znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 242/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. J. H., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 176/99 na neverejnom zasadnutí 18. februára 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný súd Žilina v konaní vedenom   pod sp.   zn. 8 C 176/99   p o r u š i l základné právo Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ing. J. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 45 000 Sk (slovom štyridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. J. H. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. J. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 242/03-14   z   22.   októbra   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   176/99.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa jeho sťažnosť doplnila na základe výzvy ústavného súdu podaním zo 6. októbra 2003.

Vo svojom podaní sťažovateľ uviedol, že 5. augusta 1998 podal na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobu o určenie neplatnosti dohôd o pracovnej činnosti a manažérskych zmlúv proti firme VÚTCH – CHEMITEX, spol. s r. o., so sídlom J. Milca 8, Žilina (ďalej len „žalovaný“), ktorá bola na tomto súde vedená pod sp. zn. 19 Cb 676/98. Krajský súd sťažovateľovi na základe jeho podnetu listom z 8. apríla 1999 oznámil, že predmetná vec bola 22. januára 1999 odstúpená z dôvodu vecnej príslušnosti na prejednanie a vybavenie   okresnému   súdu.   V nasledujúcom   období   až   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu, teda už vyše štyroch rokov a šiestich mesiacov, nebol podľa sťažovateľa okresným súdom v predmetnej veci vykonaný žiadny úkon. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domnieva, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené nečinnosťou okresného súdu. Podľa sťažovateľa v prípade včasného prerokovania tejto   veci   na   okresnom   súde   by   sa   bol   mohol   on   sám   účinne   vyjadriť   k rozhodnutiu ostatných   spoločníkov   predmetnej   spoločnosti,   čím   by   neprišlo   k zásahu   do   majetku spoločnosti, a tým aj k zásahu do jeho majetku. Nečinnosťou okresného súdu mu podľa jeho tvrdenia   boli   upreté   jeho „základné   práva   ako   spoločníka   a ohrozené   jeho   vlastnícke a majetkové   práva   v predmetnej   spoločnosti,   pričom   musel   strpieť   konanie   konateľov spoločnosti, s ktorým nesúhlasil bez možnosti účinne sa brániť proti nemu“.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ vo svojom podaní zo 6. októbra 2003 žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že: „Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 8 C 176/99 porušil svojou nečinnosťou   právo   navrhovateľa,   Ing.   J.   H.   priznané   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi,   Ing.   J.   H.   z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou Okresného súdu v Žiline v tomto konaní finančné zadosťučinenie vo výške:=320 000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú   je   odporca   povinný   navrhovateľovi   zaplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Vo   svojom   podaní   sťažovateľ   zdôvodnil   požadované   finančné   zadosťučinenie pretrvávajúcou právnou neistotou spôsobenou nečinnosťou okresného súdu.

Sťažovateľ ústavnému súdu predložil taktiež fotokópiu svojho listu z 5. mája 2003 (doručeného okresnému súdu 13. mája 2003) preukazujúceho využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Listom   z 25.   novembra   2003   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   ústavnému   súdu   na základe jeho výzvy oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   prejednania   predmetnej   veci   a súčasne   doplnila zdôvodnenie výšky sťažovateľom požadovaného finančného zadosťučinenia, ktorá je podľa nej ovplyvnená nielen dĺžkou zbytočných prieťahov v konaní – nekonaním príslušného súdu, ale aj závažnosťou problematiky merita veci uplatnenej na príslušnom súde v uvedenom prípade.

Na základe výzvy ústavného súdu z 19. novembra 2003 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním sp. zn. Spr 3520/03 z 29. decembra 2003 aj okresný súd prostredníctvom svojho predsedu, ako aj vo veci konajúcej sudkyne.

