znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 243/03-42

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti I. L., bytom Z. n. B., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 249/01 na neverejnom zasadnutí 18. februára 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   249/01 p o r u š i l základné právo I. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 249/01 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. L. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Čadca p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   zaplatiť I. L. náhradu trov konania v sume 9 996   Sk   (slovom   deväťtisícdeväťstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti I. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 243/03-14 z 22. októbra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. L., bytom Z. n. B. (ďalej len „sťažovateľka“), z 2. septembra   2003   doplnenú   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu - advokáta JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., podaním z 30. septembra 2003.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   uviedla,   že   sa   žalobou z 22.   februára   1993   doručenou   Okresnému   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“) 23. februára   1993   domáhala   vydania   nehnuteľnosti   –   parcely   č.   1824/2   –   zast.   plocha o výmere 36 mv katastrálnom území Z. n. B. Konanie bolo vedené pôvodne pod sp. zn. 4 C 111/93.

Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   z 26.   apríla   1994.   Uvedený   rozsudok napadli žalovaní odvolaním. Odvolací súd rozsudkom   z 28. júna 1995 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľka napadla rozsudok odvolacieho súdu dovolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z 23. mája 2000 tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací súd uznesením z 31. októbra 2000 zrušil rozsudok okresného súdu a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Podaniami   z 13.   februára   2003,   z 30.   apríla   2003 a sťažnosťou z 20. mája 2003 adresovanou predsedníčke okresného súdu sa sťažovateľka domáhala urýchlenia postupu konania vo veci. Okresný súd na tieto podania a sťažnosť nereagoval, ale uznesením zo 14. mája 2003 konanie prerušil   do   skončenia dedičského konania po žalovanej v druhom rade. Nečinnosť okresného súdu po zrušení jeho rozsudku odvolacím súdom a po vrátení veci na ďalšie konanie podľa sťažovateľky spôsobila, že jedna z účastníčok konania v jeho priebehu zomrela, čo vyvolalo potrebu upraviť okruh účastníkov. Aj napriek tomu, že sťažovateľka označila do úvahy pripadajúcich dedičov po zomrelej žalovanej v druhom rade, okresný súd konanie prerušil. Označené konanie začalo ešte v roku 1993 a do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené.

Z uvedených skutočností podľa sťažovateľky vyplýva, že v danom súdnom konaní v období po zrušení rozsudku okresného súdu uznesením odvolacieho súdu z 31. októbra 2000 a po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie (v tejto fáze bolo konanie vedené už pod novou spisovou značkou 4 C 249/01) došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v dôsledku čoho žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

Základné právo I. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 249/01 o vydanie nehnuteľnosti bolo porušené.

Okresnému súdu v Čadci prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 249/01 konal bez zbytočných prieťahov.

