znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 243/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AKUS,   a.   s.,   Miletičova   23, Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Consilior   Iuris,   s.   r.   o.,   advokátska kancelária, Miletičova 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Dupkala, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica č. k. 64 Cb 61/2010-238 z 19. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 269/2011 z 5. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AKUS, a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AKUS, a. s., Miletičova 23, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 64 Cb 61/2010-238 z 19. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 41 Cob 269/2011   z 5.   decembra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 19. marca 2010 podala sťažovateľka   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu,   ktorým   sa od Banskobystrického samosprávneho kraja (ďalej len „odporca“ alebo „BBSK“) domáhala zaplatenia   sumy   4 276 676,39   €.   Tento   návrh   odôvodnila   tým,   že   Okresný   súd   Zvolen rozsudkom   č. k. Cb 302/2000-146   z 8.   októbra   2002,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 5. novembra 2002, zaviazal rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb ÚSVIT – Detva,   Detva   (ďalej   len   „DSS“),   v súvislosti   s rekonštrukciou   budovy   tohto   zariadenia zaplatiť J. V., stavebno-motnážne práce, Zvolen, sumu 300 905,90 Sk spolu so zmluvnou pokutou vo výške 3 % za každý deň omeškania zo sumy 3 409 400 Sk od 17. apríla 1998 do zaplatenia, ako aj trovy konania v sume 23 676 Sk. Zriaďovateľom DSS bol v čase podpisu zmluvy štát prostredníctvom Krajského úradu v Banskej Bystrici a od 1. júla 2002 prešiel do zriaďovateľskej pôsobnosti odporcu. Na základe postúpenia pohľadávok vyplývajúcich z uvedeného exekučného titulu sa sťažovateľka stala držiteľom a vlastníkom všetkých práv, oprávnení   a povinností   z neho   vyplývajúcich,   a   to   v časti   istiny   v sume   219 505,90   Sk, neuhradenej   časti   zmluvnej   pokuty   vo   výške   3   %   za každý   deň   omeškania   zo   sumy 3 409 400 Sk od 17. apríla 1998 do zaplatenia, ako aj náhrady trovy konania v sume 23 676 Sk. V snahe odvrátiť hroziacu exekúciu uzavrel vtedajší predseda BBSK 15. októbra 2007 v mene odporcu   so   sťažovateľkou   dohodu   o urovnaní (ďalej len   „dohoda“),   predmetom ktorej bolo vysporiadanie uvedenej pohľadávky, ktorá v tom čase predstavovala celkovú sumu 10 057 757,42 €. V zmysle zmluvných dojednaní mala byť predmetná pohľadávka splácaná v pravidelných mesačných splátkach po dobu troch rokov s tým, že nezaplatením dvoch po sebe nasledujúcich splátok riadne a včas účinnosť dohody zaniká a sťažovateľka je oprávnená uplatniť svoje nároky v súdnom a exekučnom konaní; v prípade splnenia tejto rozväzovacej   podmienky   sa   zaplatené   splátky   započítajú   na   nároky   sťažovateľky   na zmluvnú   pokutu   podľa   času   jej   vzniku   najskôr   splatnú,   čím   nie   je   dotknutý   nárok sťažovateľky domáhať sa príslušenstva – úrokov z omeškania z nezaplatenej časti zmluvnej pokuty.   Keďže   odporca   nezaplatil   splátky   za   mesiac   december   2009   a január   2010, sťažovateľke   vzniklo   právo   domáhať   sa   zaplatenia   celej   dlžnej   sumy   s príslušenstvom. Z titulu   uvedenej   pohľadávky   bola   sťažovateľke   zaplatená   odporcom   a z časti   aj   DSS celková suma 5 661 322,66 €, ktorú započítala na zmluvnú pokutu podľa času jej vzniku najskôr splatnú. Pôvodný návrh z 19. marca 2010 sťažovateľka podaním zo 14. apríla 2011 rozšírila o nezaplatenú časť zmluvnej pokuty v sume 5 997 588,10 €.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   64   Cb   61/2010-238   z 19.   apríla   2011   návrh sťažovateľky zamietol. Okresný súd sa stotožnil jednak s tvrdením odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní a dospel k záveru, že DSS ako právny subjekt naďalej   existuje,   naďalej   je   nositeľom   práv   a povinností   a tieto   na   odporcu   ako   jeho zriaďovateľa neprešli, ako aj s jeho tvrdením, že dohoda je absolútne neplatným právnym úkonom,   pretože   medzi   sťažovateľkou   a odporcom   neexistoval   žiadny   právny   vzťah, z ktorého by odporcovi vo vzťahu k sťažovateľke vznikol záväzok, ktorý by bol pochybný alebo sporný a ktorý mal byť upravený a nahradený novým záväzkom. Okresný súd zároveň konštatoval   (s.   18),   že   pokiaľ   sťažovateľka   s poukazom   na   ustanovenie   §   586   ods.   2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého: „Urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť ani v prípade, že dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo v čase dojednania urovnania nemala“, tvrdila, že jediným spôsobom, ktorým by sa odporca vo   vzťahu   k dohode   mohol   brániť,   bola   nedobromyseľnosť, „v   danom   prípade   takáto zákonom predpokladaná situácia nenastala“.

