znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 243/05-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti K. K. a M. K., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. V. K., K., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 1565/91, na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 1565/91   p o r u š i l základné právo K. K. a M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   C   1565/91 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania   K.   K. a M. K.   v sume   9   825   Sk   (slovom   deväťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún)   na adresu ich právneho zástupcu advokáta JUDr. V. K. K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti K. K. a M. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 243/05-9 z 2. septembra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   K.   K.   a M.   K.,   obaja   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. V. K., K., ktorou namietali porušenie ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 1565/91.

Vo svojej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že 27. septembra 1991 podali na okresnom súde žalobu o vypratanie nehnuteľnosti. Prvé pojednávanie vo veci sa konalo po desiatich mesiacoch od podania žaloby. Nasledujúce pojednávanie sa uskutočnilo až o dvadsaťdva mesiacov od prvého pojednávania. Počas uvedenej doby malo byť vykonávané znalecké dokazovanie.   V roku   1994   sa   konalo   ešte   jedno   pojednávanie   vo   veci.   Nasledujúce pojednávanie   sa   uskutočnilo   približne po   roku   -   8.   júna 1995.   Toto   pojednávanie bolo odročené za účelom vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený až po roku. Ďalšie pojednávanie konané 26. septembra 1996 bolo odročené kvôli vypracovaniu kontrolného znaleckého posudku, ktorý bol predložený po polroku. Okresný súd nariadil ďalší termín pojednávania až po devätnástich mesiacoch. V roku 1999 sa vo veci uskutočnili tri pojednávania. Na poslednom z nich okresný súd žalobu   zamietol.   Na   základe   sťažovateľmi   podaného   odvolania   však   Krajský   súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd pokračoval v konaní až po dvoch rokoch. V roku 2002 sa konali vo veci tri pojednávania. Sťažovatelia navrhli pripustenie zmeny žalobného petitu a opäť bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie.   Až   v roku   2005   boli   opäť   nariadené   termíny pojednávaní   vo   veci,   ktoré   však   boli   odročené.   Do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   uvedené   skutočnosti   svedčia   o zbytočných   prieťahoch v označenom konaní spôsobených okresným súdom už aj s ohľadom na zjavne neprimeranú dobu prerokovania predmetnej veci (viac ako štrnásť rokov od podania žaloby). Vzhľadom na   doterajší   priebeh   konania   je   podľa   ich   názoru   možnosť   nápravy   bez   intervencie ústavného   súdu   minimálna,   pretože   oni   aj   ich   právny   zástupca „...   už   niekoľkokrát apelovali, aby súd konal riadne a bez zbytočných prieťahov“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   navrhli,   aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 1565/91 porušené, prikázal okresnému súdu vo veci vedenej pod sp.   zn.   31 C 1565/91   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   im   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk a zaviazal okresný súd uhradiť im aj trovy konania.

V rámci odôvodnenia požadovaného primeraného zadosťučinenia sťažovatelia okrem iného uviedli, že predmet konania sa po pripustení zmeny žalobného návrhu týka určenia ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v lukratívnej časti mesta a v dôsledku štrnásť rokov trvajúceho konania okrem pocitov právnej neistoty nemôžu zabezpečiť opravu a údržbu nehnuteľnosti   a s úspechom   sa   domôcť   plnenia   zo   strany   žalovaného   z titulu   užívania predmetu sporu.

Podaním   z 10.   októbra   2005   právny   zástupca   sťažovateľov   ústavnému   súdu   na základe   jeho   výzvy   oznámil,   že   sťažovatelia   netrvajú   na   konaní   verejného   ústneho pojednávania v tejto veci a súhlasia s upustením od neho.

Okresný súd sa prostredníctvom svojho predsedu na základe výzvy ústavného súdu vyjadril   k sťažnosti   sťažovateľov   podaním   sp.   zn.   Spr.   2380/05   z 18.   októbra   2005. Vo svojom   vyjadrení   predseda   okresného   súdu   chronologicky   popísal   priebeh preskúmavaného konania a v jeho závere uviedol: „Ako   z prehľadu podstatných úkonov súdu za obdobie rokov 1991 až 2005 vyplýva, medzi jednotlivými úkonmi sa vyskytli aj dlhšie   časové   obdobia   nečinnosti,   ktoré   boli   spôsobené   objektívnymi   skutočnosťami; zaťaženosťou súdu a zmenami v osobe vybavujúceho sudcu.

