znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 243/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta,   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   JUDr.   D.   V.,   B.,   správkyne konkurznej   podstaty   A.,   družstvo,   B., zastúpenej   advokátom   JUDr.   F.   V.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva   vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu   zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 6/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty A., družstvo, vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jej základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 6/2007   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 6/2007 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr. D. V., správkyni konkurznej podstaty A., družstvo, p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr.   F.   V.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   JUDr.   D.   V.,   správkyne   konkurznej   podstaty   A., družstvo, n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 243/2010-12 z 22. júna 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej   podstaty   A.,   družstvo,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 6/2007.

Sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu A., družstvo, B, (ďalej len „úpadca“), sa v priebehu konkurzného konania (konkurz vyhlásený 19. júla 2000) návrhom z   28.   februára   2001   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) domáhala zaplatenia 3 853 893 Sk s príslušenstvom voči súdnemu exekútorovi JUDr. Ľ. P., Š. (ďalej len „súdny exekútor“). Ten totiž nevydal do konkurznej podstaty úpadcu výťažok dražby   nehnuteľností   úpadcu   uskutočnenej   2.   novembra   1998,   čo   zdôvodnil   reálnou nemožnosťou ho vydať, pretože na banku, v ktorej mal na účte aj predmetný výťažok, bol vyhlásený konkurz. Súčasne tvrdil, že pohľadávku voči banke tvorenú nárokom na vydanie sumy zodpovedajúcej výťažku postúpil na inú právnickú osobu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   54   Cbi   30/01-49   z   10.   októbra   2001   návrhu sťažovateľky   vyhovel,   keď   dospel   k   právnemu   záveru,   že   skutkové   okolnosti   tvoriace hypotézu   právnej   normy   obsiahnutej   v   §   14   ods.   1   písm.   e)   druhej   vete   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) zodpovedajú prerokovávanému prípadu. Na základe odvolania súdneho exekútora napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil najvyšší súd rozsudkom z 29. októbra 2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 31/2002, Ndob 49/2002. Najvyšší súd sa v plnej miere stotožnil s právnymi závermi prvostupňového súdu.

V prebiehajúcom konkurznom konaní sťažovateľka podaním doručeným krajskému súdu 6. decembra 2004 predložila konečnú správu o speňažovaní majetku z konkurznej podstaty úpadcu, ako aj vyúčtovanie odmeny správcu konkurznej podstaty. V časti príjmov konkurznej podstaty získaných speňažením majetku vyčíslila aj príjmy získané ako výťažok z exekúcie v dvoch prerušených exekučných konaniach (jedným z nich bolo aj exekučné konanie   vedené   súdnym   exekútorom).   K   týmto   príjmom   boli   zaradené   okrem   iného   aj príjmy   v   sume   1   555   434,50   Sk   získané   ako   úroky   z   omeškania   pri   vydaní   výťažku z exekúcie vedenej súdnym exekútorom.

Odmenu   správcu   konkurznej   podstaty   si   sťažovateľka   vyúčtovala   v   sume   10   % zo základu 10 121 631,43 Sk. K tomuto základu dospela sčítaním príjmu zo speňaženia konkurznej podstaty v sume 9 226 827,39 Sk, do ktorého zahrnula aj vydané výťažky z prerušených exekučných konaní vrátane úroku   z omeškania a inak získaných príjmov v sume 894 804,04 Sk. K vyčíslenej odmene si sťažovateľka vyúčtovala aj 19 % dane z pridanej hodnoty z nevyplatenej časti odmeny v sume 158 111 Sk. Suma vyúčtovanej odmeny tak predstavovala 1 170 274 Sk.

Krajský súd uznesením č. k. 46-24 K 269/98-469 zo 7. apríla 2006 v časti celkové príjmy schválil konečnú správu vyčíslením sumy 10 623 612 Sk. Tá mala byť tvorená príjmami získanými speňažením konkurznej podstaty v sume 2 576 641,80 Sk, výťažkami z prerušených exekučných konaní v sume 5 094 751 Sk, peniazmi na účte a v pokladni ku dňu   vyhlásenia   konkurzu   v   sume   364   708,72   Sk   a   inými   príjmami   v   sume 2 587 510,50 Sk. Časť pohľadávok proti podstate vyčíslil krajský súd sumou 2 127 526 Sk, ktorá   mala byť tvorená   nákladmi   na správu   a   udržiavanie   konkurznej   podstaty   vrátane súdneho poplatku za konkurzné konanie. Odmenu sťažovateľky krajský súd určil v sume 461   523   Sk.   Napokon   krajský   súd   schválil   čiastku   8   033   873   Sk   ako   sumu   určenú na rozdelenie konkurzným veriteľom. Z nej výťažok určený pre oddeleného veriteľa bol vyčíslený sumou 1 755 998 Sk.

Pri výpočte odmeny správcu konkurznej podstaty krajský súd dospel k záveru, že „výťažok z prerušeného exekučného konania... nie je príjem, ktorý by bolo možné zaradiť medzi   príjmy zo   speňaženia   konkurznej   podstaty,   ale ide o príjmy,   ktoré sa   zo zákona konkrétne z... ustanovenia § 14 ods. 1, písm. e) ZKV stávajú súčasťou konkurznej podstaty v dôsledku prerušenia exekučného konania, v ktorom exekútor speňažil dlžníkov majetok, avšak ku dňu vyhlásenia konkurzu výťažok ešte nevydal oprávnenému. Pre veriteľov zostáva tento   výťažok   krátený   o   trovy   exekúcie,   ktoré   sú   pohľadávkou   proti   podstate.   Výťažok z prerušeného   exekučného   konania   sa   stáva   súčasťou   konkurznej   podstaty   ku   dňu vyhlásenia konkurzu, to znamená v žiadnom prípade nemôže byť príjmom zo speňaženia. Pre určenie, či výťažok z prerušenej exekúcie tvorí základ pre odmenu správcu konkurznej podstaty,   je   podstatná   zákonná   fikcia,   že   výťažok,   to   znamená   peniaze,   sú   súčasťou konkurznej   podstaty   ku   dňu   vyhlásenia   konkurzu.   Teda   je   nepodstatné,   či   výťažok z exekučného   konania   správca   v   rámci   plnenia   svojich   zákonných   povinností   musel od exekútora žiadať, alebo či exekútor v rámci svojich zákonných povinností ich správcovi odovzdal bez požiadania, dokonca ako v tomto prípade, že správkyňa konkurznej podstaty sa musela domáhať vydania tohto výťažku v súdnom konaní.“.

Na základe citovaného právneho názoru krajský súd ustálil, že základ pre výpočet odmeny sťažovateľky je tvorený sumou 2 576 641,80 Sk (príjmy získané zo speňaženia konkurznej   podstaty),   sumou   857   707   Sk   (príjmy   získané   inak   –   príjmy   z   úložiek finančných prostriedkov v bankách po odpočítaní dane z úrokov z týchto úložiek) a sumou 1 180 882 Sk (vymožený úrok z omeškania v dôsledku nevydania výťažku z prerušeného exekučného konania po odpočítaní dane z príjmov právnických osôb). Spolu tak základ pre výpočet odmeny predstavoval 4 615 231 Sk.

Krajský   súd   nepriznal   sťažovateľke   ani   uplatnenú   daň   z   pridanej   hodnoty z nevyplatenej   časti   odmeny.   Dôvodil   pritom,   že   ani   pred   novelizáciou   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré   ustanovenia   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   (ďalej   len   „vyhláška“),   účinnej od 1. júla 2005, nebolo možné, aby správca konkurznej podstaty uplatnil k vyúčtovanej odmene   daň   z   pridanej   hodnoty,   pretože „ani   predchádzajúce   znenie   vykonávacieho predpisu nemalo ustanovenie o tom, že by daň z pridanej hodnoty mala byť súčasťou tejto odmeny. Nešlo ani o pohľadávku proti podstate, nakoľko ide o budúcu pohľadávku, ktorá vznikne   štátu   voči   správcovi   potom,   ako   tomuto   bude   vyplatená   odmena   na   základe právoplatného   rozvrhového   uznesenia.   To   znamená,   že   ide   o   vzťah   mimo   konkurzného konania.“.

V   podanom   odvolaní   navrhla   sťažovateľka   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu zmeniť a priznať jej odmenu v sume 1 025 890 Sk. Argumentovala, že hoci „výťažok z exekútorom   speňaženého   dlžníkovho   majetku,   ktorý   nebol   vydaný   ku   dňu   vyhlásenia konkurzu oprávnenému, je zo zákona súčasťou podstaty“, treba „... prihliadať na to, či v konkrétnej situácii tento výťažok bol reálne do podstaty získaný a zaradený pri výkone funkcie správcu. Ďalej uviedla, že súd si pri posudzovaní jej odmeny neuvedomil fakt, že z pôvodne   zákonného   práva   sa   stala   sporná   pohľadávka,   ktorej   reálne   plnenie   bolo odmietané.   Čo   spôsobovalo   omeškanie   splatnosti,   aj   ohrozenie   vlastnej   istiny   výťažku a nárok bola nútená uplatňovať v súdnom konaní a následne úspešne vymáhať.“. Rovnako nesúhlasila s posúdením otázky dane z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene, keď uviedla, že „ak je zákonným platiteľom dane z pridanej hodnoty, potom konkurzná odmena   musí   byť   navýšená   o   takúto   daň   bez   ohľadu   na   to,   či   to   vykonávací   predpis upravuje, lebo to vyplýva z iného zákona, zo zákona o DPH“.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   uznesením   z   23.   mája   2006   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   6   Obo   142/2006   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   potvrdil.   Stotožnil   sa pritom v plnom rozsahu s právnymi závermi krajského súdu.

