znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 243/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., T., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 188/03 z 21. júla 2004 a sp. zn. 1 Obdo V 89/2004 z 30. novembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z., s. r. o., T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2006 faxovou správou a 13. februára 2006 poštou doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   B.,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 188/03 z 21. júla 2004 a sp. zn. 1 Obdo V 89/2004 z 30. novembra 2005.

Sťažovateľ   vystupoval   ako   žalovaný   v konaní   o zaplatenie   dlžného   poistného vo výške 2 089 238 Sk s príslušenstvom vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 10 Cb 71/00. Žaloba v tejto veci bola podaná S. p., a. s., B., pobočka T., teraz A., a. s., B. (ďalej len „žalobca“).

Porušenie svojich namietaných práv vidí sťažovateľ v nasledovnom ním podrobne opísanom skutkovom stave.

Uviedol, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Cb 71/00 z 28. marca 2003 ho zaviazal zaplatiť žalobcovi peňažnú čiastku vo výške 2 089 238 Sk s príslušenstvom.

O odvolaní   sťažovateľa,   v ktorom   z viacerých   dôvodov   poukazoval na neplatnosť poistných   zmlúv   uzavretých   medzi   ním   a žalobcom,   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 2 Obo 188/03 z 21. júla 2004 tak, že zmenil prvostupňový rozsudok   a zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi sumu 187 687 Sk s príslušenstvom.

Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd ako dovolací súd odmietol z dôvodu, že nezistil, že by vo veci bol daný dovolací dôvod podľa § 238 ods. 1 ani podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

K porušeniu namietaných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu došlo podľa sťažovateľa tým, že tento súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku vôbec nezvážil   tú   skutočnosť,   že   ak   vyslovil   neplatnosť   časti   poistnej   zmluvy,   jemu   nielenže nevznikol nedoplatok na poistnom, ale naopak, vznikla mu pohľadávka titulom preplatku na poistnom voči žalobcovi. Napriek tomu ho súd na splnenie povinnosti (úhradu poistného) zaviazal.   Rozhodovanie   odvolacieho   súdu,   jeho   skutkové   a právne   závery pri prehodnocovaní   prvostupňového   rozhodnutia,   keď   výška   istiny,   ako   aj   úroky z omeškania, na ktoré ho súd zaviazal, boli stanovené zjavne nesprávne, preto považoval sťažovateľ za svojvoľné, nezákonné a nepreskúmateľné.

K závažnému   porušeniu   označených   ústavných   práv   došlo   podľa   sťažovateľa   aj v dovolacom konaní, keď najvyšší súd ako dovolací súd dospel k chybnému záveru pri posúdení   prípustnosti   podaného   dovolania   (tvrdiac,   že   nedošlo   k zmene   obsahu   práv a povinností   účastníkov).   Podľa   sťažovateľa   dovolací   súd   nemal   dovolanie   odmietnuť pre neprípustnosť, ale mal dovolanie prerokovať a vecou sa meritórne zaoberať, pretože boli podľa neho splnené podmienky na podanie dovolania. Pokiaľ tak neurobil, porušil jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ vidí porušenie označeného základného práva aj v tom, že nemal možnosť zistiť pred rozhodnutím odvolacieho súdu postup vypočítania istiny, na ktorú bol týmto súdom zaviazaný, a táto možnosť mu bola zmarená aj dovolacím súdom.

Nakoniec   sťažovateľ   v celom   konaní   namieta   aj   zbytočné   prieťahy   zo   strany všeobecných súdov, keď po podaní návrhu súd až po viac ako jeden a pol roku nariadil pojednávanie, takmer po roku bolo vydané rozhodnutie o odvolaní a rovnako dlhú dobu trvalo aj dovolaciemu súdu, aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy konaním a rozhodnutiami najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   188/03   z   21.   júla   2004   a sp.   zn.   1   Obdo   V   89/2004 z 30. novembra   2005,   zrušil   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V   89/2004 z 30. novembra 2005 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 188/03 z 21. júla 2004 v napadnutej   časti,   ktorou   odvolací   súd   zaviazal   sťažovateľa   uhradiť   žalobcovi   istinu 187 687 Sk s príslušenstvom, ako aj v časti, v ktorej súd rozhodol, že účastníkom konania nepriznáva náhradu trov konania a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako aj priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a náhradu trov konania v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   jej   predmetom   je   tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 188/03 z 21. júla 2004 v konaní o odvolaní proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Cb   71/00   z   28.   marca   2003   a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 89/2004 z 30. novembra 2005 o dovolaní sťažovateľa proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   sa v celom rozsahu uplatnilo aj u sťažovateľa, ktorý sa ako žalovaný účastník domáhal ochrany v súdnom   konaní   proti   žalobe   o uhradenie   dlžného   poistného   tak,   že   navrhoval   jej zamietnutie zo skutkových a právnych dôvodov uvedených v jeho procesných stanoviskách, ako aj v dovolaní proti napadnutému rozsudku. Výsledkom bol jeho procesný neúspech (aj keď   odvolací   súd   podstatne   znížil   výšku   žalobcom   uplatňovanej   istiny   v prospech sťažovateľa)   v konaniach   pred   prvostupňovým   aj   druhostupňovým   súdom   a napokon aj dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu skončilo jeho zamietnutím.

