znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 243/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. D., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. P., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu Trenčín z 10. mája 2005 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2005/00229, rozhodnutím Krajského   súdu   v Trenčíne   z 2.   marca   2006   vydaným   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 Sp 4/2005   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 27.   apríla 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 51/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2008 doručená   sťažnosť A.   D.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu T. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) z 10. mája 2005 vydaným   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2005/00229,   rozhodnutím   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 2. marca 2006   vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.   19   Sp   4/2005   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   z 27.   apríla   2007   vydaným   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sž-o-KS 51/2006.

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   obvodný   pozemkový   úrad rozhodnutím č. k. 2005/00229-003 z 10. mája 2005 konštatoval, že sťažovateľka nespĺňa podmienky uvedené v § 1 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“) na vrátenie vlastníctva alebo na priznanie práva na náhradu za pôvodný podiel na vlastníctve pozemkov v katastrálnom území Z.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu podala sťažovateľka opravný prostriedok,   o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 19 Sp 4/2005-20 z 2. marca 2006 rozhodol tak, že rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil.

Následne   sťažovateľka   proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   odvolanie,   pričom najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu rozsudkom z 27. apríla 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 51/2006 potvrdil. Dôvodom takéhoto rozhodnutia najvyššieho   súdu   bolo   zistenie,   že   sťažovateľka „nesplnila   základnú   podmienku reštitučného   konania   uvedenú   v   §   1   zák.   č.   503/2003   Z.   z.,   že   nárokované   pozemky, resp. spoluvlastnícke podiely k nim, neboli žiadateľom vydané podľa osobitného predpisu, ktorým je v danom prípade zák. č. 229/1991 Zb.“.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedla, že „nemala možnosť sa o majetok prihlásiť, nakoľko táto skutočnosť bola vyhlásená len v miestnom rozhlase. Má za to, že jej právo vlastniť majetok jej týmto bolo odňaté.“.Citujúc ustanovenie § 30 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) sťažovateľka namietala, že v konaniach všeobecných súdov mala byť poučená o možnosti žiadať o ustanovenie advokáta. Keďže sa tak nestalo, zastupoval ju len jej manžel - „starý človek“. Sťažovateľka zastáva názor, že „ustanovenie advokáta bolo nepochybne potrebné na ochranu jej záujmov v spore“ a konajúce súdy si poučovaciu   povinnosť   nesplnili,   čo   malo   podľa   nej   za   následok, „že   oba   súdy   jej  ... odopreli možnosť konať“.

Podľa   sťažovateľky   konaním   obvodného   pozemkového   úradu,   krajského   súdu i najvyššieho súdu „došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie..., pretože jej odňali možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jedného   zo   základných   princípov   fungovania   právneho   štátu,   ktorý   tvorí   nevyhnutný predpoklad reálneho uplatnenia všetkých ostatných základných práv a slobôd“. V dôsledku toho   došlo   aj   k porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok,   keďže „v   predmetnom prípade bola sťažovateľka zbavená možnosti nadobudnúť vlastníctvo a odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom zároveň zodpovedá porušenie jej práva na rovnakú ochranu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov“.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 19 Sp 4/2005 a v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 51/2006 bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 19 Sp 4/2005-20 zo dňa 02.03.2006 ako aj rozsudkom NS SR, č. k. 5 Sž-o-KS 51/2006 zo dňa 27.04.2007.

Základné právo sťažovateľ vlastniť majetok a práva na jeho ochranu podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, v konaní vedenom na Obvodnom pozemkovom úrade v T., bolo porušené rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v T. zo dňa 10.05.2005, v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 19 Sp 4/2005 rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02.03.2006 a v konaní na Najvyššom súde SR, č. k. 5 Sž-o-KS 51/2006 bolo porušené rozsudkom NS SR zo dňa 27.04.2007.

Rozsudok NS SR, č. k. 5 Sž-o-KS 51/2006 zo dňa 27.04.2007 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie. Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Proti napadnutému rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu mala sťažovateľka možnosť podať opravný prostriedok, ktorú aj využila. O opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods.   1   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu ústavný súd   sťažnosť v   časti   namietajúcej   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv   postupom a rozhodnutím   obvodného   pozemkového   úradu   odmietol   podľa § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pokiaľ ide o právomoc na preskúmanie napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z pohľadu   možného   porušenia   sťažovateľkou označených práv. V správnom súdnictve Občiansky súdny poriadok umožňuje podať proti rozhodnutiu   krajského   súdu   odvolanie,   preto   existuje   iný   súd   (najvyšší   súd),   ktorý v okolnostiach   sťažovateľkinho   prípadu   mal právomoc   poskytnúť jej   základným a iným právam požadovanú ochranu. Aj v tejto časti tak ústavný súd dospel k názoru o nedostatku právomoci na preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu.

K časti sťažnosti namietajúcej rozsudok najvyššieho súdu z 27. apríla 2007 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 51/2006 ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   na   krajskom   súde   zistil,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu nadobudol právoplatnosť 4. júla 2007. Sťažovateľka adresovala sťažnosť ústavnému súdu 23. júla 2008, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty. Ani zlý zdravotný   stav   sťažovateľky,   na   ktorý   v súvislosti   s oneskorenosťou   podanej   sťažnosti poukázala,   nie   je   podľa   zákona   o ústavnom   súde   dôvodom   na   odpustenie   zmeškania uvedenej lehoty. Ústavný súd k tomu navyše dodáva, že sťažovateľka musí byť v konaní pred ústavným súdom povinne zastúpená advokátom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), preto   zdravotné   problémy   nemožno   vnímať   ako   objektívnu   prekážku   pre   sťažovateľku pri realizácii úkonov spojených s podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorá by mohla zakladať akékoľvek úvahy o prípadnom odpustení zmeškania kogentne formulovanej dvojmesačnej   lehoty.   Ústavný   súd   tak   v tejto   časti   predmetnú   sťažnosť   odmietol ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2008