Na   základe   podnetu   sťažovateľky   napadol   uznesenie   krajského   súdu   vo   výroku o odmene sťažovateľky a uznesenie najvyššieho súdu v celom rozsahu generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním podľa štvrtej   hlavy   štvrtej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktoré bolo najvyššiemu súdu doručené 21. marca 2007.

V   mimoriadnom   dovolaní   generálny   prokurátor   tvrdil   porušenie   §   6   písm.   a) vyhlášky v znení účinnom od 13. decembra 1996, pretože podľa jeho názoru „do základu pre určenie... odmeny je potrebné započítať aj výťažky z prerušených exekučných konaní, nakoľko tieto síce neboli získané speňažením konkurznej podstaty, ale boli preukázateľne získané uplatnením nároku na súde pri výkone funkcie správkyne a nestali sa automaticky zo zákona súčasťou konkurznej podstaty aj napriek tomu, že to zákon stanovuje.

Ak by správkyňa nebola v danom prípade uplatnila tieto nároky cestou súdu, nebolo by ich preukázateľne možné použiť na uspokojenie veriteľov...“.

Vo vzťahu k problematike uplatnenej dane z pridanej hodnoty generálny prokurátor uviedol,   že   sťažovateľkina „odmena   ako   aj   hotové   výdavky   podliehali   dani   z   pridanej hodnoty na základe zákona a túto sumu musela ako platca dane z pridanej hodnoty štátu odviesť   a   to   aj   napriek   tomu,   že   konajúce   súdy   pri   rozhodovaní   o   odmene   jej   sumu rovnajúcu sa tejto dani nepriznali. Nepriznanie tejto súčasti odmeny nemá oporu v zákone, pričom konajúce súdy sa opierali vo svojom zdôvodnení iba o neexistujúce ustanovenie vo vyhláške a vôbec nezohľadnili ustanovenia zákona o DPH“.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením č. k. 1 M Obdo V 6/2007-583 z 26. októbra 2009 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

K otázke rozsahu základu pre výpočet odmeny správcu konkurznej podstaty najvyšší súd opierajúc sa o znenie § 6 písm. a) vyhlášky v znení účinnom od 13. decembra 1996 dôvodil, že „zdrojom prostriedkov, ktoré sú základom pre určenie odmeny, môže byť alebo speňaženie alebo iná činnosť správcu. V oboch prípadoch musí byť výsledkom činnosti správcu.   Pod   speňažením   treba   rozumieť   činnosť,   ktorá   vedie   k   premene   nepeňažného majetku úpadcu na všeobecný peňažný ekvivalent. Je nepochybné, že nehnuteľný majetok dlžníka   (neskoršieho   úpadcu)   bol   tiež   speňažený.   Stalo   sa   tak   v   rámci   exekúcie.   Tento majetok však speňažil exekútor pred vyhlásením konkurzu, nie správca. Majetok v čase vyhlásenia konkurzu existoval ako výťažok z predaja už v peňažnej forme. Takže jeho ďalšie speňažovanie už neprichádzalo do úvahy. Nemôže byť preto základom pre určenie odmeny podľa prvej časti § 6 písm. a/ vyhlášky.

Dovolací   súd   nesúhlasí   s   tvrdením   uvedeným   v   dovolaní,   že   výťažok   sa   nestal automaticky zo zákona súčasťou konkurznej podstaty napriek tomu, že to zákon stanovuje. Nehnuteľný   majetok,   ktorý   bol   predmetom   exekúcie   patril   úpadcovi.   V   deň   vyhlásenia konkurzu   už   nebol   majetkom   úpadcu,   keďže   už   bol   predaný,   preto   nemohol   patriť do podstaty (§ 6 ods. 2 ZKV). V čase vyhlásenia konkurzu existoval už len jeho surogát vo forme peňažného výťažku z predaja. Podľa § 14 ods. 1 písm. e/ ZKV výťažok z predaja, ktorý nebol do vyhlásenia konkurzu (do prerušenia exekúcie) vydaný oprávnenému, nie je majetkom   oprávneného   v   prospech   ktorého   sa   exekúcia   viedla.   Výťažok   sa   podľa výslovného znenia zákona stáva súčasťou podstaty... Suma predstavujúca výťažok z predaja nemôže   byť   zaradená   ani   do   druhej   časti   základu   pre   určenie   odmeny   správcu,   keďže nebola získaná činnosťou správcu. Žiada sa poznamenať, že podľa § 14 ods. 1 písm. e/ ZKV trovy   exekučného   konania,   ktoré   zahŕňajú   aj   odmenu   exekútora,   sú   pohľadávkou   proti podstate. Ak by výťažok z exekúcie bol aj základom pre určenie odmeny správcu, znamenalo by to, že táto časť podstaty by bola zaťažená odmenou za jej získanie dvakrát – odmenou exekútora i odmenou správcu podstaty.“.

Druhú dovolaciu námietku posúdil najvyšší súd taktiež ako nedôvodnú. Poukázal na iné svoje rozhodnutie v skutkovo i právne obdobnej kauze [rozhodnutie z 28 júna 2007 (v   odôvodnení   rozhodnutia   sa   nesprávne   uvádza   dátum   28.   jún   2006,   pozn.)   sp.   zn. 1 M Obdo   5/2006],   v   ktorom „dovolací   senát   dospel   k   záveru,   že   odmena   správcu konkurznej podstaty sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty“. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia „zvýšenie odmeny správcu o DPH nemá oporu ani v zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, pretože tento predpis predovšetkým definuje, ktoré plnenia sú zdaniteľné, a ktoré subjekty a akým spôsobom daň z pridanej hodnoty platia, určuje sadzby dane, atď., ale žiadnym spôsobom sa nedotýka výšky odmeny správcu konkurznej podstaty. Skutočnosť,   že správca konkurznej   podstaty   z   priznanej   odmeny   zaplatí   daň   z pridanej hodnoty, ešte neznamená, že táto odmena má byť zvýšená ešte aj o túto čiastku (t. j. o daň z pridanej   hodnoty).   Pre   takýto   postup   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   niet opory.“.

V tejto súvislosti najvyšší súd ďalej dôvodil, že „cieľom konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku, t. j. konkurznej podstaty (§ 2 ods. 2, § 6 ods. 1 ZKV). Z tejto konkurznej podstaty sa uskutočňuje aj priznanie a vyplatenie odmeny správcu, o čom rozhoduje konkurzný súd. Podľa § 31 ods. 6 písm. a/ ZKV v znení jeho noviel výdavky a odmena správcu predstavuje pohľadávku proti podstate. Výška tejto odmeny je vymedzená v § 6 písm. a/ vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení jej noviel, pričom len takto jasne a určito vymedzená výška odmeny predstavuje pohľadávku proti podstate. Súčasťou takto vymedzenej odmeny nemôžu byť žiadne iné zložky alebo plnenia, teda   súčasťou   tejto   odmeny   nemôže   byť   ani   daň   z   pridanej   hodnoty,   ktorú   je   povinný z priznanej odmeny zaplatiť správca podstaty. Táto daň jednoducho nie je podľa platného práva pohľadávkou proti podstate, a preto z tejto podstaty nemôže byť uspokojená. Opačný výklad by viedol k ukráteniu ostatných veriteľov pri ich uspokojovaní z podstaty, čím by došlo k poškodeniu ich práv.“.

Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   označila   napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   za   arbitrárne,   pričom   jeho   postoj k relevantným   právnym   otázkam   hodnotí   ako   nepresvedčivý   a   formálny.   Podľa sťažovateľky „súd bez toho, aby sa bol zaoberal konkrétnou činnosťou správcu a bližšie konštrukciou vykonávacieho predpisu týkajúceho sa odmeny správcu a konštrukciou dane z pridanej   hodnoty   ako   takou   rozhodol   len   izolovane   vytrhnutím   z   kontextu   o   týchto nárokoch len z hľadiska vykonávacieho predpisu upravujúceho odmenu správcu konkurznej podstaty a zákona o konkurze a vyrovnaní.“.

Vo vzťahu k problému určenia základu pre výpočet odmeny správcu konkurznej podstaty sťažovateľka s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní   uviedla,   že „peňažné   prostriedky   získané   ako   výťažok   z   prerušeného exekučného   konania   sú   súčasťou   podstaty   ako   reálne   plnenie   z   práva.   Treba   tu   však rozlišovať, či tieto prostriedky, ktoré exekútor vzhľadom na zákonnú dikciu po speňažení nevydal oprávnenému, ich bez ďalšieho vydal mne ako konkurznej správkyni alebo takýto výťažok,   ktorý   sa   objektívne   zo   zákona   stáva   súčasťou   podstaty   exekútorom   mne   ako správkyni reálne vydaný nebol a do podstaty boli získané finančné prostriedky až ďalšou mojou činnosťou vedenia právne zložitého a komplikovaného súdneho sporu.“.