I.   L.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk   (slovom jednostotisíc korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný jej vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   v Čadci   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 10 555,20 Sk, - (2 úkony po 4 270 Sk,- prevzatie a príprava, návrh, 2 x režijný paušál po 128 Sk,-, DPH 20% - 1 759,20 Sk,-) na účet JUDr. M. S. do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žiadosť   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že neukončením konania pretrváva u nej stav právnej neistoty, ktorý pociťuje ako psychickú ujmu, pretože nemá možnosť užívať spornú nehnuteľnosť ani s ňou disponovať, pričom viacročný   spor   týkajúci   sa   uvedenej   nehnuteľnosti   narušil   jej   susedské   aj   príbuzenské vzťahy.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 12. novembra 2003 oznámila ústavnému súdu, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   predložila   ústavnému   súdu   spis   okresného   súdu týkajúci   sa   posudzovaného konania v prílohe   listu   sp.   zn. Spr.   1659/03 z 15.   decembra 2003, v ktorom zaujala stanovisko k prijatej sťažnosti konštatujúc, že: „Krajský súd Žilina vo svojom zrušujúcom uznesení 7 Co 1379/00 zo dňa 31. 10. 2000 (ods. 3 čl. 174 spisu) poukazuje na povinnosť prvostupňového súdu zistiť okruh dedičov po zomrelej odporkyni H. J. Spis z Krajského súdu Žilina bol Okresnému súdu Čadca vrátený 19. 4. 2001. Súd pravidelnými   procesnými   úkonmi   od   15.   6.   2001   zisťoval   stav   ukončenia   dedičského konania s úmyslom konať s právnymi nástupcami uvedenej odporkyne. Od uvedenej doby správanie sa navrhovateľky až do doby prerušenia konania charakterizujem ako pasívne. I keď právnemu zástupcovi navrhovateľky bolo známe zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu Žilina, že súd má konať s okruhom dedičov po menovanej odporkyni, v tomto smere nepredložil   žiadny   rozšírený   návrh   o okruh   dedičov,   aby   sám   aktívnym   procesným prístupom urýchlil samotné konanie vo veci samej. Učinil tak až po rozhodnutí Okresného súdu v Čadci 4 C 249/01 zo dňa 14. 5. 2003, ktorým došlo k prerušeniu súdneho konania do doby právoplatného ukončenia dedičského konania po nebohej odporkyni, keď dňa 12. 6. 2003 navrhovateľka cestou právneho zástupcu podala rozšírený návrh o okruh dedičov po neb.   H.   J.   a v ten   istý   deň   bolo   podané   aj   odvolanie   proti   uzneseniu   Okresného   súdu v Čadci 4 C 249/01 zo dňa 14. 5. 2003. Mám za to, že aktívny prístup účastníka v priebehu uvedeného   konania,   súčinnosť   a včasné   uplatňovanie   procesných   podaní   je   nesmierne dôležitý. Nič nebránilo účastníčke konania procesný návrh o rozšírenie účastníkov po neb. odporkyni uplatniť ihneď po doručení zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline ešte v roku 2001. Samotná sťažovateľka, ktorá je zastúpená v konaní právnym zástupcom mohla prispieť k odstráneniu prekážok v konaní, ktoré vyčíta ako nečinnosť súdu. Je pravda, že po podaní   návrhu   o rozšírenie   okruhu   účastníkov   (čl.   193   –   194   spisu)   bolo   aj   uznesenie Okresného súdu v Čadci 4 C 249/01 zo dňa 14. 5. 2003, uznesením Krajského súdu Žilina zo   dňa   30.   9.   2003   zrušené.   Z týchto   dôvodov   mám   za   to,   že sťažnosť   sťažovateľky   je neodôvodnená a žiadam jej zamietnutie v celom rozsahu.“

Okresný   súd   vo   svojom   liste sp.   zn.   Spr.   1659/03   z 15.   decembra   2003   taktiež uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Senát ústavného súdu preto sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka sa žalobou z 22. februára 1993 doručenou okresnému súdu 23. februára 1993 domáhala vydania nehnuteľnosti – parcely č. 1824/2 – zast. plocha o výmere 36 m2 v katastrálnom území Z. n. B. proti žalovaným: V. M., bytom Z. n. B. (ďalej len „žalovaná v prvom rade“), a H. J., bytom Z. n. B. (ďalej aj „žalovaná v druhom rade“). Konanie bolo vedené pôvodne pod sp. zn. 4 C 111/93. Na pojednávaní konanom 26. apríla 1994 okresný súd vyhlásil rozsudok v predmetnej veci, ktorým žalobe vyhovel.

Žalovaná v prvom rade a žalovaná v druhom rade podali 7. júla 1994 v predmetnej veci   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   odvolanie.   Na   pojednávaní   konanom 28. júna 1995 Krajský súd v Banskej Bystrici vyniesol rozsudok (č. k. 15 Co 3321/94-78 z 28. júna 1995), ktorým zmenil rozsudok okresného súdu z 26. apríla 1994 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Právny zástupca sťažovateľky napadol 21. septembra 1995 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 3321/94-78 z 28. júna 1995 dovolaním. Najvyššiemu súdu bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   predložený   27.   novembra   1995.   Najvyšší   súd rozsudkom   sp.   zn.   1   Cdo   163/95   z 21.   mája 1996   rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 2645/96 z 30. septembra 1996 bol rozsudok okresného súdu 26. apríla 1994 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Spisový   materiál v predmetnej veci   spolu s uznesením sp. zn. 15 Co 2645/96 z 30. septembra 1996 bol okresnému súdu doručený 6. decembra 1996.

Na pojednávaní 28. októbra 1997 okresný súd vyhlásil rozsudok (č. k. 4 C 534/96-132), ktorým žalobe vyhovel.

Žalovaná   v prvom   rade   a žalovaná   v druhom   rade   podali   28.   januára   1998 prostredníctvom právneho zástupcu proti rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 534/96-132 z 28. októbra 1997 odvolanie. Krajský súd v Žiline na pojednávaní konanom 1. apríla 1998 vyhlásil rozsudok, ktorým zmenil rozsudok   okresného súdu z 28. októbra 1997 tak, že žalobu zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. augusta 1999.