Podľa názoru sťažovateľky už rozsudkom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože vychádzajúc z obsahu tohto práva   deklarovaného   viacerými   rozhodnutiami   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 22/03, IV. ÚS 115/03) v ňom absentuje zdôvodnenie, prečo sa okresný súd   nezaoberal   a náležite   neskúmal   právnu   argumentáciu   sťažovateľky   pri   posudzovaní pasívnej   vecnej   legitimácie   odporcu,   keď   arbitrárnym   spôsobom   posúdil   dohodu   ako neplatný právny úkon. Okresný súd skutkovo ani právne neodôvodnil, na základe akých skutočností nie je možné na daný prípad aplikovať § 586 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým sťažovateľka v priebehu celého konania argumentovala, a to napriek tomu, že práve posúdenie tejto otázky bolo pre určenie pasívnej vecnej legitimácie odporcu ťažiskové.

Na základe odvolania sťažovateľky odôvodeného neúplným a nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci, v ktorom poukázala na to, že problematika   posudzovania   dobromyseľnosti   inštitútu   „urovnania“   nie je   v judikatúre slovenských   súdov   rozpracovaná,   a preto   oprela   svoje   argumenty   o súdnu   prax   Českej republiky, ktorá vychádza z rovnakého zákona z čias spoločnej štátnosti (č. 40/1964 Sb. Občanský zákonník) a komentárov k nemu, krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 Cob 269/2011 z 5. decembra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľke   je   známa   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnuté   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v odvolacom   konaní   (II.   ÚS   78/05). V súvislosti   s uvedeným   preto   považuje   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   mimo limitov práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože odvolací súd uviedol len to, že sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, avšak bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky uvádzanou v odvolaní. Toto rozhodnutie považuje sťažovateľka za arbitrárne aj   z toho   dôvodu,   že   krajský   súd   nezodpovedal   právne   ani   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s uplatnený nárokom.

Ďalšie   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   krajský   súd neodôvodnil ústavne konformným spôsobom, prečo nevyhovel jej návrhu na pripustenie dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu. Konštatovanie krajského   súdu,   že   problematika   týkajúca   sa   urovnania   bola   riešená   vo   viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu bez toho, aby minimálne poukázal na nejaké konkrétne rozhodnutie, ktoré by bolo možné aplikovať na prerokovávanú vec, považuje sťažovateľka za arbitrárne.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd nepostupovali v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože na prerokovávanú vec vôbec neaplikovali relevantnú právnu normu (§ 586 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a ostatné právne normy aplikovali takým spôsobom, že absolútne zmarili predvídateľnosť práva, resp. svojich rozhodnutí, čím spôsobili právnu neistotu sťažovateľky, čo je v rozpore s princípmi právneho štátu.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom okresného súdu   č.   k.   64   Cb   61/2010-238   z 19.   apríla   2011   a rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 41 Cob 269/2011 z 5. decembra 2012 bol porušený čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   150   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   zároveň   požiadala   o odklad   vykonateľnosti   uvedených   rozhodnutí všeobecných súdov, pretože ich výkon by pre ňu znamenal väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 64 Cb 61/2010-238 z 19. apríla 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 269/2011 z 5. decembra 2012.

