znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 242/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., Ž., zastúpeného ustanoveným advokátom Mgr. Ľ. K., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a nečinnosťou Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/1998 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ing. R. M. náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   R.   M.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním ustanoveného advokáta z 10. augusta 2010, ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a nečinnosťou Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/1998.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   obrátil   so   žalobou „o   zaplatenie peňažnej sumy“ na okresný súd 20. mája 1998. Predmetné konanie je vedené na okresnom súde   pod   sp.   zn.   7   C   1399/1998   a   sťažovateľ   v   ňom   vystupuje   v   procesnej   pozícii navrhovateľa.

Sťažovateľ   uviedol,   že „prvé   pojednávanie   v   tomto   spore   bolo   vytýčené   na   deň 29.3.2001. Medzičasom sťažovateľ súbežne podal žalobu o neplatnosť právnych úkonov. Vzhľadom na súvisiaci predmet obidvoch sporov sťažovateľ dňa 16.2.2001 navrhol prerušiť konanie v spore o zaplatenie peňažnej sumy, keďže v prípade úspechu v spore o neplatnosť právnych úkonov by sa svojho nároku na zaplatenie vzdal. Súd konanie prerušil uznesením zo dňa 4.5.2001. Uvedené rozhodnutie o prerušení konania bolo Krajským súdom Žilina zrušené uznesením zo dňa 31.1.2002, ktoré bolo sťažovateľovi doručené Okresným súdom Žilina   až   14.9.2006.   Druhé   pojednávanie   v   spore   o   zaplatenie   peňažnej   sumy   bolo nariadené na deň 8.12.2006. teda takmer 8 rokov po podaní žaloby. Pojednávanie bolo odročené bez vynesenia rozhodnutia na deň 26.1.2007. Uvedené pojednávanie bolo opäť odročené bez vynesenia rozhodnutia vo veci samej. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na deň   16.2.2009,   na   ktorom   súd   žalobu   zamietol,   pričom   zamietajúci   rozsudok   bol sťažovateľovi doručený 20.7.2009. Proti rozsudku bolo podané odvolanie.

Z týchto skutočností vyplýva, že konanie o nároku sťažovateľa trvá už 12 rokov. Sťažovateľ tvrdí, že predmet sporu je po právnej i skutkovej stránke pomerne jednoduchý a teda že vo veci bolo možné rozhodnúť po vykonaní dokazovania najneskôr v priebehu niekoľkých   mesiacov   od   podania   žaloby.   Sťažovateľ   sám   nijakým   spôsobom   neprispel k prieťahom.

Sťažovateľ je toho názoru, že vzhľadom na dĺžku konania je bezpredmetné podať sťažnosť   predsedovi   súdu   podľa   ustanovenia   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   keďže   už   v   súčasnosti   možno   konštatovať neúmernú dĺžku konania, najmä vzhľadom ne jednoduchý predmet sporu.“.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   po   meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti tento nález:

„1. Základné právo Ing. R. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

2.   Okresnému súdu Žilina v konaní pod sp.   zn.   7C/1399/98 prikazuje konať   bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. R. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo sume 7 705.- eur, ktoré je Okresný súd Žilina Ing. R. M. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ sa obrátil na okresný súd so žalobou o zaplatenie sumy 252 390 Sk z titulu   bezdôvodného   obohatenia,   ktorý   odôvodnil   zhodnotením   spoluvlastníckych podielov odporcov. Odporcami v napadnutom konaní boli jeho sestry ako spoluvlastníčky spoločnej nehnuteľnosti. Odporcovia v rámci napadnutého konania uplatnili svoje práva proti sťažovateľovi vzájomným návrhom.

Sťažovateľ teda namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/1998. V sťažnosti uviedol, že „konanie o nároku sťažovateľa trvá už 12 rokov“.

Ústavný   súd   v   súčinnosti   s   okresným   súdom   zistil   tieto   skutočnosti   podstatné pre posúdenie sťažnosti:

Okresný   súd   v   napadnutom   konaní   rozhodol   rozsudkom   18.   júna   2009.   Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie iba odporcovia. Podaným odvolaním napádali výrok   rozsudku,   ktorým   bol   ich   vzájomný   návrh   proti   navrhovateľovi   zamietnutý,   ako i výrok,   ktorým   žiadnemu   z   účastníkov   nebola   priznaná   náhrada   trov   konania.   Výroky rozsudku, ktorým sa sťažovateľ domáhal svojho „nároku“, neboli odvolaním napadnuté a nadobudli   právoplatnosť   5.   augusta   2009.   Krajský   súd   v   Žiline   o   podanom   odvolaní rozhodol   uznesením   sp.   zn.   6   Co   342/2009   z   31.   marca   2010,   ktorým   zrušil   výrok o zamietnutí   vzájomného   návrhu   odporcov   a   výrok   o   trovách   konania.   Súdny   spis   bol doručený   okresnému   súdu   4.   mája   2010   spolu   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline. Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda postup a nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   konanie   bolo   v   tej   časti,   v   ktorej   sa   sťažovateľ   ako navrhovateľ domáhal rozhodnutia okresného súdu, právoplatne skončené 5. augusta 2009.

