znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 241/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom a rozhodnutiami Daňového úradu Košice z 27. februára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 9818301/1/316667/2012,   z   27.   februára   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9818301/1/316616/2012,   z   27.   februára   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9818301/1/316526/2012   a   z   2.   marca   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9818301/1/316784/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   odmieta   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami Daňového úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“) z 27. februára 2012 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9818301/1/316667/2012,   z   27.   februára   2012   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9818301/1/316616/2012, z 27. februára 2012 v konaní vedenom pod sp.   zn.   9818301/1/316526/2012   a   z   2.   marca   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9818301/1/316784/2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   napadnutými rozhodnutiami daňový úrad nevyhovel žiadostiam sťažovateľky (ako daňového subjektu) o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti dodatočným platobným výmerom Daňového úradu K., a to z dôvodov, že „žiadateľ nedodržal tridsaťdňovú lehotu stanovenú zákonom   na   podanie   žiadosti   o   odpustenie   zmeškanej   lehoty,   v   zákonom   určenej tridsaťdňovej lehote neurobil aj zmeškaný úkon a nepredložil existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto zmeškanej lehoty“.

Sťažovateľka   považuje   predmetné   rozhodnutia   daňového   úradu   za   nezákonné. Uviedla, že si je vedomá skutočnosti, že na odpustenie zmeškanej lehoty neexistuje právny nárok a že daňový úrad je oprávnený takejto žiadosti nevyhovieť, avšak tu vznikla situácia, keď skutkovo a právne úplne totožnej žiadosti iného daňového subjektu (spoločnosti P., s. r. o.)   bolo   vyhovené,   ale   jej   nie.   Správny   orgán   je   pri   vydávaní   rozhodnutia   oprávnený uplatňovať správnu úvahu, ktorá však neznamená ľubovôľu pri jeho rozhodovaní. Takýto postup   predstavuje   porušenie   princípu   právnej   istoty   a   vystavuje   sťažovateľku   svojvôli daňového úradu. Sťažovateľka je toho názoru, že v uvedenom prípade právne predpisy, základné   zásady   daňového   konania   a   základné   princípy   právneho   štátu   dovoľovali daňovému úradu postupovať len tým spôsobom, že jej žiadosti buď vyhovie (rovnako ako v prípade iného daňového subjektu), alebo nevyhovie, avšak v tom prípade takéto rozhodnutie náležite odôvodní. Tým, že tak daňový úrad neurobil, porušil čl. 12 ods. 1 ústavy a základné právo sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil, že napadnutými   rozhodnutiami   daňového   úradu   došlo   k   porušeniu   jej   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia daňového úradu zrušil   a vec mu vrátil na ďalšie konanie   a   aby   sťažovateľke   priznal   finančné   zadosťučinenie   a   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Sťažovateľka zároveň uviedla, že súčasne s touto sťažnosťou podala Krajskému súdu v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí daňového   úradu.   Sťažnosť   pre   namietané   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd podala už v tomto štádiu z dôvodu, aby nedošlo k zmeškaniu lehoty na jej podanie, ako aj z dôvodu, že neexistuje jednoznačný záver o tom, či napadnuté rozhodnutia daňového úradu (správneho orgánu) sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je námietka porušenia   základných   práv sťažovateľky   podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   a   rozhodnutiami   daňového   úradu   z   27.   februára   2012   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9818301/1/316667/2012, z 27. februára 2012 v konaní vedenom pod sp.   zn.   9818301/1/316616/2012,   z   27.   februára   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9818301/1/316526/2012   a   z   2.   marca   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9818301/1/316784/2012.

Sťažovateľka   súčasne   s   touto   sťažnosťou   podala   krajskému   súdu   žalobu o preskúmanie   zákonnosti   napadnutých   rozhodnutí   daňového   úradu   (správneho   orgánu) podľa   §   247   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   čo   odôvodnila obavou o zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ako aj tým, že neexistuje jednoznačný   záver   o   tom,   či   napadnuté   rozhodnutia   daňového   úradu   sú   preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   túto   ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na   konanie   o   nich.   Ústavný   súd   sa   pri   zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov   upravujú ustanovenia § 247 a nasl. OSP.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade pred právomocou ústavného súdu existuje iný (všeobecný) súd, ktorý je v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky, a preto sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods.   2   a   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   napr.   m.   m.   III.   ÚS   310/07, IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012