znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 243/09-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   G.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   2   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   G.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Ako   splnomocnený   právny   zástupca   Sťažovateľa,   týmto   podávam   v   zákonom stanovenej   lehote   sťažnosť   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   proti   porušeniu základných práv a slobôd v zmysle ust. čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Sťažnosť“). Sťažovateľ   bol   účastníkom   súdneho   konania,   v   ktorom   došlo   k   porušeniu ust. čl. 46 ods. 1, ods. 4 a ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení Protokolu č. 11 (ďalej len „Európsky dohovor o ľudských právach“), ako aj ust. čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „Listina základných práv   a slobôd“). Porušovateľom   základných   práv   Sťažovateľa   je   najvyšší   súdny   orgán Slovenskej republiky.

K   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   došlo   v   dovolacom   konaní   pred Porušovateľom sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 vedenom vo veci Sťažovateľa voči povinnému – D., B.,   (ďalej   len „Povinný“) o   vymoženie   16.750,94   €   s príslušenstvom   titulom nezaplateného   poistného   na   zdravotnom   poistení   a   zákonného   poplatku   z   omeškania. Porušovateľ v tomto konaní rozhodoval o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   proti   Uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava III   sp.   zn. 49 Er 1255/2007-68 zo dňa 26. 11. 2007. K porušeniu základného práva Sťažovateľa na súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako aj   jednej zo základných zásad právneho štátu – zákonnej limitácie právomoci orgánov štátnej moci (zásady, že tieto orgány sú oprávnené konať len v rozsahu zákonom explicitne zverených kompetencií) došlo   prijatím   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 M Cdo   20/2008   zo   dňa   22.   04.   2009,   právoplatného   dňa   04.   05.   2009 (ďalej   len „Uznesenie“). Porušovateľ   Uznesením   zrušil   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   III sp. zn.   49   Er   1255/2007-68   zo   dňa   26.   11.   2007 a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľ má za to, že Porušovateľ rozhodoval Uznesením vo veci, v ktorej zákon zveroval rozhodovaciu   právomoc   inému   orgánu.   Sťažnosť   proti   porušovaniu   základných   práv a slobôd teda odôvodňujeme nasledovnými skutočnosťami:

- keďže Porušovateľ rozhodoval nad rámec svojej zákonnej právomoci, v konaní vedenom pred Porušovateľom došlo k takému závažnému pochybeniu, že tým bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, garantované ust. čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

-   uvedeným   konaním   Porušovateľa   bolo   zároveň   porušené   právo   Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach,

- Porušovateľ konal tiež v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže rozhodoval vo veci, v ktorej mu toto oprávnenie zákon nepriznával, resp. za taxatívne vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému orgánu. Uvedeným postupom porušil dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu, že „štátne orgány môžu konať jedine to, čo im ukladá zákon“, ako aj zásadu „právnej istoty“ Sťažovateľa. (...) Dovoľujeme   si   poukázať na skutočnosť, že v   prípade   Sťažovateľa   rozhodoval Porušovateľ o veci, ktorá patrila do oblasti verejnej správy, resp. za taxatívne stanovených zákonných podmienok do preskúmavacej pôsobnosti krajských súdov, ako vyplýva z nižšie citovaných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o   zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“), zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v príslušnom   znení   (ďalej   len „Správny   poriadok“), ako   aj   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze a vyrovnaní, v príslušnom znení (ďalej len „Zákon o konkurze“).

Postupom   Porušovateľa,   ktorý   prijatím   Uznesenia   rozhodoval   nad   rámec kompetencií, ktoré mu zverujú zákony a Ústava Slovenskej republiky, došlo k porušeniu základného   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   ako   aj   jeho   práva na spravodlivý   súdny   proces.   Porušovateľ   by   bol   oprávnený   jedine   na   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutí,   ktoré   vydali   správne   orgány   v   rámci   správneho   konania,   avšak aj v tomto   prípade   by   bola   vecná   príslušnosť   Porušovateľa   limitovaná   zákonnou podmienkou, aby išlo o rozhodnutia ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.

