znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 242/2012-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   septembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka v   konaní   o   sťažnosti   Mgr.   Z.   I.,   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   D.   V.,   S.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 148/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. Z. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 148/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 148/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. Z. I.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť jej do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. Z. I. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokátky Mgr. D. V., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 242/2012 z 13. júna 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Z. I. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 148/96.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprS/486/2012 doručeným ústavnému súdu 2. augusta 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„S vyjadrením sudkyne sa stotožňujem, nemám k nemu viac čo dodať, a preto ho zároveň považujte aj za stanovisko predsedu okresného súdu...

Predmetná právna vec napadla na tunajší súd dňa 31. 01. 1996. Na prejednanie a rozhodnutie mi bola pridelená s účinnosť od 16. 04. 2003. Prvé   pojednávanie   nariadila   predchádzajúca   zákonná   sudkyňa   na   05.   02.   1997, ktoré bolo odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu odročenia, v zápisnice je uvedené iba toľko, že sa nedostavila odporkyňa - sťažovateľka, ktorá ospravedlnila svoju neúčasť. Ďalšie pojednávanie nariadila predchádzajúca zákonná sudkyňa až na deň 11. 03. 1999. Od 05. 02. 1997 do 11. 03. 1999 nebolo vo veci urobené žiadne procesné úkony. Pojednávanie   nariadené   na   deň   11.   03.   1999   žiadala   odročiť   odporkyňa   - sťažovateľka z dôvodu, že navrhovateľ má absolvovať nariadenú ochrannú psychiatrickú liečbu pre zistenú duševnú poruchu.

Z   uvedeného   dôvodu   zákonná   sudkyňa   odročila   pojednávanie   nariadené   na   deň 11. 03. 1999 na neurčito a zároveň bol žiadaný Okresný súd Levice, v akom štádiu sa nachádza   konanie   o   nariadenie   ochranného   ústavného   psychiatrického   liečenia navrhovateľa.

S účinnosťou od 01. 06. 2000 bol spis pridelený ďalšiemu zákonnému sudcovi, ktorý prípisom zo dňa 31. 07. 2000 opätovne dopytoval Okresný súd Levice na predmetnú otázku. Okresný   súd   Levice   svojim   prípisom   doručeným   súdu   dňa   10.   08.   2000,   oznámil,   že navrhovateľovi   bolo   dňa   10.   03.   2000   na   verejnom   zasadnutí   nariadené   ambulantné psychiatrické liečenie.

Dňa 31. 08. 2000 zákonný sudca žiadal Okresný súd Levice o oznámenie, či sa nevedie   súdne   konanie   o   pozbavenie   alebo   obmedzenie   spôsobilosti   na   právne   úkony navrhovateľa. Správa bola negatívna a bola doručená tunajšiemu súdu dňa 13. 09. 2000. Dňa   15.   02.   2001   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   navrhovateľa,   či   nedošlo k mimosúdnej dohode, PZ prípisom doručeným súdu dňa 12. 03. 2001 oznámila, že žiada o pokračovanie v konaní.

Od výzvy zo dňa 15. 02. 2001 až do dňa 16. 04. 2003, kedy mi bol spis pridelený, následne už súd vo veci neurobil žiadny úkon.

Ku dňu 16. 04. 2003 mi pridelených na prejednanie o rozhodnutie 414 civilných vecí, ktoré napadli na tunajší súd od roku 1989 do roku 2003 a cca 60 poručenských vecí. Najstaršia   právna   vec,   ktorá   mi   bola   pridelená   napadla   na   tunajší   súd   30.   12.   1989, následne sa jednalo o nápad rokov 1990, 1991, 1992, 1994, 1995, 1996 až 2003, teda z uvedeného je zrejmé, že mi bolo pridelených množstvo vecí starších ako označená právna vec a jednotlivé právne veci som prejednávala a prejednávam výlučne podľa zákonného poradia vakom napadli bez akéhokoľvek nezákonného uprednostňovania alebo obchádzania zákonného poradia.

Vo   veci   pojednávanie   som   nariadila   na   deň   04.   05.   2006,   je   mi   zrejmé,   že   od pridelenia veci teda od 16. 04. 2003 do 04. 05. 2006 uplynula značná doba, avšak tak ako som uviedla, pri počte pridelených vecí, pri plnom nápade C agendy a pri zvyškovej agende poručenskej, ktorú som prejednávala po dobu jedného roka popri C agende a pri zachovaní zákonného poradia nápadu jednotlivých vecí, pri stanovenom počte troch pojednávacích dní so zohľadnením, že som po nástupe do funkcie musela získavať praktické skúsenosti s výkonom funkcie sudcu postupne, nebolo v mojich objektívnych možnostiach konať inak. Pojednávanie nariadené na deň 04. 05. 2006 bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého   dokazovania,   následne   boli   posudzované   majetkové   pomery   účastníkov   za účelom zloženia preddavku na trovy znaleckého dokazovania a po vykonaní potrebných úkonov, bolo uznesením zo dňa 10. 07. 2006 teda bezodkladne nariadené vo veci znalecké dokazovanie.   Znalkyňa   predložila   ZP   dňa   17.   10.   2006.   Znalecký   posudok   bol   zaslaný účastníkom na vyjadrenie.

