znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 243/07-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 27. septembra 2007 prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 20 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 238/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2007 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 238/01.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania   na   strane navrhovateľa, a to na základe žaloby doručenej okresnému súdu 19. marca 2001, ktorou uplatňuje „nárok na vydanie môjho bytu /pôvodne socialistického družstevného – pozn./ do vlastníctva   fyzickej   osoby“.   Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na   viacero nedostatkov   v činnosti   okresného   súdu,   predovšetkým   na   obdobia   jeho   nečinnosti,   na „obštrukcie“ zo strany konajúceho súdu, pričom pomerne podrobne opisuje chronológiu celého konania.

V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza, že je „pevne presvedčený, že označené súdy, ale najmä bardejovský, porušili na môj úkor základné a ľudské práva podľa Ústavy SR i Európskeho   Dohovoru,   a to   nielen   pokiaľ   ide   o výslovné   právo   na   prejednanie   veci bez zbytočných   prieťahov,   resp.   o moje   právo   uzavrieť   moju   záležitosť   pred   nimi v primeranej lehote, ale aj o právo mať zvrchovanosť nad vlastným majetkom, ktorý bol nadobudnutý len za moje vlastné peniaze a ktorý mi môj odporca v spore už keď nie celkom odcudzil, tak mi ho určite neprávom zadržiava už plných 15 rokov“.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha   vydania   nálezu   ústavného   súdu, v ktorom:

„1./ Vyslovuje,   že základné a ľudské práva I.   K. K. podľa ods. 2, čl. 48 a čl. 20 Ústavy SR v spojení s ods. 1, čl. 6 Dohovoru o ich ochrane a čl. 1 Dodatkového protokolu k nemu, postupom Okresného súdu v Bardejove /poťažne i Krajského súdu v Prešove-pozn./ v súdnom konaní vedenom na prvom stupni pod č. k. 1 C 238/01 porušované bolo a je.

2./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške: a./150   tis.   Sk   /stopäťdesiattisíc   korún   slovenských/   za   prieťahy   v konaní, resp. neprejednanie veci v primeranej lehote;

b./ 300 tis. Sk /slovom tristotisíc korún slovenských/ za dlhodobú nemožnosť vlastniť a pokojne užívať svoj majetok nadobudnutý za jeho peniaze so všetkými právami, ktoré k nemu   patria   v zmysle   čl.   20   Ústavy   SR   s dôrazom   na   občiansky   zákonník   a čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru,   ktoré   je   mu   povinný   uhradiť   Okresný   súd v Bardejove /prípadne spolu s Krajským súdom v Prešove v podiele, ktorý určí Ústavný súd SR – všetko do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

3./   Ukladá   Okresnému   súdu   v Bardejove   /prípadne   spolu   s Krajským   súdom v Prešove spoločne a nerozdielne/ uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, ktorého si vyvolil po prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia“.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nepripojil k sťažnosti splnomocnenie na zastupovanie advokátom   a   z   podanej   sťažnosti   nebolo   ústavnému   súdu   zrejmé,   či   vyčerpal   pred   jej podaním   všetky   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov,   vyzval   ho,   aby   svoje   podanie   v tomto   smere   doplnil.   Vo   veci   právneho zastúpenia bol sťažovateľ tiež poučený o podmienkach prípadného ustanovenia právneho zástupcu.

Na   základe   tejto   výzvy   ústavného   súdu,   sťažovateľ   doručil   10.   augusta   2007 doplnenie   podania,   v ktorom   okrem   iného   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu, pričom svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery dokumentoval vyplneným tlačivom o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch z 5. augusta 2007, ako aj fotokópiou rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava,   z 15. júna   2007   o výške   svojho starobného dôchodku, ktorý predstavuje sumu 9 723 Sk mesačne a fotokópiou rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, z 15. júna 2007 o výške starobného dôchodku jeho manželky, ktorý   predstavuje   sumu   9   304   Sk   mesačne.   K doplneniu   podania   sťažovateľ priložil fotokópiu platobného dokladu za mesiac august 2007, z ktorého vyplýva, že mu bol vyúčtovaný nedoplatok za dodávky elektriny vo výške 17 075 Sk. Prílohou podania bol aj list   označený   ako „Opakovaná   sťažnosť   na prieťahy   v konaní“ zo   17. júla 2004 adresovaný okresnému súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v pôvodnej sťažnosti k otázke právneho zastúpenia vyslovil svoj názor, že   „v začiatočnom štádiu“   kvalifikované   právne zastúpenie „nie je vôbec potrebné“, pričom odkázal na niektoré konania a rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa jeho osoby, v ktorých boli „jeho veci“ predbežne prerokované aj bez splnenia tejto podmienky. Ústavný súd zistil, že vo všetkých týchto konaniach (16) boli sťažnosti sťažovateľa odmietnuté. Ďalej   sťažovateľ   uviedol:   «V   tejto   súvislosti   zodpovedne   prehlasujem,   že   pokiaľ Ústavný súd SR,   resp.   jeho   súčasné ostatky -"mošči",   príjme   túto   moju ústavnú sťažnosť na   ďalšie konanie   za   účelom jej meritórneho rozhodnutia,   ja si aj   bez jeho výzvy toho advokáta   na moje   formálne   zastupovanie pred ním v tomto konaní na vlastné náklady zabezpečím sám a nebudem sa mu ustavične paňkať a navyše mu tým súčasne   uľahčím aj   jeho prácu,   ktorú odvádza celkom zbytočne.»

