znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 242/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. Š., bytom P., a J. Š., P., v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   mesta Prievidza v konaní o dodatočnom povolení stavby „SO 01 – Garáž a sklad“ na parcelách č. 6399 a č. 6400 v katastrálnom území P., ako aj rozhodnutím mesta Prievidza zn. 2.4.3-03-4401-2004 zo 4. októbra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. Š. a J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   L.   Š.,   bytom   P.,   a J.   Š.,   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj ich práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   k   dohovoru“)   postupom   mesta Prievidza (ďalej aj „stavebný úrad“) v konaní o dodatočnom povolení stavby „SO 01 – Garáž a sklad“ na parcelách č. 6399 a č. 6400 v katastrálnom území P. (ďalej aj „stavba“), ako aj rozhodnutím mesta Prievidza zn. 2.4.3-03-4401-2004 zo 4. októbra 2004 (ďalej aj „rozhodnutie zo 4. októbra 2004“).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že O. F., bytom P. (ďalej len „vlastník stavby“), bez stavebného povolenia postavil stavbu „Garáž a sklad“. Na základe žiadostí o odstránenie   stavby   K.   M.   a Š.   M.,   obaja   bytom   P.,   E.   B.,   bytom   P.,   O.   Ď.,   P., a sťažovateľov bolo bývalým Okresným úradom P. (ďalej len „okresný úrad“) a neskôr Mestským   úradom   P.   v predmetnej   veci „vyhotovených   niekoľko   rozhodnutí,   ktoré druhostupňový orgán, niekedy aj po zásahu prokuratúry vždy zrušil, nakoľko nezodpovedali zákonným   predpisom   a zákonom   vyznačovali   sa   formálnym   prístupom a nekompetentnosťou“.

Rozhodnutie   okresného   úradu   z 5.   októbra   1998   v predmetnej   veci   bolo   zrušené rozhodnutím Krajského úradu v T. (ďalej len „krajský úrad“) z 28. apríla 1999. Ďalším rozhodnutím krajského úradu z 19. júla 2001 bolo zrušené rozhodnutie okresného úradu z 10. marca 2000 v uvedenej veci.   Rozhodnutím krajského úradu z 20. mája 2003 bolo zrušené rozhodnutie o prerušení konania o dodatočnom povolení stavby „SO 01 – Garáž a sklad“ okresného úradu zo 14. novembra 2002 v predmetnej veci.

Po   zrušení   okresného   úradu   prešla   právomoc   na   riešenie   uvedeného   problému súvisiaceho s odstránením stavby na mesto Prievidza (stavebný úrad). V konaní vedenom o odstránenie   predmetnej   stavby „nastávali   neodôvodnené   prieťahy“,   a preto   boli účastníkmi   konania   stavebnému   úradu   zasielané   13.   novembra   2004   a 7.   apríla   2004 urgenčné listy. Až následne po týchto urgenciách t. j. 11 mesiacov po vydaní posledného rozhodnutia v predmetnej veci, bol vlastník stavby vyzvaný, aby do dvoch mesiacov, t. j. do 14. júna 2004 predložil stavebnému úradu podklady potrebné pre rozhodnutie, preukazujúce skutočnosť, že stavba nie je v rozpore s verejnými záujmami. Uvedené poklady boli už od vlastníka stavby žiadané v predmetnom konaní 15. januára 1998, t. j. pred šiestimi rokmi. Vzhľadom na to, že stavebný úrad vo veci po 14. júni 2004 opätovne nekonal, účastníci konania mu zaslali opätovne urgenčný list. Ďalším podaním z 29. septembra 2004 zaslali účastníci   konania   stavebnému   úradu   svoje   ďalšie   námietky   a pripomienky   týkajúce   sa prejednávanej veci.

Stavebný   úrad   však   na   uvedené   podania   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania nereagoval   a bez   nariadenia   ústneho   konania   v uvedenej   veci   rozhodol   rozhodnutím zn. 2.4.3-03-4401-2004   zo   4.   októbra   2004,   ktorým   účastníkov   konania   a vlastníkov pozemku,   na   ktorom   je   postavená   nedovolená   stavba,   odkázal   riešiť   občianskoprávne námietky, ktoré vyplývajú z vlastníckych práv k pozemku, na príslušnom súde a súčasne podľa § 137 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „stavebný zákon“)   konanie   o dodatočné povolenie stavby prerušil do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci.

Stavebný   úrad   sa   podľa   názoru   sťažovateľov   v   rozhodnutí   zo   4.   októbra   2004 s pripomienkami ďalších účastníkov konania, ako ani so stavom stavby, jej rozpormi so stavebným   zákonom   a inými   predpismi,   ani   s   nesúladom   stavby   s projektovou dokumentáciou nezaoberal. Podľa nich mal stavebný úrad v rámci postupu v predmetnom konaní najprv skúmať, či stavba nie je v rozpore s verejným záujmom, stavebným zákonom alebo inými predpismi (napr. či je v súlade s dokumentáciou zvodu zrážok zo stavby, či spĺňa   všeobecno-technické   požiadavky   a pod.),   a až následne   mali byť predmetom   jeho skúmania vlastnícke vzťahy k zastavanému pozemku.

Konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia zo 4. októbra 2004, sťažovatelia taktiež   vyčítali,   že   v rámci   neho   nebolo   nariadené   ústne   konanie   spojené   s miestnym zisťovaním a ako účastníci konania nemali možnosť uplatniť si svoje procesné práva, ktoré im dáva k dispozícii stavebný zákon. V tomto konaní podľa nich stavebným úradom nebolo ani spoľahlivo   zistené,   či   vyhotovenie   stavby   nie   je   v rozpore   so   stavebným   zákonom, taktiež neboli skúmané dôsledky stavby na okolie, najmä na vonkajšie časti a vnútorné priestory   susedného   objektu   a   ani   identifikácia   polohy   stavby   vo   vzťahu   k susedným parcelám.

Stavebný úrad podľa sťažovateľov nerešpektoval ani rozhodnutie krajského úradu z 20.   mája   2003   (tým,   že   nevykonal   ústne   konanie   spojené   s miestnym   zisťovaním, nepreskúmal   a neposúdil   stavbu,   či   nie   je   v rozpore   s verejným   záujmom,   nezistil spoľahlivo polohu stavby voči susedným parcelám a neposúdil v tomto konaní pripomienky a námietky účastníkov konania).

V rozhodnutí zo 4. októbra 2004 je podľa sťažovateľov „zamlčané“, že stavba je v rozpore s verejným záujmom aj preto, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva v P. vykonal   27.   mája   2004   ohliadku   stavby   a jej   negatívnych   dôsledkov   a zápisnične skonštatoval, že vplyvom tejto nedovolenej stavby „dochádza v susednom dome k vlhnutiu, na susedných stenách izieb je možnosť tvorby pliesní a následne dochádza k zhoršovaniu hygienických podmienok a k zníženiu štandardu bývania a užívania domu a tieto priestory nie je možné užívať na trvalé bývanie. Ďalej konštatuje, že tento stav spôsobuje nesprávne situovanie stavby, v dôsledku čoho dochádza k zisteným negatívnym javom. Teda poukazuje na rozpor so stavebným zákonom a verejným záujmom“.

Stavebný   úrad   v uvedenom   rozhodnutí   taktiež   podľa   sťažovateľov   nesprávne interpretoval požiadavku Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v P. na úpravu strešného plášťa nedovolenej stavby.

Sťažovatelia   s prihliadnutím   na   záporné   stanoviská   účastníkov   konania   a susedov stavby,   ako   aj   na   záporné   stanoviská   Okresného   riaditeľstva   Hasičského   a záchranného zboru   v P.,   Regionálneho   úradu   verejného   zdravotníctva   v P.   a   neplatné   stanovisko oddelenia   územného   plánovania, životného   prostredia   a regionálneho   rozvoja   hlavného architekta   mesta,   ako   aj   na   neexistenciu   geometrického   plánu   zástavby   považujú   za nepravdivé   aj tvrdenie uvedené v rozhodnutí zo 4.   októbra 2004, podľa   ktorého žiadne záporné   ani   protichodné   stanoviská   k povoleniu   stavby   nie   sú.   Stavebným   úradom v uvedenom rozhodnutí podľa sťažovateľov v rozpore s § 137 ods. 3 stavebného zákona nebola určená ani lehota, v ktorej majú účastníci konania predložiť dôkaz o podaní návrhu súdu.

Pretože sťažovatelia sa proti rozhodnutiu o prerušení konania zo 4. októbra 2004 nemohli odvolať, podali podnet Okresnej prokuratúre v P. (ďalej len „okresná prokuratúra“) so žiadosťou o zrušenie tohto rozhodnutia. Okresná prokuratúra naň reagovala listom zo 7. marca 2005, v ktorom sťažovateľom odpovedala iba na jeden zo sedemnástich bodov uvedených v ich podnete, keď uviedla, že určenie lehoty stavebným úradom, dokedy majú účastníci podať návrh súdu, nie je možné, lebo to vylučuje iný zákon. Sťažovatelia   sa následne obrátili na Krajskú prokuratúru v T., ktorá im v liste z 5. mája 2005 oznámila, že ich podanie považuje za opakovaný podnet, na ktorý nebude reagovať. Dňa 17. mája 2005 sa   preto   sťažovatelia   obrátili   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky,   ktorá   vo svojej   odpovedi   sťažovateľom   okrem   iného   poukázala   aj   na   znenie   §   88a   ods.   3   a 4 stavebného   zákona,   avšak   neuviedla,   prečo   stavebný   úrad   zanedbal   svoje   povinnosti a pripomienky účastníkov konania neposúdil.

