znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 242/08-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   januára   2009 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť M. J., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C   220/1993   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 220/1993 konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. J. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 500 € (slovom šesťtisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť M. J. trovy konania v sume 335,19 € (slovom tristotridsaťpäť eur a devätnásť centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. J. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2008 doručená sťažnosť M. J., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   veci v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993.

V označenom konaní okresného súdu vystupuje sťažovateľka ako žalobkyňa, pričom predmetom   tohto   konania   je   jej   návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva   s príslušenstvom.   Konanie   začalo   žalobným   návrhom   doručeným Mestskému   súdu   v Košiciach   25.   februára   1992   a pôvodne   bolo   vedené   pod   sp.   zn. 12 C 210/1992.

Po prijatí sťažnosti 12. augusta 2008 uznesením č. k. III. ÚS 242/08-15 na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 9. septembra 2008 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, aby zaslal predmetný súdny spis a aby oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vyjadrenie predsedu okresného súdu spolu s vyžiadaným súdnym spisom bolo ústavnému súdu doručené 30. septembra 2008.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   stručný   prehľad   úkonov vo veci:

„Návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   bol   podaný na bývalom   Mestskom   súde   v Košiciach.   V podanom   návrhu   sa   konštatuje,   že   žalovaní v 5. až   7.   rade   sú   na   neznámom   mieste   bez   bližšieho   zdôvodnenia,   prečo   je   žalobkyňa takéhoto názoru. Súdny poplatok bol zaplatený až na základe výzvy súdu dňa 22. 1. 1993. Dňa   8.4.1993   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   27.4.1993   a uznesením z uvedeného   dňa   bolo   žalovaným,   ktorých   pobyt   nebol   v žalobe   označený,   ustanovený opatrovník   pre   vytýčené   pojednávanie.   Pojednávanie   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené na neurčito   s tým,   že   sťažovateľke   bola   uznesením   uložená   povinnosť   v lehote   14   dní písomne oznámiť súdu a pripojiť, že žalovaní v 5. až 7. rade sa nachádzajú na neznámom mieste.

Keďže v stanovenej lehote svoju povinnosť nesplnila, bola na jej splnenie vyzvaná urgenciami v dňoch 25.10.2003 (správne zrejme malo byť 25. 10. 1993, pozn.), 10.5.1994 a 30.11.1994. Na žiadnu z týchto výziev nereagovala. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bola rovnaká výzva zaslaná jej právnej zástupkyni dňa 17.1.1995, ktorá prípisom zo dňa 24.2.1995 súdu oznámila, že sa obrátila na príslušný obvodný úrad v Košiciach za účelom zistenia žiadanej informácie. Po jej obdržaní ju súdu obratom doručí.

Dňa 10.3.1995 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že žiadaný úrad jej adresy vyššie   uvedených   žalovaných   neoznámil,   nakoľko   neudala   ich   dátumy   narodenia, nakoľko týmito údajmi nedisponuje.

Dňa 3.7.1995 bola právna zástupkyňa sťažovateľky opätovne vyzvaná na predloženie dôkazu, že žalovaní, o ktorých to v žalobe tvrdila, sú na neznámom mieste, pretože z jej strany predložený dôkaz (konštatovanie príslušného miestneho úradu) takúto skutočnosť neosvedčuje. Na uvedenú výzvu žiadnym spôsobom nereagovala.

Rovnaká výzva bola zasielaná dňa 28.1.1997, opäť bez akejkoľvek odozvy. Zároveň bol zisťovaný pobyt týchto žalovaných cestou Mestského veliteľstva PZ SR v Košiciach.

Dňa 7.2.1997 došlo k zmene zákonnej sudkyne v konaní, ktorá v marci 1997 žiadala o zapožičanie spisov a predloženie ďalších listinných dokladov.