Pri stanovovaní základu pre výpočet odmeny správcu   konkurznej podstaty   podľa sťažovateľky je potrebné „vychádzať zo skutočnosti, že exekútor odmietol dobrovoľne plniť z   dôvodu,   že   s   výťažkom   už   nedisponuje  ...   a   namiesto   predmetného   výťažku   som   ako správkyňa získala do podstaty finančné prostriedky až ďalšou mojou činnosťou pri výkone funkcie   správcu,   podľa   ust.   §   6   písm.   a)   vyhlášky   č.   493/1991   Zb.   účinnej   ku   dňu 19.07.2000, kedy som bola ustanovená do funkcie správcu konkurznej podstaty“. Najvyšší súd si pri posudzovaní základu pre odmenu sťažovateľky ako správcu konkurznej podstaty «neuvedomil fakt, že z pôvodne „zákonného práva“ sa stala „sporná pohľadávka“, ktorej reálne plnenie bolo odmietané, čo spôsobovalo omeškanie splatnosti aj ohrozenie vlastnej istiny výťažku. Za tohto stavu som bola ako správkyňa nútená nárok uplatňovať v súdnom konaní a následne úspešne vymáhať a teda výsledkom mojej činnosti sa dostali finančné prostriedky   do   podstaty.   Preto   treba   potom   tento   celý   postup   zabezpečenia   zákonného nároku v reálnej podobe, chápať podľa ust. § 6 písm. a) vyhl. č. 493/1991 Zb. ako takú činnosť,   ktorou   som   ako   správkyňa   získala   sumu   na   uspokojenie   veriteľov   pri   výkone funkcie správcu. V tejto súvislosti potom získané finančné prostriedky takýmto spôsobom musia byť kladené na roveň postupu (ide o ekvivalent) vymáhania inej pohľadávky patriacej do   podstaty.  ...   Čo   iné   ako   činnosť   smerujúca   k   získaniu   finančných   prostriedkov do podstaty, je vymoženie pohľadávky od exekútora, ktorú odmieta zaplatiť z dôvodu, že o finančné prostriedky prišiel krachom konkrétneho peňažného ústavu.... Ak by som ako správkyňa neiniciovala získania predmetnej pohľadávky pri výkone funkcie správcu, tak do konkurznej   podstaty   by   sa   nedostala   výrazná   peňažná   suma,   ktorá   by   slúžila na uspokojenie konkurzných veriteľov.... Odôvodnenie napadnutého uznesenia v tejto časti považujem   za   nedostatočné   a   nevystihujúce   takú   konkrétnu   činnosť,   ktorá   viedla k úspešnému získaniu finančných prostriedkov do podstaty úpadcu.».

V   prospech   svojho   názoru   na   oprávnenie   účtovať k   odmene   správcu   konkurznej podstaty i daň z pridanej hodnoty sťažovateľka argumentovala poukazom na ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“). Z týchto ustanovení podľa jej názoru jednoznačne vyplýva, že činnosť správcu konkurznej podstaty napĺňa znaky legálneho pojmu zdaniteľnej osoby   i   ekonomickej   činnosti.   Preto, „pokiaľ   dovolací   súd   konštatoval   všeobecne   len s poukazom na jednotlivé zákony a ustanovenia, že pre takýto postup v právnom poriadku opory   niet,   postupoval   povrchne   bez   primeranej   argumentácie   a   nezaoberal   sa argumentáciou vyhotoviteľa mimoriadneho dovolania a argumentáciou správcu konkurznej podstaty spracovanou v podnete a koniec koncov argumentáciou, ktorá bola v celom konaní prezentovaná. Všeobecnými odkazmi na zákon, vyhlášku a na to, že odmena správcu nie je porovnateľná s odmenou advokátov, s odmenou súdnych exekútorov, vykazuje taký stupeň povrchnosti,   ktorý   znamená   celkom   určite   nepresvedčivosť   a   tým   aj   nesprávnosť odôvodnenia tohto rozsudku.

... Ak povinnosť vyúčtovať DPH k odmene sa ekonomickú činnosť podľa ust. § 3 ods. 1 zákona o DPH je povinnosťou zákonnou, tak vykonávací predpis vyhl. č. 493/1991 Zb., od ktorého sa odvodzuje prax súdov nemôže mať relevantný význam. Je tomu tak preto, že podľa článku 59 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky Dane a poplatky možno ukladať zákonom   alebo   na   základe   zákona.   Ak   máme   osobitným   zákonom   lex   specialis   právnu úpravu   DPH   riešenú   komplexne,   potom   z   vyššie   uvedeného   ústavno-právneho   pohľadu argumentovať vykonávacím predpisom je neprimerané. Vyhláška ako norma nižšej právnej sily nemôže riešiť dane a teda ani daň z pridanej hodnoty a súd nesmel prihliadať k zneniu vyhlášky, lebo sa dostal týmto výkladom do kolízie s textom Ústavy. Tu nemožno hovoriť ani o ústavne nekonformnom výklade, ale o výklade kontra lege s Ústavou.

Takýto výklad je ďalej v rozpore aj s článkom 144 odsek 1 Ústavy...“.

Sťažovateľka   ďalej   dôvodila,   že   dovolací   súd „neskúmal   ukrátenie   mňa   ako správkyne pri nepriznaní odmeny s DPH vo vzťahu k jednostrannému nepriznaniu takéhoto práva, hoci s odmenou za výkon takejto ekonomickej činnosti je spojená povinnosť takúto daň odviesť. I z hľadiska posudzovania veci podľa prirodzeného práva v tomto vzťahu absentuje hlboko presvedčivé odôvodnenie, prečo správca konkurznej podstaty je v režime platenia DPH túto daň povinný odviesť a v režime vyúčtovania a získania odmeny podľa cenového   predpisu   k   odmene   si   nemôže   vyúčtovať   aj   DPH   len   preto,   že   konkrétny vykonávací   predpis   to   neupravuje.   Takáto   interpretácia   je   v   extrémnom   rozpore   s princípom spravodlivosti a ide o prejav hrubého formalizmu pri posudzovaní tohto vzťahu, čo by malo zakladať dotknutie na základnom práve vlastniť majetok a právo na ochranu takéhoto   majetku,  ...   V   odôvodnení   dovolacieho   súdu   nie   je   zmienka   o   tom,   prečo konštrukcia   celej   dane,   ako   ju   vyššie   rozvádzam,   nie   je   tým   postupom,   ktorý   takéto vyúčtovanie odmeny aj s DPH upravuje a umožňuje. Nerovnováha v odôvodnení práv a povinností sťažovateľky bez komplexného posudzovania platným právom, ktorý je súčasťou právneho poriadku tak, ako to robí dovolací súd, vyvoláva takú nespravodlivosť, ktorá nemôže byť pri nedostatku právnej úpravy vo vykonávacom predpise akceptovaná.“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 15. júla 2010 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V odpovedi doručenej ústavnému súdu 10. augusta 2010 predseda najvyššieho súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o predmetnej sťažnosti a túto navrhol zamietnuť,   pretože „zo   strany   Najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   a   dovolacieho v žiadnom   prípade   nešlo   o   svojvoľný,   či   neospravedlniteľný   alebo   neudržateľný   výklad príslušných   ustanovení   zákona“.   Predseda   najvyššieho   súdu   považuje   právne   závery najvyššieho súdu sa správne. Poukázal tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. júna 2007 (vo vyjadrení sa nesprávne uvádza dátum 28. jún 2006, pozn.) sp. zn. 1 M Obdo 5/2006, ktoré   bolo   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky.   Keďže   cieľom   uverejňovania   rozhodnutí najvyššieho súdu v uvedenej zbierke „je prispieť k predvídateľnosti rozhodovania súdov, aby mohli zainteresované subjekty odôvodnene očakávať, že súdy budú v rovnakých alebo obdobných   prípadoch   a   za   obdobných   okolností   aplikovať   právo   rovnako.   Je   preto prirodzené a správne keď dovolací senát v prejednávanej veci, pri nezmenenej právnej úprave a skutkovo prakticky rovnakej veci,   vychádzal z rovnakého výkladu zákona ako uverejnené   rozhodnutie.   Za   tejto   situácie   nie   je   dôvod   považovať   jeho   rozhodnutie za arbitrárne.“.

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 16. augusta 2010 právnemu zástupcovi   sťažovateľky   s   možnosťou   zaujať   k   nemu   stanovisko.   Stanovisko   bolo ústavnému   súdu   doručené   24.   augusta   2010.   V   ňom   sťažovateľka   vyjadrila   súhlas s upustením   od   ústneho   pojednávania   a   k   meritu   veci   uviedla,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   i   rozhodnutie,   na   ktoré   predseda   najvyššieho   súdu   poukázal, „úplne ignorujú   tie   skutočnosti,   že   v   posudzovanej   veci   došlo   k   arbitrárnemu   postupu,   keď rozhodnutie nebralo do úvahy rozpor s Ústavou Slovenskej republiky vo vzťahu k čl. 59 ods. 2...

Ďalším   argumentom   je   to,   že   takéto   odôvodnenie   odkazom   na   uverejnené rozhodnutie v Zbierke je potom len ďalším formálnym postupom na pôvodné arbitrárne rozhodnutie, keď toto v svojej podobe sa tiež dostalo do kolízie s textom Ústavy SR... ako aj do rozporu s článkom 144 ods. 1 Ústavy SR... Práve uvádzaná viazanosť zákonom vylučuje aj   viazanosť   na   vykonávací   predpis,   ktorý   ani   vo   svojej   dispozícii   nedáva   podklad   na úpravu a ukladanie daní. Toto by bolo možné len vtedy, keby buď špeciálny zákon o DPH sám upravoval tieto vzťahy alebo na jeho základe bol vydaný taký vykonávací predpis, ktorý by podobnú úpravu zaviedol. O takýto prípad však nešlo a potom aj formálne správny argumentácia odkazom na Zbierku sa stáva v týchto súvislostiach arbitrárnym postupom bez existencie bližších a konkrétnych dôvodov.

Ani inak zaužívané pravidlá, ktoré platia z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania v štruktúre   všeobecných   súdov   sa   však   nemôžu   dostať   pri   konkrétnom   posudzovaní porušenia základných práv zaručených ústavou SR do rozporu s nimi, lebo tento postup im nie   je   nadradený.   V   prejednávanej   veci   sa   tak   stalo,   a   preto   je   dôvodné   napriek argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aby ochrana zo strany Ústavného súdu SR bola poskytnutá.“.

