znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 243/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. s. r. o., S., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Daňového   úradu   Kráľovský Chlmec   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   738/230/28603/11/Bac   a   jeho   rozhodnutím z 21. novembra 2011 a postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1040505/1/368699-302884/2012/5305 a jeho rozhodnutím z 5. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L. s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn.   738/230/28603/11/Bac   a   jeho   rozhodnutím   z   21.   novembra   2011   a postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1040505/1/368699-302884/2012/5305 a jeho rozhodnutím z 5. marca 2012.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že daňový   úrad uložil   sťažovateľke pokutu   v   sume 1 659,69   €   za   nepodanie   daňového   priznania   k   dani   z   príjmov   právnickej   osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v lehote určenej daňovým úradom podľa § 35 ods. 5 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“, s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušený zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov].

Sťažovateľka   podala   proti   rozhodnutiu   v   zákonom   ustanovenej   lehote   odvolanie, v ktorom   namietala,   že   daňové   priznanie nemohla podať „z   dôvodu   absencie   dokladov potrebných pre vyhotovenie a podania tohto priznania (účtovné doklady)... nakoľko tieto doklady boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok.“.

Finančné   riaditeľstvo   následne   vydalo   5.   marca   2012   rozhodnutie   sp.   zn. 1040505/1/368699-302884/2012/5305,   ktorým   potvrdilo   rozhodnutie   daňového   úradu sp. zn. 738/230/28603/11/Bac z 21. novembra 2011 o uložení pokuty (ďalej aj „namietané rozhodnutia“).

Podľa názoru sťažovateľky namietané rozhodnutia sú nezákonné „a z tohto dôvodu napáda   predmetné   rozhodnutia   a   ich   vydaniu   predchádzajúci   postup   sťažnosťou   pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy SR“.

Nezákonnosť   napadnutých   rozhodnutí   daňového   úradu   a   finančného   riaditeľstva spočíva   podľa   sťažovateľky   v   nedostatočnom   odôvodnení   a   v   tom,   že   daňový   úrad a finančné riaditeľstvo postupovali v danom prípade v rozpore s viacerými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. [napr. § 20 ods. 9, § 30 ods. 1 a 3 a § 48 ods. 6 a   § 49 ods. 3 písm. a) tohto zákona], ale aj s „Metodickým pokynom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k zastupovaniu na základe plnomocenstva“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že „z povahy rozhodnutia o uložení pokuty je zrejmé, že ide o rozhodnutie procesné..., ale má za to, že „predstavuje závažný zásah do jeho základných práv a slobôd a to predovšetkým do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozhodnutím daňového úradu... č. 738/230/28603/11/Bac zo dňa   21.   11.   2011   a   postupom   a   rozhodnutím   Finančného   riaditeľstva... č. 1040505/1/368699-302884/2012/5305 zo dňa 5. 3. 2012 porušené boli.“.

Súčasne žiada, aby ústavný zrušil namietané rozhodnutia a vec im vrátil na ďalšie konanie. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia a trov konania.

Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného rozhodnutia daňového úradu, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom daňového úradu v konaní vedenom pod sp. zn. 738/230/28603/11/Bac a jeho rozhodnutím z 21.   novembra   2011   a postupom   finančného riaditeľstva   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1040505/1/368699-302884/2012/5305 a jeho rozhodnutím z 5. marca 2012.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom daňového úradu

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné uviesť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Zmysel a podstata princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto hľadiska   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Preskúmanie zákonnosti namietaného postupu a namietaného rozhodnutia daňového úradu   sp.   zn.   738/230/28603/11/Bac   z   21.   novembra   2011   v   danom   prípade   patrí do právomoci finančného riaditeľstva, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom finančného riaditeľstva

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza,   že   v   tomto   prípade   je   tu   daná   právomoc všeobecného súdu na preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí, avšak „prípadným zastavením   konania   o   žalobe   na   preskúmanie   týchto   rozhodnutí   všeobecným   súdom   z dôvodu, že ide o rozhodnutia, ktoré nie sú preskúmateľné súdom (v tomto prípade neexistuje celkom jednotná judikatúra určujúca, ktoré rozhodnutia sú preskúmateľné a ktoré nie) by došlo k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti“, čím by došlo k situácii, pri ktorej by nemala „možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na žiadnom orgáne/súde“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci   sťažovateľka   súbežným   podaním   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   napadnutého rozhodnutia finančného riaditeľstva a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, o ktorej je podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) oprávnený rozhodnúť   miestne   príslušný   krajský   súd   ako   správny   súd   (ďalej   len   „správny   súd“), a sťažnosti   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (miestne príslušný správny súd a ústavný súd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné,   pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či je žaloba sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia finančného riaditeľstva v danom prípade prípustná, t. j. či nejde o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom (v zmysle § 250d ods. 3 v spojení s § 248 OSP), keďže sa ňou musí v prvom rade zaoberať a vysporiadať miestne príslušný správny súd.   V danom   prípade rozhodnutie (či   už procesné,   alebo meritórne) miestne   príslušného   správneho   súdu   predchádza   (vzhľadom   na   princíp   subsidiarity) uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   a   preto   možno   považovať   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   tohto   súdu   o   správnej   žalobe   sťažovateľky za predčasné.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   správnom   súdnictve   súdy preskúmavajú   na   základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP) a tiež... konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (§ 250v OSP).

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   pred   právomocou ústavného   súdu   ešte   existoval   iný   (všeobecný)   súd,   ktorý   bol   v   prvom   rade   povolaný poskytnúť ochranu označených základných práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, a preto jej sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. m. m. III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011)].

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   už bez právneho   dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012