zákonného   sudcu,   na   ktorú   sťažovateľka   v ústavnej   sťažnosti   poukazuje   a ktorá sa uskutočnila v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok. Podanie ústavnej sťažnosti sa preto javí ako nedôvodné. Dňa 30. 10. 2007 bolo vo veci rozhodnuté. Spis Vám bude zaslaný bezprostredne po napísaní a vyexpedovaní rozsudku.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa úkonov okresného súdu zistil z obsahu sťažnosti a k nej   pripojených   písomností,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   zo   súdneho   spisu sp. zn. 20 C 628/98 aj ústavný súd.

Ústavný   súd   navyše   zistil,   že   predmetné   konanie   bolo   23. novembra 2007 právoplatne skončené.

Ústavnému súdu bolo 28. novembra 2007 doručené stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom uviedla: „K vyjadreniu Okresného súdu Košice II z 30. 10. 2007 uvádzam, že ide o vyjadrenie sumarizujúce pojednávanie, bez jeho vplyvu na reálne prieťahy v konaní tak, ako sme to uviedli v samotnej ústavnej sťažnosti   a ktorú   považujeme   i po   tomto   vyjadrení   za   dôvodnú.“ Právna   zástupkyňa sťažovateľky súčasne oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na zaplatenie 80 842,50 Sk s príslušenstvom. Vec nie je právne zložitá a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o kritérium faktickej zložitosti veci, ústavný súd už v náleze č.   k.   I. ÚS 113/03-24   z   8. októbra 2003   konštatoval,   že   rozhodovanie   o zaplatenie 80 842,50 Sk s prísl. z dôvodu bezdôvodného obohatenia (preplatku za vykonané stavebné práce)   a z dôvodu   škody   vzniknutej   nedostatočným   plnením   v danej   konkrétnej   veci predstavuje   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s   náročným   zisťovaním   skutkového   stavu aj znaleckým dokazovaním. Toto hodnotenie podľa názoru ústavného súdu možno z časti použiť aj na hodnotenie faktickej zložitosti veci v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu   ústavného   súdu,   avšak   stupeň   zložitosti   je   omnoho   nižší,   a to   vzhľadom na skutočnosť, že hlavné skutkové záležitosti boli preklenuté v predchádzajúcom období. Ústavný   súd   vychádzajúc   z doterajšej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a dosiahnutých výsledkov   konštatuje,   že nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali   takmer štvorročný priebeh   konania   (po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 113/03-24 z 8. októbra 2003) z dôvodu právnej a faktickej zložitosti veci.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Pri hodnotení   postupu   podľa   tohto   kritéria   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľka bola v konaní aktívna. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil takú okolnosť v jej správaní, ktorou   by   výrazným   spôsobom   prispela   k predĺženiu   konania,   a tým   aj k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd zo súdneho spisu, zistil, že sťažovateľka a ani jej právny zástupca   sa   bez   ospravedlnenia   nezúčastnili   pojednávania   21. marca   2004,   avšak   táto okolnosť vzhľadom na zistenú nečinnosť okresného súdu nemala vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k namietanému porušeniu označených práv, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka.

Nečinnosť   okresného   súdu   bola   zistená   v období   v   období   od   28.   apríla   2005, keď mu bolo doručené vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky k znaleckému posudku, do 16. januára 2006, keď sa vo veci uskutočnilo pojednávanie (nečinnosť 9 mesiacov). V uvedenom období, okrem nariadenia termínu pojednávania (18. októbra 2006), neboli vo veci bez existencie zákonnej prekážky vykonané žiadne úkony zabezpečujúce podklady na rozhodnutie.

Za   nesústredený   ústavný   súd   považoval   postup   okresného   súdu   v súvislosti s ustanovovaním znalca v období od 2. júna 2004, keď okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie, do 21. októbra 2004, keď okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým odstránil nedostatky, na ktoré ho upozornil právny zástupca žalovaného, a ktoré bolo   následne   doručené   znalcovi   15.   novembra   2004,   pričom   ustanovený   znalec   sa   až 13. decembra 2004 dostavil na okresný súd a osobne prevzal spis za účelom vypracovania znaleckého posudku (nečinnosť 4 mesiacov).

Ústavný   súd   ako   nesústredený   a   neefektívny   hodnotí   aj   postup   okresného   súdu v období   od   25.   septembra 2005,   keď sa   uskutočnilo   pojednávanie vo   veci,   na ktorom uznesením rozhodol o zastavení konania vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným, do 5. decembra 2005, keď okresný súd na základe podania právneho zástupcu žalovaného, ktorým   žiadal   vydať   doplňujúce   uznesenie,   keďže   uznesenie   o zastavení   konania neobsahuje výrok o náhrade trov konania, prijal doplňujúce uznesenie, ktorým rozhodol, že vo   vzťahu   medzi   žalobcom   v 2.   rade   a žalovaným   žiaden   z účastníkov   nemá   právo na náhradu   trov   konania   (nečinnosť   2   mesiace).   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd svojím uznesením č. k. 3 Co/49/2007-220 zo 14. februára 2007 tak, že zrušil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Následne v priebehu   apríla   2007   okresný   súd   doručoval   uznesenie   odvolacieho   súdu   účastníkom konania.   Nasledujúce   obdobie   do   30. októbra   2007,   keď   sa   vo   veci   uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom zamietol, ústavný súd hodnotil ako nečinnosť okresného súdu (6 mesiacov).

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu prihliadol najmä na skutočnosť, že napriek tomu, že už raz vyslovil, že základné právo sťažovateľky bolo v predmetnom konaní   porušené,   a   súčasne   prikázal   okresnému   súdu   vo veci   konať   bez zbytočných prieťahov,   všeobecný   súd   neorganizoval   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   fyzická   osoba   obrátila   o   rozhodnutie (napr. I. ÚS 145/03).   Doterajšia   dĺžka   sťažovateľkou   napadnutého   konania   (viac   ako 12 rokov, predmetné   konanie   sa   začalo   18.   júla   1995   a   pôvodne   bolo   vedené pod sp. zn. 30 C   659/95,   pričom   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 113/03-24 z 8. októbra 2003 takmer 4 roky) preto nemôže byť v žiadnom prípade akceptovaná a ospravedlnená. Všeobecný súd mal venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť a postupovať v konaní obzvlášť efektívne, aby bola právna neistota sťažovateľky vo veci čo najrýchlejšie odstránená.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako pomalé a neúčinné konanie, resp. prerokúvanie veci v neprimeranej lehote, teda ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 628/98 v období po právoplatnosti nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   I. ÚS 113/03-24   z   8. októbra 2003 došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci, pretože v čase jeho rozhodovania už bolo napadnuté konanie pred okresným súdom právoplatne skončené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp.   zn. 20 C 628/98 a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (2. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátkou JUDr.   A.   F. v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy svojho právneho zastupovania v sume 6 296 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola   17 822 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 6 296 Sk, tak ako to je uvedené v 3. bode výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008