V danej veci je potrebné tiež uviesť, že v obdobnej veci I. senát ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky   uznesením   č.   k. I.   ÚS 139/08-9 z 29.   apríla 2008 odmietol   ako zjavne neopodstatnenú. Na základe návrhu III. senátu ústavného súdu podľa § 6 zákona o ústavnom   súde   vo   veci   zjednotenia   odchylných   právnych   názorov   I.   a   III.   senátu ústavného súdu plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 z 19. januára 2011 prijalo zjednocujúce stanovisko s týmto znením: „Ak z právneho poriadku v zákonnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty výslovne (explicitne) vyplýva povinnosť správcu konkurznej   podstaty,   ktorý   je   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty,   k   vyúčtovanej   cene každej   poskytnutej   služby   uplatniť   daň   z   pridanej   hodnoty,   potom   súd   rozhodujúci o odmene   správcu   konkurznej   podstaty   je   mu   povinný   daň   z   pridanej   hodnoty v zodpovedajúcej   sume   priznať;   v   opačnom   prípade   je   takéto   rozhodnutie z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“

Podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu....

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti tvrdila porušenie označených základných práv na základe dvoch   námietok. Prvá   sa   týkala právnej   kvalifikácie výťažku z prerušeného exekučného konania vedeného súdnym exekútorom z hľadiska určenia základu pre odmenu správcu konkurznej podstaty. Druhá námietka potom smerovala k problému vyúčtovania dane z pridanej hodnoty k uplatnenej odmene správcu konkurznej podstaty.

Vzhľadom na charakter predostretých sťažnostných námietok ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecných   súdov   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov a skutkových   okolností   prejednávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky,   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému   uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Pritom   uvedené   nedostatky   musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho   však   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže   vyplývať   aj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných na prejednávaný   skutkový   prípad.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dôjde k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov (III. ÚS 346/09). Každý má totiž právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

1. Pre posúdenie prvej sťažnostnej námietky sa ústavný súd musel zaoberať ústavnou konformitou   interpretácie   relevantných   ustanovení   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní a vyhlášky najvyšším súdom ako súdom dovolacím.

Podľa § 14 ods. 1 písm. d) a e) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásenie konkurzu má tieto účinky:

d) súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené;

e) pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia   ani   vykonávať   exekúciu   na   majetok   patriaci   do   podstaty,   ani   nadobudnúť na ňom právo na oddelené uspokojenie (§ 28). Ak sa v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní prerušených podľa písmena d) speňažil dlžníkov majetok a výťažok nebol   vydaný   oprávnenému,   stáva   sa   súčasťou   podstaty.   Trovy   týchto   konaní   sú pohľadávkou proti podstate.

Podľa § 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd.

Podľa § 8 ods.   3 zákona o konkurze a vyrovnaní správca má nárok na náhradu výdavkov a na odmenu....

Podľa § 6 písm. a) vyhlášky účinného od 13. decembra 1996 základ pre určenie odmeny správcu konkurznej podstaty (ďalej len „konkurzná odmena“) tvorí suma, ktorá bola v konkurze získaná speňažením konkurznej podstaty, a suma určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu.

Ústavný súd v prvom rade považuje za dôležité podčiarknuť legálne vymedzený cieľ konkurzu, ktorým je dosiahnutie pomerného uspokojenia veriteľov z dlžníkovho majetku (§ 2   ods.   2   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní).   Realizácii   takto   určeného   cieľa   výrazne napomáha práve správca konkurznej podstaty, pretože vyhlásením konkurzu naň prechádza oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty [§ 14 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní].

Význam   právne   relevantnej   „spravovacej“   aktivity   správcu   konkurznej   podstaty regulovanej konkurznými predpismi vo väzbe na inštitút jeho odmeny už naznačil i samotný najvyšší súd, keď vo svojom rozsudku v inom konaní vedenom pod sp. zn. 1 M V Obdo 3/2005 použitím historického výkladu uviedol:

«Znenie   §   6   písm.   a)   vyhlášky   nie   je   dostatočne   jasné   a   určité   a   jednoznačnú odpoveď nedáva ani jeho prostý gramatický výklad a argument, že v poslednej časti vety nie je   použité   slovné   spojenie   „inou   činnosťou“   alebo   „výkonom   inej   funkcie“.   K výkladu významu   použitej   formulácie   a   ňou   sledovaného   cieľa   môže   prispieť   porovnanie   s   jej predchádzajúcim znením. Podľa pôvodného znenia § 6 písm. a) vyhlášky tvorila základ pre určenie odmeny len suma, ktorá bola v konkurze získaná speňažením konkurznej podstaty. Výnosy z majetku a z inej činnosti správcu na výšku odmeny nemali vplyv, čo bolo čiastočne kompenzované § 8 vyhlášky, podľa ktorého správcovi za vedenie sporov, účasť na výkone rozhodnutí a práce vykonané v správnom konaní patrila odmena až vo výške troch štvrtín z odmeny, ktorá by patrila advokátovi alebo komerčnému právnikovi. Znenie § 6 písm. a) vyhlášky bolo zmenené vyhláškou č. 358/1996 Z. z., ktorá predovšetkým dovtedy platnú degresívnu sadzbu odmeny nahradila jednotnou 10% sadzbou. K dovtedajšiemu zneniu § 6 písm.   a)   vyhlášky   bola   bez   úpravy   pôvodného   znenia   pripojená   časť   „a   suma   určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu“. Vyhláška zmenila aj § 8. Podľa jeho nového znenia už správcom nepatrila odmena za vedenie sporov, atď. Cieľom   uvedenej   zmeny   bolo   okrem   iného   aj   zohľadnenie   náročnosti   aj   iných činností,   ako   speňažovanie   majetku   podstaty   a   motivovanie   správcov   na   čo   najvyššej výnosnosti aj tejto činnosti tým, že okrem výnosov zo speňaženia výšku odmeny ovplyvňujú aj výnosy z inej činnosti.»

Ústavný súd sa stotožňuje s citovaným právnym názorom a považuje ho aj za ústavne konformný. Suma odmeny správcu konkurznej podstaty priznaná konkurzným súdom má byť priamo úmerná kvantite a kvalite odbornej starostlivosti, ktorú musel správca podstaty v priebehu konkurzu vynaložiť na to, aby pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov voči úpadcovi bolo maximalizované. Keďže pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov závisí od   objemu   majetku   tvoriaceho   konkurznú   podstatu,   za   odbornú   starostlivosť   správcu konkurznej   podstaty,   ktorá   má   nájsť   odraz   aj   v   sume   jeho   odmeny,   treba   bezpochyby považovať i vedenie súdnych sporov o majetok patriaci do podstaty.

Takýto spor sa podľa názoru ústavného súdu riešil aj v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 54 Cbi 30/01, v ktorom sťažovateľka žiadala vydanie sumy 3 853 893 Sk s príslušenstvom do konkurznej podstaty od súdneho exekútora. V tejto súvislosti nie je rozhodné, že podľa § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní sa sporný výťažok exekúcie   stal   vyhlásením   konkurzu   ex   lege   súčasťou   konkurznej   podstaty.   Podstatným faktom je, že povinnosť reálneho vydania tohto výťažku do konkurznej podstaty, ktoré má priamy   vplyv   na   objem   majetku   pripraveného   na   pomerné   uspokojenie   jednotlivých veriteľov, sa stala na základe skutkových tvrdení a právnych argumentov súdneho exekútora (vyhlásenie konkurzu na banku, v ktorej mal vedené účty, a postúpenie pohľadávky voči banke) spornou. Ak by za danej situácie sťažovateľka ako správca konkurznej podstaty úpadcu ostala procesne pasívnou, miera pomerného uspokojenia veriteľov by bola podstatne nižšia, než tomu   napokon   bolo v dôsledku   úspechu   sťažovateľky   v predmetnom   spore. Ústavný súd je toho názoru, že práve faktický (nie právny) stav konkurznej podstaty pred jej rozdelením veriteľom je za splnenia podmienky jeho získania činnosťou správcu konkurznej podstaty rozhodujúcim kritériom pre určenie sumy odmeny správcu konkurznej podstaty.

Opačný   prístup,   z   ktorého   vychádzal   aj   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   keď pre aplikáciu   §   6   písm.   a)   vyhlášky   za   rozhodujúci   považoval   formálno-právny   stav vzniknutý   aplikáciou   ustanovenia   § 14   ods.   1   písm.   e)   druhej   vety   zákona o konkurze a vyrovnaní na základe vyhlásenia konkurzu, a nie vynaloženú mieru odbornej starostlivosti sťažovateľky,   znamená,   že   ak   by   sťažovateľka   ako   správca   konkurznej   podstaty neiniciovala konanie o vydanie výťažku exekúcie do konkurznej podstaty, konkurzný súd by jej priznal nárok na zásadne rovnakú odmenu v porovnaní s odmenou, ktorá jej reálne bola priznaná potom, ako v súdnom konaní úspešne vymohla žalovanú sumu do konkurznej podstaty   (výnimku   tu   predstavuje   vplyv   úroku   z   omeškania   s   vydaním   výťažku z exekučného konania na sumu priznanej odmeny). Takýto výsledok považuje ústavný súd za výsledok formalistického prístupu pri interpretácii relevantných právnych noriem, ktorý je arbitrárny, zjavne neodôvodnený a v okolnostiach posudzovaného prípadu aj porušujúci sťažovateľkou označené základné práva.

