znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 244/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti Ing. K. H., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. Z. K., K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 53 Cb 36/01, na neverejnom zasadnutí 30. novembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   53   Cb   36/01 p o r u š i l   základné právo   Ing.   K.   H.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj jej   právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 53 Cb 36/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. K. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing.   K.   H.   v sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. Z.   K.,   K.   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. K. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 244/05-8   z   2.   septembra   2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. K. H., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Z. K., K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 53 Cb 36/01.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 30. apríla 1999 podala na Krajskom súde   v Košiciach   žalobu   o určenie   obsahu   zmluvy   podľa   §   290   ods.   2   Obchodného zákonníka. Krajský   súd v Košiciach   postúpil   6. marca   2001 vec krajskému   súdu,   ktorý od 30. apríla 2001 vedie konanie pod sp. zn. 53 Cb 36/01. Od uvedenej doby je však krajský súd vo veci zároveň nečinný. Sťažovateľka sa preto 30. mája 2005 obrátila sťažnosťou na predsedu krajského súdu, ktorý v odpovedi zo 7. júla 2005 potvrdil nečinnosť krajského súdu vo veci od jej postúpenia Krajským súdom v Košiciach.

Sťažovateľka   namieta,   že   od   podania   žaloby   uplynulo   viac   ako   šesť   rokov a v dôsledku   nečinnosti   krajského   súdu   žalovaní   v I.   a II.   rade   previedli   ako   spoločníci obchodnej   spoločnosti   D.,   spol.   s   r.   o.,   svoje   obchodné   podiely   na   iné   osoby.   Týmto postupom majetková účasť sťažovateľky v označenej obchodnej spoločnosti, ktorá mala byť podľa zmluvy o budúcej zmluve z 2. marca 1998 v rozsahu 25 % základného imania, nebola dosiaľ usporiadaná.

Sťažovateľka   predložila   ústavnému   súdu   fotokópiu   odpovede   predsedu   krajského súdu č. Spr. 10064/05 zo 7. júla 2005 na sťažnosť sťažovateľky z 30. mája 2005 ohľadne prieťahov   v predmetnom   konaní.   Táto   listina   dokazuje   využitie   dostupného   právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 až 68 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Na základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   navrhla, aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a právo   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 53 Cb 36/01 porušené, prikázal krajskému súdu vo veci vedenej pod sp.   zn.   53   Cb   36/01   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   sťažovateľke   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk a zaviazal krajský súd uhradiť jej trovy konania.

Krajský súd listom č. Spr. 1564/05 z 19. októbra 2005 ústavnému súdu zaslal na základe jeho výzvy svoje vyjadrenie, v ktorom okrem iného uviedol: „(...) Z pripojeného prehľadu   spisu,   ktorý   bol   vyhotovený   zákonnou   sudkyňou,   ktorej   bola   vec   pridelená 17. 12. 2005 vyplýva, že k zbytočným prieťahom došlo v čase od 20. 8. 2001 do 27. 8. 2003. Jednou   z príčin   nekonania   súdu   bola   skutočnosť,   že   navrhovateľka (sťažovateľka) neoznámila   súdu   adresu   svojho   pobytu   a súd   opakovane   vykonával   potrebné   šetrenia smerujúce k zisteniu tohto pobytu, v záverečnej fáze aj prostredníctvom príbuzných. Aj na pojednávanie,   ktoré   sa   malo   konať   19.   9.   2005   svoju   neprítomnosť   navrhovateľka (sťažovateľka) ospravedlnila a žiadala o odročenie. (...)

Na verejnom ústnom pojednávaní netrvám a súhlasím s upustením od neho podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka podala 30. apríla 1999 Krajskému súdu v Košiciach žalobu o určenie obsahu zmluvy podľa § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka smerujúcu proti žalovaným. Podanou žalobou sa sťažovateľka domáhala, aby súd nahradil prejav vôle žalovaných a aby určil obsah zmluvy o prevode obchodného podielu.

Na   základe   pokynu   vo   veci   konajúceho   sudcu   z 3.   mája   1999   Krajský   súd v Košiciach vyzval sťažovateľku na predloženie príloh uvedených v žalobe a zaplatenie súdneho poplatku a súčasne zaslal podanú žalobu žalovaným, aby sa k nej v lehote 15 dní vyjadrili.   Zásielka   s výzvou   sa   súdu   vrátila   späť   26.   mája   1999   s poznámkou   adresát odsťahovaný.   Na   základe   pokynu   z 29.   júna   1999   bola   predmetná   zásielka   opätovne doručovaná sťažovateľke na jej novú adresu, na ktorej ju prevzala 20. júla 1999.