V mesiacoch   apríl   a júl   1997   žiadala   konajúca   sudkyňa   Okresný   súd   Košice I o pripojenie súvisiaceho spisu.   Ďalšie listiny boli žiadané v mesiacoch február a apríl 1998. Dňa   20.4.1998   došlo   k ďalšej   zmene   zákonného   sudcu,   ktorý   v máji   1999   žiadal pripojenie spisu z Okresného súdu Košice I.

V marci 2000 bolo určené pojednávanie na 26.4.2000, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   špecifikácie   spôsobu,   ako   má   byť   vyporiadané spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zo strany právnej zástupkyne sťažovateľky v lehote 15 dní. Keďže   svoju   povinnosť   v uznesením   stanovenej   lehote   nesplnila,   bola   na   jej   splnenie vyzvaná dňa 22.6.2000. Žalobný petit na základe výzvy súdu upresnila dňa 25.7.2000. Dňa   1.8.2000   bola   daný   pokyn   pre   doručenie   upraveného   návrhu   žalovaným na vyjadrenie v lehote 15 dní. Vyjadrenia žalovaných boli súdom urgované v októbri 2000. Uznesením   zo   dňa   5.3.2001   bola   žalovaným   v 4.,   5.   a 6.   rade   ustanovená opatrovníčka. Právny zástupca žalovaného v 1. rade bol vyzvaný na predloženie dokladov. V auguste 2001 bol určený termín pojednávania na deň 31.10.2001. Pojednávanie bolo   odročené   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Toto   bolo   nariadené uznesením   zo   dňa   15.8.2002.   Dňa   3.9.2002   ustanovená   znalkyňa   oznámila,   že   žiada o vylúčenie podania znaleckého posudku, nakoľko je v príbuzenskom vzťahu s účastníkmi konania.

Dňa   9.6.2003   došlo   po   overení   skutočností,   tvrdených   znalkyňou,   k zmene ustanoveného znalca.

Dňa 26.11.2003 bol znalec urgovaný na predloženie znaleckého posudku, ktorý súdu doručil 19.12.2003. Dňa 12.1.2004 bol zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania. Uznesením zo dňa 16.4.2004 bolo rozhodnuté o znalečnom. V mesiacoch február a jún 2004 boli doručené vyjadrenia k znaleckému posudku. Dňa 8.10.2004 podal písomné stanovisko aj ustanovený znalec. Toto podanie bolo následne doručené účastníkom konania.

V novembri 2004 bolo určené pojednávanie na deň 21.2.2005.

Pojednávanie   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   oznámenia o výsledku mimosúdnej dohody v lehote 30 dní.

Výsledok mimosúdnej dohody účastníkmi oznámený nebol, preto bol v máji 2005 určený   termín   pojednávania   na   10.10.2005.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito za účelom   znaleckého   dokazovania   s tým,   že   právnym   zástupcom   účastníkov   konania a účastníkom   konania   bola   uložená   povinnosť,   aby   v lehote   15   dní   v písomnej   forme oznámili, aké konkrétne otázky majú byť zadané ustanovenému znalcovi.

Účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia súdom stanovenú lehotu nedodržali, preto   boli   na   splnenie   povinnosti   vyzvaní   urgenciou   zo   dňa   8.11.2005   a opakovane 13.1.2006 a 13.2.2006.

Stanovisko   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   bolo   súdu   doručené   až   20.2.2006 a následne zaslané i znalcovi, ktorý v konaní vypracúval znalecký posudok.

Dňa 13.4.2006 bol zo strany sťažovateľky podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia,   o ktorom   bolo   rozhodnuté   uznesením zo   dňa   9.5.2006.   V dôsledku podaného odvolania   bol   spis   dňa   15.6.2006   predložený   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu, na ktorom sa   nachádzal   do   31.8.2006,   kedy   bol   vrátený   s rozhodnutím,   ktorým   bolo odvolanie odmietnuté. Uznesenie tunajšieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 21.9.2006. Dňa 29.9.2006 predložil zákonný sudca spis opätovne Krajskému súdu v Košiciach z dôvodu   vznesenej   námietky   zaujatosti   zo   strany   žalobkyne.   Spis   bol   tunajšiemu   súdu vrátený dňa 5.1.2007.

