znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 241/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosti   R.   S.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   G., Advokátska kancelária, T., v ktorých namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Tpo 52/2006 z 5. septembra 2006 a sp. zn. 5 Tpo 11/2007 z 28. februára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti R. S. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2006 doručená   sťažnosť   R.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 52/2006 z 5. septembra 2006.

  Dňa 22. marca 2007 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou takisto namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 11/2007 z 28. februára 2007.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   PL.   ÚS   113/07   z   27.   júna   2007   v záujme hospodárnosti konania spojil obe veci sťažovateľa na spoločné konanie vzhľadom na to, že sa týkajú toho istého účastníka a zároveň spolu skutkovo súvisia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zo 4. októbra 2006 uviedol, že je voči jeho osobe vykonávané   väzobné   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 3 písm. c) zákona č.   300/2005 Z. z. Trestný zákon (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.) v znení neskorších predpisov. O jeho vzatí do väzby rozhodol Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 4 Tp 34/2006 z 10. marca 2006. Uznesením sp. zn. 4 Tp 106/06 zo 16. augusta 2006 okresný súd predĺžil   lehotu trvania väzby sťažovateľa do 5. marca 2007. Voči uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd svojím uznesením sp. zn. 5 Tpo 52/2006 z 5. septembra 2006 zamietol.

  Sťažovateľ   je   tohto   názoru,   že   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o uvedenej sťažnosti porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, pričom argumentuje nasledovne:   „Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   o predĺžení   väzby   odôvodnil a poukázal na všetky skutočnosti, ktoré považoval za nezákonné. Krajský súd v Nitre sa nimi nezaoberal. Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby   v zmysle čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 17 ods. 2 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa domnieva, že niektoré uznesenia sa svojím významom a účinkami blížia alebo prakticky rovnajú rozsudku, pričom medzi ne je potrebné zaradiť i uznesenie o väzbe. Z odôvodnenia uznesenia o väzbe musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej   a právnymi   závermi   súdu   na   strane druhej.   Ak   odôvodnenie   rozhodnutia   o vzatí   do   väzby,   o predĺžení   väzby,   neobsahuje vysporiadanie sa s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, v danom prípade, keďže ide o konanie o osobnej slobode, s čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR.“

  Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie neobsahuje potrebné odôvodnenie predovšetkým vo vzťahu k splneniu jednej z podmienok požadovaných ustanovením § 76 ods.   2   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“), ktorou je skutočnosť, že prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo   podstatne sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Rovnako,   podľa názoru   sťažovateľa,   nebola   pri   rozhodovaní   o predĺžení   väzby   splnená   ani   druhá z podmienok stanovená citovaným ustanovením Trestného poriadku, ktorou je nemožnosť pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť v prvotnej šesťmesačnej lehote. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „predĺženie väzby si vyžiadal len prokurátor,   pretože   neskoro   preskúmal   vyšetrovací   spis   a neskoro   vydal   pokyn vyšetrovateľovi.   Krajský   prokurátor   v odôvodnení   návrhu   na   predĺženie   väzby   zo   dňa 4.8.2006,   čo   si   osvojil   aj   súd,   tvrdí,   že   vo   veci   ide   o zložitú   dôkaznú   situáciu   a že k podstatnej zmene došlo v dôsledku zmeny výpovede obvineného M. B. Zložitosť veci nie je daná   právnou   kvalifikáciou   skutku,   ale   potrebou   plynulého   vykonávania   dôkazov   od začiatku vyšetrovania, nie snahou začať vykonávať dôkazy až po uplynutí lehoty trvania väzby   v dĺžke   6   mesiacov   a skrývať   sa   zmenu   výpovede   inej   osoby,   nie   sťažovateľa.   K zmene výpovede M. B. došlo v dostatočnom časovom predstihu na jej preverenie výsluchom osôb, ktoré ho údajne donútili k pôvodnej verzii výpovede. Tým by sa možno aj vyjasnilo, že nie je potrebné žiadať o právnu pomoc Maďarskú republiku, resp. ak to bolo potrebné, nie je   to   v dôsledku   zmeny   výpovede   M.   B.,   pretože   k tomuto   bola   možnosť   od   samotného začiatku vyšetrovania, lebo skutočnosť, že M. B. mal prevážať nedovolené látky z mesta S. v Maďarskej republike bola známa od začiatku vyšetrovania, je to uvedené aj v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zo dňa 8.3.2006 i vo výpovedi tohto obvineného zo dňa 8.3.2006.   V predmetnej veci   došlo zo strany   prokuratúry k pokynu vyšetrovateľovi až 1 mesiac   pred   skončením   lehoty   trvania   väzby,   až   vtedy   vyšetrovateľ   urobil   prvé   kroky k získavaniu dôkazov podľa pokynu prokurátora, ktorým odôvodňuje návrh na predĺženie väzby. V takomto postupe však mimoriadnosť v obťažnosti veci nemožno vidieť.“