Po skutkovej stránke je vec značne zložitá a vyžaduje si rozsiahle dokazovanie. K predĺženiu konania prispeli aj samotní navrhovatelia, ktorí sa viackrát nezúčastnili pojednávaní, zmenili petit žaloby, žiadali vypracovanie kontrolného znaleckého posudku a pod. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania považujem sťažnosť za dôvodnú. Súčasne   oznamujem   Ústavnému   súdu   SR,   že   netrvám   na   tom,   aby   súd   konal o sťažnosti na verejnom ústnom pojednávaní.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Mestskému súdu v Košiciach (v súčasnosti okresný súd) bola 27. septembra 1991 doručená žaloba sťažovateľov o vydanie im nehnuteľnosti smerujúca proti S., so sídlom K. (ďalej len „žalovaný“).

Úpravou z 1. októbra 1991 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať právnu zástupkyňu žalobcov, aby mu predložila obratom ešte jeden rovnopis žaloby. Splnenie uvedenej výzvy bolo okresným súdom urgované písomne na základe pokynu z 31. októbra 1991, ako aj telefonicky 5. mája 1992. Právna zástupkyňa žalobcov rovnopis žaloby zaslala v prílohe svojho podania doručeného 7. mája 1992. Následne na základe pokynu z 19. mája 1992 okresný súd zaslal výzvu žalovanému, aby sa k podanej žalobe v lehote 5 dní vyjadril. Žalovaný podaním z 27. mája 1992 požiadal okresný súd o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia v uvedenej veci „vzhľadom na rozsah problematiky do 5. 6. 1992“. Dňa 8. júna 1992 bolo okresnému súdu doručené stanovisko žalovaného k podanej žalobe.

Pokynom z 10. júna 1992 zákonný sudca nariadil pojednávanie v predmetnej veci na 9.   júl   1992.   Pojednávanie   konané   9.   júla   1992   bolo   uznesením   odročené   za   účelom vykonania   ďalšieho   dokazovania   v predmetnej   veci.   Žalovaný   listom   z 30.   júla   1992 (doručeným 6. augusta 1992) okresnému súdu oznámil, že predloží listiny požadované od neho na poslednom pojednávaní až po ich zaslaní príslušnými archívmi.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 23.   marca   1993   nariadil   vykonať   viacero procesných úkonov súvisiacich so zabezpečovaním podkladov pre rozhodnutie v uvedenej veci.

Dňa 31. marca 1993 bol z archívu Okresného súdu Košice - okolie vyžiadaný spis sp. zn. 2 T 16/52. Okresnému súdu bola 20. apríla 1993 doručená odpoveď Obvodného úradu životného prostredia K. (ďalej len „OÚ ŽP K.“) na jeho výzvu. Žalovaný podaním doručeným   15.   apríla   1993   okresnému   súdu   oznámil,   že   napriek   jeho   výzvam   od predchádzajúceho   užívateľa   spornej   nehnuteľnosti   dosiaľ   nedostal   žiadne   kolaudačné rozhodnutia (užívacie povolenia). Úpravou zo 4. mája 1993 dal zákonný sudca pokyn na zaslanie výzvy žalovanému, aby vykonal „potrebné opatrenia“ na zabezpečenie listinných dôkazov, ktoré mal následne zaslať OÚ ŽP K. na zaujatie odborného stanoviska. Právna zástupkyňa žalobcov v prílohe svojho listu z 3. mája 1993 doručila okresnému súdu doklady vyžiadané výzvou z 23. marca 1993.

Podaním   doručeným   14.   mája   1993   žalobcovia   svoju   žalobu   doplnili.   Žalovaný okresnému súdu podaním z 20. mája 1993 oznámil, že požiadal o predloženie listinných dôkazov týkajúcich sa spornej nehnuteľnosti Š. v B., avšak dosiaľ napriek urgenciám od neho nedostal odpoveď.   Súčasne mu oznámil, že v prípade, ak mu ani na základe jeho poslednej   výzvy   predmetné   listiny   nebudú   zaslané,   predloží   súdu   znalecký   posudok o súčasnom stavebno-technickom charaktere stavby a navrhne vypočuť viacerých svedkov.