Dňa 3. júna 1999 bolo Krajskému súdu v Košiciach doručené stanovisko žalovaných k podanej žalobe z 28. mája 1999. Sťažovateľka si 26. júla 1999 splnila svoju poplatkovú povinnosť.   Pokynom   z 28.   júla   1999   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   Krajského   súdu v Košiciach zaslať doručené stanovisko žalovaných sťažovateľke, aby sa k nemu v lehote 15   dní   vyjadrila.   Vyjadrenie   sťažovateľky   bolo   Krajskému   súdu   v Košiciach   doručené 16. septembra 1999. Na základe pokynu zo 17. septembra 1999 bolo uvedené vyjadrenie sťažovateľky doručené žalovaným.

Krajský súd v Košiciach na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu zo 6. marca 2001 nechal predmetnú vec postúpiť vecne príslušnému krajskému súdu a túto skutočnosť súčasne   oznámiť   účastníkom   konania.   Zásielka   adresovaná   sťažovateľke   na   adresu označenú   v podanej   žalobe   sa   vrátila   späť   19.   marca   2001   s poznámkou   adresát odsťahovaný. Spisový materiál v predmetnej veci bol 23. marca 2001 doručený krajskému súdu.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 30. apríla 2001 preradiť spis v uvedenej veci do registra Cb, pretože bol zaevidovaný do senátu 40 Cbs. Pokynom z 1. augusta 2001 zákonný sudca, ktorému bol spis pridelený do registra Cb, vypracoval pokyn na zaslanie výzvy ohľadom zistenia adresy trvalého bydliska sťažovateľky a súčasne nechal vyžiadať výpis   z obchodného   registra   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   týkajúci   sa   spoločnosti D., spol. s r. o., R., ktorý následne podaním zo 6. augusta 2001 krajskému súdu oznámil, že jeho žiadosť odstúpil miestne príslušnému registrovému súdu v Košiciach.

Krajskému   súdu   bolo   9.   augusta   2001   doručené   potvrdenie   o trvalom   pobyte sťažovateľky, pričom uvedená adresa bola zhodná s adresou uvedenou v podanej žalobe. Dňa   20.   augusta   2001   bol   krajskému   súdu   doručený   požadovaný   výpis   z obchodného registra.

Vyššia   súdna   úradníčka   nechala   pokynom   z 27.   augusta   2003   opakovane   zistiť adresu   trvalého   a prechodného   pobytu   sťažovateľky.   Dňa   10.   septembra   2003   bolo krajskému súdu opätovne doručené potvrdenie o trvalom pobyte sťažovateľky, v ktorom bola opätovne uvedená rovnaká adresa trvalého pobytu ako v žalobe.

Krajský   súd   následne   zaslal   1.   októbra   2003   výzvu   Okresnému   riaditeľstvu Policajného   zboru   v K.   na   oznámenie   mien   a dát   najbližších   rodinných   príslušníkov sťažovateľky. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v K. odpovedalo na výzvu krajského súdu listom doručeným 13. októbra 2003. Listom zo 6. novembra 2003 krajský súd vyzval syna   sťažovateľky,   aby   mu   oznámil   adresu   trvalého   a prechodného   pobytu   jeho   matky (sťažovateľky).   Poštová   zásielka   s touto   výzvou   bola   13. decembra   2003   vrátená   späť krajskému súdu.

Krajský súd výzvou zo 4. decembra 2003 požiadal o doručenie predmetnej zásielky synovi   sťažovateľky   policajné   orgány.   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   K.   listom zo 14. decembra 2003 (doručeným 19. decembra 2003) krajskému súdu oznámilo, že syn sťažovateľky na uvedenej adrese nebýva a inú adresu trvalého alebo prechodného pobytu sa mu nepodarilo zistiť.

Dňa   17.   decembra   2004   bol   spis   v predmetnej   veci   pridelený   do   oddelenia samosudcovské sporové obchodné a je vedený pod sp. zn. 53 Cb 36/2001 (prejednáva ho JUDr. M. S.).

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   13.   mája   2005   sťažovateľka   v uvedený   deň nahliadla do spisového materiálu v predmetnej veci a požiadala o vyhotovenie niektorých fotokópií zo spisu.

Pokynom   zo   16.   júna   2005   bol   v uvedenej   veci   nariadený   termín   pojednávania na 19. september   2005   a súčasne   naň   boli   predvolaní   účastníci   konania,   ktorým   boli zásielky   s predvolaním   riadne   doručené.   Krajský   súd   listom   z 1.   júla   2005   účastníkom konania   oznámil   zmenu   pojednávacej   miestnosti,   v ktorej   sa   uskutoční   pojednávanie v predmetnej veci.