  V podaní   z 13.   novembra   2006   označenom   ako „Doplnenie   sťažnosti   zo   dňa 20.9.2006“   sťažovateľ zdôraznil, že spoločenský záujem na obmedzení osobnej slobody sťažovateľa nemôže prevažovať nad ochranou jeho osobnej slobody aj z toho dôvodu, že z výsledkov doterajšieho dokazovania trestného stíhania vedeného voči jeho osobe, podľa jeho názoru vyplýva záver, „že som nevedel o tom, že spoluobvinený dáva do miesta môjho bydliska zakázané látky“. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov.  

  Opierajúc sa o uvedenú argumentáciu navrhuje sťažovateľ ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol nasledovne:

„Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 5Tpo 52/2006 zo dňa 5.9.2006, pri ktorom bola nedôsledne   preskúmaná   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v Nitre č.k. 4Tp 106/06 – 13 zo dňa 16.8.2006 o predĺžení väzby, porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.   Uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. 5tpo 52/2006 zo dňa 5.9.2006 zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

  V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 22. marca 2007 sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú   slobodu   podľa   čl. 17 ods.   2 a 5   ústavy   uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 11/2007 z 28. februára 2007, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o ďalšom   predĺžení   lehoty   trvania   väzby sťažovateľa   do   5.   septembra   2007.   Sťažovateľ   uvádza,   že   predmetnú   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného   súdu   odôvodnil   a poukázal   na   všetky   skutočnosti,   ktoré   považoval za nezákonné. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa nimi krajský súd nezaoberal a sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza: „Odvolací súd sa v podstate vecou nezaoberal, hoci išlo o nové skutočnosti pri predlžovaní väzby a odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie o väzbe i o jej predĺžení, čo je v rozpore nielen s ústavou ale aj samotným Tr. por., ktorý ukladá povinnosť orgánom činným v trestnom konaní v každom štádiu trestného konania skúmať dôvody väzby. Čo bolo predtým, nemôže byť dôvodom na ďalšie trvanie väzby.   Takýto   postup   súdu,   je   možné považovať   za   postup,   v ktorom absentuje   zákonné a ústavne   konformné   odôvodnenie   väzby   v zmysle   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd, v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 17 ods. 2 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