Okresný   súd   na   základe   pokynov   zákonného   sudcu   z   27.   júla   1993,   ako   aj 7. septembra 1993 urgoval u žalovaného splnenie jeho výzvy zo 4. mája 1993 (v poslednej výzve pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty). Podaním z 11. októbra 1993 (doručeným 13. októbra 1993) žalovaný okresnému súdu oznámil, že vyžiadané listiny predloží OÚ ŽP K. po ich zaslaní Š. K.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   31   C   1565/91-27   z 25.   októbra   1993   ustanovil v predmetnej veci znalca z odboru stavebníctva (Ing. M. B.), aby vypracoval v lehote 30 dní znalecký   posudok,   v ktorom   posúdi,   či   predmetná   nehnuteľnosť   zásadnou   prestavbou stratila   svoj   pôvodný   stavebno-technický   charakter,   a účastníkom   konania   súd   uložil povinnosť zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Žalobcovia preddavok na trovy znaleckého dokazovania zaplatili 10. novembra 1993 a žalovaný   30.   novembra   1993.   Spis   bol   následne   zaslaný   ustanovenému   znalcovi. Na základe pokynu z 19. januára 1994 okresný súd urgoval zaslanie znaleckého posudku v predmetnej veci. Znalecký posudok č. 40682/94-9/94 z 3. februára 1994 mu bol doručený 4. februára 1994. Na základe pokynu z 9. marca 1994 bol uvedený znalecký posudok spolu s uznesením o odmene znalca doručený účastníkom konania, ktorým bola súčasne uložená lehota   5   dní,   aby   sa   k posudku   vyjadrili.   Žalobcovia   túto   povinnosť   splnili   podaním doručeným okresnému súdu 21. marca 1994.

Zákonný sudca pokynom z 25. apríla 1994 nariadil v uvedenej veci na 26. máj 1994 pojednávanie.   Podaním   z 19.   mája   1994   žalovaný   okresnému   súdu   oznámil,   že   sa so závermi znaleckého posudku z 3. februára 1994 stotožňuje.

Okresný súd pojednávanie po vypočutí právnej zástupkyne žalobcov i žalovaného uznesením odročil na 16. jún 1994 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania v uvedenej veci. Pojednávanie uskutočnené 16. júna 1994 bolo po vypočutí znalkyne a svedka J. K. uznesením odročené na neurčito za účelom vykonania ohliadky na mieste samom 23. júna 1994. Okresný súd v rámci ohliadky na mieste samom (ako vyplýva zo spísanej zápisnice) vypočul viacerých svedkov (J. K., A. Ď., V. R., V. F., Dr. O. H.). Listom zo 7. júla 1994 bol žalovaný   okresným   súdom   opätovne   vyzvaný   na   označenie   a zaslanie   konkrétnych listinných   dôkazov   o vykonaní   stavebných   úprav   na   uvedenej   nehnuteľnosti.   Zaslanie odpovede na uvedenú výzvu bolo urgované na základe pokynov zákonného sudcu z 26. júla 1994, 12.   septembra   1994 a 29.   septembra 1994   (posledné   dve   výzvy   boli zasielané už s hrozbou uloženia poriadkovej pokuty).

Znalkyňa Ing. M. B. v prílohe svojho listu z 13. februára 1995 zaslala okresnému súdu   spracovaný   znalecký   posudok   č.   44/95,   v ktorom   prehodnotila   správnosť   záverov svojho pôvodného znaleckého posudku z 3. februára 1994. Na základe pokynu zo 16. marca 1995 bol znalecký posudok č.   44/95 zaslaný účastníkom konania, ktorým bola súčasne poskytnutá   7–dňová   lehota   na   zaslanie   písomného   stanoviska   k nemu.   Žalobcovia   sa k nemu vyjadrili v podaní doručenom okresnému súdu 3. apríla 1995.

Okresný súd následne zaslal 11. apríla 1994 OÚ ŽP K. predložené znalecké posudky a súčasne ho opätovne požiadal o zaujatie odborného stanoviska v lehote 15 dní k otázke, či stavba zásadnou prestavbou stratila svoj stavebno-technický charakter. Odpoveď OÚ ŽP K. mu bola doručená 26. apríla 1995.

