znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 241/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Advokátka kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 136/07 a jeho rozsudkom z 5. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2008 doručená   sťažnosť   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 136/07 a jeho rozsudkom z 5. februára 2008.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutím   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru N., Okresného dopravného inšpektorátu v Š. č. p. ORP-463/DI-Sk-2005 zo 17. októbra 2005 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. i) a k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a bola mu uložená pokuta 10 000 Sk, zákaz viesť motorové vozidlo na dobu 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ako aj povinnosť uhradiť trovy konania. Ďalším rozhodnutím zo 17. októbra 2005 pod tým istým číslom konania bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta vo výške 3 000 Sk podľa § 45 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, pretože sa bez závažných dôvodov nedostavil v stanovený termín na výzvu správneho orgánu na ústne pojednávanie vo veci priestupku.

Sťažovateľ   podal   proti   uvedeným   rozhodnutiam   odvolanie,   o ktorom   Krajské riaditeľstvo   policajného   zboru,   Krajský   dopravný   inšpektorát   v N.   (ďalej   len   „krajské riaditeľstvo PZ“) rozhodlo tak, že odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutia potvrdilo.

Žalobou podanou Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského riaditeľstva PZ č. p. KRP-98/DI-SK-2005 z 5. januára 2005. Krajský súd rozsudkom č. k. 11 S/51/2006-60 z 29. mája 2007 žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie najvyššiemu súdu, ktorý rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 136/07 z 5. februára 2008 o odvolaní rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol:   „V priebehu   celého   konania   – v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, v žalobe na preskúmanie zákonnosti   proti   rozhodnutiu   druhostupňového   správneho   orgánu,   ako   aj   v podanom odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných   ústavných   práv   zo   strany   správneho   orgánu,   ktoré   porušenie   je   dôvodom nezákonnosti   uloženej   sankcie   v správnom   konaní.   Ani   jeden   z orgánov,   rozhodujúci v oblasti štátnej správy alebo súdnictva, sa však porušením základných práv sťažovateľa nezaoberal.

Dôvod, pre ktorý sa sťažovateľ zákonnými prostriedkami bránil proti porušovaniu svojich procesných práv v správnom konaní, bol ten, že na ústne pojednávanie priestupku nebol nikdy riadne predvolaný. Osoba, ktorá prevzala zásielku, nebola oprávnená preberať zásielky za sťažovateľa ako za fyzickú osobu nepodnikateľa, ale len za právnické osoby, v ktorých sťažovateľ vystupuje ako štatutárny orgán. Predvolanie na prejednanie priestupku teda nebolo riadne doručené, čím bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať a brániť sa. Porušovateľ (najvyšší súd, pozn.) teda odoprel právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a nerešpektoval jeho Ústavou SR garantované právo konať pred správnym orgánom,   keď   svojím   rozhodnutím   deklaroval   neústavný   a nezákonný   stav   spôsobený správnymi orgánmi a súdom prvého stupňa, ktorým postupom bol prejednaný priestupok a rozhodlo   sa   meritórne   v jeho   neprítomnosti   a jednak   vydaným   rozhodnutím,   ktoré nenapĺňa zásadu jeho hodnovernosti a preskúmateľnosti, nevzbudzuje právnu istotu v jeho spravodlivosť, ústavnosť a zákonnosť.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 136/07 porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžo   136/07   z   5.   februára   2008   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie, prikázal najvyššiemu súdu zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 8 011 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 136/07 porušil jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie označených práv sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd svojím rozsudkom z 5. februára 2008, ktorým potvrdil   rozsudok   krajského súdu,   podľa   sťažovateľa   deklaroval   neústavný a nezákonný stav   spôsobený   správnymi   orgánmi   a súdom   prvého   stupňa,   ktorý   spočíva   v tom,   že priestupok bol prerokovaný bez prítomnosti sťažovateľa a sťažovateľ na ústne prerokovanie priestupku nebol riadne predvolaný.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Na   základe   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu,   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou   inštitúciou vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách   (napr. II. ÚS   1/95, II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Na   uvedenom   základe   ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   postup   a rozsudok najvyššieho súdu a dospel k záveru, že tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho označených práv sú zjavne neopodstatnené.