Ústavný súd konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 188/03 z 21. júla 2004 je rozhodnutím všeobecného súdu, o ktorom po použití príslušného mimoriadneho opravného   prostriedku   (dovolania)   rozhodoval   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd.   Z toho vyplýva, že vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti bolo treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 122/02). Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom   všeobecného   –   najvyššieho   súdu,   teda   s jeho   interpretáciou   a aplikáciou príslušných   zákonných   ustanovení   v rozhodnutí   o   dovolaní   sťažovateľa.   Výsledkom právnych   úvah   najvyššieho   súdu   bol   záver,   že   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie odvolacieho   súdu   je   síce   vo   výroku   formulované   ako   zmena   povinností,   ktorú   uložil sťažovateľovi ako žalovanému, a to zaplatiť žalobcovi 187 687 Sk s príslušenstvom, avšak svojím obsahom vo vzťahu k rozsudku súdu prvého stupňa je posúdenie práv a povinností účastníkov v tejto časti rovnaké. Preto toto rozhodnutie nespĺňalo podľa názoru najvyššieho súdu   dovolací dôvod   podľa   § 238 ods.   1 OSP a keďže neboli zistené ani ďalšie vady konania   uvedené   v ustanovení   §   237   OSP,   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   ako neprípustné odmietol.

Podľa   ustanovenia   §   236   ods.   1   OSP   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Občiansky   súdny   poriadok   upravuje   prípustnosť   dovolania   proti   rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238. Podľa ustanovenia § 238 ods. 1 OSP dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Občiansky   súdny   poriadok   pripúšťa   zmenu   napadnutého   rozhodnutia   odvolacím súdom   jednak   v prípade,   ak súd   prvého   stupňa   rozhodol   nesprávne,   hoci   správne   zistil skutkový stav (§ 220 ods. 1), a tiež vtedy, ak po doplnení dokazovania je skutkový stav veci zistený   tak,   že   možno o veci   rozhodnúť (§   220   ods.   2).   Teda   dôvodom   zmeny je buď nesprávne právne posúdenie, hoci skutkový stav bol zistený správne a dostatočne, alebo skutočnosť,   že   napadnuté   rozhodnutie   vychádza   z nedostatočného   skutkového   stavu podkladu,   pričom   rozsah   potrebného doplnenia   dokazovania nepresahuje rámec činnosti odvolacieho súdu v zmysle § 213 ods. 2 OSP. V oboch prípadoch však ide o vecnú zmenu napadnutého   rozhodnutia,   kedy   odvolací   súd   nahrádza   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa iným, rozdielnym rozhodnutím o veci samej.

Z hľadiska   prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   ods.   1   OSP   ide   o nesúhlasné rozhodnutia   iba   vtedy,   ak   okolnosti   významné   pre   rozhodnutie   veci   posúdili   oba   súdy rozdielne a z nich vyplývajúci záver vedie k obsahovému rozdielu rozhodnutí o veci samej, ktorý sa musí prejaviť v rozdielnom obsahu práv a povinností účastníkov konania. Podľa aplikovateľnej   judikatúry   najvyššieho   súdu   „za   meniace   rozhodnutie   odvolacieho   súdu možno z hľadiska prípustnosti dovolania považovať iba také rozhodnutie, ktoré v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa rozdielne konštituuje alebo deklaruje práva a povinnosti v právnych   vzťahoch   účastníkov   konania“   (pozri   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obdo 19/98). V okolnostiach prípadu dovolací súd dospel k záveru, že táto podmienka v prejednávanej veci splnená nebola, pretože oba súdy (prvostupňový aj odvolací) dospeli k zhodnému právnemu názoru o právnej opodstatnenosti žalobcovho práva na poistné voči sťažovateľovi.

Ústavný   súd   neposudzuje   správnosť   skutkových   zistení   a právnych   záverov všeobecných   súdov   vrátane   najvyššieho   súdu,   pokiaľ   nie   sú   svojvoľné   a nezasahujú do ústavných   práv.   „Len   výnimočne   by   otázka   splnenia   podmienok   konania   pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody“ (I. ÚS 24/2000).