Pojednávanie konané 8. júna 1995 (nariadené pokynom z 23. mája 1995) bolo po vypočutí   právnej   zástupkyne sťažovateľov   a žalovaného   odročené   na neurčito.   Podaním zo 7. júna 1995 sa sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrili k veci samej. Uznesením č. k. 31 C 1565/91-88 z 20. júla 1995 okresný súd ustanovil súdneho znalca z odboru stavebníctva Ing. C. K. za účelom posúdenia správnosti záverov znaleckého posudku Ing. M. B. Znalec mal posudok predložiť v lehote 30 dní a účastníci konania boli súčasne zaviazaní na zloženie preddavkov na trovy dokazovania. Okresný súd na základe pokynu zákonného sudcu z 5. júna 1996 urgoval zaslanie znaleckého posudku znalcom. Ustanovený   znalec   v prílohe   svojho   listu   z 1. júla   1996   (doručeného   2.   júla   1996) okresnému súdu predložil vypracovaný znalecký posudok č. 028/1996 spolu s vyúčtovaním a   spisovým   materiálom   vo   veci,   ktorý   mu   bol   doručený   25.   októbra   1995   (na   základe pokynu   z 5.   októbra   1995).   Na   základe   pokynu   z 15. júla   1996   bol   znalecký   posudok z 30. júna   1996   zaslaný   účastníkom   konania,   aby   sa   k nemu   v lehote   7   dní   vyjadrili, a sťažovatelia boli súčasne vyzvaní na zaplatenie trov znaleckého dokazovania.

Sťažovatelia   v podaní   doručenom   24.   júla   1996   okresnému   súdu   oznámili,   že so závermi znaleckého posudku z 30. júna 1996 nesúhlasia.

Pokynom z 15. augusta 1996 vo veci konajúci sudca nariadil na 12. september 1996 pojednávanie,   nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania   vrátane   právneho   zástupcu žalobcov a znalca. Právnemu zástupcovi sťažovateľov, znalcovi i žalovanému bolo súčasne doručené aj uznesenie o odmene znalca z 15. augusta 1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. septembra 1996.

Pojednávanie   konané   12.   septembra   1996   bolo   okresným   súdom   odročené   na 26. september   1996.   Podaním   z 28.   augusta   1996   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu svoje podanie doplnili.

Pojednávanie   uskutočnené   26.   septembra   1996   okresný   súd   odročil   na   neurčito a súčasne nariadil znalecké dokazovanie za účelom zistenia správnosti záverov znaleckého posudku Ing. F. M. (uznesením č. k. 31 C 1565/91-111 z 2. októbra 1996, podľa ktorého mal   znalec   predložiť   znalecký   posudok   v lehote   30   dní).   Sťažovateľom   súčasne   uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy dokazovania. Okresný súd spis na základe pokynu zákonného sudcu z 23. októbra 1996 doručil ustanovenému znalcovi. Znalecký posudok č. 030/1997 bol znalcom Ing. J. F. predložený v prílohe listu z 24. februára 1997. Okresný súd   uznesením   č.   k.   31   C   1565/91-124   z 2. septembra   1997   priznal   znalcovi   odmenu za vypracovaný   znalecký   posudok.   V uvedený   deň   bol   daný   aj   pokyn   na   doručenie uvedeného   znaleckého   posudku   účastníkom   konania,   aby   sa   k nemu   v lehote   10   dní vyjadrili.

Pokynom   z 12.   mája   1998   vo   veci   konajúci   sudca   nariadil   na   28.   máj   1998 pojednávanie.   Žalovaný   podaním   doručeným   22.   mája   1998   požiadal   o odročenie pojednávania   po   29.   júni   1998.   Pojednávanie   konané   26.   mája   1998   bolo   uznesením odročené   na   neurčito   a právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   bolo   súčasne   uložené,   aby v lehote 10 dní podal písomné stanovisko. Túto povinnosť právny zástupca splnil podaním doručeným   19.   júna   1998.   Dňa   27.   júla   1998   zákonný   sudca   v uvedenej   veci   nariadil pojednávanie na 3. september 1998.

Pojednávanie konané 3. septembra 1998 bolo okresným súdom odročené na neurčito za   účelom   doplnenia   znaleckého   dokazovania.   Uznesením   č.   k.   31   C   1565/91-146 z 3. septembra   1998   vo   veci   konajúci   sudca   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom Ing. J. F. ktorého úlohou bolo v lehote 30 dní od doručenia uznesenia vypracovať doplnok k znaleckému   posudku   č.   030/97.   Podaním   doručeným   24.   novembra   1998   ustanovený znalec požiadal okresný súd o upresnenie nehnuteľností, ktoré má ohodnotiť. Okresný súd mu na túto výzvu odpovedal podaním z 25. januára 1999. Dodatok k znaleckému posudku č.   030/1997   bol   znalcom   odovzdaný   v prílohe   podania   doručeného   okresnému   súdu 15. marca 1999 a následne bol doručený účastníkom konania spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadrili. Uznesením č. k. 31 C 1565/91-154 z 22. apríla 1999 okresný súd určil znalcovi Ing. J. F. odmenu.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 21.   apríla   1999   nariadil   na   3.   jún   1999 pojednávanie   v uvedenej   veci.   Podaním   doručeným 1.   júna   1999   právny   zástupca sťažovateľov ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu „neodkladnej služobnej cesty mimo K.“ a požiadal o jeho odročenie. Pojednávanie konané 3. júna 1997 okresný súd následne   pre   neprítomnosť   právneho   zástupcu   sťažovateľov   odročil   na   8.   júl   1999. Žalovaný po pojednávaní predložil okresnému súdu svoje stanovisko vo veci samej z 1. júna 1999 na založenie do spisu.