Nemožno akceptovať ani argument najvyššieho súdu, že časť konkurznej podstaty tvorená vymoženým výťažkom exekučného konania by v prípade jeho zahrnutia do základu pre výpočet odmeny správcu konkurznej podstaty „bola zaťažená odmenou za jej získanie dvakrát – odmenou exekútora (trovy exekúcie sú pohľadávkou proti podstate) i odmenou správcu   podstaty“.   K   paradoxnému   a   ústavne   neprijateľnému   riešeniu   podľa   názoru ústavného   súdu   vedie   práve   názor   najvyššieho   súdu,   pretože   ak   by   sťažovateľka   ako správkyňa konkurznej podstaty nevymáhala spornú sumu výťažku exekučného konania, a tá by   tak   nebola   použitá   na   pomerné   uspokojenie   pohľadávok   veriteľov   úpadcu,   bola   by konkurzná podstata   aj tak   znížená o   trovy   exekučného konania, ktoré   však v   prospech maximalizácie pomerného uspokojenia veriteľov reálne nič neprinieslo.

Okrem toho, a to považuje ústavný súd v analyzovanej súvislosti za dôležitejšie, odmena exekútora (tvoriaca súčasť trov exekučného konania) odráža plnenie povinností súdneho exekútora v exekučnom konaní, kým odmena správcu konkurznej podstaty zas plnenie povinností správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní. Ide teda o nároky odlišných subjektov, aj keď sa dotýkajú toho istého majetku. Súdny exekútor bol odmenený za to, že majetok úpadcu (v čase exekúcie ešte povinného) čo najefektívnejšie speňažil, sťažovateľka   zas   mala   byť   odmenená   za   to,   že   počas   konkurzného   konania   svojou procesnou aktivitou dosiahla, že výťažok exekučného konania, ktorý súdny exekútor do konkurznej podstaty odmietal vydať, zabezpečila na účely pomerného uspokojenia veriteľov a prispela tak k dosiahnutiu cieľa konkurzu. Akceptácia právneho názoru najvyššieho súdu by v tomto prípade v konečnom dôsledku znamenala, že kým súdny exekútor uspokojí svoj nárok na odmenu tvoriacu súčasť trov exekučného konania z majetku tvoriaceho konkurznú podstatu,   hoci   po   vyhlásení   konkurzu   nesplnil   svoju   zákonnú   povinnosť   vydať   do konkurznej   podstaty   výťažok   speňaženia   majetku   úpadcu,   sťažovateľka   by   napriek vynaloženiu odbornej starostlivosti spočívajúcej v náprave stavu vzniknutého nezákonnou pasivitou súdneho exekútora bola ukrátená o časť odmeny správcu konkurznej podstaty odrážajúcej   takto   vynaloženú   odbornú   starostlivosť.   Takýto   záver   ako   výsledok   zjavne ústavne   nekonformného   výkladu   všeobecných   súdov   konajúcich   v   sťažovateľkinej   veci ústavný   súd   ako   orgán   kontroly   ústavnosti   nemôže   pripustiť.   Využijúc   preto   svoju právomoc podľa čl. 127 ústavy konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací neposkytol sťažovateľkinmu   právu   na   odmenu   správcu   konkurznej   podstaty   ochranu   v   kvalite vyžadovanej   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čo   vzhľadom   na   skutkové okolnosti prípadu malo za následok i porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1výroku tohto nálezu).

2.   Druhá   sťažovateľkina   námietka   sa   týkala   posúdenia   uplatneného   nároku na priznanie dane z pridanej hodnoty k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty. Najvyšší   súd   bol   toho   názoru,   že   správca   konkurznej   podstaty   pri   uplatnení   nároku na odmenu   nemá   nárok,   aby   mu   bola   priznaná   aj   daň   z   pridanej   hodnoty,   hoci,   ak   je platiteľom tejto dane, je nesporné, že ju musí odviesť na účet príslušného správcu dane.

Pri   posúdení   druhej   sťažnostnej   námietky   ústavný   súd   v   prvom   rade   považuje za dôležité ustáliť obdobie, ktoré bolo z pohľadu aplikácie relevantných právnych predpisov na sťažovateľkin prípad rozhodujúce. Túto otázku je nevyhnutné vyriešiť aj napriek tomu, že pri rozhodovaní o prvej námietke už ústavný súd používal pri označení relevantných ustanovení vyhlášky slovné spojenie „... účinnej od 13. decembra 1996“. Pri posudzovaní druhej námietky však prichádzajú do úvahy iné ustanovenia vyhlášky, a taktiež relevantná právna   úprava   dane   z   pridanej   hodnoty,   ktorá   v   dôsledku   vstupu   Slovenskej   republiky do Európskych   spoločenstiev   zaznamenala   zmeny   vyjadrené   v   novej   zákonnej   právnej úprave, hoci samotný systém (podstata) uplatňovania dane z pridanej hodnoty sa nezmenil.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 46-24 K 269/98-469 zo 7. apríla 2006, ktorým bola schválená konečná správa sťažovateľky, vyplýva, že krajský súd považoval za rozhodný právny stav účinný v čase konania prieskumného pojednávania v predmetnom konkurznom konaní, ktoré sa skončilo 5. decembra 2000 (strana 4 uznesenia).

Krajský   súd   tu   zrejme   vychádzal   z   intertemporálneho   ustanovenia   §   11c   ods.   3 vyhlášky, ktoré bolo do jej obsahu inkorporované jej novelou účinnou od 8. októbra 2001. Význam predmetného ustanovenia sa tak síce môže prejaviť pri rozhodovaní o otázkach riešených   spomenutou   novelou,   v   žiadnom   prípade   však   nemá   právnu   relevanciu   pre posudzovanie okamihu prípadného vzniku daňovej povinnosti k dani z pridanej hodnoty u správcu   konkurznej   podstaty.   Úprava   vzniku   daňovej   povinnosti   je   totiž   vyhradená zákonnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd je toho názoru, že prieskumné pojednávanie (§ 21 – § 25a zákona o konkurze a vyrovnaní) nemá právny význam z hľadiska vzniku daňovej povinnosti k dani z   pridanej   hodnoty   u   správcu   konkurznej   podstaty.   Je   to   dané   účelom   prieskumného pojednávania, ktorým je predbežné ustálenie rozsahu pohľadávok konkurzných veriteľov voči úpadcovi. Prieskumné pojednávanie preto nijakým spôsobom nedáva možnosť určiť rozsah   majetku   úpadcu   spôsobilého   na   pomerné   uspokojenie   konkurzných   veriteľov. Od tohto majetku sa totiž odvíja (aj keď s ním nie je identická) suma základu pre odmenu správcu konkurznej podstaty, a tým aj základu pre výpočet dane z pridanej hodnoty, ktorú je správca konkurznej podstaty ako platiteľ dane povinný odviesť do štátneho rozpočtu.

Pre vznik daňovej povinnosti správcu konkurznej podstaty, a tým aj pre ustálenie relevantnej   právnej   úpravy   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodujúce   speňaženie konkurznej   podstaty   vo   väzbe   na   právoplatné   rozhodnutie   konkurzného   súdu,   ktorým schváli konečnú správu o speňažení majetku tvoriaceho konkurznú podstatu. Až v tejto správe totiž správca konkurznej podstaty vyúčtuje svoju odmenu a výdavky (§ 29 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní) a súd následne autoritatívne určí jeho odmenu slúžiacu aj ako základ pre určenie dane z pridanej hodnoty.

Skutkové   pozadie   sťažovateľkinho   prípadu   tvorilo   predloženie   konečnej   správy a speňažovaní majetku z konkurznej podstaty krajskému súdu 6. decembra 2004 a uznesenie krajského   súdu   zo   7.   apríla   2006,   ktorým   bola   konečná   správa   schválená   a   odmena sťažovateľky   určená   a   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   20.   júna   2006.   Všetky   uvedené okolnosti teda nastali už v období, keď bola účinná nová právna úprava dane z pridanej hodnoty (od 1. mája 2004). Preto, ak sa najvyšší súd ako súd dovolací v odôvodnení svojho zamietavého   rozhodnutia   odvolával   na   právnu   úpravu   dane   z   pridanej   hodnoty   účinnú do 30. apríla 2004 („zvýšenie odmeny správcu o DPH nemá oporu ani v zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty,...“), ústavný súd konštatuje, že neaplikoval na posudzovaný skutkový   stav   relevantnú   právnu   úpravu.   Zároveň   však   ústavný   súd   dodáva,   že   tento nedostatok sám osebe by nebol spôsobilý privodiť sťažovateľke porušenie jej označených základných práv, a to z dôvodu, ktorý už ústavný súd naznačil, a to, že systém uplatňovania dane   z   pridanej   hodnoty   sa   účinnosťou   novej   právnej   úpravy   nijak   zásadne   nezmenil (výnimku predstavujú tzv. intrakomunitárne nadobudnutia a dodávky tovarov, čo   je ale pre posudzovaný prípad bezpredmetné). Na druhej strane ústavný súd považoval za dôležité zaoberať   sa   problémom   časovo   relevantnej   právnej   úpravy   na   rozsiahlejšom   priestore, pretože to má význam aj pre jeho ďalšiu argumentáciu pri posudzovaní druhej sťažnostnej námietky.

Na tomto mieste svojho odôvodnenia, pristupujúc k jadru vecného prerokovania druhej sťažovateľkinej námietky, ústavný súd nevyhnutne musí analyzovať podstatu dane (a následne aj dane z pridanej hodnoty) vo väzbe na jej ústavno-právny význam, pretože len tak možno jednoznačne rozhodnúť o ústavnej konformite interpretácie právnych noriem aplikovaných v sťažovateľkinom prípade najvyšším súdom.

