znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 242/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/9/2012 z 24. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s r.   o.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn. 6 Sžf/9/2012 z 24. októbra 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   na   základe   vykonanej daňovej kontroly Daňový úrad K. (ďalej len „správca dane“) vydal dodatočný platobný výmer č. j. 695/231/22303/09/Bač z 3. apríla 2009, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1   zákona   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“) vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2006 v celkovej sume 102 498,93 €. Správca dane (okrem iného) dospel k záveru (s. 14 – s. 25),   že   sťažovateľka   zúčtovaním   dodávateľských   faktúr   za   drevnú   hmotu   od obchodnej spoločnosti R., s. r. o., K. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), priamo do spotreby na ťarchu nákladov pre daňové účely dostatočne nepreukázala daňové výdavky, čím porušila § 2 písm. i), § 17 ods. 2 písm. a) a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“), preto sa výsledok hospodárenia kontrolovaného   obdobia   povyšuje   o sumu   12 760 614,90   Sk.   Dokazovaním   považoval správca dane za preukázané, že účtovné doklady predložené sťažovateľkou sa nezhodujú s daňovými   priznaniami   obchodnej   spoločnosti.   Konateľ   obchodnej   spoločnosti   pri výsluchu uviedol, že jeho spoločnosť nikdy s drevom neobchodovala, že so sťažovateľkou nikdy   nespolupracoval,   nevie,   kto   takéto   faktúry   vystavil,   pretože   on   žiadnu   osobu na vystavovanie faktúr, vedenie rokovaní, preberanie úhrad, uzatváranie obchodov a zmlúv nesplnomocnil. Konateľ obchodnej spoločnosti zároveň potvrdil, že podpis a pečiatka na predložených účtovných dokladoch sa nezhodujú s tými, ktoré on, resp. jeho spoločnosť používa. Sťažovateľka, resp. jej konatelia sa uvedeného výsluchu napriek upovedomeniu správcu   dane   nezúčastnili   a k zisteným   skutočnostiam   sa   ani   po   výzve   správcu   dane nevyjadrili.   Pri ústnom   pojednávaní   jeden   z konateľov   sťažovateľky   predložil   čestné vyhlásenie,   z ktorého   vyplýva,   že   na   základe   poverenia   tzv.   konateľa   konajúceho   za obchodnú spoločnosť bol osobne prítomný pri preberaní, odovzdávaní a platbách za drevo. Konateľ sťažovateľky zároveň uviedol, že všetky účtovné doklady im dával tzv. konateľ konajúceho za obchodnú spoločnosť, avšak jeho vzťah k obchodnej spoločnosti nevedel uviesť. Z tohto dôvodu správca dane vypočul svedka, ktorý potvrdil, že čestné vyhlásenie podpísal,   a zároveň   uviedol,   že   on   osobne   ako   zástupca   obchodnej   spoločnosti   nikdy nekonal a nebol   s ňou   v žiadnom   vzťahu. Sťažovateľka,   resp.   jej   konatelia   sa   ani tohto výsluchu napriek upovedomeniu správcu dane nezúčastnili.

Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom argumentovala tým, že dodanie dreva bolo realizované, daňový výdavok (náklad) bol podľa §   2   písm.   i)   zákona   č.   595/2003   Z.   z.   zaúčtovaný   v účtovníctve   a bol   preukázateľne vynaložený na dosiahnutie a zabezpečenie príjmu. To preukazujú aj doklady na predaj dreva ďalším   odberateľom   a príjem   z tejto   činnosti   podliehajúci   dani,   ktoré   boli   predmetom daňovej kontroly. Správca dane spochybnil len daňový výdavok priamo zabezpečujúci tento zdanený príjem.

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“) rozhodnutím č. I/221/11727-89414/2009/990390-r z 29. júla 2009 podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie správcu dane potvrdilo, pretože z jeho strany nezistilo žiadne pochybenie   a   dospelo   k   rovnakému   záveru,   že   sťažovateľka   v účtovníctve   zaúčtovala daňové výdavky za dodávku drevnej hmoty, pričom tieto neboli preukázateľne vynaložené dodávateľovi, ktorý bol deklarovaný na dokladoch.