Sťažovateľka   listom   z 19.   septembra   2005   (doručeným   telefaxom   v uvedený   deň o 9.45 h) krajský súd požiadala o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov.Pojednávanie konané 19. septembra 2005 bolo z dôvodu žiadosti sťažovateľky za prítomnosti právneho zástupcu žalovaných odročené na neurčito.

Dňa   26.   septembra   2005   bolo   krajskému   súdu   doručené   doplnenie   stanoviska k žalobe od právneho zástupcu žalovaných.

Vo veci konajúci sudca dal úpravou z 11. októbra 2005 pokyn na zaslanie vyjadrenia odporcov sťažovateľke, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadrila.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je žaloba o určenie obsahu   zmluvy   podľa   §   290   ods.   2   Obchodného   zákonníka.   Z obsahu   súdneho   spisu, z vyjadrení sťažovateľky a krajského súdu a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd zistil, že v predmetnej veci boli dosiaľ vykonané iba prvotné procesné úkony,   a vzhľadom   na   túto   skutočnosť   prípadná   právna   alebo   skutková   zložitosť   veci nemohla mať vplyv na predĺženie preskúmavaného konania na krajskom súde.

B)   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   pred   krajským súdom,   ústavný   súd   zistil,   že   svojím   konaním neprispela   k tomu,   aby sa   dosiahol   účel konania   v zmysle   §   101   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľka   neoznámila krajskému   súdu   zmenu   svojho   pobytu   a jej   pobyt   sa   súdu   nepodarilo   zistiť   ani prostredníctvom   policajných   orgánov.   Čas,   ktorý   krajský   súd   potreboval   na   vykonanie úkonov smerujúcich k zisteniu pobytu sťažovateľky, je teda potrebné započítať na jej ťarchu rovnako   ako   skutočnosť,   že   sťažovateľka   vykonala   prvý   úkon   smerujúci   k ochrane sťažnosťou označených práv v konaní trvajúcom od roku 1999 až krátko pred podaním ústavnej sťažnosti (30. mája 2005).

Vzhľadom   na   povinnosť   súdu   pokračovať   v konaní   aj   v prípade   nečinnosti účastníkov   konania   ustanovenú   v   §   101   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   však nesúčinnosťou sťažovateľky v konaní nemožno ospravedlniť obdobia nečinnosti krajského súdu v tomto konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobia nečinnosti v postupe krajského súdu v predmetnom konaní, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé obdobie nečinnosti začalo   20.   augusta   2001,   keď   bol   krajskému   súdu   doručený   ním   vyžiadaný   výpis z obchodného registra, a trvalo viac ako dva roky, t. j. do 27. augusta 2003, keď nechal vo veci   konajúci   sudca   opätovne   zistiť   pobyt   sťažovateľky.   Krajský   súd   nevykonával v predmetnej   veci   žiadne   procesné   úkony   ani   v ďalšom   osemnásťmesačnom   období trvajúcom od 19. decembra 2003, keď mu bola doručená odpoveď Obvodného oddelenia Policajného zboru K. na jeho žiadosť o doručenie zásielky synovi sťažovateľky, a trvalo do 16. júna 2005, keď zákonný sudca pokynom nariadil pojednávanie v uvedenej veci na 19. september 2005. Nečinnosť krajského súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá na krajskom súde viac ako štyri roky a osem mesiacov. Z uvedenej doby takmer tri roky a šesť mesiacov tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   krajského   súdu   dochádzalo   k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom na vyššie uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu nemožno dobu predmetného konania vedeného na krajskom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk, pretože od „(...) podania žaloby uplynulo viacej ako šesť rokov a v dôsledku nečinnosti súdu žalovaní v I. a II. rade ako spoločníci obchodnej spoločnosti D. spol. s r. o. previedli svoje podiely na iné osoby (...)“, čím bola sťažovateľke spôsobená ujma na jej majetkovej účasti v uvedenej spoločnosti.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 30 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   okrem   správania   sťažovateľky   aj   celkovú   dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania krajského súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (tri roky a šesť mesiacov) a s tým spojenú ujmu sťažovateľky.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 5 302 Sk, ktoré bližšie špecifikovala ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie súdu) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1,   §   11,   §   14   ods.   1   písm.   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno teda trovy konania sťažovateľky vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie súdu) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk = 5 302 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje 5 302 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   5 302 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005