znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 241/06-79

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   v konaní o sťažnosti   H.   A.,   S., zastúpeného advokátom JUDr.   J. H.,   B., ktorou namieta porušenie svojho práva byť osobne vypočutý súdom a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 314/04 a jeho uznesením z 28. októbra 2004 a tiež porušenie svojho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom   Okresnej   prokuratúry   Levice, postupom   Okresného   súdu   Levice   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 7/04, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 314/04, takto

r o z h o d o l :

1. Právo H. A. byť osobne vypočutý súdom a jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 314/04 a jeho uznesením z 28. októbra 2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. Právo H. A. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 7/04 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 314/04 p o r u š e n é   b o l i.

3. H. A.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré sú mu p o v i n n í zaplatiť Okresný súd Levice v sume 50 000 Sk (päťdesiattisíc   slovenských   korún)   a Krajský   súd   v Nitre   v sume   50 000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   H.   A.   p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   27   938,82   Sk   (slovom dvadsaťsedemtisícdeväťstotridsaťosem slovenských korún a osemdesiatdva halierov), ktoré sú p o v i n n í   zaplatiť   Okresný   súd   Levice   v   sume   13   969,41 Sk   (slovom trinásťtisícdeväťstošesťdesiatdeväť slovenských korún a štyridsaťjeden halierov) a Krajský súd v Nitre v sume 13 969,41 Sk (slovom trinásťtisícdeväťstošesťdesiatdeväť slovenských korún a štyridsaťjeden halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 241/06-24   z 23.   augusta   2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   H.   A.,   S.   ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H. B., v časti, v ktorej namietal porušenie svojho práva byť osobne vypočutý súdom a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   1,   2 a 5 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   podľa   čl. 8   ods.   1,   2   a 5   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 314/04 z 28. októbra 2004, a v časti v ktorej namietal porušenie svojho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a základného práva podľa čl. 8   ods.   2   listiny   postupom   Okresnej   prokuratúry   Levice   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“), postupom   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 7/04 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 314/04.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Leviciach z 25. novembra 2003   sp. zn. ČVS: OÚJP-514/20-LV-2003   bolo   proti   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. januára 2005.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 14/03 z 11. marca 2004 bol sťažovateľ vzatý do   väzby   z dôvodov   uvedených   v   §   67   ods.   1   písm.   a)   a c)   zákona   č. 141/1961   Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov v znení účinnom do   31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Proti   tomuto   uzneseniu   podal sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   z 20.   mája   2004 sp. zn. 7 Tpo 111/04 tak, že ju zamietol s odôvodnením, že nie je dôvodná.

V podaní zo 17. mája 2004 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, eventuálne o nahradenie jeho väzby písomným sľubom a jeho syn Sedat Aydemir požiadal o nahradenie sťažovateľovej väzby peňažnou zárukou.

Okresný súd uznesením č. k. 1 Tp 7/04-15 z 26. júla 2004 rozhodol, že:„-   Podľa   §   72   odsek   2   Trestného   poriadku   žiadosť   obvineného   H.   A.   (...) o prepustenie z väzby na slobodu ako nedôvodnú zamieta.

- Podľa   §   73a   odsek   1   Trestného   poriadku   peňažnú   záruku   zloženú   obvineným vo výške 1. 000,- EUR alebo ich ekvivalentu v slovenských korunách neprijíma.

- Podľa § 73 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku súd písomný sľub obvineného H.   A.   neprijíma   a obvineného   naďalej   ponecháva   vo   väzbe   z dôvodov   §   67   odsek 1 písmeno a) c) Trestného poriadku.”

Proti tomuto uzneseniu podal 20. septembra 2004 sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   sťažnosť.   Súčasne   podal   sťažnosť   proti   uvedenému   uzneseniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj jeho syn S. A.

Uznesením krajského súdu z 28. októbra 2004 sp. zn. 7 Tpo 314/04 bolo rozhodnuté, že sa zrušuje výrok napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým súd prvého stupňa neprijal peňažnú záruku zloženú obvineným v sume 10 000 EUR alebo ich ekvivalentu v slovenských korunách.