Žalobu   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   uvedeného   rozhodnutia daňového   riaditeľstva,   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom č. k. 7 S/98/2009-87 z 23. novembra 2011 zamietol, pretože zhodne ako správne orgány dospel k záveru, že v danom prípade nebolo dostatočne preukázané vynaloženie výdavkov s poukazom   predovšetkým   na   to,   že   faktúry,   ktorými   žalobca   preukazoval   vynaloženie týchto výdavkov, nezodpovedajú skutočnosti.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/9/2012 z 24. októbra 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutý   rozsudok   je   arbitrárny,   pretože   najvyšší   súd aplikuje ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z. tak, že zásadne popiera ich účel a význam a bez relevantných dôvodov postupuje v rozpore s „konštantnou rozhodovacou praxou“. Podľa najvyššieho súdu krajský súd postupoval v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a s § 157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľka je však toho názoru, že ako zo strany krajského súdu, tak ani zo strany najvyššieho súdu nedostala špecifickú   odpoveď   na   svoje   argumenty,   ktoré   sú   pre   posúdenie   danej   veci   podstatné a rozhodujúce, a síce že

„-   materiálnym   znakom   výdavku   je   účel,   teda   výdavok   musí   vecne   smerovať k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov,

- daňové výdavky majú tzv. neosobný (vecný) charakter, viažu sa síce na subjekt, ale bez   toho,   aby   tento   subjekt   bol   bližšie   konkretizovaný,   v dôsledku   čoho   je   rozhodujúca materiálna existencia tohto výdavku,

- dokazovanie bolo zamerané na preukázanie nadobudnutia tovaru od konkrétneho dodávateľa   a nie   na   dokazovanie   vo   vzťahu   k dosiahnutiu,   zabezpečeniu   a udržaniu príjmov.“.

Uvedené   argumenty   sťažovateľky   vychádzajú   z rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Sžf/85/2007 z 23. októbra 2008 (týkajúceho sa inej veci), v ktorom konštatoval, že „bez ohľadu na vady v osobnom záväzkovom vzťahu, v ktorom výdavok vznikol, musí byť daňovému   subjektu   umožnené   preukázať   materiálnu   existenciu   daňového   výdavku. Až následne   možno   zisťovať   vecnú   súvislosť   s dosiahnutím,   zabezpečením   a udržaním príjmov.“.

V sťažnosťou   napadnutom   rozhodnutí   však   najvyšší   súd   neuviedol, „či   uvedené skutkové okolnosti boli natoľko iné, aby odôvodňovali iný právny názor“.

Porušenie označených práv je preto „previazané“ aj s porušením základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s vyhodnotením   vykonaného   dokazovania   správcom   dane a myslí si, že práve výpoveď svedka jednoznačne preukázala, že daňový výdavok jej naozaj vznikol. Nezávislý a nestranný súd totiž nemôže dodatočne objasňovať žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu novými dôvodmi, dodatočne vyhľadávať dôkazy v prospech či neprospech niektorej zo strán súdneho sporu a nemôže ani dodatočne objasňovať úvahy daňových   orgánov   nad   rámec   vymedzený   v odôvodnení   napadnutých   a právoplatných rozhodnutí, ktorých zákonnosť preskúmava. V danom prípade sa tak stalo nielen zo strany krajského súdu, ale aj najvyššieho súdu, a tým bol v konečnom dôsledku uprednostnený záujem štátu na inkase dane pred rešpektovaním práv a právom chránených záujmov tých osôb, ktoré tieto dane platia.

Podľa názoru sťažovateľky je súdne konanie ako celok nespravodlivé, a preto je aj jeho   výsledok   nespravodlivý,   čo   zakladá   porušenie   jej   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/9/2012 z 24. októbra 2012 porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,11 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/9/2012 z 24. októbra 2012

Ako už bolo uvedené, ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,   I. ÚS 74/05).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol,   alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02).   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené   tie súdne   rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   taktiež   judikoval,   že všeobecný   súd   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani právo, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II. ÚS   3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Uvedené právne východiská sa vzťahujú aj na právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože medzi jeho obsahom a obsahom základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 147/08).

Porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   najvyšší   súd   sa   vôbec nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá je pre posúdenie danej veci rozhodujúca, a to že daňový   výdavok   ňou   deklarovaný   v daňovom   priznaní,   ktoré   bolo   predmetom   kontroly správcu dane, je výdavkom v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z., pretože bol preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov súvisiacich s jej obchodnou/podnikateľskou   činnosťou.   Keďže   tento   výdavok   materiálne   existoval,   čo potvrdil aj svedok, považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za také, ktoré nie je v súlade s citovaným   ustanovením   zákona   č.   595/2003   Z.   z.   Namiesto   posúdenia   zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov ich najvyšší súd dodatočne objasňoval novými dôvodmi, preto sú jeho závery zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Z pomerne   rozsiahleho   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu okrem iného vyplýva, že

„Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, keď vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – žalobcom, a preto   vo   veci   rozhodol   správne,   z   ktorých   dôvodov   žalovaný   správny   orgán   potvrdil rozhodnutie správcu dane v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa...