1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému   porušeniu   označených   práv   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý (na základe odvolania sťažovateľky) rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že tieto v podstate totožné argumenty týkajúce   sa   jednak   nesprávneho   posúdenia pasívnej   vecnej   legitimácie   odporcu,   ako   aj nesprávneho   výkladu   právneho   inštitútu   „urovnania“   uplatnila   už   v odvolacom   konaní (a aj v konaní pred súdom prvého stupňa).

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   nepovažoval   túto za potrebné v danom prípade duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že súdne rozhodnutia   musia v dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na ktorých   sa   zakladajú (García   Ruiz   proti   Španielsku   z 21.   januára   1999).   Judikatúra   ESĽP   nevyžaduje,   aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na každý   argument   strany.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr.   Higgins   proti Francúzsku   z 19.   februára 1998). Otázku, či   súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu sťažovateľky   v konaní pred   všeobecnými súdmi,   s ktorých   právnymi závermi   nesúhlasí, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:„K uvedeným   skutočnostiam   v napadnutom rozsudku   zaujal správne   a   podrobné stanovisko okresný súd,   s ktorým sa odvolací súd v   celom rozsahu   stotožnil...   Správne okresný súd uviedol, že rozpočtovú organizáciu zriadenú rozhodnutím zriaďovateľa možno zrušiť len rozhodnutím zriaďovateľa s tým, že zaniknúť môže s právnym nástupcom alebo ak zaniká   bez   právneho   nástupcu,   prechádzajú   jej   práva   a   povinnosti   na   zriaďovateľa... Právoplatnosťou   rozhodnutia   konkurzného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu na rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb ÚSVIT – Detva, Detva – Piešť   II   pre   nedostatok   majetku   nedošlo   k   zrušeniu   tohto   subjektu   zo   zákona.   Správne okresný   súd   zistil,   že   navrhovateľ   nepreukázal   ani   existenciu   rozhodnutia   zriaďovateľa o zrušení tejto rozpočtovej organizácie. Domov sociálnych služieb ÚSVIT – Detva, Detva Piešť ako právny subjekt naďalej existuje, naďalej je nositeľom práv a povinností a tieto na odporcu   ako   zriaďovateľa   neprešli.   Uvedené   závery   okresného   súdu   ani   navrhovateľ v podanom odvolaní nespochybňoval. V odvolaní namietal nesprávnosť právneho záveru okresného   súdu   týkajúceho   sa   neplatnosti   zmluvy   o   urovnaní   a   z   neho   vyplývajúce konštatovanie, že navrhovateľ nepreukázal pasívnu legitimáciu odporcu v konaní... Podstatou urovnania je odstránenie právnej neistoty medzi účastníkmi záväzkového právneho vzťahu, ktorá vyplýva zo spornosti a pochybnosti ich práv (a tým aj povinnosti) a nahradenie   doterajšieho   sporného   záväzku   novým,   týchto   nedostatkov   zbavených záväzkov.   Predmetom   urovnania   môžu   byť   buď   niektoré   sporné   právne   vzťahy   medzi účastníkmi, alebo všetky ich práva a povinnosti (generálne urovnanie). V tomto prípade sa urovnanie nevzťahuje iba na tie práva, na ktoré účastník nemohol ani pomýšľať. Nie je rozhodujúce, či za sporné alebo pochybné považujú práva a povinnosti obaja účastníci alebo iba jeden z nich. Príčiny sporností môžu byť rôzne, pričom stačí subjektívna spornosť. Spornosť   a pochybnosť môže   spočívať   napríklad v tom,   že   je sporné,   či nastali všetky skutočnosti potrebné k vzniku práva, je pochybná výška pohľadávky, jej trvanie a podobne. K urovnaniu môže dôjsť iba ohľadne takých práv a povinností, ktorými účastníci môžu disponovať, nemôžu to však byť iba práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvných vzťahov. Dôsledkom urovnania je zánik (nie zmena) pôvodného záväzku (prípadne záväzkov)... Aj z... rozhodnutí a právnych názorov vyslovených českými autormi je zrejmé, že vždy musí existovať medzi účastníkmi pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, tiež sa   uvádza,   že   urovnanie   je   dohoda   účastníkov   záväzkového   právneho   vzťahu,   ktorou účastníci odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a pochybností. V danom prípade   však   medzi   účastníkmi   konania,   teda   medzi   navrhovateľom   a   odporcom   nikdy žiaden záväzkový právny vzťah, ktorý by bol medzi nimi sporný neexistoval, a ak neexistoval žiadny predchádzajú záväzok, nemohol byť tento záväzok nahradený dohodou o urovnaní a preto odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že Dohoda o urovnaní uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka...