Následne bol určený termín pojednávania na deň 29.3.2007. Termín   tohto   pojednávania   bol   zrušený   a novou   zákonnou   sudkyňou   určený na 29.10.2007.   Na   tomto   pojednávaní   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorý   bol   zo   strany sťažovateľky napadnutý odvolaním. Po vykonaní úkonov potrebných pred predložením spisu odvolaciemu súdu bol tento tomuto súdu doručený 31.1,2008.

Dňa 12.3.2008 bol spis vrátený tunajšiemu súdu s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok nášho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

V súčasnosti je vo veci určený termín pojednávania na deň 24.11.2008.“

Poukazom   na   citovanú   chronológiu   úkonov   súdu   i účastníkov   konania   predseda okresného súdu uviedol, že aj keď „dĺžka predmetného konania je značná a neštandardná i v podmienkach enormne zaťažených súdov, medzi ktoré možno zaradiť i tunajší súd“, za takúto   dĺžku   konania „z   veľkej   časti  ...   zodpovedá   samotná   sťažovateľka,   ktorej povinnosťou bolo v zmysle platných zákonných ustanovení označiť účastníkov konania tak, aby im bolo možné doručiť žalobný návrh... Keďže pri podaní žaloby si sťažovateľka svoju zákonnú povinnosť nesplnila, bola na ňu súdom opakovane vyzývaná v intervaloch vyššie uvedených.   Na   výzvy   nereagovala,   čím   už   v prvých   obdobiach   po podaní   žaloby   sama spôsobovala prieťahy v konaní.“. Predseda okresného súdu tiež poukázal na nedostatočnú súčinnosť   sťažovateľky   pri   špecifikácii   spôsobu   vyporiadania   spoluvlastníctva   i na „ignorovanie povinnosti uloženej súdom na predloženie otázok súdnemu znalcovi“.

Predseda   okresného   súdu   zhodnotil,   že „i   pri   konštatovaní   určitých   prieťahov i zo strany tunajšieho súdu, nie je potrebné a spravodlivé priznať sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie“. V závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas na konanie o podanej sťažnosti bez ústneho pojednávania.

Súdny   spis   okresného   súdu   týkajúci   sa   predmetnej   veci   sa   od   9.   januára   2009 nachádza   na   ústavnom   súde   a ústavný   súd   zistil,   že   vec   nie   je   v čase   rozhodovania právoplatne skončená.

Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na základe výzvy z 30. septembra 2008 na vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu 3. novembra 2008 a 7. novembra 2008, v ktorých vyjadrila súhlas s rozhodnutím o sťažnosti bez ústneho pojednávania. Zdôraznila, že „zdôvodňovanie... dĺžky konania... enormným zaťažením miestne príslušného okresného súdu je... neprípustné a uvedené zaťaženie súdu nemôže   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní“.   Sťažovateľka   sa domnieva, že z hľadiska dĺžky konania niet žiadnych skutočností, ktoré by bolo možné pričítať na jej ťarchu, pretože jej správanie „bolo po celý čas aktívne“.

K problému   presnej   identifikácie   miesta   trvalého   pobytu   niektorých   účastníkov konania sťažovateľka uviedla, že „využila iba právne inštitúty, ktoré mi poskytuje platný právny poriadok, len som nebola ochotná suplovať prácu zákonných sudcov“. Podľa jej názoru   mal   okresný   súd „postupovať   z úradnej   povinnosti   podľa   §   29   ods.   2   O. s. p., a ustanoviť   účastníkom   na   neznámom   mieste   opatrovníka.   O ustanovení   opatrovníka rozhodol zákonný sudca až dňa 5.3.2001, teda po deviatich rokoch od začiatku konania...“.