Pojednávanie   konané   8.   júla   1999   bolo   pre   neprítomnosť   právneho   zástupcu sťažovateľov (doručenka o jeho predvolaní v spise nebola pripojená) odročené na neurčito. Vo veci konajúci sudca pokynom z 23. augusta 1999 nariadil v uvedenej veci pojednávanie na   14.   október   1999.   Zápisnica   o tomto   pojednávaní   sa   však   v spisovom   materiáli nenachádzala.

Na   pojednávaní   uskutočnenom   11.   novembra   1999   (nariadené   pokynom z 25. októbra 1999) okresný súd vyhlásil rozsudok v uvedenej veci č. k. 31 C 1565/91-175, ktorým   žalobu   sťažovateľov   zamietol   a žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   trovy   konania. Sťažovatelia podali 3. februára 2000 proti tomuto rozsudku odvolanie. Dňa 29. februára 2000   vo   veci   konajúci   sudca   dal   úpravou   pokyn   na zaslanie odvolania   žalovanému   na vyjadrenie v lehote 10 dní. Právny zástupca sťažovateľov podaním z 13. marca 2000 doplnil dôvody   odvolania   na   základe   výzvy   okresného   súdu   z 29.   februára   2000.   Žalovaný   sa k podanému odvolaniu vyjadril podaním doručeným 22. marca 2000, ktoré bolo následne doručené žalovanému na vyjadrenie. Pokynom z 30. marca 2000 zákonný sudca nechal vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril listom z 11. mája 2000.

Krajskému   súdu   bol   spisový   materiál   v uvedenej   veci   doručený   16.   mája   2000. Vo veci   konajúci   sudca   pokynom   z 25.   septembra   2000   nariadil   pojednávanie,   ktoré   sa uskutočnilo   24.   októbra   2000   a bolo   krajským   súdom   odročené   na   neurčito   za   účelom zadováženia   viacerých   spisových   materiálov.   Uznesením   č.   k.   13   Co   185/00-201 z 29. decembra   2000   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   z 11.   novembra   1999   zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresnému súdu bol spisový materiál v uvedenej veci vrátený 14. februára 2001 a pokynom   z toho   istého   dňa   nechal   zákonný   sudca   doručiť   uznesenie   krajského   súdu z 29. decembra 2000 účastníkom konania.

Výzvou   z 13.   marca   2001   okresný   súd   požiadal   žalovaného,   aby   mu   predložil doklady v zmysle uznesenia krajského súdu z 29. decembra 2000 v lehote 15 dní. Podaním doručeným 26. apríla 2001 žalovaný požiadal okresný súd o predĺženie lehoty na splnenie výzvy až do 2. mája 2001. Podaním doručeným 2. mája 2001 žalovaný okresnému súdu doručil   svoju   odpoveď   na   jeho   výzvu,   ktorá   bola   na   základe   úpravy   z 10.   mája   2001 doručovaná   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov,   aby   sa   k nej   v lehote   10   dní   vyjadril. Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľov k podaniu žalovaného bolo okresnému súdu doručené   2.   júla   2001   a následne   zaslané   žalovanému,   aby   sa   k nemu   v lehote   10   dní vyjadril. Žalovaný okresnému súdu   listom doručeným 22. augusta 2001 oznámil, že sa k zaslanému podaniu vyjadrí do 15. septembra 2001.