Uznesením okresného súdu z 22. novembra 2004 sp. zn. 4 T 162/04 bol sťažovateľ prepustený   z väzby   na   slobodu.   Uznesenie   o   prepustení   nadobudlo   právoplatnosť a vykonateľnosť 22. novembra 2004.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   práva   byť   osobne   vypočúvaný súdom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, pretože okresný súd a krajský súd rozhodli na neverejnom zasadnutí   a bez   jeho   prítomnosti.   Sťažovateľ   namieta,   že   pred   súdom   nemal   možnosť vyjadriť   sa   osobne,   obhajovať sa   sám   alebo prostredníctvom   svojho   obhajcu   a uvádzať argumenty proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby.

Ďalšie námietky obsiahnuté v sťažnosti sa týkali porušenia jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny,   a to   podľa   názoru   sťažovateľa   neopodstatnenosťou   väzby   pre   neexistenciu skutočných dôvodov väzby.

Okrem toho sťažovateľ namietal arbitrárnosť uznesenia krajského súdu z 28. októbra 2004 sp. zn. 7 Tpo 314/04, ktorú zdôvodňuje tým, že hoci sťažnosťou z 20. septembra 2004 napadol všetky výroky uznesenia okresného súdu č. k. 1 Tp 7/04-15 z 26. júla 2004, krajský súd   rozhodol   iba   o časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   druhého   výroku   uvedeného   uznesenia. Taktiež   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   mu   svojím   postupom   znemožnil   dosiahnuť priaznivejšie   rozhodnutie   a odobral   mu   jeden   stupeň   súdneho   prieskumu   rozhodnutia o prepustení z väzby na záruku.

Porušenie   práva   byť súdený   v primeranej   lehote   alebo prepustený   počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny vidí sťažovateľ v tom, že dôvody väzby uvedené v uznesení okresného súdu z 26. júla 2004 č. k. 1 Tp 7/04-15 v spojení s uznesením krajského súdu z 20. mája 2004 sp. zn. 7 Tpo 111/04 boli iba všeobecné, paušálne a abstraktné, neberúce do úvahy konkrétne   okolnosti.   Okrem   toho,   ak   boli   podľa   názoru   sťažovateľa   ponúknuté   záruky jednak vo forme písomného sľubu a jednak vo forme peňažnej záruky, aby trestné stíhanie mohlo byť vedené na slobode, dôvody uvedené v uznesení okresného súdu a krajského súdu neopodstatňovali ďalšie trvanie väzby. Taktiež poukazuje na to, že nie sú známe konkrétne dôvody,   prečo   ponúknuté   záruky   neboli   dostatočné   na   dosiahnutie   účelu   zaisťovacieho opatrenia.   Z uvedených   uznesení   nevyplývajú   vo   vzťahu   k osobe   sťažovateľa   žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie jeho osobnej slobody a neboli   ani   spochybnené   a vyvrátené   dôvody   o neexistencii   dôvodov   väzby   uvádzané sťažovateľom.

Porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny   namieta   so   zdôvodnením,   že   od   25.   mája   2004,   keď   bola   okresnej   prokuratúre doručená žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, eventuálne o nahradenie jeho väzby písomným sľubom alebo peňažnou zárukou, do 22. novembra 2004, keď bol prepustený z väzby, uplynulo takmer šesť mesiacov a uznesenie krajského súdu z 28. októbra 2004 sp. zn. 7 Tpo 314/04 mu ešte nebolo doručené. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že nevie, kedy bol spis okresného súdu sp. zn. 1 Tp 7/04 predložený krajskému súdu   a kedy bolo uznesenie krajského súdu odovzdané na poštovú prepravu.