Ďalej sťažovateľka vo svojom stanovisku k otázke konkretizácie žalobného návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zdôraznila, že návrh spôsobu vyporiadania „obsahovala už žaloba zo dňa 24.2.1992. V tom čase som nemala k dispozícii, ani znalecký posudok   na   dom,   z   ktorého   by   bolo   zrejmé,   či   prichádza   do   úvahy   reálne   rozdelenie nehnuteľnosti, ani geometrický plán na pozemok, ktorý súd nemá k dispozícii doposiaľ, lebo nekonal a nekoná sústredene a efektívne.“.

Pokiaľ   išlo   o výtku   predsedu   okresného   súdu   smerujúcu   k neplneniu   povinností uložených okresným súdom z dôvodu nariadeného znaleckého dokazovania, sťažovateľka poukázala „na tú skutočnosť, ktorá je okresnému súdu známa, že dňa 6.6.2006 som vzniesla námietku   zaujatosti   voči   sudcovi   Dr.   Č.,   a požiadala   som   súd,   aby   jestvujúci   znalecký posudok, z dôvodu pochybností o jeho odbornosti a spôsobilosti znalca, bol preskúmaný znalcom z odboru stavebníctva - statiky, ktorý by vedel kompetentne odpovedať na otázky uložené   súdom.   Naposledy   som   takýto   návrh,   na   doplnenie   dokazovania,   podala   dňa 29.10.2007,   kedy   súd   nepovažoval   za   potrebné   sa   týmto   mojim   procesným   návrhom ani zaoberať.“.

Napokon sťažovateľka uzavrela, že nenesie „žiadny podiel na neprimeranom trvaní konania...“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako   konanie,   ktoré   po   právnej   stránke   nie   je   zložité,   priebeh   dokazovania   však   môže so sebou   priniesť   väčšiu   časovú   náročnosť   na   objasnenie   skutočného   stavu   veci. Ide o občianskoprávny   spor,   ktorého   cieľom   je   rozhodnúť   o zrušení   a následnom vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnosti.   Cieľom   dokazovania v predmetnom súdnom konaní je zistenie, či sú splnené podmienky zrušenia podielového spoluvlastníctva   zakotvené   v   §   142   ods.   1   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“),   zistenie   prípadných dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a napokon zistenie   skutočností   rozhodných   pre   prípadný   spôsob   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva.   Takéto   objasňovanie   skutočného   stavu   veci   nemôže   podľa   názoru ústavného súdu pri vhodnej voľbe dôkazných prostriedkov za žiadnych okolností spôsobiť v konaní komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie sporu takmer 17 rokov.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd zistil, že spomalenie priebehu predmetného konania v jeho úvodnej fáze bolo predovšetkým spôsobené v dôsledku zisťovania, či sú splnené podmienky na ustanovenie opatrovníka trom odporcom v konaní. Predseda okresného súdu poukázal na uloženie povinnosti sťažovateľke na pojednávaní konanom 26. apríla 1993, aby predložila dôkazy, „že   účastníci   v 5.   6.   7.   rade (neskôr   v 4.   až   6.   rade   –   pozn.) sa   nachádzajú na neznámom mieste“ (č. l. 12). Vzhľadom na to, že sťažovateľka tejto výzve nevyhovela ani po viacerých urgenciách, mala spôsobiť predĺženie konania v jeho počiatočnej fáze.