V doplnení sťažnosti už sťažovateľ uviedol, že nemôže predložiť «plnú moc na moje právne zastupovanie pred ústavným súdom v tomto konaní udelenej advokátovi, ktorého som   nútený   požiadať   o pridelenie   „ex   offo“   priamo   ústavným   súdom». V tom   istom doplnení   podania   k požiadavke   ústavného   súdu   na   preukázanie   využitia   právnych prostriedkov na ochranu základných práv podľa § 53 zákona o ústavnom súde sťažovateľ uviedol „(...)   na   uspokojenie   vašej   duše   Vám   v prílohe   zasielam   hromadnú   opakovanú sťažnosť na prieťahy v konaní, zo dňa 17.VII.2004, ktorá sa, ako som to predpokladal, minula svojho účinku lebo bardejovský súd si z takýchto mojich podaní a sťažností robí s prepáčením... (nasleduje vulgarizmus)».

Ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   ustanovení   §   30   a   §   138   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak takáto osoba o to požiada, ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu jej ústavných práv a ak to odôvodňujú jej pomery. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

V danom   prípade   sťažovateľ   v sťažnosti   sám   prehlásil,   že   si   advokáta   na právne zastupovanie na vlastné náklady zabezpečí, čo zároveň vylučuje, aby spĺňal podmienku sociálnej odkázanosti, preto ústavný súd už nebral do úvahy jeho protichodnú požiadavku na ustanovenie právneho zástupcu, ktorú v zapätí predložil v doplnení podania. Uvedené zákonné predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu musia byť nielen kumulatívnym spôsobom splnené, ale musia byť objektívne dané, preto ústavný súd nebude prihliadať na podmienky, ktoré si sťažovateľ sám stanoví, za ktorých je alebo nie je „ochotný“ si právne zastúpenie sám zabezpečiť.

  Podania   sťažovateľa   obsahujú   urážlivé   výroky   na   adresu   okresného   súdu   a dehonestujúce a neopodstatnené vyjadrenia na adresu ústavného súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k predmetnému správaniu účastníka poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004)“.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach tiež zaujal rozhodné stanovisko, že v prípade hrubo neslušného a urážlivého obsahu môže byť návrh odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitosti, ak záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup (napríklad sp. zn. III. ÚS 49/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými vo svojich   podaniach   a   urážlivými   a ironizujúcimi   poznámkami   na   adresu   okresného   súdu a ústavného   súdu   prekročil   hranicu   normálnej   kritiky,   a   to   v   rozpore   s   princípom zachovávania   úcty   k   ústavnému   súdu   a   všeobecným   súdom   (mutatis   mutandis   sp.   zn. III. ÚS 52/06).

  Správanie sťažovateľa možno podľa názoru ústavného súdu označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takého práva.

  Vzhľadom na to, že sťažovateľ neučinil zadosť výzve ústavného súdu na riadne doplnenie   náležitostí   podania   a   napriek   proklamovanej   pripravenosti   a   spôsobilosti zabezpečiť   si   kvalifikované   právne   zastúpenie   v konaní   tak   neurobil   a   požadované splnomocnenie   ústavnému   súdu   nepredložil   a tiež   s   prihliadnutím   na   to,   že   súčasťou náležitosti   sťažnosti   musí   byť   aj   jej   primeraná   slušnosť   vo   vyjadrovaní,   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí.   Dodatočnú   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu vzhľadom na uvedené okolnosti považoval ústavný súd za účelovú a neakceptovateľnú.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   odôvodnenia   dopĺňa,   že   sťažnosť zo 17. júla 2004, ktorú sťažovateľ predložil na výzvu, ústavný súd nepovažuje vzhľadom na jej všeobecný obsah za vyčerpanie právnych prostriedkov na ochranu jeho základných práv, pretože sťažovateľ v sťažnosti žiadnym spôsobom nekonkretizoval konanie, v rámci ktorého malo dôjsť k zbytočným prieťahom (napr. jeho spisovú značku, predmet konania a pod.). Prihliadnuc na rozsiahlu agendu vecí vedených okresným súdom totiž nemožno od jeho predsedu očakávať, že bude vyhľadávať a následne preskúmavať každé konanie, ktorého účastníkom je sťažovateľ, aby zistil dôvodnosť podanej sťažnosti.

Z týchto dôvodov by bolo možné odmietnuť sťažnosť aj pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. l zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007