  Podľa názoru sťažovateľa   sa v odôvodnení uznesenia krajský súd nevysporiadal s obranou sťažovateľa poukazujúcou na nezákonnosť uznesenia okresného súdu o predĺžení lehoty trvania   väzby.   Sťažovateľ   sa takisto   domnieva,   že uznesenie krajského súdu   tiež neobsahuje   odôvodnenie   vo   vzťahu k   splneniu   jednej   z podmienok   požadovaných ustanovením   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku,   ktorou   je   skutočnosť,   že   prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Rovnako sa sťažovateľ domnieva, že pri rozhodovaní o predĺžení väzby nebola   splnená   ani   druhá   z podmienok   stanovená   citovaným   ustanovením   Trestného poriadku, ktorou je nemožnosť pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie   skončiť   v predošlej   lehote.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uvádza: „Ak   má   byť obťažnosť   veci   dôvodom   predĺženia   väzby,   musí   sa   vyznačovať   určitým   stupňom mimoriadnosti, lebo predĺženie väzby je len výnimkou zo zásady stanovujúcej trvanie väzby. Ani táto podmienka splnená nebola a predĺženie väzby si vyžiadal len prokurátor, pretože neskoro   preskúmal   vyšetrovací   spis   a neskoro   vydal   pokyn   vyšetrovateľovi,   a je   možné (vzhľadom   na   tvrdenie   dožiadaného   orgánu),   že   aj   antidatoval   vyhotovenie   dožiadania (čo samozrejme   je   potrebné   preveriť).   Krajský   prokurátor   v odôvodnení   návrhu   na predĺženie väzby zo dňa 4.8.2006, čo si osvojil aj súd, tvrdí, že vo veci ide o zložitú dôkaznú situáciu   a že   k podstatnej   zmene   došlo   v dôsledku   zmeny   výpovede   obvineného   M.   B. Zložitosť veci nie je daná právnou kvalifikáciou skutku, ale potrebou plynulého vykonávania dôkazov od začiatku vyšetrovania, nie snahou začať vykonávať dôkazy až po uplynutí lehoty trvania väzby v dĺžke 6 mesiacov a skrývať sa zmenu výpovede inej osoby, nie sťažovateľa. K zmene   výpovede   M.   B.   došlo   v dostatočnom   časovom   predstihu   na   jej   preverenie výsluchom osôb, ktoré ho údajne donútili k pôvodnej verzii výpovede. Tým by sa možno aj vyjasnilo, že nie je potrebné žiadať o právnu pomoc Maďarskú republiku, resp. ak to bolo potrebné, nie je to v dôsledku zmeny výpovede M. B., pretože k tomuto bola možnosť od samotného začiatku vyšetrovania, lebo skutočnosť, že M. B. mal prevážať nedovolené látky z mesta S. v Maďarskej republike bola známa od začiatku vyšetrovania, je to uvedené aj v uznesení   vyšetrovateľa   o vznesení   obvinenia   zo   dňa   8.3.2006   i vo   výpovedi   tohto obvineného   zo   dňa   8.3.2006.   Naviac   doteraz   už   uplynula   príliš   dlhá   doba   na   to,   aby o spoluprácu   s Maďarskou   republikou   bolo   požiadané   v takom   časovom   predstihu,   aby nevznikli prieťahy v konaní a aby tu už bola aj odpoveď. Napríklad v predmetnej veci došlo zo strany prokuratúry k pokynu vyšetrovateľovi až mesiac pred skončením lehoty trvania väzby,   až   vtedy   vyšetrovateľ   urobil   prvé   kroky   k získavaniu   dôkazov   podľa   pokynu prokurátora,   ktorými   odôvodňuje   návrh   na   predĺženie   väzby.   V takomto   postupe   však mimoriadnosť v obťažnosti veci nemožno vidieť, o to zvlášť, že ani prokuratúra nepožiadala o spoluprácu s Maďarskou republikou tak, aby rešpektovala obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa. Uznesenie súdu napadnuté sťažovateľom sa z pohľadu skúmania otázky, čo ovplyvnilo   dĺžku   vyšetrovania   nezaoberalo,   prakticky   sa   nezaoberalo   z tohto   pohľadu ničím.“  

  Na základe uvedenej argumentácie navrhuje sťažovateľ ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol nasledovne :   „Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 5Tpo 11/2007 zo dňa 28.2.2007, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Nitre č.k. 1 Tp 22/07-16 zo dňa 23.2.2007 o predĺžení väzby, porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.   Uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. 5Tpo 11/2007 zo dňa 28.2.2007 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 52/2006 z 5. septembra 2006, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 11/2007 z 28. februára 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 34/2006 z 10. marca 2006   z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Podľa citovaného ustanovenia pod písmenom a) obvinený môže byť   vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú   dôvody   na podozrenie, že   tento   skutok   spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest. Podľa citovaného ustanovenia pod písmenom c) obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude   pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   Tp   106/06   zo   16.   augusta   2006   v spojení s rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   52/2006   z 5.   septembra   2006   bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby do 5. marca 2007.