V úvode svojho vyjadrenia vo veci konajúca sudkyňa opísala chronologicky priebeh konania v predmetnej veci. Ako vyplýva z ďalšieho obsahu tohto podania sama považuje za nesporné, že v tomto konaní došlo k prieťahom vo vybavovaní veci, ktoré však podľa nej neboli subjektívneho charakteru. V nasledujúcom texte k veci ďalej uviedla, že   „Napriek tomu, že Ústava SR vo svojom článku 42 ods. 2 garantuje občanom SR prerokovanie veci na súde bez zbytočných prieťahov, orgány štátnej správy súdov, ktorými sú v zmysle zákona č. 80/1992   Zb.   v platnom   znení   Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   predsedovia   a podpredsedovia   okresného   a krajského   súdu,   dlhodobo   na   tunajšom   súde   nevytvárali sudcom podmienky na riadny výkon súdnictva, najmä čo sa týka personálneho obsadenia a technického   vybavenia   súdu“. Vo   svojom   vyjadrení   vo   veci   konajúca   sudkyňa argumentuje aj personálnymi problémami vzniknutými na okresnom   súde   po 1.   januári 1997,   keď   z okresného   súdu   odišlo   naraz   osem   sudcov.   Podľa   jej   názoru   aj   napriek skutočnosti, že sa situácia na okresnom súde zlepšila v personálnom obsadení, ako aj v jeho technickom vybavení, „(...) kvantum sporov z minulého obdobia je možné rozhodovať len postupne v poradí ako došli na súd, s prihliadnutím na veci prednostné – výživné, veci osobného   stavu,   náhrady   škody   a pracovné.   (...)“ V závere   tohto   vyjadrenia   vo   veci konajúca sudkyňa uviedla, že: „Za takéhoto stavu preto nie je možné ani pri najlepšej vôli sudcu   konať   vo   všetkých   veciach   priebežne.   Na   túto   skutočnosť   som   niekoľkokrát upozorňovala aj predsedu súdu,   aj on však môže riešiť situáciu len s prihliadnutím na zachovanie princípu zákonného sudcu a možnosti súdu.“

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku okrem toho, že súhlasil s upustením od   verejného   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci,   uviedol,   že „(...)   Zo   stanoviska sudkyne je zrejmý subjektívny pohľad a zo spisu objektívny. Z nich je zrejmé, že k prieťahom prispel aj účastník svojimi podaniami, ktoré bolo potrebné procesne riešiť“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou z 5. augusta 1998 doručenou krajskému súdu 10. augusta 1998 sa sťažovateľ (jeden zo spoločníkov žalovaného) domáhal proti žalovanému určenia neplatnosti dohôd o pracovnej činnosti a tzv. manažérskych zmlúv uzavretých medzi žalovaným a ostatnými spoločníkmi   žalovaného   1.   decembra   1996.   Krajský   súd   predmetnú   vec   vedenú   pod sp. zn. 19 Cb 676/98 postúpil listom z 15. januára 1999 okresnému súdu „podľa § 104a ods. 2   O.   s.   p.   z dôvodu   vecnej   nepríslušnosti“. Okresnému   súdu   bol   spis   doručený 25. januára 1999. Spis bol prevedený do registra „C“ (sp. zn. 8 C 176/99) 2. februára 1999.

Predsedníčka   senátu   uložila   18.   novembra   2002   súdnej   kancelárii   zaslať   žalobu žalovanému na vyjadrenie (v lehote 15 dní). Výzva bola vypravená 28. novembra 2002. Žalovaný   sa   k žalobe   vyjadril   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   podaním zo 14. decembra 2002 doručeným okresnému súdu 19. decembra 2002.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 19.   septembra   2003   uložila   predsedníčka   senátu predvolať   účastníkov   konania   na   pojednávanie,   ktorého   termín   vytýčila   na   20.   október 2003.

Podaním z 2. októbra 2003 doručeným okresnému súdu 7. októbra 2003 navrhol sťažovateľ pristúpenie ďalších subjektov (fyzických osôb) do konania na strane žalovaného, ako aj doplnenie dokazovania vo veci samej.

Na   základe   uvedenej   skutočnosti   rozhodla   predsedníčka   senátu   9.   októbra   2003 o zrušení   stanoveného   termínu   pojednávania   a uložila   upovedomiť   o tom   účastníkov konania.

Uznesením č. k. 8 C 176/99-64 z 20. októbra 2003 okresný súd pripustil pristúpenie sťažovateľom navrhnutých osôb do konania na strane žalovaného. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 19. novembra 2003.