Následne bolo vo veci konané vo veci priebežne podľa objektívnych možností, boli nariaďované ďalšie pojednávania,   komunikácia s účastníkmi konania bola a je zložitá, svoje   návrhy   na   dokazovanie,   nové   skutkové   tvrdenia   a   dôkazy   predkladajú nekoncentrovane, nie sú schopní prispievať k tomu, aby sa dosiahol účel konania tak ako im to ukladá ust.§ 101 ods. 1 O. s. p.

Navrhovateľ   zmenil   právneho   zástupcu,   nakoľko   pôvodná   právna   zástupkyňa prestala komunikovať s ním ako i so súdom.

Zložitosť   veci   si   vyžiadala   aj   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   geodézie, pričom   muselo   dôjsť   k   zmene   k   osobe   znalca.   V   dôsledku   plynutia   času   bolo   nutné aktualizovať pôvodne určenú hodnotu rodinného domu, po jej aktualizácii bolo na deň 04. 09. 2012 nariadené pojednávanie, na ktorom by malo dôjsť k vydaniu rozhodnutia vo veci samej.

Záverom konštatujem, že na dĺžku konania podľa môjho názoru má vplyv pracovná preťaženosť, zložitosť veci právna a skutková, ktorá si vyžiadala dve znalecké dokazovania, ako i dôvody na strane účastníkov, či už zdravotného charakteru na strane navrhovateľa, ako i vo forme sťaženej komunikácie s oboma procesnými stranami, nevynímajúc pôvodnú právnu zástupkyňu navrhovateľa.“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 148/96 ústavný súd   zistil   rovnaké   skutočnosti,   ktoré   uviedol   okresný   súd,   preto   ich   považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu veci a jeho význam pre sťažovateľku.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ide o sporové konanie, ktoré nie je právne zložité (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, III. ÚS 336/07 a III. ÚS 269/2012), pretože v ňom možno využiť stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov. Ústavný súd preto neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že išlo o právne zložitú vec. Pokiaľ ide o skutkovú   zložitosť   predmetného   sporu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   prípadná   skutková zložitosť   veci,   ako   to   uviedol   okresný   súd   (teda   nutnosť   nariadenia   znaleckého dokazovania),   nemôže   ospravedlniť   doterajšiu   dobu   tohto   konania   bez   právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

2. Ústavný súd pri hodnotení správania sťažovateľky je toho názoru, že sťažovateľka podstatnou mierou neprispela ku vzniku zbytočných prieťahov v napadnutom konaní tak, ako na to poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, a uvádzané skutočnosti, ktoré neboli ani bližšie konkretizované, nemali výrazný vplyv na doterajší priebeh konania.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.   Ústavný   súd   predovšetkým   zastáva   názor,   že   napadnuté   konanie,   ktoré   nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 16 rokoch od jeho začatia, nie je potrebné osobitne vyhodnocovať   a   uvádzať   prípadne   jednotlivé   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu (m. m. IV. ÚS 280/2011), pretože v okolnostiach danej veci už samotná dĺžka konania je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a ničím neospravedlniteľná. Procesné úkony okresného súdu boli spočiatku iba sporadické (prvé relevantné pojednávanie sa uskutočnilo až po vyše 10 rokoch od začatia konania 4. mája 2006), a hoci neskôr okresný súd nariadil v rokoch   2007   až   2008   až   päť   pojednávaní,   okresný   súd   dosiaľ   vo   veci   právoplatne nerozhodol.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05 a III. ÚS 269/2012).

Pri posudzovaní sťažnosti sa   ústavný súd vysporiadal aj s vyjadrením okresného súdu, ktorý prípadné prieťahy v konaní odôvodnil neprimeraným vysokým nápadom, resp. pracovnou preťaženosťou zákonnej sudkyne. Vyjadrenie okresného súdu v tomto smere ústavný súd neakceptoval, pretože už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06), že nadmerné množstvo vecí (vysoký nápad), v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   na   základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 148/96 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48. ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 30 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 148/96 berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci považoval priznanie sumy 6 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľka trovy konania vyčíslila sumou 921,46 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 269,58 € z dôvodu trov právneho zastúpenia (nie ako to požadovala v sťažnosti), a to za dva úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti   – vykonané v roku 2012) v sume po 127,16 € a dva režijné paušály v sume po 7,63 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012