Stanovisko   žalovaného   z 10.   septembra   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   až 3. októbra 2001 a na základe úpravy zo 14. novembra 2001 bolo zaslané na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľov. Zákonný sudca pokynom z 11. februára 2002 nariadil pojednávanie na 14. marec 2002. Právny zástupca sťažovateľov svoje písomné stanovisko v predmetnej veci predložil až na pojednávaní 14. marca 2002, ktoré bolo odročené na 18. apríl 2002. Žalovaný 16. apríla 2002 doručil svoje vyjadrenie k stanovisku sťažovateľov predloženému   ich   právnym   zástupcom   na   pojednávaní.   Pojednávanie   konané 18.   apríla 2002 bolo po vypočutí účastníkov konania uznesením okresného súdu odročené na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Úpravou z 8. júla 2002 vo veci konajúci sudca nariadil pojednávanie na 12. september 2002.

Právny   zástupca   sťažovateľov   podaním   z 9.   septembra   2002   ospravedlnil   svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu čerpania dovolenky mimo Slovenskej republiky a zároveň požiadal   o odročenie   pojednávania   po   25.   septembri   2002.   Pojednávanie   konané 12. septembra 2002 bolo preto z dôvodu neúčasti právneho zástupcu sťažovateľov odročené na 17. október 2002.

Podaním   doručeným   14.   októbra   2002   sa   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu vyjadrili k veci samej a súčasne v ňom upresnili petit svojho návrhu. Žalovaný podaním doručeným okresnému súdu 15. októbra 2002 zaslal okresnému súdu svoje stanovisko k „prejavom zástupcu navrhovateľov (sťažovateľov) z 18. apríla 2002.

Okresný   súd   pojednávanie   konané   17.   októbra   2002   uznesením   odročil   na 31. október   2002.   Dňa   28.   októbra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie žalovaného k podaniu sťažovateľov zo 14. októbra 2002. Na pojednávaní 31. októbra 2002 okresný   súd   pripustil   zmenu   petitu   v zmysle   návrhu   sťažovateľov   zo   14.   októbra   2002 a uznesením   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania   z odboru   zememeračstvo   a   účastníkom   konania   súčasne   uložil   povinnosť zložiť preddavok na trovy tohto úkonu.

Podaním zo 7. novembra 2002 právny zástupca sťažovateľov požiadal o oslobodenie od   súdnych   poplatkov.   Úpravou   z 26.   novembra   2002   nechal   zákonný   sudca   zaslať sťažovateľom   tlačivo   na   preukázanie   ich   osobných   a majetkových   pomerov.   Predmetné tlačivá boli okresnému súdu 15. januára 2003 vrátené. Uznesením č. k. 31 C 1565/91-250 z 24. februára 2003 okresný súd priznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením   č.   k.   31   C   1565/91-251   z 24.   februára   2003   bolo   okresným   súdom nariadené znalecké dokazovanie znalcom   z odboru   zememeračstvo Ing.   M. H. Zákonný sudca   úpravou   z 13.   mája   2003   nechal   urgovať   podanie   znaleckého   posudku   znalcom. Okresný súd zaslal spis v tejto veci v prílohe listu z 10. júna 2003 znalcovi (doručenka k listu   nebola   pripojená).   Zákonný   sudca   nechal   pokynom   z 8.   októbra   2003   urgovať predloženie znaleckého posudku znalcom pod hrozbou uloženia mu poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa úradného záznamu spísaného 2. februára 2004   sa   na   okresný   súd   dostavil   znalec   za   účelom   odovzdania   spisového   materiálu v uvedenej veci, pretože na základe uznesenia z 24. februára 2003 sa podľa neho nedal znalecký posudok zhotoviť. Okresný súd uznesením č. k. 31 C 1565/91-259 z 28. marca 2004   opravil   svoje   uznesenie   z 24.   februára   2003   podľa   pripomienok   znalca.   Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 20. júla 2004.

Pokynom z 30. júla 2004 nechal zákonný sudca doručiť znalecký posudok č. 6/2004 z 23.   júna   2004   účastníkom   konania   spolu   s geometrickým   plánom   i vyúčtovaním znalečného, aby sa k nim v lehote 20 dní vyjadrili. Sťažovatelia sa k znaleckému posudku z 23.   júna   2004   vyjadrili   podaním   z 8.   októbra   2004,   v ktorom   navrhli   jeho   doplnenie. Podaním   doručeným   okresnému   súdu   20.   októbra   2004   žalovaný   oznámil,   že   svoje vyjadrenie   súdu   doručí   v lehote   do   31.   októbra   2004.   Vyjadrenie   žalovaného   bolo okresnému   súdu   doručené   2.   novembra   2004.   Uznesením   č.   k.   31   C   1565/91-335 z 25. októbra   2004   okresný   súd   priznal   znalcovi   za   vypracovanie   znaleckého   posudku č. 6/2004 odmenu.