V danom prípade, podľa názoru ústavného súdu, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 89/2004 do nich nezasahuje bez ohľadu na svoju udržateľnosť. Aj keď odvolací súd v zmysle § 220 OSP zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a na základe dôkladného posúdenia skutkového stavu a doplneného dokazovania znížil výšku poistného, na ktorú zaviazal sťažovateľa v prospech žalobcu (v dôsledku zrušenej vložky č. 4 - poistenie pre prípad odcudzenia vecí k poistnej zmluve č. 841-71-02-04), samotný nárok   žalobcu   na   zaplatenie   poistného   z poistných   zmlúv   platne   uzavretých so sťažovateľom v predmetnom konaní nebol popretý (s prihliadnutím aj na uznávací prejav sťažovateľa   z   9.   októbra   2001).   Z uvedeného   vychádzal   aj   dovolací   súd   pri   skúmaní podmienky sťažovateľom podaného dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP, keď napriek tomu, že v zmysle tohto ustanovenia   je dovolanie prípustné proti   rozsudku   odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, v intenciách ustanovenia § 241 ods. 2 OSP zmenu rozhodnutia tento súd nevidel v rozdielnom alebo v nesprávnom právnom posúdení veci (práv a povinností účastníkov z poistnej zmluvy) zo strany súdu prvého a druhého stupňa.

Právny   názor   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho,   ktorý   vyslovil   v uznesení sp. zn.   1   Obdo   V 89/2004   z   30.   novembra   2005,   nemožno   preto   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Ústavný súd už judikoval, že „Ak dovolací súd posudzuje prísne   (zužujúcim   spôsobom)   splnenie   podmienok   na   podanie   dovolania,   nemožno   len v tejto skutočnosti vidieť porušenie práva na prístup k dovolaciemu súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ (III. ÚS 72/2001). V prípade dovolacieho súdu ako tretej inštancie   všeobecného   súdnictva   môžu   byť   podmienky   na   prístup   k súdnej   ochrane ustanovené   prísnejšie   ako   u súdu   prvého   alebo   druhého   stupňa,   čo   je   napokon   dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   namietal,   že   postupom   všeobecných   súdov (prvostupňového   krajského   súdu,   ako   aj   odvolacieho   a dovolacieho   najvyššieho   súdu) v jeho   veci   o zaplatenie   dlžného   poistného   došlo   k porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ domáha (napr. IV. ÚS 35/04). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Tieto   pravidlá   ústavný   súd   uplatnil   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť   z hľadiska   možného   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   upraveného v čl. 48 ods.   2   ústavy   iba   najvyšším   súdom   v konaní   o jeho   odvolaní   vedenom pod sp. zn. 2 Obo   188/03   a o jeho   dovolaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obdo   V   89/2004, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a k nej   pripojeného spisového   materiálu,   ako   aj   z informácií   získaných   zo   spisu   krajského   súdu   v uvedenej právnej   veci   zistil,   že   žalobca   uplatnil   nárok   na   úhradu   poistného   voči   sťažovateľovi na krajskom súde 25. februára 2000. Krajský súd vo veci rozhodol až po troch rokoch 28. marca   2003.   Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodoval od 14. augusta   2003,   kedy   mu   bol   doručený   celý   spisový   materiál   z krajského   súdu, až do 21. júla 2004, kedy vo veci odvolania vydal rozsudok. Prvostupňovému súdu bol rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 188/03 doručený 25. augusta 2004, právoplatnosť nadobudol 31. augusta 2004.

Najvyššiemu   súdu   ako   dovolaciemu   súdu   bolo   dovolanie   spolu   so   spisovým materiálom   doručené   13.   októbra   2004.   O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   1   Obdo   V   89/2004   z   30.   novembra   2005.   Predmetné   rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 13. decembra 2005.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (napr. I. ÚS   167/03).   Posúdenie   otázky,   či   v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy (II.   ÚS   57/01, I. ÚS 61/03).

Podľa   prevládajúcej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytuje   ústavný   súd   ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zásadne vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo (I. ÚS 77/02, I. ÚS 213/03).

Je nesporné, že v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu (10. februára 2006), už bol odstránený stav právnej neistoty (13. decembra 2005), v ktorom sa sťažovateľ nachádzal   pred   právoplatným   skončením   príslušného   súdneho   konania   a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo.

Odhliadnuc   od   uvedených   východísk,   podľa   názoru   ústavného   súdu,   nemožno na základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   namietaný   postup   najvyššieho   súdu   tak v konaní   o odvolaní   (trvajúcom   celkom   11   mesiacov),   ako   aj   v konaní   o dovolaní sťažovateľa (trvajúcom celkom 13 mesiacov) a aj samotnú dobu odvolacieho a dovolacieho konania   považovať   za   takú,   ktorú   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   neprimeranú so „zbytočnými prieťahmi“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Navyše ústavný súd pritom vychádzal zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej súčasťou   hodnotenia   zbytočných   prieťahov   v konaní   je   aj   posudzovanie   povahy   veci (II. ÚS 52/99, II. ÚS 32/02). Tú v okolnostiach prípadu (zaplatenie poistného) nepovažoval za takú, ktorá si   vyžaduje mimoriadny ohľad a starostlivosť súdu, ako sú   napr. nároky týkajúce sa maloletých, väzobné veci, pracovnoprávne, dotýkajúce sa existenčných záujmov sťažovateľa.

Opierajúc sa o tento skutkový stav a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom odvolacom a dovolacom konaní pred najvyšším súdom odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne   nezaoberal   a nerozhodoval   o nej,   taktiež   nerozhodoval   ani   o ďalších   návrhoch na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006