V   uznesení okresný súd opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby odôvodnil tým, že poukázal na obťažnosť veci, ktorá bránila skončeniu prípravného konania v šesťmesačnej lehote   a súčasne   na   potrebu   zadováženia   a vykonania   ďalších   dôkazov,   ktoré   uviedol vo svojom   návrhu   na   predĺženie   väzby   prokurátor   (opätovné   výsluchy   obvinených, dožiadanie   právnej   pomoci   Maďarskej   republiky, „vyčkať   na   vypracovanie   znaleckých posudkov, odborných vyjadrení, zabezpečiť ďalšie správy od bankových inštitúcii a osôb zabezpečujúcich telekomunikačnú činnosť, stotožniť a vypočuť ďalšie osoby ako svedkov“). Okresný súd zároveň uviedol, že dôvody väzby sťažovateľa naďalej trvajú, tak ako boli ustálené „ pri rozhodovaní o vzatí obvinených do väzby a o žiadosti o prepustenie z väzby“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal sťažovateľ   sťažnosť,   ktorá z hľadiska   svojej   argumentácie   je   v podstate   totožná   so   sťažnosťami   adresovanými ústavnému súdu. O sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 52/2006 z 5. septembra 2006, v ktorom sa stotožnil s návrhom prokurátora a potvrdil existenciu konkrétnych skutočností opodstatňujúcich jej predĺženie. V otázke pretrvávania väzobných dôvodov v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku sa tiež odvolal na závery obsiahnuté v jeho uznesení sp. zn. 5 Tpo 20/2006   z 31.marca   2006.   V citovanom   uznesení   krajský   súd   prezentoval   nasledovné skutkové a právne závery opodstatňujúce väzobné stíhanie sťažovateľa: „Pokiaľ ide o daný dôvod   väzby   v prípade   obvineného   S.,   sám   obvinený   vo   svojej   výpovedi   uviedol,   že i v minulosti sa stalo, že obvinený M. B. si u neho vykladal osobné veci. Z tejto skutočnosti sa   dá   vyvodiť,   že   i obvinený   R.   S.   v spolupráci   s obvineným   M.   B.   sa   trestnej   činnosti dopúšťal   opakovane   a existuje   dôvodná   obava,   že   bude   pokračovať   v trestnej   činnosti. Pokiaľ ide o dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., obom obvineným, vzhľadom na kvalifikáciu ich konania, hrozí vysoký trest a tým je daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1   písm.)   a)   Tr.   por.,   pričom   z dikcie   tohto   ustanovenia   vyplýva,   že   k danej   skutočnosti nemusí pristúpiť žiadna iná konkrétna skutočnosť, odôvodňujúca obavu, že by obvinený ušli, resp. že by sa skrývali.“

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1 Tp 22/07   z   23.   februára   2007   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 11/2007 z 28. februára 2007 bola sťažovateľovi lehota trvania väzby predĺžená do 5. septembra 2007.