Zákonodarca v právnych normách §§ 19 a nasl. zákona č. 595/2003 Z. z. ustanovuje zákonné podmienky daňového výdavku daňového subjektu. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako   aj   vierohodnosť,   správnosť   alebo   úplnosť   povinných   evidencií   alebo   záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že ku kúpe dreva od spoločnosti R., s. r. o. v roku 2006 skutočne došlo, ako aj došlo k vyplateniu odmeny za túto transakciu zástupcovi tejto spoločnosti, tak, ako to deklaroval v daňovom   priznaní,   bolo   jeho   povinnosťou   takéto   tvrdenie   preukázať   a   teda   preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon č. 595/2003 Z. z. stanovil. Pokiaľ si ako platiteľ dane uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, potom musel preukázať, že plnenia, ktoré poskytol, sú výdavkami zákonom stanovenými v právnej úprave zákona č. 595/2003 Z. z...

Senát   odvolacieho   súdu   sa   stotožnil   s   konštatáciou   prvostupňového   súdu,   že základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi   zdaniteľným   príjmom   a   konkrétnym   výdavkom),   podmienka   preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný   výdavok   musí   byť   zaúčtovaný),   na   ktoré   kritériá   musia   daňovníci   vždy pamätať   a   to   pri   každom   konkrétnom   výdavku,   len   ak   je   splnená   podmienka   vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 – 5, § 20, § 21 cit. zákona.

V   preskúmavanom   konaní   mal   odvolací   súd   taktiež   preukázané,   že   žalovaný   i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí v danom prípade nevychádzali len z daňových   dokladov   predložených   žalobcom,   ale   najmä   z   výsledkov   rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné dodávky boli   dodávateľom   uskutočnené   a   či   jednotlivé   náklady   boli   vynaložené   na   dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu, t. j. či ich možno považovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) citovaného zákona o dani z príjmu. Podľa názoru odvolacieho súdu   zhodne   s   názorom   daňových   orgánov   oboch   stupňov   z   výsledkov   vykonaného dokazovania   v daňovom   konaní   vyplýva,   že   žalobca   spôsobom   vylučujúcim   akékoľvek pochybnosti   nepreukázal,   že výdavky,   ktoré   deklaroval   v   daňovom   priznaní   na   základe faktúr predložených k daňovej kontrole, možno považovať za výdavky podľa § 2 písm. i) zákona   č. 595/2003   Z.   z.;   pričom   preukázanie   týchto   skutočností   zaťažovalo   dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., keď jediným dôkazom, ktorý   svedčil   o vynaložení   predmetných   daňových   výdavkov   boli   faktúry   a   príjmové   a výdavkové doklady, vrátane dokladov o pôvode dreva, predložené žalobcom, ktoré však nezodpovedajú skutočnosti...

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť záver, že v danom prípade došlo k predaju dreva spoločnosťou R., s. r. o., keďže jej konateľ uskutočnenie takýchto obchodov nielenže nepotvrdil ako aj nepotvrdil prevzatie odmeny   za   takúto   činnosť,   ktorú   žalobca   preukazoval   výdavkovými   pokladničnými dokladmi, ale poprel akúkoľvek obchodnú spoluprácu so žalobcom a pravosť predložených dokladov   s   poukazom   na   to,   že   s   drevom   vôbec   neobchodoval.   Treba   súhlasiť s konštatovaním   súdu   prvého   stupňa,   že   pritom   dôkazné   bremeno   na   preukázanie uskutočnenia   obchodu   deklarovaného   v   daňovom   priznám   a   žalobcom   preukazovaného faktúrami   a   dokladmi   o   odovzdaní   odmeny   za   uskutočnenie   tohto   obchodu   bolo na žalobcovi,   avšak   žalobca   v   celom   daňovom   konaní   nevedel   preukázať,   že   obchodnú transakciu   uskutočnil   s   dodávateľom,   ktorého   dokladmi   deklaroval   nákup   dreva,   hoci pri dodržaní   zásad   bežnej   opatrnosti   v   obchodnom   styku   je   prinajmenšom   nezvyklé odovzdať odmenu v tak vysokej výške osobe, o ktorej nemá preukázané, že má oprávnenie konať   za spoločnosť   dodávateľa   a   nevykonal   žiadne   opatrenia   na   zadováženie   zistení o dodávateľskej spoločnosti a osôb oprávnených konať za túto spoločnosť. Za vystavenie dokladov, ktorými preukazuje skutočnosti uvádzané v daňovom priznaní, zodpovedá daňový subjekt. Pokiaľ teda žalobca si uplatnil ako výdavok odmenu za uskutočnenie nákupu dreva od   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   v   zmysle   §   2   písm.   i)   zákona   č.   595/2003   Z.   z.,   bolo   jeho povinnosťou   spôsobom   nevzbudzujúcim   akékoľvek   pochybnosti   preukázať,   že   daňové doklady ním   predložené k   daňovej   kontrole sú spôsobilé   preukázať   splnenie   zákonných podmienok pre uplatnenie zníženia základu dane...

