znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 241/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   júna   2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13281/2014a sp zn. Rvp 13282/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručenýchv čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   zaručenéhov čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základnýchslobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 567/2014 z 27. júna 2014a sp. zn. 1 Co 15/2014 z 26. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedenépod sp. zn. Rvp 13281/2014 a sp zn. Rvp 13282/2014 s p á j a   na spoločné konanie,ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 241/2015.

2.Sťažnosti obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   akozjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. októbra2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13281/2014a sp. zn. Rvp 13282/2014,   ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   právzaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“),   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len„dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajskýsúd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Rožňava a Okresným súdom Košice – okolie(ďalej   len   „okresné   súdy“),   predmetom   ktorých   je   náhrada   majetkovej   škodya nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradnýmpostupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenúškodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, žedôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecnepríslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresnésúdy   svojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   spoločne   len„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatkuza vznesené   námietky   zaujatosti.   Na   základe   odvolaní   podaných   sťažovateľkou,podstatou   ktorých   bolo   jej   tvrdenie   o   nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súdnapadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho   súdu   SR;   a osobitne   v spojení   s porušením   označených   justičných   práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   založil   na   nesprávnomprávnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tietopodania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravenév § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajskýsúd   prejavy   vôle   sťažovateľky   obsiahnuté   v   podaných   žalobách   vyhodnotili   akonámietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade boljej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené odsúdnych   poplatkov   (t.   j.   konanie   o   náhradu   škody   spôsobenú nesprávnym   úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecnýchsúdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotilipodania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavya   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutýmiuzneseniami   krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského   súdu a veci   vrátitomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodneo odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali   a   skutkovo   spolu   súvisia   alebo   sa   týkajú   tých   istých   účastníkov.   Zákono ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným§ 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiťna prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými)   alebo   pred   inými   orgánmi   Slovenskej   republiky   v   prípadochustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konaniapred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každéhona rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil   uznesenia   okresných   súdov   o   uložení   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatokza podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľaústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jejpísomných   podaní   v   konaniach   pred   okresnými   súdmi,   ako   aj   z   odvolaní   protiprvostupňovým   rozhodnutiam,   sťažovateľka   námietky   zaujatosti   podľa   jej   názorunepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu   zákona   č. 71/1992   Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovanízákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkovézistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   založila   v   podstatnom   najmä   na   skutočnosti,   žeokresné   súdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   ajupovedomenia   o skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   mali   v   jejprávnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnymúradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomenípodľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecnepríslušnému   súdu   podľa   § 12   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   z dôvodu,že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach preich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožnoposúdiť   ako   námietky   zaujatosti   pre   nesplnenie   náležitostí   vyplývajúcich   z   §   15aObčianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sudcovia   sú   vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa   §   15   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sa   sudca   dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí(nutná   delegácia)   alebo   môže   (vhodná   delegácia)   byť   odňatá   príslušnému   súdua prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšakv prípade   nutnej   delegácie,   ktorej   sa   domáhala   aj   sťažovateľka   (pozri   jej   odvolania,pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôževo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdnehoporiadku, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť onezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskehosúdneho poriadku), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho   súdnehoporiadku).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inýako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmsúdom   z dôvodu „nutnosti   a   nie   vhodnosti“,   t.   j.   z   dôvodu,   že   sú   tu   pochybnostio nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následnesa s tým stotožniac aj krajský súd, vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už vjej   žalobách   ako   ňou   uplatnenú   námietku   zaujatosti   (§   15a   Občianskeho   súdnehoporiadku),   ktorej   podanie   podlieha   poplatkovej   povinnosti   podľa   položky   č.   17aSadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č.71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   javia   ako   zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   vec   ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho   poriadku   a   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   pretože   miera   interpretáciea aplikácie   do   úvahy   prichádzajúcich   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadkunevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecnésúdy   neakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskehosúdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobominterpretoval   a   aplikoval   na   vec   vzťahujúce   sa   ustanovenia   Občianskeho   súdnehoporiadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa   §   4   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch   nemá   automaticky   za   následok   ajoslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právnezávery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účeluprincípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v   spravodlivé   súdne   konanie   (obdobnenapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebnézopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať inabstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď muokrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladuzákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovaťnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak,aby   sa   chránili   okrem   iného   aj   legitímne   očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisovvšeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnouneodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva aleboslobody.   Keďže   ale   ústavný   súd   v   prípade   napadnutých   uznesení   prejav   svojvôle,resp. zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciusťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutiehodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté   uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   ajk porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osobamá právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetkus výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecnézásady   medzinárodného   práva.   Toto   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímaťzákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súladeso všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebopokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení dospel   k   záveru,   že   z ichodôvodnení   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súdv posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikovalpríslušné právne normy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015