Právny zástupca sťažovateľky napadol 20. augusta 1999 rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 439/98-144 z 1. apríla 1999 dovolaním. Najvyššiemu súdu bol spisový materiál v predmetnej veci predložený 14. februára 2000. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 12/2000 z 23. mája 2000 rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Listom   z 10.   októbra   2000   právny   zástupca   žalovanej   v prvom   rade   oznámil prevzatie   právneho   zastúpenia   v uvedenej   veci,   ako   aj   úmrtie   žalovanej   v druhom   rade (9. septembra 2000) a súčasne navrhol prerušenie konania.

Na pojednávaní konanom 31. októbra 2000 Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 7 Co 1379/00 zrušil rozsudok okresného súdu z 28. októbra 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 19. apríla 2001.

Vo veci konajúci sudca okresného súdu nechal pokynom z 15. júna 2001 doručiť uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   právnym   zástupcom   účastníkov   konania,   ako   aj opatrovníčke   a súčasne   nechal zistiť   v dedičskom   oddelení   okresného   súdu,   či   sa   vedie dedičské konanie po žalovanej v druhom rade, a v prípade, že je už toto konanie skončené, žiadal pripojiť spis z konania o dedičstve.

Pokynom   z 18.   septembra   2001   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   zistiť,   či   je   už skončené dedičské konanie po žalovanej v druhom rade, a v kladnom prípade žiadal pripojiť spis. Podľa úradného záznamu pracovníčka okresného súdu 17. októbra 2001 v predmetnej veci zistila, že predmetné dedičské konanie (sp. zn. D 1329/00) nie je skončené.

Pokynmi z 24. januára 2002, z 5. februára 2002, z 18. marca 2002, z 8. júla 2002, z 15. októbra 2002 a z 29. apríla 2003 nechal vo veci konajúci sudca opakovane preveriť skončenie   dedičského   konania   po   žalovanej   v druhom   rade.   Podľa   úradných   záznamov založených   v   spise   pracovníčka   súdnej   kancelárie   preverovala   skončenie   dedičského konania sp. zn. D 1329/00 v dňoch 28. januára 2002, 21. marca 2002, 13. augusta 2002, 25. októbra 2002 a 7. mája 2003, pričom zistila, že dedičské konanie po žalovanej v druhom rade nebolo skončené.

Okresný súd uznesením č. k. 4 C 249/01-192 zo 14. mája 2003 rozhodol o prerušení konania. Podaním z 12. júna 2003 právny zástupca sťažovateľky navrhol rozšíriť okruh účastníkov konania na strane odporcu o dedičov po nebohej H. J. (žalovanej v druhom rade).

Ďalším podaním doručeným 12. júna 2003 podal právny zástupca sťažovateľky voči uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   429/01   zo   14.   mája   2003   odvolanie.   Vec   bola Krajskému   súdu   v   Žiline   na   rozhodnutie   o   odvolaní   predložená   2.   septembra   2003. Uznesením sp. zn. 23 Co 252/03 z 30. septembra 2003 Krajský súd v Žiline napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím vedúcim   k efektívnemu   vymoženiu   priznaného práva.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Preto na splnenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (III. ÚS 173/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. I. ÚS 3/02, II. ÚS 813/00, III. ÚS 144/03).

Ústavný   súd,   súc   viazaný   návrhom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   sa sťažnosťou   zaoberal   v rozsahu,   v akom   predmet   konania   vymedzil   právny   zástupca sťažovateľky. Posudzoval preto konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 249/01 (t. j. súdne konanie v predmetnej právnej veci sťažovateľky v období po zrušení rozsudku okresného súdu z 28. októbra 1997 uznesením odvolacieho súdu z 31. októbra 2000 a po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie). Pri uplatňovaní vyššie uvedených kritérií za účelom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v označenom konaní však prihliadal aj na stav, v akom sa konanie nachádzalo v čase vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie   Krajským   súdom   v Žiline   (19.   apríla   2001).   V tomto   rozsahu   prihliadal   aj   na predchádzajúci priebeh konania v uvedenej veci.