Ústavný   súd   z vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   okresný   súd   po   tom,   ako sťažovateľka nesplnila povinnosť jej uloženú, zisťoval skutočnosti rozhodné pre použitie ustanovenia   §   29   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   sám   prostredníctvom   výziev   adresovaných Mestskému   veliteľstvu   Policajného   zboru   3.   júla   1995   a 28.   januára   1997.   Na   základe reakcií   na tieto   výzvy   bolo   od   19.   februára   1997   zrejmé,   že   pobyt dvoch   odporcov   je neznámy. Zároveň bolo oznámené miesto trvalého pobytu odporcu vo 4. rade. Okresný súd potom ustanovil odporcom vo 4. až v 6. rade opatrovníka uznesením z 5. marca 2001.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   zisťovanie   skutočností   rozhodných pre ustanovenie opatrovníka účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy, presúvať na účastníka   konania   spôsobom,   aký využil   žalovaný   súd.   Tento   záver   vyplýva z účelu sledovaného ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku umožňujúcimi súdu ustanoviť opatrovníka.   Účelom   totiž   nie   je   iba   zabrániť   spomaleniu   priebehu   konania   z dôvodu neznámeho pobytu niektorých účastníkov konania, ale aj zabezpečiť účinnú právnu ochranu takým účastníkom spočívajúcu v možnosti ustanoveného opatrovníka realizovať procesné úkony smerujúce k ochrane ich práv a právom chránených záujmov. Záver ústavného súdu potvrdil   i samotný   postup   okresného   súdu,   keď   napokon   sám   zisťoval   prípadné   miesto pobytu   odporcov   vo 4. až   v   6.   rade   a na   základe   svojich   zistení   im   potom   ustanovil opatrovníka.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   sťažovateľke možno   pričítať   spomalenie   súdneho   konania   v obdobiach,   na   ktoré   poukázal   predseda okresného   súdu.   Išlo   o dvojmesačné   obdobie   po   uplynutí   lehoty   15   dní   na špecifikáciu spôsobu   ňou navrhovaného vyporiadania podielového spoluvlastníctva   po uskutočnenom pojednávaní   26.   apríla   2000   do   25.   júla   2000,   keď   na   základe   výzvy   okresného   súdu žalobný petit upresnila. Taktiež išlo o obdobie štyroch mesiacov po uplynutí lehoty 15 dní po pojednávaní 10. októbra 2005 až do 20. februára 2006, keď sťažovateľka po viacerých urgenciách   okresného   súdu   doručila   svoje   stanovisko,   v ktorom   sformulovala   otázky pre súdneho znalca.

Ústavný   súd   sa   napokon   pri   posudzovaní   druhého   kritéria   zameral   na   námietku predsedu okresného súdu, že sťažovateľka po zrušení medzitýmneho rozsudku okresného súdu   a vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   sama   predlžuje   konanie   návrhmi   na   doplnenie dokazovania   formou   znaleckého   posudku   (č. l. 243).   Ústavný   súd   tu   poukazuje na ustanovenie   §   120   ods.   1   druhej   vety   OSP,   podľa   ktorého   súd   rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Okresný súd teda nie je povinný akceptovať všetky dôkazné návrhy sťažovateľky, ale len tie, ktoré prispejú k objasneniu skutočného stavu do tej   miery,   že   bude   možné   vo   veci   rozhodnúť.   Ak   okresný   súd   tento   svoj   postup v odôvodnení   meritórneho   rozhodnutia   dostatočne   odôvodní,   potom   jeho   postupu sťažovateľka nebude môcť nič vyčítať. Tvrdenie predsedu okresného súdu o predlžovaní konania   v dôsledku   ďalších   dôkazných   návrhov   sťažovateľky   tak   ústavný   súd   hodnotí ako nedôvodné.

Z podkladov   tvoriacich   prílohy   sťažnosti   i z vyžiadaného   súdneho   spisu   vyplýva, že sťažovateľka adresovala 22. júna 2007 predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu.   Ústavný súd považuje takúto   sťažnosť za   právny   prostriedok,   ktorý   sťažovateľke účinne poskytuje na ochranu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zákon   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Za postup vadný z hľadiska rešpektovania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd považuje obdobie od pojednávania uskutočneného 26. apríla 1993 až do 3. júla 1995 (viac ako dva roky a dva mesiace). Vymedzené obdobie sa   vyznačovalo   viacerými   výzvami   a urgenciami   konajúceho   súdu   adresovanými sťažovateľke i jej   právnej   zástupkyni,   aby bola splnená   povinnosť uložená sťažovateľke na pojednávaní 26. apríla 1993. Ústavný súd tieto výzvy a urgencie nepovažuje za úkony žalovaného súdu smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľky ako účastníka konania. Dôvodmi sa ústavný súd zaoberal v časti odôvodnenia tohto nálezu týkajúcej sa druhého kritéria   slúžiaceho   na   hodnotenie   postupu   všeobecného   súdu   z pohľadu   dodržiavania základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Výsledkom tohto postupu okresného súdu   bolo,   že   opatrovník   pre   účastníkov   s neznámym   miestom   pobytu   bol   ustanovený až uznesením okresného súdu z 5. marca 2001.