K   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v   označenom   konaní   ústavný   súd   aj v danom prípade poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01,   IV.   ÚS   37/02,   III.   ÚS   109/03),   podľa   ktorej   sa   ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Ústavný sú pripúšťa, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 1399/1998 nie je právoplatne skončené, avšak zároveň dodáva, že konanie v súčasnosti prebieha už len v tej časti, ktorú iniciovali odporcovia a v ktorej sťažovateľ vystupuje v procesnej pozícii žalovaného,   a   nie   žalobcu.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   právna   neistota   sťažovateľa spočívajúca v tom, že okresný súd neprerokoval jeho vec bez zbytočných prieťahov, už netrvá a jeho vec právoplatne skončila 5. augusta 2009.

Sťažovateľova   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   12.   februára   2010,   teda zjavne s väčším časovým odstupom od nastolenia právnej istoty sťažovateľa v jeho právnej veci. V čase rozhodovania ústavného súdu už porušovanie označeného základného práva netrvalo a konanie o podanej sťažnosti v tejto časti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy v predmetnom konaní v období, keď okresný súd koná už iba o protinávrhu sťažovateľových odporcov, ústavný súd tiež vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, aj keď z iných dôvodov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť (tiež) vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného súdu   vyplývať aj z toho,   že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd konštatuje, že hoci zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   nevyžaduje   osobitné   procesné   rozhodnutie   na   pripustenie protinávrhu,   okresný   súd   v   napadnutom   konaní   tento   protinávrh   odporcov   pripustil uznesením na pojednávaní konanom 20. apríla 2009. Prípadná právna neistota sťažovateľa vo vzťahu k tomuto návrhu odporcov sa preto stala relevantnou až momentom pripustenia takéhoto návrhu odporcov. V čase od 30. septembra 2009 do 5. mája 2010 bol súdny spis sp.   zn. 7 C 1399/1998 na Krajskom súde v Žiline z dôvodu   rozhodovania o podanom odvolaní. Ústavný súd poznamenáva, že dobu, počas ktorej sa spis z dôvodu odvolania nachádzal   na   Krajskom   súde   v   Žiline   (viac   ako   sedem   mesiacov)   a   ktorej   dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

Vzhľadom   na   dĺžku   konania   o   tomto   protinávrhu   odporcov,   ktorý   okresný   súd vyhodnotil ako vzájomný návrh, ústavný súd konštatuje, že dĺžka konania o protinávrhu (približne 9 mesiacov do tohto rozhodnutia) odporcov nedosahuje takú intenzitu porušenia označeného základného práva sťažovateľa, ktorá je potrebná na jeho vyslovenie. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Ústavný súd v priebehu konania uznesením č. k. III. ÚS 242/2010-10 z 22. júna 2010 ustanovil sťažovateľovi na základe jeho žiadosti za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta Mgr. Ľ. K., ktorý s ustanovením súhlasil a na základe výzvy ústavného súdu doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2010. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Ústavný súd prerokoval návrh sťažovateľa na priznanie trov konania na neverejnom zasadnutí a dospel k záveru, že je neopodstatnený. Trovy konania vzniknuté účastníkovi konania v konaní pred ústavným súdom upravuje osobitne ustanovenie § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého platí zásada, že účastník uhrádza trovy konania zo svojho. V § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ustanovená výnimka z tejto zásady, podľa ktorej ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému účastníkovi jeho trovy.

Ústavný súd v prvom rade zistil, že podanie ustanoveného advokáta, ktorým doplnil sťažnosť   po   formálnej   stránke,   neobsahovalo žiadne   nové   relevantné skutočnosti   oproti pôvodnej   sťažnosti   sťažovateľa,   ale   predovšetkým   v   ňom   neboli   uvedené   skutočnosti týkajúce sa právoplatného skončenia konania na okresnom súde vo veci uplatneného nároku sťažovateľa,   teda   právny   zástupca   neodstránil   nepresnosti   v   samotnej   sťažnosti,   čo v konečnom dôsledku viedlo k odmietnutiu sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde   ústavný   súd   nepovažoval   za   odôvodnené   a   účelné   priznať   sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia advokátom ustanoveným v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na to rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.   V   závere   však   dodáva,   že   sťažovateľovi   v   prípade   ďalších   zbytočných prieťahov v predmetnom konaní nič nebráni, aby aj v budúcnosti využil inštitút sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010