V   prípade   Sťažovateľa   boli   predmetnými   rozhodnutiami   Platobné   výmery   č. 937/2002 a 938/2002   zo   dňa 22.   11.   2002   (ďalej   len „Platobné   výmery“), na ktorých preskúmavanie zákonnosti by však boli za taxatívne vymedzených zákonných podmienok vecne príslušné krajské súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa súdneho preskúmania Platobných výmerov v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo Povinného zaniklo.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Sťažnosti sa vyhovuje. II. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo   na   spravodlivý   súdny   proces   v   zmysle   ust.   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru o ľudských právach, ako aj zásada zákonnej limitácie štátnej moci, garantovaná čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, boli Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009 porušené.

III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009 sa v zmysle ust. čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle ust. § 56 ods. 2 Zákona o Ústavnom súde zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že Porušovateľ nebol oprávnený v konaní sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 rozhodovať Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009 o oprávnení správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať Platobné výmery č. 937/2002 a 938/2002 zo dňa 22. 11. 2002.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa, a to v prospech bankového účtu Sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak generálny   prokurátor   na   základe   podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že   právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa ustanovenia § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa ustanovenia § 243g OSP mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   dôvodom,   pre   ktorý sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   je   najmä   otázka   vecnej   príslušnosti   (vecná   legitimácia) najvyššieho súdu   na konanie   vo   veci   sp.   zn.   3   M   Cdo   20/2008   vo   veci   mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vo veci   vedenej   Okresným súdom   Bratislava III   (ďalej len „okresný súd“)   pod sp.   zn. 49 Er 1255/2007,   kde bola   oprávnená   sťažovateľka   proti   povinnej   D.   B.   pre vymoženie 16 750,94 € s príslušenstvom.

Ústavný   súd   skôr   ako   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie,   vyjadril   svoj   názor k predmetu sťažnosti, keď uviedol, že pokiaľ bude pri svojich úvahách rozoberať námietku porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1,   bude   zároveň   hovoriť   aj   o právach obsiahnutých v čl. 36 ods. 1 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na rozsah ochrany, ktorý všetky tieto práva poskytujú a vzájomne sa prekrývajú.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku porušenia základného práva podľa čl. 46 ods.   4 ústavy, ide len o procesné splnomocnenie na vydanie vykonávacích predpisov zákonodarcu bez   obsahu základného práva,   ktorého   by sa   sťažovateľka   mohla v konkrétnej   kontrole ústavnosti domáhať.

Podobne   je   to   aj   pri   námietke   porušenia   čl.   2   ods.   2   ústavy,   ktorý   vymedzuje právomoci štátnych orgánov, a ani systematicky v rámci ústavného textu nie je súčasťou základných práv a slobôd.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   základné   práva   a slobody vo svojom ústavnom vyjadrení obsahujú v slovnom vyjadrení napr. „zákonom ustanoveným postupom“   aj   procesnú   stránku   realizovaného   základného   práva   a slobody   a nielen jej materiálny obsah.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009 vyplýva, že generálny prokurátor podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. 49 Er 1255/2007-68 z 26. novembra 2007 mimoriadne dovolanie.

Z citovaných   článkov   ústavy   je   zrejmé,   že   zákonodarca   bol   zmocnený   vydať procesné predpisy, ktoré upravujú postup všeobecných súdov v rámci ich vecnej právomoci.

Podľa citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je generálny prokurátor oprávnený   podať   návrh   na mimoriadne   dovolanie,   na   prejednanie   ktorého   je   vecne a miestne príslušný najvyšší súd.

Takéto   riešenie   nachádza   oporu   v ústavnom   texte   a snaha   sťažovateľky   pôvodný obchodný   spor   posunúť do   oblasti   „verejnej   správy“   sa   javí   ako   účelová   bez   riadneho zdôvodnenia   a opory   v zákonoch,   ktoré   boli   vydané   na   základe   zmocnenia   ústavy, aby upravili   procesné   predpisy   v konaní   aj   o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch, medzi ktoré zaraďujeme aj mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.

Námietka   nedostatku   vecnej   legitimácie   najvyššieho   súdu   v konaní   nemá   oporu v právnom systéme Slovenskej republiky.