Podaním   z 20.   októbra   2003   doručeným   okresnému   súdu   27.   októbra   2003 sťažovateľ navrhol, aby okresný súd zadovážil sťažovateľom označené dôkazné prostriedky a upravil (upresnil) žalobný návrh (petit).

Predsedníčka senátu uložila 2. decembra 2003 súdnej kancelárii zaslať žalobu na vyjadrenie   (v   lehote   15   dní)   žalovaným,   ktorých   pristúpenie   do   konania   okresný   súd pripustil, a vyzvať žalovaného v prvom rade (obchodnú spoločnosť VÚTCH – CHEMITEX, s.   r.   o.,   J.   Milca   8,   Žilina)   na   predloženie   listín   podľa   návrhu   sťažovateľa   v podaní z 20. októbra 2003. Úprava bola súdnou kanceláriou zrealizovaná v ten istý deň.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v pracovnoprávnej   veci   týkajúca   sa   určenia   neplatnosti   dohôd   o pracovnej   činnosti. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na   vec   sa   vzťahujúcich   listín   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu o osobitnej právnej   zložitosti   veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že v danom   prípade   ide   o vec   skutkovo   zložitú,   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho dokazovania, ktoré môže spôsobiť predĺženie konania. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu v konaní o žalobe sťažovateľa.

B)   V správaní   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd   nezistil   žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní. Ústavný súd sa po preskúmaní súdneho spisu nestotožnil s názorom predsedu okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku konštatoval, že k prieťahom prispel aj účastník konania „svojimi podaniami, ktoré bolo potrebné procesne riešiť“. V danom prípade procesnými úkonmi sťažovateľa neboli odstraňované nedostatky v predpokladoch prípustnosti konania a rozhodovania vo veci samej, t. j. nedostatky procesných podmienok konania.   Na   strane   okresného   súdu   teda   neexistovali   zákonné   prekážky   jeho   postupu v predmetnom konaní. Aj keď o procesných úkonoch sťažovateľa spočívajúcich v návrhu na   rozšírenie   okruhu   žalovaných   subjektov   (podaním   z 9.   októbra   2003)   a v návrhu   na úpravu   žalobného petitu   (podanie   z 27.   októbra   2003),   teda   o jeho   návrhoch   na   zmenu žalobného návrhu, musí v zmysle § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnúť okresný súd, uvedené úkony môžu mať vplyv na úspešnosť žaloby v predmetnej veci, ale ich vykonanie, resp. nevykonanie účastníkom konania nevytvára pre okresný súd prekážku, ktorá   by   mu   bránila   v jeho   ďalšom   postupe   v konaní.   V závere   je   potrebné   uviesť,   že ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba,   ale   zodpovednosť   v takom   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu   orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie   o sťažovateľom   uplatnených   procesných   právach   nezapočítal   do   doby zbytočných   prieťahov   v konaní   okresného   súdu.   Vzhľadom   na   množstvo   a charakter sťažovateľom vykonaných procesných úkonov však možno konštatovať, že tieto nemohli spôsobiť podstatnejšie predĺženie konania v predmetnej veci.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo viac ako tri roky a deväť mesiacov, teda od doručenia spisového materiálu v predmetnej veci okresnému súdu 25. januára 1999 až do 18. novembra 2002, keď vo veci konajúci sudca nechal zaslať žalobu sťažovateľa na vyjadrenie žalovanému. Požadované vyjadrenie žalovaného   bolo   okresnému   súdu   doručené   19.   decembra   2002.   Okresný   súd   však v predmetnej veci urobil ďalší úkon až po uplynutí deviatich mesiacov, keď 19. septembra 2003 vytýčil termín pojednávania vo veci. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá na okresnom súde   už viac ako   päť rokov.   Z uvedenej   doby   prevažnú   časť   (takmer   štyri   roky   a šesť mesiacov)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   vo   veci   konajúcej   sudkyne   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 320 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená pretrvávajúcou právnou neistotou spôsobenou nečinnosťou okresného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 45 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (štyri   roky   a šesť   mesiacov)   a s nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 8 796 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania a písomné podanie na súd) vyčíslených ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 270 Sk a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 128 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení   s   §   1   ods.   3   a   §   19   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa náhradu trov konania spolu vo výške 8 796 Sk v súlade s platným právnym predpisom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004