Vzhľadom   na   to,   že   konanie   o uvedených   žiadostiach   prebiehalo   takmer   šesť mesiacov,   sťažovateľ   uvádza,   že   mu   bolo   neoprávnene   bránené   opätovne   požiadať o prepustenie   z väzby   z tých   istých   dôvodov,   ako   boli   uvedené   v žiadostiach,   a taktiež nebolo možné kontrolovať zákonnosť väzby v mesačnej periodicite.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vydal tento nález:

„1.   Krajský   súd   v Nitre   postupom   a uznesením   zo   dňa   28.   10.   2004, sp. zn. 7 Tpo 314/04, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Leviciach zo dňa 26. 7. 2004, sp. zn. 1 Tp 7/04, porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2, čl. 8 ods. 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny.

2.   Krajský   súd   v Nitre   postupom   a uznesením   zo   dňa   28.   10.   2004, sp. zn. 7 Tpo 314/04, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Leviciach zo dňa 26. 7. 2004, sp. zn. 1 Tp 7/04, porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2 a čl. 8 ods. 5 Listiny.

3.   Krajský   súd   v Nitre   postupom   a uznesením   zo   dňa   28.   10.   2004, sp. zn. 7 Tpo 314/04, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Leviciach zo dňa 26. 7. 2004, sp. zn. 1 Tp 7/04, porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2 a čl. 8 ods. 5 Listiny.

4.   Krajský   súd   v Nitre   postupom   a uznesením   zo   dňa   28.   10.   2004, sp. zn. 7 Tpo 314/04, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Leviciach zo dňa 26. 7. 2004, sp. zn. 1 Tp 7/04, porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2 a čl. 8 ods. 5 Listiny.

5.   Krajský   súd   v Nitre   postupom   a uznesením   zo   dňa   28.   10.   2004, sp. zn. 7 Tpo 314/04, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Leviciach zo dňa 26. 7. 2004, sp. zn. 1 Tp 7/04, porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2 a čl. 8 ods. 5 Listiny.

6.   Okresná   prokuratúra   Levice   postupom,   Okresný   súd   v Leviciach   postupom a uznesením   zo   dňa   26.   7.   2004,   sp.   zn.   1   Tp   7/04   a   Krajský   súd   v Nitre   postupom a uznesením   zo   dňa   28.   10.   2004,   sp.   zn.   7   Tpo   314/04,   porušili   právo   sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 2 Listiny.

7. Uznesenie Okresného súdu v Leviciach zo dňa 26. 7. 2004, sp. zn. 1 Tp 7/04 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 10. 2004, sp. zn. 7 Tpo 314/04 sa zrušujú alebo

uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 10. 2004, sp. zn. 7 Tpo 314/04 sa zrušuje a Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

8. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10.000,- Sk, ktorú mu je povinná zaplatiť Okresná prokuratúra Levice, peňažnú sumu vo výške 200.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Leviciach a peňažnú sumu vo výške 500.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Okresná prokuratúra Levice, Okresný súd v Leviciach a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. J. H., so sídom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

V podaní z 8.   januára 2007 právny zástupca   sťažovateľa požiadal upraviť bod 7 petitu sťažnosti nasledovne:

„Uznesenie   Okresného   súdu   v Leviciach   zo   dňa   26.   7.   2004,   sp.   zn.   1   Tp   7/04 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 10. 2004, sp. zn. 7 Tpo 314/04 sa zrušujú.“

Okresná prokuratúra sa k sťažnosti vyjadrila podaním z 8. januára 2007, v ktorom stručne   opísala   priebeh   trestného   konania   v tejto   veci   a následne   uviedla: „Z tohto stručného   prehľadu   postupu   konania   v   predmetnej   veci   vidieť,   že   obvinený H.   A.   od začiatku prípravného konania namietal prostredníctvom svojho advokáta existenciu dôvodov väzby v jeho prípade a žiadal, aby jeho trestné stíhanie bolo vedené na slobode. V ďalšom priebehu   prípravného   konania   -   25.   5.   2004   preto   podal   na   Okresnej prokuratúre   v Leviciach   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   (alternatívne:   nahradenie väzby   - peňažnou zárukou a písomným sľubom) - čo je v sťažnosti označené ako žiadosť prvá, druhá, tretia.