Pojednávanie konané 17. februára 2005 (nariadené pokynom z 2. decembra 2004) bolo z dôvodu práceneschopnosti predsedníčky senátu uznesením odročené na 10. marec 2005.

Na   základe   pokynu   z 18.   februára   2005   okresný   súd   zaslal   znalcovi   vyjadrenia účastníkov konania k podanému znaleckému posudku č. 6/2004 a súčasne ho vyzval, aby sa zúčastnil pojednávania 10. marca 2005.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   8.   marca   2005   bolo   telefonicky   účastníkom konania i znalcovi oznámené odročenie pojednávania na 19. apríl 2005 z dôvodu čerpania dovolenky predsedníčkou senátu.

Žalovaný   listom   doručeným   15.   apríla   2005   požiadal   o odročenie   pojednávania v uvedenej   veci.   Pokynom   z 15.   apríla   2005   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   odročiť pojednávanie na neurčito a túto skutočnosť oznámiť účastníkom konania.

Pojednávanie konané okresným súdom 12. júla 2005 (nariadené pokynom zo 7. júna 2005)   bolo   po   vypočutí   účastníkov   konania,   ako   aj   právneho   zástupcu   sťažovateľov uznesením odročené na 13. október 2005 za účelom označenia dôkazných prostriedkov účastníkmi konania, ktoré žiadajú, aby súd vykonal, prípadne obstaral.

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným 27. júla 2005 okresnému súdu navrhli, aby v konaní vypočul znalca Ing. M. H. z dôvodu odstránenia rozporov v ním vypracovanom znaleckom posudku. Žalovaný podaním z 15. augusta 2005 (doručeným   17.   augusta   2005)   požiadal   o doplnenie   dokazovania   v uvedenej   veci predložením   originálu   tzv.   nájomnej   zmluvy   z roku   1953   sťažovateľmi   v lehote   do 9. septembra 2005. Na základe úpravy zo 7. októbra 2005 bol okresným súdom znalcovi zaslaný telegram, ktorým bol predvolaný na pojednávanie nariadené na 13. október 2005.

Pojednávanie konané 13. októbra 2005 okresný súd po vypočutí účastníkov konania i znalca odročil na 22. november 2005 za účelom vyhodnotenia výsledkov dokazovania prednesených znalcom na pojednávaní.

Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 12. októbra 2005 upresnili petit svojho návrhu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom bola pôvodne žaloba o vydanie   nehnuteľnosti   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách v znení   neskorších   predpisov   (ktorej   petit   však   bol   v priebehu   konania   na   návrh sťažovateľov   zmenený   na   žalobu   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   spojenú s návrhom na vypratanie nehnuteľnosti). Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci.   Keďže zistenie skutkového stavu v uvedenej   veci   si   už   dosiaľ   vyžiadalo   uskutočnenie   rozsiahleho   dokazovania (zabezpečením listinných dôkazov a viacerých znaleckých posudkov, vypočutím viacerých svedkov, vykonaním ohliadky nehnuteľnosti a pod.), podľa ústavného súdu možno v tomto prípade hovoriť o skutkovej zložitosti veci, ktorá spôsobuje predĺženie konania v tejto veci. Avšak samotná skutková zložitosť veci vzhľadom na dĺžku tohto konania, jeho doterajší priebeh   a dosiahnuté   výsledky   neodôvodňuje   takmer   štrnásťročné   trvanie   konania v uvedenej veci.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd zistil, že správanie sťažovateľov prispelo k predĺženiu preskúmavaného konania pred okresným súdom najmä tým, že ich právny zástupca reagoval na výzvu okresného súdu doručenú mu 8. októbra 1991 až po dvoch písomných a jednej telefonickej urgencii zo strany okresného súdu 7. mája 1992 ( t. j. takmer po siedmich mesiacoch), a tiež tým, že ich právny zástupca dvakrát   počas   tohto   konania   požiadal   o odročenie   nariadeného   pojednávania   (podaním z 1. júna 1999, podaním z 9. septembra 2002).