Keďže účastníkom konania na Okresnom súde Zvolen nebol odporca a keďže dohodu o   urovnaní   môžu   uzavrieť   len   účastníci   už   existujúceho   právneho   vzťahu,   ktorý   medzi navrhovateľom   a   odporcom   nikdy   neexistoval,   nemohli   navrhovateľ   a   odporca   aj s poukazom na vyššie citované rozhodnutia platnú dohodu o urovnaní medzi sebou uzavrieť. Čo   sa   týka   námietky   navrhovateľa,   ktorú   uviedol   v   odvolaní,   že   okresný   súd   sa meritórne   vecou   vôbec   nezaoberal   a   nevykonal   navrhované   dôkazy   smerujúce k preukázaniu navrhovateľom tvrdených skutočností, a preto je rozhodnutie súdu podľa názoru navrhovateľa z tohto pohľadu nepreskúmateľné, uvádza odvolací súd, že okresný súd   vykonal   obšírne   dokazovanie,   k   tomu,   prečo   nevykonal   ďalšie   dôkazy   označené navrhovateľom, a to výpoveď štatutárneho zástupcu odporcu a výpoveď svedka L. sa v napadnutom   rozsudku   vyjadril   a po   preskúmaní   veci   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že vykonanie   uvedených   dôkazov   nebolo   potrebné,   keďže   nešlo   o   dôkazy   na   sporné   a navrhovateľom   nepreukázané   skutočnosti   v   konaní,   teda   právny   dôvod   vzniku   záväzku odporcu.

Okresný   súd   vec   správne   právne   posúdil,   dostatočne   zistil   skutkový   stav,   preto odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil...“

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   sťažnostných   námietok   sťažovateľky   preskúmaním napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel   k záveru,   že   ho   nemožno   považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva na súdnu   ochranu   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   pretože,   ako   bolo   uvedené, označené   právo   v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu   v   konaní. Keďže   ústavný   súd   nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľky podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sťažnosť   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   namietala,   že   krajský   súd   neodôvodnil   ústavne konformným spôsobom, prečo nevyhovel jej návrhu na pripustenie dovolania, keďže podľa jej názoru ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu. Ústavný súd konštatuje, že uvedeným tvrdením si sama sťažovateľka odporuje, pretože vo vzťahu k prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde výslovne uviedla, že „podľa ust. § 236 O.   s.   p.   a nasledujúcich nebolo možné podať dovolanie proti   rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 12. 2012 č. k. 41 Cob/269/2011 z dôvodu neprípustnosti“, pričom tento mimoriadny opravný prostriedok ani nepodala. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,   patrí   výlučne   do   právomoci   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   súdu, nie do právomoci   ústavného   súdu,   pretože   tento   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II.   ÚS   21/96,   III. ÚS 480/2013),   preto   považuje   túto   námietku   sťažovateľky   za   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré sú súčasťou základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení základných   práv   a   slobôd   uvedených   v   druhej   hlave   ústavy   (m. m. II.   ÚS   821/00, I. ÚS 485/2010). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014