Pretože som týmto žiadostiam nemienil vyhovieť, odstúpil som ich Okresnému súdu v Leviciach, ktorému boli doručené 3. 6. 2004.

Uvedenú lehotu 9 dní (rátajúc tak deň doručenia tunajšej prokuratúre ako aj deň doručenia žiadostí Okresnému súdu Levice) nemožno považovať za prieťahy (ako je to uvedené na strane 14 ústavnej sťažnosti). Postupoval som podľa § 72 odsek 2 Trestného poriadku (zákona č. 141/1961 Zb. v platnom znení) - žiadosti o prepustenie z väzby som nevyhovel, ani som neprijal ponúknutú peňažnú záruku, alebo sľub obvineného a odstúpil som žiadosti na rozhodnutie súdu, najmä z týchto dôvodov:

závažnosť   spáchanej   trestnej   činnosti   obvineného   H.   A.,   pričom   nešlo   o jednorazové konanie, ale o konanie trvajúce určitý čas

vysoký stupeň vnútorného presvedčenia, že skutku sa dopustil obvinenýosoba   obvineného   neposkytovala   dostatočné   záruky,   že   v   prípade   jeho prepustenia na slobodu bude k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní, bude sa dostavovať na predvolania.

V nadväznosti na postup Okresnej prokuratúry v Leviciach o žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval Okresný súd v Leviciach uznesením č. 1 Tp 7/04 z 26. 7. 2004 tak, že ju podľa § 72 odsek 2 Trestného poriadku zamietol. Zároveň neprijal ponúknutú peňažnú záruku, ani písomný sľub obvineného.

Práve   v   tomto   konaní   a   v   naň   nadväzujúcom   konaní   Krajského   súdu   Nitra č. 7 Tpo 314/04   vidí   obvinený,   interpretujúc   svoje   presvedčenie   prostredníctvom   svojho advokáta, rozsiahle porušenie svojich práv.

Nemožno   však   súhlasiť   so   záverom   advokáta,   že   totiž   podiel   na   zbytočných prieťahoch v konaní o preskúmaní zákonnosti pozbavenia osobnej slobody mala aj Okresná prokuratúra Levice (strana 16 ústavnej sťažnosti).

Pokiaľ sa uvádza, že od podania žiadosti Okresnej prokuratúre Levice 25. 5. 2004 do dňa prepustenia obvineného H. A. 22. 11. 2004 (kedy uznesenie Krajského súdu Nitra mu stále   nebolo   doručené),   uplynulo   takmer   šesť   mesiacov,   potom   treba   pripomenúť   dĺžku konania vo vzťahu k týmto žiadostiam na Okresnej prokuratúre Levice - 9 dní. Tu nemožno hovoriť o akomkoľvek podiele prokuratúry na prieťahoch v konaní.

Na záver je potrebné poukázať na to, že: Postup Okresnej prokuratúry v Leviciach vychádzal z presvedčenia o existencii konkrétnych dôvodov útekovej a preventívnej väzby u obvineného, mám za to, že k porušeniu práv obvineného, ani k bezdôvodným prieťahom v konaní nedošlo.“

Dňa 23. januára 2007 bolo ústavnému súdu na základe výzvy doručené vyjadrenie krajského   súdu   k sťažnosti,   v ktorom   predseda   trestnoprávneho   kolégia   v úvode   opísal skutočnosti zistené z obsahu trestného spisu v tejto veci a následne uviedol:

„Obvinený   namieta   porušenie   svojho   práva   byť   osobne   vypočutý   súdom   podľa článku

-5 odsek 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„Dohovor")

-17   odsek   1,   odsek   2,   odsek   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „Ústava“)

-8   odsek   1,   odsek   2,   odsek   5   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len „Listina“).

Podľa   §   232   Tr.   por.   na   verejnom   zasadnutí   rozhoduje   súd   tam,   kde   to   zákon výslovne ustanovuje.