Najvyšší súd v rozsudkom sp.   zn. 1 Sžo 136/07 z 5. februára 2008 okrem iného uviedol: „Odvolacie námietky žalobcu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ, pozn.) neboli   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku,   pretože   nebolo dôvodné   spochybňovať   riadne   predvolanie   žalobcu   na   ústne   prejednanie   priestupku. Predvolanie   bolo   žalobcovi   doručené   dňa   11.10.2005,   a to   prostredníctvom   poštového doručovateľa, pričom žalovaný správne poukázal na to, že nemal dôvod pochybovať o tom, že pošta doručila poštovú zásielku správne a adresátovi, ktorému bola adresovaná. O tom, že   zásielka   bola   žalobcovi   doručená   správne,   svedčí   skutočnosť,   že   žalobca   o ústnom prejednaní   priestupku   mal   vedomosť,   keď   tvrdí,   že   sa   pokúšal   v deň   konania   ústneho prejednania priestupku ospravedlniť svoju neprítomnosť.

K ďalšej odvolacej námietke žalobcu ohľadne nedoručenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, odvolací súd považuje za dôležité poukázať na to, že na návratke z obálky z doručovania napadnutého rozhodnutia je podpísaná osoba, ktorá prevzala zásielku na základe   splnomocnenia   k jej   prebratiu.   Na   návratke   sa   nachádza   číslo   splnomocnenia a podpis tejto osoby. Prevzatím súdnej zásielky ním splnomocnenou osobou totiž nastávajú účinky riadneho doručenia rozhodnutia.

Preto   žalovaný   dôvodne   nemal   pochybnosť   o správnosti   doručenia   rozhodnutiu žalovaného   a nemal   žiaden   relevantný   dôvod   spochybňovať   postup   doručovateľa   pri doručovaní zásielky splnomocnenej osobe.

Naviac   tieto   námietky   neboli   spôsobilé   spochybniť   vecnú správnosť   napadnutého rozsudku aj z toho dôvodu, že takéto námietky žalobca neuplatnil v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného, a preto vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu bolo potrebné zdôrazniť, že presahovali rámec súdneho prieskumu, ktorý bol vymedzený rozsahom žalobných námietok, ktoré nie je možné rozšíriť po lehote ustanovenej v § 250b OSP.“

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   len   „OSP“)   je   dôsledne   ovládané   dispozičnou zásadou,   z   čoho   vyplýva,   že   súd   nemôže   preskúmavať správne   rozhodnutie   nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobcu napadnutého rozhodnutia. Žaloba musí obsahovať presné označenie rozhodnutia, ktoré   žalobca   napáda   a   vyjadrenie,   ktoré   výroky   má   súd   preskúmať.   To   znamená vymedzenie   rozsahu,   v   akom   sa   rozhodnutie   alebo   postup   správneho   orgánu   napáda. Žalobca   musí   zdôvodniť,   že   rozhodnutím   alebo   postupom,   ktorý   napáda,   bol   ukrátený na svojich právach. Ďalej musí žalobca tvrdiť, že správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia porušil zákon, a to tak, že odkáže na konkrétne ustanovenia právnych predpisov či   už hmotného, alebo procesného práva a v žalobe musí uviesť aj dôvody,   v čom   vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Žalobca môže rozširovať žalobu len do konca lehoty zákonom ustanovenej na podanie žaloby (§ 250b OSP). Po jej uplynutí ďalšie výhrady voči žalobe nemôže vznášať (princíp koncentračnej zásady).

Ústavný   súd   z príloh   pripojených   k sťažnosti,   ktorých   súčasťou   je   aj   žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského riaditeľstva PZ č. p. KRP-98/DI-SK-2005 z 5.   januára   2005,   zistil,   že   sťažovateľ   nezákonnosť,   resp.   nesprávnosť   doručenia predvolania na verejné prerokovanie priestupku v podanej žalobe nenamietal, ani žiadnym iným spôsobom riadne a včasné doručenie predvolania nespochybnil. Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ svoju žalobu v zákonnej lehote v zmysle § 250b OSP o uvedený dôvod ani nerozšíril.

Na   základe   uvedeného   ústavný súd   dospel   k   záveru,   že najvyšší   súd   postupoval v súlade so zákonom. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v odvolaní,   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo potrebné rozsudok krajského súdu potvrdiť.   Zo   záverov   rozsudku   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo   136/07   a jeho   rozsudok   z 5.   februára   2008   preto   nemožno   z ústavného   hľadiska považovať za   neodôvodnený   a zjavne arbitrárny.   Samotná   skutočnosť,   že sa   sťažovateľ nestotožnil   so   závermi   najvyššieho   súdu,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a rozhodnutia a v konečnom dôsledku k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2008