Ukladanie daní je imanentnou súčasťou suverenity štátu (ide o suverenitu dovnútra), konkrétne   finančnej   suverenity.   Štát   ako   výlučný   nositeľ   niektorých   funkcií   slúžiacich dosahovaniu verejného záujmu musí mať možnosť reálne zabezpečiť pre plnenie týchto funkcií dostatok potrebných finančných zdrojov, ktoré sú v modernom demokratickom štáte vyznačujúcom   sa   rešpektovaním   vlastníckeho   práva   s   rovnakým   zákonným   obsahom a rešpektovaním princípov trhového hospodárstva získavané predovšetkým z titulu daní. Aj pri   ukladaní daní   však   štát   musí   dodržiavať katalóg základných   práv   a slobôd   tvoriaci integrálnu   súčasť   ústavných   poriadkov   demokratických   štátov   a   rešpektovať   podstatu právneho   štátu.   Uvedenej   požiadavke   v   podmienkach   Slovenskej   republiky   zodpovedá povinnosť ukladania daní výlučne zákonom alebo na základe zákona (čl. 59 ods. 2 ústavy), lebo len tak možno obmedziť základné práva a slobody (čl. 13 ústavy), ktoré sú uložením povinnosti platiť dane nepochybne veľmi špecifickým spôsobom dotknuté.

Ukladaním dane treba rozumieť nielen v predpísanej forme vykonané rozhodnutie o tom, že sa určitá daň bude vyberať, ale aj určenie jej základných konštrukčných prvkov (subjekt, predmet, základ a sadzba) a ďalších prvkov majúcich vplyv na spôsob postihnutia konkrétneho hmotného dobra zdanením. I tieto prvky musia byť do právneho poriadku zakotvené   na   báze   princípu   zákonnosti   ukladania   daní   a   pri   dodržaní   požiadavky obmedzenia   základných   práv   a   slobôd   zákonom   alebo na základe   zákona so   súčasným rešpektovaním podstaty a zmyslu základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 4 ústavy). Inými slovami,   aj   systém   uplatňovania   dane   (nielen   samotné   normatívne   rozhodnutie   o   jej vyberaní) musí disponovať oporou v ústave.

Podľa názoru ústavného súdu formulované názory na právnu podstatu daní vyjadrujú ich   ústavno-právnu   rovinu,   hoci   sú   dane   ukladané   zákonom   alebo   na   základe   zákona. Ak totiž   zákonodarca   ústavne   súladným   spôsobom   (teda   rešpektujúc   predovšetkým koncepciu   základných   práv a slobôd   a koncepciu   právneho štátu) všeobecne záväzným spôsobom   rozhodne   o   ukladaní   jednotlivej   dane,   potom   práve   súlad   daňového   zákona s ústavným poriadkom dáva tomuto daňovému nástroju ústavný význam. So zreteľom na to je potom povinnosťou orgánov aplikujúcich právo (orgánov daňovej správy, ale aj súdov) pri   ich   individuálnej rozhodovacej   činnosti   dôsledne vychádzať z podstaty   konkrétneho daňového nástroja a jednotlivé právne normy vykladať práve so zreteľom na podstatu dane, pričom   táto   povinnosť   je   zároveň   podľa   názoru   ústavného   súdu   identifikovateľná s povinnosťou   ústavne   konformného   výkladu   právnych   predpisov,   pretože   ak   aplikačný orgán   vykladá   zákonnú   právnu   úpravu   dane   spôsobom,   ktorý   nerešpektuje   jej   podstatu (systém jej uplatňovania), dostáva sa do rozporu s ústavne súladným spôsobom vyjadrenou vôľou daňového zákonodarcu nachádzajúcou svoj odraz v zákonne zakotvenom systéme uplatňovania dane.

Daň   z   pridanej   hodnoty   ako   súčasť   daňových   sústav   mnohých   štátov   sveta   je charakterizovaná   ako   všeobecná,   nepriama   a   spotrebná   daň.   Tieto   základné   črty   dane z pridanej hodnoty vyjadrujúce systém jej uplatňovania a nachádzajúce svoje zakotvenie i v právnej úprave musí do praktickej roviny preniesť aplikačná prax. Inak by daň z pridanej hodnoty   nebola   spôsobilá   postihnúť   daňovým   bremenom   predmet,   ktorý   sa   štát (zákonodarca) jej uložením zdaniť rozhodol.   Ústavná konformita interpretácie právnych noriem   regulujúcich   uplatňovanie   dane   z   pridanej   hodnoty   je   tak   daná   dôsledným rešpektovaním vymedzených charakteristických znakov tejto dane orgánmi aplikácie práva.

Pre   účely   rozhodnutia   o   predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť na charakteristiku dane z pridanej hodnoty ako dane všeobecnej a spotrebnej.

Všeobecnosť   (univerzalita)   dane   z   pridanej   hodnoty   znamená,   že   jej   podlieha zásadne spotreba všetkých dodávaných tovarov a poskytovaných služieb. Touto črtou sa daň z pridanej hodnoty líši od iných (tzv. selektívnych) spotrebných daní, ktoré postihujú len spotrebu vybraných druhov tovarov (lieh, víno, tabakové výrobky a podobne). Prirodzene, právna úprava dane z pridanej hodnoty pozná individuálne výnimky z jej uvalenia, ktoré však zákon o dani z pridanej hodnoty explicitne formuluje (napríklad prípady oslobodenia od dane).

Všeobecnosť dane z pridanej hodnoty v zákonnej podobe vyplýva zo vzájomného vzťahu ustanovenia   § 2 ods.   1 zákona o dani z pridanej   hodnoty a ustanovení legálne a účelovo definujúcich pojmy tovar a služba.

Podľa   §   2   ods.   1   zákona   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení   účinnom   v   čase predloženia   sťažovateľkinho   návrhu   na   schválenie   konečnej   správy   (ďalej   len „v rozhodnom období“) predmetom dane je

...

b)   poskytnutie   služby   (ďalej   len   „dodanie   služby“)   za   protihodnotu   v   tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou,

...

Podľa § 9 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty účinného v rozhodnom období dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane

a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu,

b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,

c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,

d)   služby   dodanej   na   základe   poverenia   alebo   rozhodnutia   vydaného   štátnym orgánom alebo na základe zákona.

Citované ustanovenia zakotvujú univerzalitu dane z pridanej hodnoty šírkou svojej formulácie („... hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince...“... „... dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru...“). Zákonodarca uvedené formulácie použil práve na dosiahnutie cieľa, ktorým   je   zdanenie   spotreby   zásadne   všetkých   dodávaných   tovarov   a   poskytovaných služieb. Pritom žiadna z právnych noriem obsiahnutých v zákone o dani z pridanej hodnoty nevyníma   explicitne   činnosť   správcu   konkurznej   podstaty   spod   režimu   tejto   dane. Už v tomto   svetle   sa   ústavný   súd   nemôže   stotožniť   s   celkom   opačnou   interpretáciou najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho,   podľa   ktorej   právna   úprava   dane   z   pridanej hodnoty účinná do 30. apríla 2004 (tá sa v otázke všeobecnosti dane z pridanej hodnoty nijak nelíšila od súčasnej právnej úpravy) sa „žiadnym spôsobom... nedotýka výšky odmeny správcu   konkurznej   podstaty.   Skutočnosť,   že   správca   konkurznej   podstaty   z   priznanej odmeny zaplatí daň z pridanej hodnoty, ešte neznamená, že táto odmena má byť zvýšená ešte aj túto čiastku... Pre takýto postup v právnom poriadku Slovenskej republiky niet opory.“. Takýto právny názor je v rozpore so širokou legálnou definíciou dodania služby podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, a tým i so všeobecnosťou (univerzalitou) dane z pridanej hodnoty. Najvyšší súd sa ním odchýlil od vôle zákonodarcu ústavne súladným spôsobom   normovanej   v   zákone   o   dani   z   pridanej   hodnoty.   Tak   sa   dostal   do   rozporu i s požiadavkou   ústavne   konformného   výkladu   ustanovení   zákona   o   dani   z   pridanej hodnoty.

Ďalšou   vlastnosťou   dane   z   pridanej   hodnoty,   ktorá   v   sťažovateľkinom   prípade zohráva významnú úlohu, je jej spotrebný charakter. Znamená, že daň z pridanej hodnoty svojím   bremenom   zaťažuje   spotrebu   tovarov   a   služieb.   Materiálnym   predmetom   dane z pridanej hodnoty je tak spotreba. Platí to, aj keď formálne zákon o dani z pridanej hodnoty vymedzuje jej predmet ako zdaniteľné obchody taxatívne uvedené § 2 ods. 1. Vysvetlením tejto zdanlivej disproporcie je skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty ako daň nepriama sa len z dôvodov techniky zdaňovania viaže na právne vymedzené aktivity podnikateľských subjektov   (dodanie   tovaru,   poskytnutie   služby).   Pod   technikou   zdaňovania   tu   treba rozumieť jav, keď spotrebiteľ neodvádza daň z pridanej hodnoty zaplatenú s cenou tovaru alebo služby do štátneho rozpočtu priamo, ale cenu i daň zaplatí predávajúcemu, ktorému potom ako platiteľovi dane zákon o dani z pridanej hodnoty ukladá povinnosť daň vybranú od spotrebiteľa odviesť do štátneho rozpočtu (§ 69 zákona o dani z pridanej hodnoty).