Pokiaľ   ide   o samotnú   vec,   najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   3   M   Cdo   20/2008 z 22. apríla 2009 okrem iného uviedol:

«Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva na   základe   vykonateľnej   notárskej   zápisnice).   O   aké   rozhodnutie   sa   musí   jednať podrobnejšie   upravujú   ustanovenia   §   41   EP.   Vo   všeobecnosti   exekučným   titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 EP). Ustanovenie § 41 ods. 2 EP taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe   vykonateľných   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   územnej   samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ EP). Za účinnosti zákona   č.   273/1994   Z.   z.   pôsobnosť   orgánu   verejnej   správy   vykonávali   aj   zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení § 19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené vydávať   rozhodnutia   (platobné   výmery)   o   predpise   poistného.   Na   uvedené   konanie sa v zmysle   ustanovení   §   58   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   vzťahovali   predpisy   o   správnom konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej veci exekučným titulom, neboli vydané zdravotnou poisťovňou ale správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými titulmi,   pričom   túto   otázku   je   potrebné   posudzovať   v   závislosti   od   postavenia   správcu konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré existovali   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   na   jeho   majetok.   Z   toho   vyplýva,   že   správca konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s   majetkom podstaty a   prechádza   na neho aj   výkon práv a   povinností,   ktoré   súvisia s nakladaním s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Z   ustanovení   uvedeného   zákona   však   nevyplýva   oprávnenie   vydávať   individuálne   akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle preto   nemožno   rozumieť   výkon   práv   prislúchajúci   orgánu   verejnej   moci   (zdravotnej poisťovne).   Správca   konkurznej   podstaty   má   iba   právo   (a   povinnosť)   vykonať   všetky procesné   úkony   (podať   žalobu,   podnet   orgánu,   ktorý   je   oprávnený   vo   veci   rozhodnúť) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok   neobsahuje,   správca   majetku   konkurznej   podstaty   nie   je   oprávnený   vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 EP. Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné   vydanie   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   je   existencia   vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd   sa   pri   skúmaní   toho,   či   rozhodnutie   je   vykonateľné   zaoberá   predovšetkým   tým, či sa jedná   o   rozhodnutie,   ktoré   možno   vykonať   podľa   Exekučného   poriadku, a či rozhodnutie   je   vykonateľné   po   formálnej   ako   aj   po   materiálne   stránke.   Ide   pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   treba   aj   na   vydanie   platobného   výmeru   správcom konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť   ako   na   nulitný   akt.   Toho   dôsledkom   je, že v preskúmavanej   veci   absentuje   exekučný   titul   pre   vykonanie   exekúcie.   Pokiaľ   ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   uverejnené   pod   č.   58/1997,   ktoré   expressis   verbis   vyslovilo   záver,   že   výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je „exekučný titul“ nulitným právnym aktom. Vzhľadom na uvedené právne dôsledky nulitného aktu, dovolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími skutočnosťami namietanými v mimoriadnom dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava III z 26. novembra 2007 č. k. 49 Er 1255/2007-68 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b O. s. p.), v ktorom bude právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí pre tento súd záväzný.»

Ústavný súd sa ďalej, keď vyriešil otázku vecnej legitimácie rozhodnutia najvyššieho súdu,   zaoberal   aj   jeho   meritórnym   obsahom,   pričom   vychádzal   zo   svojej   doterajšej judikatúry, podľa ktorej právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecnými   súdmi   úspešný, teda aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s právnymi   názormi. Z opačného hľadiska možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Ústavný súd môže do veci zasiahnuť, pokiaľ by tento výklad bol arbitrárny a nebol ani náležite zdôvodnený; v opačnom prípade nie je v právomoci ústavného súdu do konania všeobecných súdov zasahovať (I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 78/07).

Z obsahu   citovaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   tento postupoval   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku ako generálnej   právnej   úpravy   upravujúcej   civilný   proces,   a to   najmä   v časti o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, a v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku. Vo svojich úvahách podrobne zhodnotil skutkový stav a tento právne vyjadril spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavou. Takéto rozhodnutie najvyššieho súdu je náležite vyargumentované a nevyplýva z neho jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu, ani taká aplikácia   príslušných   ustanovení   zákonov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu, podstaty a zmyslu.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   arbitrárnosť   ani zjavnú neodôvodnenosť   rozhodnutia, ktoré by bolo nezlučiteľné s obsahom označeného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   jej   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   uvedených   skutočností,   keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol, bolo bez ďalšieho   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľky nastolenými v sťažnosti viažucimi sa na úspech v konaní, ale aj na odloženie vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009