Podľa   §   240   Tr.   por.   na   neverejnom   zasadnutí   rozhoduje   súd   tam,   kde   nie   je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí. Na verejnom zasadnutí rozhoduje súd tam, kde to zákon výslovne ustanovuje. Na verejnom zasadnutí zákon výslovne nepredpisoval konať ohľadne sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe (§ 74 odsek 1, časť prvej vety pred bodkočiarkou Tr. por.).

I napriek uvedenému, obvinenému nič nebránilo podať tunajšiemu krajskému súdu žiadosť   o   jeho   výsluch   na   verejnom   zasadnutí,   čo   tiež   mohol   žiadať   aj   v   písomnom odôvodnení   ním   podanej   sťažnosti.   Ani   jednu   z   týchto   možností   však   nevyužil (II. ÚS 225/06).

Vychádzajúc z uvedeného, preto nemohlo byť porušené ním namietané právo byť osobne vypočutý súdom, ako aj právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov podľa § 5 odsek 4 Dohovoru, pokiaľ ide o tunajší krajský súd.

Ďalšie, obvineným vytýkané porušenia práv, ponechávam na rozhodnutie Ústavnému súdu SR.“

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 27. marca 2007, v ktorom okrem podrobného opisu priebehu trestného konania uviedol:

„Ako to vyplýva aj z chronológie zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 1 Tp 7/04 v období od 3. 6. 2004 do 22. 11. 2004, poukazujeme na tú skutočnosť že dňa 3. 6. 2004 Okresná   prokuratúra   Levice   podala   na   tunajší   súd   žiadosť   advokáta   JUDr.   J.   H. o prepustenie H. A. z väzby. So žiadosťou Okresná prokuratúra v Leviciach však nepripojila spis sp. zn. 3 Tp 14/03. Z toho dôvodu súd napriek tomu, že vo veci chcel konať, čomu nasvedčuje aj termín neverejného zasadnutia na deň 21. 6. 2004, tento musel byť zrušený, nakoľko nebol predložený spis OÚJP 514/20-LV/2003 spolu s návrhom 2 Pv 985/203. Súd musel zabezpečovať pripojenie kópie spisu prostredníctvom polície, ktorý bol predložený súdu až dňa 15. 7. 2004. Nepredloženie prvopisu vyšetrovacieho spisu bolo zdôvodnené tým, že originál sa nachádza na Krajšom súde v Nitre. Súd vo veci podanej žiadosti o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   obv.   A.   H.   rozhodol   dňa   26.   7.   2004   na   neverejnom zasadnutí. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že sa konalo na neverejnom zasadnutí a o veci rozhodoval senát a teda nie zákonný sudca, chcem poukázať na tú skutočnosť, že vo veci rozhodoval zákonný sudca JUDr. Š. P., ktorý rozhodoval aj o väzbe obv. A. H., teda zákonný sudca nebol odňatý sťažovateľovi pri rozhodovaní o podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa   §   240   Tr.   por.   na   neverejnom   zasadnutí   rozhoduje   súd   tam,   kde   nie   je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí. Treba poukázať na tú skutočnosť, že zákonný sudca v kritickom období - august 2004

- čerpal dovolenku, ako je to v chronológii uvedené. Písomné vyhotovenie uznesenia zo strany súdu bolo vypracované dňa 13. 9. 2004, vzápätí expedované dňa 16. 9. 2004 a toto bolo   doručené   obhajcovi   a   obvinenému   dňa   17.   9.   2004.   Vzhľadom   na   to,   že   v   osobe obvineného   sa   jednalo   o   občana   tureckej   národnosti,   uznesenie   bolo   treba   pretlmočiť tlmočníkom z jazyka tureckého. Vzhľadom na to, že sa jedná o jediného tlmočníka z jazyka tureckého, ktorý je činný v rámci Slovenskej republiky, pretlmočenie trvalo dlhšiu dobu. Pretlmočené uznesenie súd doručoval obvinenému do ÚVV Leopoldov dňa 13. 10. 2004, ktorý prevzal dňa 14. 10. 2004. Súd predložil spis 1 Tp 7/04 KS Nitra na rozhodnutie dňa 20. 10. 2004. S poukazom na tieto okolnosti preto nepovažujem konanie pred Okresným súdom Levice za prieťahy v konaní.