Odvolací   nepovažoval   námietky   žalobcu   uvedené   v   jeho   odvolaní   za   relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinností so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia správne vyhodnotili v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnili v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.

Odvolací   súd   z   uvedených   dôvodov   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť   rozhodnutia   a   postupu   správcu   dane   v   rozsahu   žalobných   dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo relevantným   spôsobom   preukázané,   že   žalobca   za   zdaňovacie   obdobie   2006   nesplnil zákonné podmienky na zníženie základu dane, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení, že predmetné výdavky sa uskutočnili a súviseli s jeho zdaniteľnými príjmami, teda nebolo preukázané, že by skutočne k deklarovanému obchodu so spoločnosťou R., s. r. o., vo vzťahu ktorého boli platby predmetnými faktúrami konkrétne účtované, došlo.“.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa odvolacími   námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie, že v odvolacom konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery   uvedeného   rozhodnutia,   pretože   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu vo vykonanom   dokazovaní.   Z príloh   pripojených   k sťažnosti   navyše   vyplýva,   že sťažovateľka   v podstate   obsahovo   rovnaké   námietky   vzniesla   nielen   v konaní   pred všeobecnými súdmi, ale aj pred správnymi orgánmi. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd   (tak,   ako   to   tvrdí   sťažovateľka)   dodatočne   objasňoval   novými   dôvodmi   závery správnych orgánov, ale práve naopak, zo všetkých na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého štátneho orgánu. Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle;   jeho   odôvodnenie   je zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu a relevantných právnych noriem.

V daňovom konaní bola sťažovateľka v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. povinná   preukázať,   že   daňové   výdavky,   tak   ako   ich   deklarovala   vo   svojom daňovom priznaní, jej skutočne vznikli. Hoci správca dane umožnil sťažovateľke splniť jej zákonnú povinnosť, z vykonaného dokazovania nepovažoval za dostatočne preukázané, že daňová transakcia sa uskutočnila tak, ako ju sťažovateľka deklarovala, a z tohto dôvodu ju neuznal ako daňový výdavok podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. Ak sťažovateľka dôkazné bremeno v daňovom konaní neuniesla, pričom nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov nezistili ani všeobecné súdy rozhodujúce v rámci správneho súdnictva, nemožno hovoriť o tom, že jej neposkytli súdnu ochranu, a tým porušili jej základné právo zaručené čl. 46 ods.   1   ústavy,   resp.   právo   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Ústavný   súd   dopĺňa,   že   je   na   správcovi   dane,   aké   dôkazné   prostriedky   v záujme   čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu zvolí, podmienkou však je, aby neboli získané v rozpore s právnymi predpismi.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   niet   žiadnej spojitosti   medzi   uvedeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa čl.   6   ods.   1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/9/2012 z 24. októbra 2012

Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového   konania,   ako   aj   iného   civilného   procesu)   majú   rovnaké   procesné   práva a povinnosti,   ktoré   uplatňujú   a   plnia   za   rovnakých   podmienok   bez   zvýhodnenia   alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (II. ÚS 35/02). Uvedené platí aj pre správne súdnictvo.

Porušenie označeného práva sťažovateľka odôvodňovala tým, že v porovnaní s inými svojimi rozhodnutiami najvyšší súd neuviedol, „či uvedené skutkové okolnosti boli natoľko iné, aby odôvodňovali iný právny názor“.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   je   podľa   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05,   III.   ÚS   284/05, III. ÚS 346/05 – uznesenie o predbežnom prerokovaní zo 7. decembra 2005). Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokúvaných veciach.   Nemožno namietať proti   tomu, aby judikatúra   súdov   v konkrétnych   prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona za podmienky, že dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (obdobne napr. III. ÚS 271/05).

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol (s. 15 – s. 16), že v sťažovateľkou uvedených   iných   prípadoch   vychádzal   z iných   skutkových   okolností.   Podľa   názoru ústavného súdu jeho záver nič nemení na tom, že daňový subjekt je pre účely daňového konania povinný spôsobom nevzbudzujúcim akúkoľvek pochybnosť preukázať materiálnu existenciu   daňového   výdavku,   čo   sa   však   v prípade   sťažovateľky   na   rozdiel   od   iných prípadov nestalo.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013