znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 243/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. O., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   12 P/46/2012   z 24.   augusta   2012   a   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn. 7 CoP/109/2012   z   28. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2013   doručená   sťažnosť   M.   O.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie základného   práva   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť   podľa   čl.   41   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 P/46/2012 z 24. augusta 2012 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP/109/2012 z 28. novembra 2012.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   podaným 14. februára 2012 domáhal zníženia výživného, ktoré platil svojej plnoletej dcére, na 30 % zo sumy životného minima z dôvodu podstatnej zmeny majetkových a osobných pomerov. Okresný   súd   po   zhodnotení   všetkých   vykonaných   dôkazov   dospel   k   záveru,   že   návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný, preto rozhodnutím č. k. 12 P/46/2012-103 z 24. augusta 2012 zmenil výživné, ktoré platil sťažovateľ plnoletej dcére, z 280 € mesačne na 200 € mesačne   a vo zvyšnej   časti   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Zároveň   súd   zamietol   návrh odporkyne o zvýšenie   výživného.   Sťažovateľ   sa   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa odvolal. O opravnom   prostriedku   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   rozhodnutím č. k. 7 CoP/109/2012-126 z 28. novembra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ k rozhodnutiu všeobecných súdov uvádza: „Odvolací   súd   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   svoje   rozhodnutie odôvodnil tým, že na strane účastníkov konania nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala   zníženie   výživného   vo   väčšej   miere,   ako   to   uskutočnil   prvostupňový   súd. V odôvodnení   rozhodnutia   tiež   uviedol,   že   kritériom   pre   určovanie   výšky   výživného   sú potenciálne možnosti a schopnosti povinného rodiča dosahovať príjem, t. j. nielen to, čo povinný skutočne zarobí, ale aj to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek,   zdravotný   stav,   kvalifikáciu,   odbornosť,   nadanie,   vedomosti,   zručnosti,   pracovné skúsenosti   a situáciu na trhu.   Odvolací súd mal za to,   že pracovné zaradenie a výška dosahovaného príjmu sťažovateľa nezodpovedá jeho pracovným skúsenostiam a kvalifikácii aj vzhľadom na zvýšenie vzdelania, ktoré dosiahol a vzhľadom na to, že sťažovateľ pracuje v stavebníctve už dlhodobo či už vo forme živnostenského podnikania alebo pracovného pomeru,   čomu   nezodpovedá   jeho   pracovné   zaradenie   uvedené   v   pracovnej   zmluve   na pozícii pomocného stavebného robotníka

Je pravdou, že sťažovateľ skutočne dlhodobo pracuje v oblasti stavebníctva. V roku 2012 si dokončil stredné odborne vzdelanie s maturitou, aby si mohol nájsť lepšie platenú prácu.   Odvolací   súd   pri   hodnotení   schopností   a   možností   sťažovateľa   pri   dosahovaní príjmu síce vzal do úvahy jeho skúsenosti a kvalifikáciu a usúdil, že pracovné zaradenie a ohodnotenie uvedené v pracovnej zmluve na pozícii pomocného stavebného robotníka nezodpovedá   jeho   kvalifikácii   a   skúsenostiam   sťažovateľa   v   oblasti   stavebníctva   ale pri hodnotení potenciálnych schopností a možností sťažovateľa dosiahnuť príjem nevzal do úvahy   hlavný   atribút   a   to   situáciu   na   trhu.   Nie   je   v   sťažovateľových   možnostiach a schopnostiach   napriek jeho   skúsenostiam,   zručnostiam   a od   júna 2012   aj   kvalifikácii nájsť si lepšie platenú prácu a dosiahnuť vyšší príjem a to práve z dôvodu situácie na trhu, ktorá v týchto časoch najmä v oblasti stavebníctva nie je priaznivá.

Súdy pri rozhodovaní o znížení výživného neprihliadli na skutočnosť, že sťažovateľ mal uzatvorený pracovný pomer iba na dobu určitú, t. j. do 30. 11. 2012. Zaviazali ho na úhradu výživného vo výške 200,- € mesačne, pričom vôbec neprihliadli na výšku jeho mzdy. Čistý mesačný príjem otca plnoletej dcéry v súčasnosti predstavuje sumu vo výške 283,33 €.   Suma,   na   ktorú   súd   otca   plnoletej   dcéry zaviazal,   je 200,-   € mesačne.   Otec maloletej   dcéry   má   ďalšiu   vyživovaciu   povinnosť   voči   maloletej   dcére   A.   K.   Na   túto skutočnosť súdy pri rozhodovaní taktiež neprihliadli. Pri výške čistého mesačného príjmu otca vo výške 283,38 € a po úhrade výživného na plnoletú dcéru vo výške 200,- € mesačne a úhrade výdavkov na vlastné živobytie sťažovateľovi nezostanú žiadne peňažné prostriedky na plnenie vyživovacej povinnosti voči jeho ďalšej maloletej dcére.

Starostlivosť   o   deti   a   ich   výchova   je   právom   rodičov   V   dôsledku   toho,   že   súdy zaviazali sťažovateľa na úhradu výživného na jeho plnoletú dcéru K. O. vo výške 200,- € neprihliadnuc pritom na výšku príjmu sťažovateľa a na skutočnosť, že mu pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť voči maloletej dcére A., porušili jeho právo prispievať na výživu a starostlivosť jeho maloletej dcére A., nakoľko vzhľadom na jeho príjem a výšku vyživovacej povinnosti voči jeho plnoletej dcére K. O. vo výške 200,- € mesačne a po úhrade výdavkov na   vlastné   živobytie   sťažovateľovi   nezostanú   žiadne   peňažné   prostriedky   na   plnenie vyživovacej povinnosti voči jeho ďalšej maloletej dcére.

Preto ma sťažovateľ za to, že rozhodnutiami súdov bolo porušené právo sťažovateľa na starostlivosť a výchovu o maloletú dcéru A. K.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po vykonaní dokazovania takto rozhodol:

„1. Základné práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 12 P/46/2012 z 24. 08. 2012 rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7 CoP 109/2012 z 28. 11. 2012 porušené boli

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7 CoP/109/2012 z 28. 11. 2012 sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu na základe zákona.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   jeho   tvrdenia   o   obmedzení   jeho   práva na starostlivosť   a   výchovu   o   svoju   maloletú   dcéru   tým,   že   v   dôsledku   rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré nedostatočne zmenili (znížili) výšku výživného pre jeho plnoletú dcéru, mu nezostanú prostriedky na plnenie vyživovacej povinnosti voči maloletej dcére.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   preskúmaniu   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

2. Ústavný súd po zoznámení sa s argumentáciou sťažovateľa preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu.

Z   okolností   preskúmavanej   veci   vyplýva,   že   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na ochranu jeho rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu. Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť porušenia   základných   práv   hmotného   charakteru,   v   danom   prípade   základného   práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Inými slovami, ak súd pri výkone súdnej právomoci neporuší   ústavnoprocesné princípy,   nemôže len samotným jeho rozhodnutím   dochádzať k porušeniu iných práv účastníkov hmotnej povahy.

Sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v petite sťažnosti nenamietal   a rovnako   sa   o   ňom   nezmienil   ani   v   odôvodnení   sťažnosti.   Vzhľadom na viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde nemohol ústavný súd preskúmať výkon právomoci krajského súdu a jeho konformnosť s ústavou vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré by sa priamo dotklo aj posúdenia   dodržania   garancií   obsiahnutých   v   čl.   41   ods.   4   ústavy,   a   preto   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013