V uvedenom   uznesení   okresný   súd   opodstatnenosť   ďalšieho   trvania   väzby   oprel o argumentáciu   týkajúcu   sa   náročnosti   veci   z hľadiska   zistenia   skutkového   stavu   danú predovšetkým realizáciou dožiadania právnej pomoci   Maďarskej republiky. Okresný súd zároveň   uviedol,   že „Všetky   zistené   konkrétne   skutočnosti   v čase   rozhodovania   o vzatí obvinených do väzby naďalej trvajú“, a teda prepustením obvinených z väzby na slobodu hrozí zmarenie alebo sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal sťažovateľ   sťažnosť,   jej argumentačné   východiská   v podstate   korešpondujú   so   sťažnosťami   adresovanými ústavnému súdu. O sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 11/2007 z 28. februára 2007, v ktorom sa stotožnil s návrhom prokurátora   na   predĺženie   väzby,   ako   aj   s rozhodnutím   okresného   súdu   v otázke pretrvávania väzobných dôvodov v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Svoje závery podporil odkazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia, a síce na „uznesenie,   ktorým   boli   zamietnuté   sťažnosti   obvinených,   jednak   proti   vzatiu   do   väzby a jednak i sťažnosti proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby“ (teda už citované uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 20/2006 z 31. marca 2006 a sp. zn. 5 Tpo 52/2006 z 5. septembra 2006).

Z   už citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje ústavnú   ochranu   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosti sťažovateľa, pričom bol viazaný návrhmi na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), v rámci ktorých sťažovateľ kvalifikovaným spôsobom (zhodne v petite obidvoch sťažností) za porušenie ním označených práv označil nedôslednosť krajského súdu pri preskúmaní jeho sťažností proti uzneseniam okresného súdu o predĺžení väzby a z toho dôvodu žiadal rozhodnutia krajského súdu zrušiť. Porušenia iných práv ako podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a namietanie ďalších skutočností spojených s dôvodmi a trvaním väzby, na ktoré sťažovateľ poukazoval v sťažnosti, preto možno chápať ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa, o ktorej   nežiadal   výslovne   (v   rozsahu   stanovenom   v   petite)   rozhodnúť.   Uvedený   názor ústavného   súdu   umocňuje   skutočnosť,   že   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom zastupoval kvalifikovaný právny zástupca.  

K námietke   sťažovateľa   (uvedenej   v jeho   sťažnosti   z 22.   marca   2007),   ktorou krajskému súdu vytkol spôsob odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom krajský súd „odkázal na svoje   predchádzajúce   rozhodnutia   o väzbe   i o jej   predĺžení“,   považuje   ústavný   súd za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia (v uvedenom prípade   uznesenia)   je   možné   z hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   akceptovať   (obsah predchádzajúcich rozhodnutí je totiž dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich   oznámenia   spôsobom   stanoveným ustanoveniami   §   179   Trestného poriadku,   ako   aj prípadnou možnosťou nazretia do príslušného spisu v zmysle ustanovení § 69 Trestného poriadku), preto ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 5Tpo 11/2007 z 28. februára 2007 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 1Tp 22/07 z 23. februára 2007 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

V súvislosti s ďalšou rovinou uvedenej námietky vyjadrenou vetou sťažovateľa: „Čo bolo predtým, nemôže byť dôvodom na ďalšie trvanie väzby.“, chce ústavný súd zdôrazniť, že otázka,   či   skutkové   a právne   zistenia   obsiahnuté   v týchto   predchádzajúcich rozhodnutiach mali   v danom štádiu skutočne aj charakter aktuálnosti je otázkou, ktorej posúdenie   patrí   do   výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu   a ku   ktorej   sa   ústavný   súd (aj vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu) nemôže vyjadrovať z dôvodov nedostatku právomoci (subsidiarita).

  Krajský súd   (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   pre   rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa)   vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení okresného súdu, ktorý poukázal na skutkové okolnosti odôvodňujúce   obťažnosť trestnej veci a pretrvávanie väzobných dôvodov a ktorého právne závery krajský súd akceptoval. Svoje   závery   o pretrvávaní   väzobných   dôvodov   podporil   krajský   súd   aj   poukázaním na aktuálnosť   svojich   skutkových   zistení   a právnych   názorov   prezentovaných v predchádzajúcich rozhodnutiach.

  Z odôvodnení rozhodnutí krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a preskúmateľne   a   podľa právneho názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

  Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského   súdu   v danom   prípade   sú   zlučiteľné   s obsahom   sťažovateľom   označených článkov   ústavy,   preto   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007