znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 241/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. O., P., zastúpeného advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Žiline č. k. 3 T 1/2009-883 z 2. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. O. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. V. O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 T 1/2009-883 z 2. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 28. novembra 2001 podala Krajská prokuratúra v Prešove Krajskému súdu v Prešove obžalobu na sťažovateľa za trestný čin porušovania povinnosti pri   práve   cudzieho   majetku „podľa   §   255   ods.   1,   2   písm.   b)   Trestného   zákona“. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola táto vec prikázaná krajskému súdu,   kde jej bola pridelená sp.   zn. 4 T/7/2002.   Napadnutým rozhodnutím   vyhláseným na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2012 krajský súd rozhodol, že „podľa § 23 ods. 3 Tr. por.   č.   141/1961   Zb.   (per   analogiam)   spájajú   sa   na   spoločné   konanie   trestné   veci Krajského súdu v Žiline vedené pod sp. zn. 3 T/1/2009 a 4 T/7/2002 s tým, že naďalej bude konanie vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 4 T/7/2002“.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré vidí vo viacerých pochybeniach krajského súdu, ku ktorým malo dôjsť v priebehu konania pred ním (tieto však s napadnutým rozhodnutím bezprostredne nesúvisia, pozn.).

V   súvislosti   s   napadnutým   rozhodnutím   sťažovateľ   krajskému   súdu   vytýka,   že „... na takýto postup súdu neboli splnené zákonné podmienky uvedené v trestnom poriadku. Ak teda zák. č. 141/1961 Trestný poriadku uvádza, že podľa § 23 ods. 3, ak sú splnené podmienky spoločného konania, môže súd spojiť k spoločnému konaniu a rozhodnutiu veci, v ktorých boli podané samostatné obžaloby. Senátu Krajského súdu v Žiline muselo byť zrejmé,   že   na   sťažovateľa   samostatná   obžaloba   podaná   nebola,   nebola   teda   splnená zákonná podmienka na spojenie mojej veci na spoločné konanie. Nie je možné vykladať ustanovenia trestného poriadku extenzívne, nemožno spojenie veci rozhodovať analogicky podľa § 23 ods. 3 Tr. poriadku tak, ako rozhodol senát Krajského súdu v Žiline. Je tu zrejmá   snaha   senátu   spojiť   moju   samostatnú vec   za   každú   cenu,   aj   za   cenu porušenia zákona.“.

Sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„1.   Krajský   súd   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T/1/2009-883   zo   dňa 2. októbra 2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   3   T/1/2009-883   zo   dňa 2. októbra 2012 a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajského súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Ing. V. O. priznáva náhradu trov konania v sume 306,79 Eur, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. M. I. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že táto napriek tomu, že je zastúpený právnou zástupkyňou, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania. Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené advokátom.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne   (v   súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľa   sa   vyznačuje   zmätočnosťou   svojho obsahu, ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej   ustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorou   je   logické, kompaktné   a   dostatočne   určité   odôvodnenie   návrhu   vo   vzťahu   k   právam,   vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ v petite domáha. Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľa takáto kvalita zjavne chýba, pretože ten porušenie svojich práv v podstate žiadnym spôsobom neodôvodnil, keď neuviedol, aké aspekty označených práv namieta.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 789/09).

Keďže sťažnosť sťažovateľa vykazuje na prvý pohľad závažné nedostatky, ústavný súd   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných   náležitostí.   Z   tohto   dôvodu   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013