Sťažovatelia v rámci uvedeného konania taktiež využili svoje procesné práva, keď v priebehu   konania   podali   odvolanie   proti   rozsudku   z 11.   novembra   1999,   o ktorom následne   rozhodoval   krajský   súd   (konanie   pred   krajským   súdom   trvalo   takmer   deväť mesiacov),   ako   aj   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (na   rozhodnutie o   nej okresný   súd   potreboval   viac   ako   tri   mesiace).   V dôsledku   uplatnenia   týchto   práv sťažovateľmi došlo k predĺženiu konania v tejto veci na okresnom súde, čo však v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu nemožno započítať na ich ťarchu (mutatis mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

V rámci svojej judikatúry už ústavný súd vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia   základnej   otázky   –   či   sa   vec   sťažovateľov   prerokovala   na   okresnom   súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – treba prihliadnuť aj na deň začatia konania   na   okresnom   súde   a dobu,   ktorá   v konaní   uplynula   do   15.   februára   1993 (III. ÚS 18/00, III. ÚS 113/03). Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní v súlade so spomínanou judikatúrou prihliadol aj na skutočnosť, že do založenia jurisdikcie ústavného súdu 15. februára 2003 predmetné konanie trvalo viac ako štrnásť mesiacov (návrh bol sťažovateľmi podaný na okresnom súde 27. novembra 1991).

V rámci   preskúmavaného   konania   boli   ústavným   súdom   zistené   dlhé   obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé z období nečinnosti okresného súdu začalo 20. júla 1995, keď okresný súd uznesením ustanovil znalca a nariadil znalecké dokazovanie, a trvalo viac ako desať mesiacov, t. j. do 5. júna 1996,   keď   bola   okresným   súdom   zaslaná urgencia   ohľadne   podania   znaleckého posudku. Ústavný súd na ťarchu okresného súdu započítal aj ďalšie štrnásťmesačné obdobie nečinnosti okresného súdu zistené v období od 24. februára 1997 (doručenie znaleckého posudku   č.   030/1997   okresnému   súdu)   do   12.   mája   1998   (nariadenie   pojednávania zákonným   sudcom),   v rámci   ktorého   okresný   súd   okrem   priznania   odmeny   znalcovi nevykonal žiadny procesný úkon smerujúci k vydaniu meritórneho rozhodnutia v uvedenej veci.   Nečinnosť   okresného   súdu   vo   vyššie   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Za neefektívnu možno podľa názoru ústavného súdu označiť aj činnosť okresného súdu po vydaní uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania z 24. februára 2003, podľa ktorého mal byť znalecký posudok v uvedenej veci podaný v lehote 30 dní, avšak k jeho doručeniu okresnému súdu došlo napokon až 20. júla 2004 t. j. po viac ako šestnástich mesiacoch. Z uvedeného obdobia ústavný súd preto na ťarchu okresného súdu započítal obdobie trinástich mesiacov.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedu   okresného   súdu   súvisiace   s   personálnymi problémami ústavný   súd neakceptoval.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako trinásť rokov. Z uvedenej doby dochádzalo počas obdobia štyridsiatich mesiacov (t. j. troch rokov a jedného mesiaca) v dôsledku nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani za primeranú vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nesprávnym   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk, pretože predmet konania sa po pripustení zmeny žalobného návrhu týka určenia ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v lukratívnej časti mesta a v dôsledku štrnásť rokov trvajúceho konania okrem pocitov právnej neistoty nemôžu zabezpečiť opravu a údržbu   nehnuteľnosti   a s úspechom   sa   domôcť   plnenia   zo   strany   žalovaného   z titulu užívania predmetu sporu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov sumu 60 000 Sk (spolu vo výške 120 000 Sk). Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania (viac ako trinásť rokov) s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní, ako aj neefektívnu činnosť okresného súdu v uvedenom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na primerané finančné zadosťučinenie v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 18 564 Sk, ktoré bližšie nešpecifikovali, na účet ich právneho zástupcu (vo svojich podaniach však číslo účtu neuviedli) do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   s tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch   alebo viacerých   osôb   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny zníži   o 20   %, t.   j.   na 2 001 Sk) a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Na základe vyššie uvedeného možno náhradu trov konania sťažovateľov vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vykonané v roku 2005 pre dve osoby vrátane režijného paušálu (4 x 2 001 Sk + 2 x 150 Sk = 8 304 Sk) a DPH vo výške 1 521 Sk (19 % x 8 004 Sk) spolu vo výške 9 825 Sk. Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy spolu predstavuje 9 825 Sk.

Ústavný súd preto sťažovateľom priznal náhradu trov konania vo výške 9 825 Sk a vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na priznanie náhrady trov konania nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2005