Okresný súd po doručení odpovede Mestského veliteľstva Policajného zboru 14. júla 1995 na výzvu okresného súdu nevykonal vo veci žiadny úkon až do 28. januára 1997, keď opätovne   adresoval   Mestskému   veliteľstvu   Policajného   zboru   výzvu   na   oznámenie adries niektorých účastníkov konania vystupujúcich na strane odporcu (viac ako jeden rok a 6 mesiacov).   Po odpovedi dožiadaného policajného orgánu doručenej mu 19. februára 1997   okresný   súd   vykonal   ďalší   úkon   až   doručením   výzvy   orgánu   správy   katastra 9. februára   1998,   ktorou   žiadal   o zaslanie   výpisu   z listu   vlastníctva   týkajúceho   sa predmetnej nehnuteľnosti (jeden rok nečinnosti). Okresný súd potom, ako mu 14. mája 1998 orgán správy katastra doručil výpis zo žiadaného listu vlastníctva, nariadil pojednávanie vo veci 2. marca 2000 (viac ako jeden rok a deväť mesiacov).

Po predložení požadovaných listín v apríli 2001 okresný súd uskutočnil pojednávanie vo   veci   31.   októbra   2001,   čo   spôsobilo   šesťmesačný   prieťah   v konaní.   Následne po uvedenom pojednávaní, ktorého záverom bol názor okresného súdu o potrebe znaleckého dokazovania, bol znalec ustanovený uznesením okresného súdu z 15. augusta 2002, teda po viac   ako   deviatich   mesiacoch.   Ustanovená   znalkyňa   3.   septembra   2002   doručila okresnému súdu oznámenie o svojom vzťahu k účastníkom konania, pričom okresný súd jej až   5.   marca   2002   doručil   výzvu   na   konkretizáciu   skutočností   zakladajúcich   jej   vzťah k účastníkom   konania (6   mesiacov).   Znalkyňa na výzvu   reagovala podaním   doručeným okresnému súdu 7. marca 2003, pričom tento po 3 mesiacoch, 9. júna 2003, uznesením zmenil ustanoveného znalca.

Po uskutočnenom znaleckom dokazovaní a po doručení stanoviska znalca okresnému súdu 8. októbra 2004, okresný súd uskutočnil pojednávanie 21. februára 2005 (viac ako 4 mesiace).

Takmer päťmesačnou nečinnosťou sa vyznačovalo aj obdobie od 24. mája 2005, keď okresný   súd   zistil,   že   pokus   o mimosúdne   urovnanie   sporu   nebol   úspešný, do pojednávania vo veci uskutočneného 10. októbra 2005.

Okresný   súd   27.   februára   2007   nariadil   pojednávanie   na   29.   marec   2007.   Toto pojednávanie však bolo 1. marca 2007 odročené na neurčito a pojednávanie sa uskutočnilo až 29. októbra 2007 (osem mesiacov).

Po vrátení spisu okresnému súdu zo súdu odvolacieho a po odpovediach účastníkov konania   doručených   mu   v máji   2008   na   základe   jeho   výzvy   sa   pojednávanie   vo veci uskutočnilo 24. novembra 2008, teda po 6 mesiacoch.

Ústavný   súd   tak   zistil,   že   na   celkovej   dĺžke   konania   takmer   17   rokov   [z   toho 4 mesiace   sa   spis   okresného   súdu   nachádzal   na   Krajskom   súde   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   v dôsledku   odvolaní   podaných   sťažovateľkou]   sa   okresný   súd neodôvodnenou   nečinnosťou   podieľal   v rozsahu   10   rokov   a 4   mesiace.   Takáto   dĺžka nečinnosti   konajúceho   súdu   jednoznačne   zakladá   právomoc   ústavného   súdu   vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na celkovej dĺžke konania sa sťažovateľka podieľala neplnením povinností uložených jej okresným súdom iba v rozsahu 6 mesiacov.