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je vindikačná žaloba sťažovateľky   ohľadne   spornej   nehnuteľnosti   proti   žalovanej   v prvom   rade   a žalovanej v druhom   rade,   resp.   jej   právnym   nástupcom.   V časti   týkajúcej   sa   riešenia   predbežnej otázky vlastníckeho práva sťažovateľky k spornej nehnuteľnosti, a tým aj jej aktívnej vecnej legitimácie   v spore   možno   predmetnú   vec   označiť   za   zložitejšiu   najmä   s ohľadom   na náročnosť   dokazovania   relevantných   okolností   právnych   úkonov   z rokov   1937   a 1961 (a následného posúdenia ich právnych účinkov), na základe ktorých malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Uvedená zložitosť veci však nemohla ovplyvniť dĺžku a rýchlosť konania v období označenom v sťažnosti, ktoré je predmetom posúdenia ústavného súdu. V danej fáze konania sa totiž okresný súd vecnou stránkou sporu vôbec nezaoberal, ale riešil výlučne otázku procesného nástupníctva po žalovanej v druhom rade.

B) Správanie sťažovateľky   ako účastníčky   konania charakterizovala predsedníčka okresného   súdu   ako „pasívne“ dôvodiac,   že   sťažovateľka   prostredníctvom   právneho zástupcu navrhla zmenu účastníkov konania až 12. júna 2003, teda po doručení rozhodnutia okresného   súdu   o prerušení   konania,   aj   napriek   tomu,   že   zo   zrušujúceho   uznesenia Krajského   súdu   v Žiline   (ktoré   bolo   jej   právnemu   zástupcovi   doručené   v priebehu   júla 2001) vedela, že okresný súd „má konať s okruhom dedičov po menovanej odporkyni“.

Ústavný súd sa s uvedenou námietkou nestotožnil. Podľa § 100 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa §   107   ods.   1   OSP ak účastník stratí spôsobilosť   byť účastníkom   konania skôr,   ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť   alebo   či   môže   v ňom   pokračovať.   Konanie   súd   preruší   najmä   vtedy,   ak   ide o majetkovú   vec   a   navrhovateľ   alebo   odporca   zomrel;   v   konaní   pokračuje   s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr (§ 107 ods. 3 OSP). Povinnosť okresného súdu (po tom, ako sa dozvedel o úmrtí žalovanej v druhom rade) skúmať, či je potrebné posudzované konanie   prerušiť   do   skončenia   príslušného   konania   o dedičstve   alebo   či   povaha   veci (vrátane zistenia okruhu dedičov v dedičskom konaní) pripúšťa, aby sa s dedičmi žalovanej v druhom rade v posudzovanom konaní pokračovalo, vyplývala priamo zo zákona a nebola podmienená   procesným   úkonom   účastníkov   konania.   Ústavný   súd   na   základe   vyššie uvedených skutočností nepovažoval správanie sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu v posudzovanom   konaní   za   okolnosť,   ktorá   by   podstatným   spôsobom   prispela k predlžovaniu   celkovej   doby   prerokovania   predmetnej   veci   tak,   aby   ju   bolo   možné zohľadniť   na   ťarchu   sťažovateľky   pri   posúdení   existencie   zbytočných   prieťahov v uvedenom konaní.

C) Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Obsah príslušného na vec sa vzťahujúceho spisu nepotvrdzuje tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého nečinnosť okresného súdu po zrušení jeho rozsudku odvolacím súdom a po vrátení veci na ďalšie konanie spôsobila, že jedna z účastníčok konania v jeho priebehu zomrela,   čo   vyvolalo   potrebu   upraviť   okruh   účastníkov,   pričom   okresný   súd   konanie prerušil aj napriek tomu, že sťažovateľka označila do úvahy prichádzajúcich dedičov po zomrelej žalovanej v druhom rade.

Z predloženého spisu je zrejmé, že žalovaná v druhom rade zomrela 9. septembra 2000, teda ešte v priebehu konania pred Krajským súdom v Žiline (ako súdom odvolacím), ktorý   vo   svojom   zrušujúcom   uznesení   sp.   zn.   7   Co   1379/00   z 31.   októbra   2000   uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie v predmetnej veci a taktiež „zistiť“ okruh dedičov po žalovanej v druhom rade. Okresný súd sa po vrátení veci (19. apríla 2001) obmedzil na priebežné zisťovanie, či došlo k právoplatnému skončeniu dedičského konania po žalovanej v druhom rade, a následne (14. mája 2003) vzhľadom na to, že dedičské konanie nebolo stále skončené, sporové konanie sp. zn. 4 C 249/01 prerušil.