Spotrebný   charakter   dane   z   pridanej   hodnoty   presúva   bremeno   tejto   dane na spotrebiteľa tovarov a služieb. Vyplýva to z dvoch faktorov majúcich oporu v právnej úprave. Prvým je skutočnosť, že platiteľ dane (subjekt dodávajúci tovar alebo poskytujúci službu) je pri realizácii zdaniteľného obchodu povinný vystaviť faktúru (§ 71 ods. zákona o dani z pridanej hodnoty), ktorej povinnou obsahovou náležitosťou je osobitné uvedenie ceny bez dane [§ 71 ods. 2 písm. g) zákona o dani z pridanej hodnoty] a výšky dane, ktorá sa má zaplatiť [§ 71 ods. 2 písm. i) zákona o dani z pridanej hodnoty]. Druhým faktorom je právo platiteľa dane odpočítať od dane uplatnenej a vybratej od svojho odberateľa daň, ktorú   platiteľ   dane   musel   zaplatiť   spolu   s   cenami   dodávok   tovarov   a   služieb   svojim dodávateľom na základe nimi vystavených faktúr (§ 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty). Skutočná suma dane, ktorú potom platiteľ dane je povinný odviesť do štátneho rozpočtu (vlastná daňová povinnosť), tvorí podľa § 78 ods. 1 a 2 zákona o dani z pridanej hodnoty len rozdiel medzi daňou vyfaktúrovanou a inkasovanou platiteľom dane (tzv. daň na výstupe) a daňou uplatnenou voči platiteľovi dane jeho dodávateľmi (tzv. daň na vstupe).Keďže daň z pridanej hodnoty sa vyberá na každom stupni výrobného procesu (je to daň viacstupňová), u každého platiteľa dane, ktorý predstavuje článok výrobného reťazca, sa   systémom   odpočítania   dane   zabezpečí   presun   daňového   bremena   na   ďalší   článok výrobného procesu. Takto sa potom daňové bremeno presúva aj na konečného spotrebiteľa, ktorý   s   cenou   nadobudnutého   tovaru   alebo   prijatej   služby   musí   na   základe   vystavenej faktúry zaplatiť predávajúcemu aj daň z pridanej hodnoty. Konečný spotrebiteľ, keďže tovar ani službu ďalej podnikateľsky nerealizuje (a teda voči žiadnemu subjektu daň z pridanej hodnoty neuplatní), už nemá od čoho odpočítať daň zaplatenú s cenami nadobudnutých tovarov a služieb, a tak sa stáva definitívnym nositeľom daňového bremena, hoci odvod dane   do   štátneho   rozpočtu   postupne   v   priebehu   celého   výrobného   procesu   technicky zabezpečovali platitelia dane.

Analyzovaný   spotrebný   charakter   dane   z   pridanej   hodnoty   najvyšší   súd   ako   súd dovolací svojimi právnymi závermi nerešpektoval. Ak totiž krajský súd uznesením, ktorým schvaľoval   konečnú   správu   o   speňažovaní   majetku   tvoriaceho   konkurznú   podstatu, nepriznal sťažovateľke ako správcovi konkurznej podstaty nárok na daň z pridanej hodnoty, docielil stav, keď vďaka následnej realizácii povinnosti sťažovateľky ako platiteľa dane zaplatiť daň z pridanej hodnoty do štátneho rozpočtu bolo daňové bremeno uvalené práve na ňu. Pritom   z   hľadiska   terminológie   zákona o dani z pridanej   hodnoty   je zrejmé,   že činnosť správcu konkurznej podstaty, ktorá je regulovaná zákonom o konkurze a vyrovnaní, má   charakter   poskytovania   služby.   Správca   konkurznej   podstaty   nie   je   spotrebiteľom služieb, ktoré sám poskytuje plnením úloh vyplývajúcich mu z konkurzných predpisov. Spotrebiteľmi sú tie subjekty, v prospech   ktorých tieto svoje úlohy správca konkurznej podstaty plní (konkurzní veritelia a úpadca). Preto je v rozpore so zákonne zakotveným systémom uplatňovania dane z pridanej hodnoty (jej spotrebný charakter) právny názor vedúci   k   rozhodnutiu,   ktorým   sa   bez   opory   v   zákonnom   texte   neprizná   nárok   na   daň z pridanej hodnoty subjektu realizujúcemu zdaniteľné obchody, ktorý nie je spotrebiteľom.

Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého suma odmeny správcu konkurznej podstaty „vymedzená v § 6 písm. a/ vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení jej noviel, pričom len takto jasne a určito vymedzená výška odmeny predstavuje pohľadávku proti podstate. Súčasťou takto vymedzenej odmeny nemôžu byť žiadne iné zložky alebo plnenia, teda súčasťou tejto odmeny   nemôže   byť   ani   daň   z pridanej   hodnoty,   ktorú   je   povinný   z priznanej   odmeny zaplatiť správca podstaty“ je z hľadiska právnej úpravy zákona o dani z pridanej hodnoty irelevantný.

S najvyšším súdom v podstate možno súhlasiť v tom, že súčasťou odmeny skutočne nemôže byť daň z pridanej hodnoty. Dôvodom však nie je právna úprava vyhlášky účinná v rozhodnom   období,   ale   týmto   dôvodom   je   ustanovenie   §   22   ods.   1   zákona   o   dani z pridanej hodnoty. Podľa tohto ustanovenia základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Použité slovné spojenie „zníženú o daň“ má za cieľ jednoznačne zakotviť, že základom dane z pridanej hodnoty nikdy   nemôže   byť   cena   vrátane   dane.   Ak   by   súčasťou   ceny   dodaného   tovaru   alebo poskytnutej služby bola aj daň z pridanej hodnoty, pri výpočte dane by sa platila daň z dane, tak   by   dochádzalo   k   neprípustnému   tzv.   nabaľovaniu   dane   a   daň   by   sa   neplatila   iba z pridanej hodnoty. Súčasťou odmeny správcu konkurznej podstaty tak skutočne nemôže byť daň z pridanej hodnoty. Avšak z hľadiska zákona o dani z pridanej hodnoty odmena správcu   konkurznej   podstaty   predstavuje   protihodnotu   za   služby   poskytnuté   správcom konkurznej podstaty, preto tvorí základ dane. A vzhľadom na to, že po získaní tejto odmeny je   správca   konkurznej   podstaty   ako   platiteľ   dane   povinný   daň   z   tejto   odmeny   odviesť na účet príslušného správcu dane, je konkurzný súd povinný správcovi konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznať k vyúčtovanej odmene aj uplatnenú daň z pridanej hodnoty. V prípade opačného postupu konajúci súd stavia správcu konkurznej podstaty do pozície spotrebiteľa vlastných služieb, čo   je v rozpore s realitou, a hlavne v rozpore so spotrebným charakterom dane z pridanej hodnoty. Rovnako tak nepriznaním uplatnenej dane z pridanej hodnoty k odmene správcu konkurznej podstaty konkurzný súd znevýhodňuje správcu konkurznej podstaty ako platiteľa dane voči ostatným platiteľom, ktorí voči konečnému spotrebiteľovi vyfakturujú cenu a daň z pridanej hodnoty, a tieto sumy reálne do svojej dispozičnej sféry aj príjmu. Na základe toho potom nie sú zaťažení daňovým bremenom tak, ako správca konkurznej podstaty.

Ústavný   súd   v   kontexte   formulovaného   odôvodnenia,   i   keď   nad   jeho   rámec, no zároveň   v   záujme   dosiahnutia   jeho   presvedčivosti   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde v spojení s § 157 ods. 2 OSP), považuje za potrebné naznačiť aj širší záber problematiky postavenia   správcu   konkurznej   podstaty   v   právnej   úprave   dane   z   pridanej   hodnoty. V právnej teórii i v aplikačnej praxi nie sú jednoznačne vyprofilované názory na otázku, či správca konkurznej podstaty je zdaniteľnou osobou ako ju legálne definuje § 3 zákon o dani z pridanej hodnoty. Poukazuje sa predovšetkým na problém sústavnosti činnosti správcu konkurznej   podstaty   (napr.   Jakubčo,   J.:   Správca   konkurznej   podstaty   a   jeho   odmena v konkurznom konaní. In: Obchodné právo, č. 11/2005, s. 61), ale aj na vzťah správcu konkurznej   podstaty   ku   konkurznému   súdu   a   v   tej   súvislosti   na   problém   nezávislosti činnosti správcu konkurznej podstaty, resp. jeho postavenie osobitného verejnoprávneho orgánu (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júna 2002 vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 36/01, N 80/26 SbNU 317).

V naznačených širších súvislostiach však hodno poukázať aj na stav právnej úpravy vo viacerých štátoch.

Insolvenčný poriadok v Rakúsku (Bundesgesetz über das Insolvenzverfahren RGBl. Nr. 337/1914) v znení poslednej novelizácie vykonanej zákonom o zmene insolvenčného práva (Insolvenzrechtsänderungsgesetz 2010, BGBl. I Nr. 29/2010) v § 82 ods. 1 výslovne zakotvuje, že insolvenčný správca má nárok na odmenu s pripočítaním dane z pridanej hodnoty, ako aj na náhradu hotových výdavkov. Pritom podľa § 84 ods. 1 tohto zákona insolvenčný súd má dohliadať na činnosť insolvenčného správcu. Môže mu dávať písomné i ústne pokyny, vyžadovať od neho správy a vysvetlenia. Môže nahliadať do účtovnej a inej písomnej dokumentácie.

V   Spolkovej   republike   Nemecko   Insolvenčný   poriadok   [Insolvenzordnung   vom 5. Oktober   1994   (BGBl.   I   S.   2866)]   naposledy   novelizovaný zákonom   z 29.   júla 2009 (BGBl.   I   S.   2355)   zakotvuje   v   §   63   ods.   1   nárok   insolvenčného   správcu   na   odmenu za správu   a   na   náhradu   primeraných   výdavkov.   Výška   odmeny   sa   má   vypočítať   podľa hodnoty   insolvenčnej   masy   v   čase   ukončenia   insolvenčného   konania.   Pritom prostredníctvom   výnimiek   z   pravidla   výpočtu   odmeny   sa   má   vziať   do   úvahy   rozsah   a náročnosť   správy.   Zároveň   §   65   Insolvenčného   poriadku   splnomocňuje   Spolkové ministerstvo   spravodlivosti   na   podrobnejšiu   úpravu   odmeny   a   náhrady   výdavkov insolvenčného správcu.