Ústavný súd poukazuje i na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (II. ÚS 64/99). To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým   sa   osoba   obrátila   na štátny   orgán, aby o   jej   veci   rozhodol   (I.   ÚS   17/99, II. ÚS 33/99). Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je teda organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali   tak,   aby   ochrana   ich   práv   bola   rýchla   a účinná,   jednak   v § 100   OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,   a napokon   v   §   114   ods. 1   OSP, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. Nerešpektovanie týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku môže v okolnostiach konkrétneho súdneho konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

V postupe   okresného súdu   ústavný   súd   identifikoval   aj obdobia   charakterizované nesústredenosťou   a neefektivitou.   Išlo   predovšetkým   o už   dvakrát   v tomto   náleze analyzované obdobie od 26. apríla 1993 do 3. júla 1995, keď sa činnosť okresného súdu obmedzila iba na vyzývanie sťažovateľky a jej právnej zástupkyne na predloženie dôkazov o tom, že pobyt označených odporcov je neznámy.

Okresný súd až do augusta 1997 adresoval Okresnému súdu Košice I viacero výziev na   doručenie   spisu   sp.   zn.   16   C   36/1993   na   nahliadnutie,   pretože   odporca   v 1.   rade na pojednávaní 26. apríla 1993 uviedol, že toto konanie sa týka tých istých účastníkov i toho istého   predmetu.   Požadovaný   spis   bol   napokon   11.   augusta   1997   okresnému   súdu na nahliadnutie doručený, ten však napriek tomu aj v roku 1999 a v roku 2000 adresoval výzvy na zaslanie uvedeného spisu Okresnému súdu Košice I (č. l. 43 a 48). Takýto postup rovnako svedčí o neefektivite postupu žalovaného súdu.

Neefektívnym   a nesústredeným   postupom   okresného   súdu   bolo   aj   predloženie sťažovateľkinej námietky zaujatosti konajúceho sudcu krajskému súdu 29. septembra 2006. Krajský súd vrátil vec okresnému súdu s tým, že vec mu bola predložená bezdôvodne, pretože sťažovateľka „bližšie nezdôvodnila dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený...“ (č. l.   199).   V dôsledku   tohto   bezdôvodného   postupu   okresného   súdu   došlo   k predĺženiu konania o viac ako tri mesiace.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce prieťahy relevantné   z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z   predmetného   súdneho   spisu   vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu týkajúceho sa dĺžky konania vo veci vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti tohto súdu, tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo k zbytočným prieťahom v konaní. V okolnostiach posudzovaného prípadu ústavný súd taktiež konštatuje, že otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v 1. bode výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   navrhla   takéto   rozhodnutie,   preto   ústavný   súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľky garantovaného jej čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas   predmetného   konania   a aj   tú   skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo veci   zistil   porušenie základného práva.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, čo   po   prepočte   konverzným   kurzom   predstavuje   sumu   16 596,96   €.   Ústavný   súd v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy   už   uvedené   kritériá   považuje za primerané priznať sťažovateľke sumu 6 500 € (bod 3 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. M. K. Advokátka vykonala v roku 2008 tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu   zastupovania, písomné podanie   (sťažnosť)   a stanovisko   zo 6. novembra   2008. Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 076 Sk za úkony v roku 2008), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008 odmenu v sume 3 176 Sk. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za   tri   úkony právnej   pomoci,   teda   trikrát 190 Sk.   Spolu   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   tak   predstavuje   podľa   vyhlášky   sumu 10 098   Sk,   a preto   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   v sume   335,19   € (bod 4 výroku   nálezu),   pričom   okresný   súd   je   povinný   zaplatiť   ju   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009