Žiadny z uvedených orgánov sa teda podľa názoru sťažovateľov ich pripomienkami a námietkami nezaoberal, ale ich „obišiel a nezaujal k nim žiadne stanovisko“.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali, že ich právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené „neodôvodnenými prieťahmi“ v uvedenom konaní, v dôsledku ktorých boli jednotlivé   rozhodnutia   v tejto   veci   vydávané   v dvojročných   intervaloch   často   až   po urgenciách účastníkov konania.

Rozhodnutia   vydávané   v predmetnom   konaní   sú   podľa   sťažovateľov   nesprávne a protizákonné   a sťažovatelia   sú „nútení   obracať   sa   na   rôzne   organizácie,   kontrolné orgány, prokuratúru s poukazovaním na ich nedostatky a so žiadosťou o ich zrušenie“.

Vecné pripomienky sťažovateľov, ktoré boli v rámci predmetného konania viackrát písomne uplatnené, neboli vôbec stavebným úradom prejednané ani vzaté do úvahy. Hoci sú sťažovatelia účastníkmi konania (ako vlastníci susednej nehnuteľnosti) a stavba má na ich nehnuteľnosť podstatný vplyv, v rozhodnutí zo 4. októbra 2004 nie je zmienka o žiadnej ich pripomienke, vo vzťahu k nim nie je uvedený žiadny záver ani riešenie.

V prípade,   že   účastníci   predmetného   konania,   ktorí   boli   odkázaní   uvedeným rozhodnutím zo 4. októbra 2004 na podanie návrhu súdu, takíto návrh nepodajú, stavbou sa už nikto zaoberať nebude, hoci je podľa nich v rozpore s verejným záujmom, stavebným zákonom a inými predpismi.

Porušenie   svojho   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu k dohovoru   vidia   sťažovatelia   v tom,   že   ich   nehnuteľnosť „uvedená   stavba   už   9   rokov ničí“. Užívanie   ich   nehnuteľnosti,   prístup   k nej   zo   zadnej   časti   (na   ich   pozemok)   i jej opravy sú obmedzené alebo nemožné.

Podľa   sťažovateľov   v   dôsledku   porušovania   ich   práv   v tomto   konaní im   vznikla materiálna aj nemateriálna ujma. Ako dôchodcovia majú sťažovatelia „z týchto dlhodobo vytváraných   neúmerných   problémov,   prieťahov   v konaní,   nesprávnych   postupov,   ktoré smerujú v prospech občana, ktorí bezohľadne porušuje zákony“, duševné problémy, stresy, veľké nervové vypätie a beznádej.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd rozhodol, že:

«-   Rozhodnutie Mesta   Prievidza zn.   2.4.3-03-4401-2004 zo dňa   04.   10.   2004 sa nariaďuje zrušiť.

Zároveň   sa   vyslovuje   právny   názor   na   ďalší   postup,   smerujúci   k odstráneniu ilegálnej, problémy vytvárajúcej drevenej stavby nazvanej „Garáž a sklad“.

- Navrhovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 450 000 Sk.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru má každá fyzická alebo právnická osoba   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom stavebného úradu ako správneho orgánu v konaní o dodatočnom povolení stavby „SO 01 – Garáž a sklad“ na parcelách č. 6399 a č. 6400 v katastrálnom území P., ako aj rozhodnutím mesta Prievidza zn. 2.4.3-03-4401-2004 zo 4. októbra 2004.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy a podľa § 244 ods. 3 druhej vety OSP sa postupom správneho orgánu rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ak teda sťažovatelia tvrdia, že nečinnosťou alebo neprimerane pomalým konaním, resp.   nesprávnym   a nezákonným   rozhodnutím   o prerušení   predmetného   konania   mesta Prievidza ako správneho orgánu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môžu sa ochrany svojho práva domáhať prostredníctvom žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP pred všeobecným súdom, čo vylučuje právomoc ústavného súdu (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) v uvedenej veci.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol už na jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu k dohovoru

Porušenie   svojho   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu k dohovoru vidia sťažovatelia v tom, že ich nehnuteľnosť je uvedenou nedovolenou stavbou už 9 rokov poškodzovaná a jej užívanie, prístup k nej i jej opravy sú obmedzené alebo nemožné.

Ochrana   sťažovateľmi   označeného   práva   patrí   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov, ktoré spory a iné právne veci vyplývajúce z občianskoprávnych   vzťahov   prejednávajú   a rozhodujú   v zmysle   ustanovenia   §   7   OSP v občianskom súdnom konaní.

Sťažovatelia sa teda ochrany vyššie označeného práva môžu domáhať v občianskom súdnom   konaní   a v prípade   nespokojnosti   s rozhodnutím   uvedeného   súdu   aj   využitím opravných prostriedkov v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   potom   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2005