Na základe splnomocnenia Spolkové ministerstvo spravodlivosti vydalo insolvenčno-právne   nariadenie   o   odmeňovaní   [Insolvenzrechtliche   Vergütungsverordnung   vom 19. August 1998 (BGBl. I S. 2205)], ktoré v § 7 zakotvuje, že k odmene a k náhrade výdavkov sa určí suma vo výške dane z pridanej hodnoty, ktorú je insolvenčný správca povinný zaplatiť.

K   uvedenému   je   potrebné   dodať,   že   insolvenčný   správca   v   Spolkovej   republike Nemecko podlieha podľa § 58 Insolvenčného poriadku dozoru insolvenčného súdu, ktorý je od neho oprávnený kedykoľvek vyžadovať jednotlivé informácie alebo správu o vecnom stave a o správe.

Rovnako tak v Českej republike ustanovenie § 38 ods. 1 zákona č. 182/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon) naposledy novelizovaného zákonom č.   285/2009   Sb.   ustanovuje,   že   insolvenčný   správca   má   právo   na   odmenu   a   náhradu hotových   výdavkov.   V   prípade   konkurzu   sa   výška   odmeny   určí   z   výťažku   speňaženia určeného   na   rozdelenie   medzi   veriteľov.   Ak   je   insolvenčný   správca   platiteľom   dane z pridanej   hodnoty,   patrí   mu   k   odmene   a   k   náhrade   hotových   výdavkov   čiastka zodpovedajúca tejto dani, ktorú je insolvenčný správca povinný z odmeny a z náhrady hotových   výdavkov   odviesť   podľa   osobitného   predpisu.   Zároveň   z   ustanovenia   §   32 insolvenčného zákona regulujúceho zbavenie funkcie insolvenčného správcu vyplýva, že povinnosti môže insolvenčnému správcovi ukladať aj súd.

V podmienkach Slovenskej republiky vývoj právnej úpravy smeroval doteraz práve opačným smerom, keď novelizáciou vyhlášky vykonanou s účinnosťou od 1. júla 2005 bola v § 7 ods. 3 explicitne zakotvená nemožnosť „zvýšiť“ konkurznú odmenu o daň z pridanej hodnoty, ak je správca konkurznej podstaty platiteľom dane z pridanej hodnoty. Rovnaké ustanovenie obsahoval aj vykonávací právny predpis k v súčasnosti účinnej zákonnej úprave konkurzu,   a   to   v   §   10   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“) v znení účinnom od 1. januára 2006.

Z   hľadiska   prejednávanej veci   a právnej argumentácie   v   tomto odôvodnení však došlo medzičasom v tomto smere k významnému obratu, pretože s účinnosťou od 1. júla 2010 bola   vyhláška č. 665/2005 Z. z. v § 10 novelizovaná tak, že sa slovo „nezvyšuje“ nahradilo slovom „zvyšuje“, čiže v súčasnosti platná právna úprava ústrednej otázky v tejto časti rozhodnutia je presne v intenciách názoru ústavného súdu, ktorú v tomto rozhodnutí a odôvodnení prezentuje.

Pre rozhodnutie ústavného súdu o predloženej sťažnosti však vzhľadom na skutkové a   hlavne   časové   pozadie   prejednávanej   kauzy   naznačené   vývojové   trendy   nie   sú rozhodujúce. Povinnosťou ústavného súdu bolo vo svetle sťažnostných námietok posúdiť ústavnú   konformitu   interpretácie   relevantných   ustanovení   právnych   predpisov,   ktoré v časových reláciách sťažovateľkinho prípadu boli alebo mali byť aplikované najvyšším súdom. Pritom však ústavný súd nemohol opomenúť aj aplikačnú prax slovenskej daňovej správy, ktorá správcu konkurznej podstaty považuje za zdaniteľnú osobu na účely dane z pridanej hodnoty a jeho činnosť posudzuje ako ekonomickú činnosť podľa § 3 zákona o dani   z   pridanej   hodnoty.   (V   tejto   súvislosti   stojí   za   zmienku,   že   riešenie   danej problematiky by mohlo spočívať aj v takom výklade § 3 ods. 3 zákona o dani z pridanej hodnoty, že činnosť správcu sa nepovažuje za nezávislé vykonávanie ekonomickej činnosti, teda že sa v tomto postavení nepovažuje za zdaniteľnú osobu, avšak táto otázka nie je predmetom tohto konania.)

Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   výklad   najvyššieho   súdu   sa   dostal do priameho   rozporu   so   systémom   uplatňovania   dane   z   pridanej   hodnoty   zakotveným v zákone   o   dani   z   pridanej   hodnoty,   čo   malo   za   následok,   že   sťažovateľkinmu   právu na priznanie   dane   z   pridanej   hodnoty   k   uplatnenej   odmene   nebola   poskytnutá   ochrana v kvalite vyžadovanej čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. To   vedie   i   k   vysloveniu   porušenia   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie, pretože ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už rozhodol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd vyhovel aj návrhu sťažovateľky na vyslovenie porušenia jej základného práva   vlastniť   majetok,   pretože   ústavný   súd   už   judikoval,   že   slovné   spojenie   „právo na ochranu“,   ktoré   je   použité   aj   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   a   nasledujúcich   ústavy   (I.   ÚS   23/01, III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

V sťažnostnom petite navrhla sťažovateľka ústavnému súdu vysloviť aj porušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Použité slovné spojenie „v spojení“ nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, či   sťažovateľka navrhuje ústavnému   súdu   vysloviť   v   dôsledku   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   aj porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy, alebo takouto formuláciou sťažovateľka skôr mala za cieľ iba   argumentovať,   že   k   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   došlo nerešpektovaním príkazu viazanosti zákonom zo strany najvyššieho súdu v prospech jeho viazanosti podzákonným právnym predpisom (vyhláška). Ústavný súd tu zásadne vychádzal z už judikovaného právneho názoru, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré vytvárajú síce právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd   oprávnený   rozhodovať   v   iných   druhoch   konania   pred   ústavným   súdom   (uznesenie z 26. novembra   2003   o   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   veci   II.   ÚS   234/03). Článok 144 ods. 1 ústavy neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nepristúpil k vysloveniu porušenia tohto ustanovenia ústavy, aj keď je zjavné, že najvyšší súd v sťažovateľkinej kauze vychádzal z doslovného znenia vyhlášky a nebral   do   úvahy   právne   normy   zákona   o   dani   z   pridanej   hodnoty,   v   dôsledku   čoho rozhodoval súc viazaný ustanoveniami podzákonného predpisu, ktorý navyše nemá povahu právneho predpisu vykonávajúceho zákon o dani z pridanej hodnoty.

3. Pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru o dôvodnosti   oboch   sťažnostných   námietok.   Z   tohto   dôvodu   konštatujúc   porušenie sťažovateľkiných   základných   práv   vlastniť   majetok   a   na   súdnu   ochranu   i   jej   práva na spravodlivé súdne konanie využil svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V   ďalšom   konaní   najvyššieho   súdu   bude   jeho   úlohou   opätovne   prerokovať sťažovateľkou   uplatnený   nárok   na   odmenu   správcu   konkurznej   podstaty.   Bude   pritom viazaný   právnym   názorom   o   ústavnej   konformite   výkladu,   podľa   ktorého   výťažok exekučného konania nevyplatený oprávnenému pred vyhlásením konkurzu, ktorého vydanie do konkurznej podstaty sa po vyhlásení konkurzu stane sporným, a správca konkurznej podstaty jeho vydanie úspešne uplatní v súdnom konaní proti súdnemu exekútorovi, musí tvoriť súčasť základu pre výpočet odmeny správcu konkurznej podstaty tak, ako to malo na mysli ustanovenie § 6 písm. a) vyhlášky v znení účinnom od 13. decembra 1996 („suma určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu“).

Ďalej   bude   najvyšší   súd   povinný   posúdiť   otázku   dane   z   pridanej   hodnoty sťažovateľkou uplatnenej k odmene vyúčtovanej podľa § 29 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní vo svetle právnych názorov formulovaných ústavným súdom v bode 2 tejto časti   odôvodnenia   nálezu,   a   tým   dôsledne   rešpektovať   zákonom   zakotvený   systém uplatňovania   dane   z   pridanej   hodnoty   ako   dane   všeobecnej   a   spotrebnej   tak,   aby sťažovateľkino postavenie v právnej úprave uvedenej dane zodpovedalo právnej pozícii platiteľa dane, ktorého povinnosťou je uplatnenú daň z pridanej hodnoty výlučne odviesť do štátneho rozpočtu bez toho, že by sa stal materiálnym nositeľom bremena tejto dane.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 303,30 €, pričom takto vyčíslené trovy bližšie nekonkretizovala.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   tak   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška o odmenách advokátov“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010. Základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov predstavuje 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky o odmenách advokátov, t. j. zo sumy 721,38 € za úkony v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010 odmenu v sume 120,23 € a k tomu režijný paušál v sume 7,21 €.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľke nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia,   písomné   podanie   –   sťažnosť).   Vyjadrenie   právneho   zástupcu   sťažovateľky doručené ústavnému súdu 24. augusta 2010 hodnotí ústavný súd ako neprinášajúce žiadne nové skutočnosti či právne názory, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie ústavného súdu, preto   celková   suma   priznaných   trov   konania   je   254,88   €.   Keďže   právny   zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa celková odmena 254,88 € o 19 %, t. j. o 48,43 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú preto celkovú sumu 303,31 €, a keďže sťažovateľka navrhla ústavnému súdu priznať jej sumu 303,30 €, ústavný súd tomuto jej návrhu vyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2011