Ustanovenia § 107 ods. 1 a 3 OSP umožňovali okresnému súdu posúdiť a následne zvoliť   najvhodnejší   procesný   postup   v ďalšom   konaní   (t.   j.   prerušenie   konania   do rozhodnutia v príslušnej dedičskej veci alebo pokračovanie v konaní s dedičmi žalovanej v druhom rade). Zákon teda poskytoval okresnému súdu určitú možnosť uváženia ohľadne ďalšieho procesného postupu, ktorá však nie je bez obmedzenia, resp. ústavným súdom nekontrolovateľná. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že všetky zákonné ustanovenia vrátane ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sa musia vykladať   a uplatňovať   v súlade   s ústavou,   a to   aj   pokiaľ   ide   o   požiadavky   vyplývajúce z ústavne   garantovaného práva   účastníka   konania na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), a tým na výkon spravodlivosti v primeranej lehote (napr. I. ÚS 21/00, IV. ÚS 221/03).

V tejto   súvislosti   bolo   dôležité,   aby   okresný   súd   prihliadol   na skutočnosť,   že predmetné konanie v čase opätovného vrátenia veci odvolacím súdom trvalo už viac ako osem   rokov   bez   relevantného   výsledku   pre   účastníkov   konania,   a s ohľadom   na   túto skutočnosť dôslednejšie zameral svoj postup na zistenie, či nie sú splnené predpoklady v zmysle   §   107   ods.   3   OSP,   aby   sa   v posudzovanom   konaní   pokračovalo   s dedičmi žalovanej   v druhom   rade   ešte   pred   skončením   konania   o   dedičstve,   aspoň   v rozsahu potrebnom   na   doplnenie   dokazovania   v zmysle   rozsudku   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 1 Cdo 163/95   z 21.   mája   1996   a uznesenia   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   7   Co   1379/00 z 31. októbra 2000. Predmetný postup okresného súdu sa preto v konečnom dôsledku stal predmetom   kritiky   aj zo   strany   Krajského   súdu   v   Žiline,   ktorý   na   základe   odvolania sťažovateľky uznesením sp. zn. 23 Co 252/03 z 30. septembra 2003 rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Celková   dĺžka   konania   v predmetnej   právnej   veci   sťažovateľky   je   z hľadiska ústavných   garancií   zaručujúcich   účastníkovi   konania   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) neakceptovateľná. Ústavný súd nemohol nebrať uvedenú skutočnosť pri hodnotení postupu okresného súdu v období od 19. apríla 2001 (po vrátení veci na ďalšie konanie) do 14. mája 2003 (keď okresný súd konanie prerušil) do úvahy, čo odôvodňuje prísnejšie posúdenie uvedeného postupu ústavným súdom.

Ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v období od 19. apríla 2001 do   14.   mája   2003   nesmeroval   účinne   a efektívne   k odstráneniu   prekážok   brániacich meritórnemu   prerokovaniu   žaloby   sťažovateľky,   v dôsledku   čoho   bolo   porušené   jej základné právo na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka sa prostredníctvom právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom domáhala   výroku   rozhodnutia,   ktorým   by   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal,   aby „v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 249/01 konal bez zbytočných prieťahov“.

Keďže k porušeniu   základného práva sťažovateľky   došlo   neefektívnym postupom okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   100   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy   spočívajúcej   v   pretrvávajúcom   stave právnej   neistoty,   ktorý   podľa   jej   tvrdenia   pociťuje   ako   psychickú   ujmu,   pretože   nemá možnosť užívať spornú nehnuteľnosť ani s ňou disponovať, pričom viacročný spor týkajúci sa uvedenej nehnuteľnosti narušil jej susedské aj príbuzenské vzťahy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nepovažoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 15 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (dva roky) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výroku nálezu). Pri určení výšky primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliadal   na okolnosti   uvedeného prípadu, najmä na dĺžku a charakter zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ako aj na závažnosť predmetu konania pre sťažovateľku.

4.   Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadala   priznať   proti okresnému súdu náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 10 555,20 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3, § 22 ods. 1,   2   a ods.   3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi (III. ÚS 34/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od   1.   januára   2003   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   270   Sk   a hodnota režijného   paušálu   128   Sk.   Odmena   právneho   zástupcu   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2003 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie na ústavný súd týkajúce sa veci samej) predstavuje 2 x 4 270 Sk, po pripočítaní DPH v zmysle § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. spolu 9 740 Sk (po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky   č. 163/2002 Z. z.) a paušálnu náhradu hotových výdavkov 2 x 128 Sk, spolu 9 996 Sk.

Na   základe   uvedeného   priznal   ústavný   súd   náhradu   trov   právneho   zastúpenia vo výške   9   996   Sk,   ktorú   uložil   uhradiť   okresnému   súdu   (bod   4   výroku   nálezu),   a vo zvyšnej časti návrh na priznanie náhrady trov konania zamietol (bod 5 výroku nálezu).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004