Záverom by som chcel podotknúť, že vo veci sťažovateľa napadla tr. vec na Okresný súd Levice pod sp. zn. 4 T 162/04 dňa 26. 8. 2004. O nápade veci obhajca sťažovateľa JUDr. H. mal vedomosti, nakoľko 9. 9. 2004 žiada zákonného sudcu po podaní obžaloby o zaslanie obžaloby podanej Okresnou prokuratúrou v Leviciach dňa 20. 8. 2004. Táto mu bola   zaslaná   dňa   20.   9.   2004   zákonným   sudcom   JUDr.   Ľ.   B.   Treba   poukázať   na   tú skutočnosť,   že   v   tomto   štádiu   konania,   keď   vo   veci   rozhodoval   už   iný   zákonný   sudca, sťažovateľ ani v jednom prípade si nepodal žiadosť o prepustenie z výkonu väzby, takto učinil až na hlavnom pojednávaní dňa 22. 11. 2004, kedy uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 4 T 162/04 bol prepustený na slobodu.

V súvislosti s podanou ústavnou sťažnosťou chcem ešte uviesť, že podobné námietky už sťažovateľ na Ústavný súd SR podal, o ktorej ústavnej sťažnosti rozhodoval Ústavný sud SR pod číslom II. ÚS 155/05-34.“

Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 8. januára 2007 prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámil, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v tejto veci. V podaní zároveň upravil bod 7 petitu.

Podaním doručeným ústavnému súdu 16. mája 2007 právny zástupca sťažovateľa zaujal   stanovisko   k vyjadreniam   zostávajúcich   účastníkov   tohto   konania   a   poukázal   na viaceré judikáty ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Vo   vzťahu   k vyjadreniu   okresnej   prokuratúry   uviedol,   že   dobu   9   dní   s prihliadnutím k judikatúre v tejto oblasti „nemožno považovať (...) za urýchlenú, keď táto predstavuje vyše   polovice   ešte   akceptovateľného   času,   aby   aspoň   konanie   na   súde   v prvom   stupni vyhovelo požiadavkám vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru“, a navyše v predmetnej veci neboli okresnou prokuratúrou vykonané žiadne časovo náročnejšie úkony.

Právny   zástupca   v stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   dĺžku   konania o žiadostiach sťažovateľa zo 17. mája 2004 trvajúceho viac ako štyri mesiace označil za neprimerane   dlhú.   Námietku   okresného   súdu,   že   zákonný   sudca   v relevantnom   období čerpal riadnu dovolenku, označil za irelevantnú s prihliadnutím k judikatúre, podľa ktorej spôsob   zabezpečenia   dodržiavania   ústavy   a dohovoru   je   vecou   štátneho   orgánu.   Ani argumentáciu týkajúcu sa zabezpečovania vyšetrovacieho spisu sp. zn. OÚJP-514/20-LV-2003   nepovažoval   právny   zástupca   sťažovateľa   za   spôsobilú   ospravedlniť   vzniknuté prieťahy   a v tejto   súvislosti   poukázal   na   judikatúru   ESĽP,   v   ktorej   už   vyslovil,   že   je „(...) povinnosťou jusdikčných orgánov organizovať konanie takým spôsobom, aby mohlo vyhovieť procesným požiadavkám vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru, pretože účelom Dohovoru je chrániť nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné (...)“ (rozsudok súdu vo veci Schöps proti Nemecku z 13. februára 2001, § 47).

V stanovisku právny zástupca sťažovateľa zároveň vyjadril právny názor vo vzťahu k rozhodovaniu zákonného sudcu, ktorý oprel o judikatúru ESĽP.

K argumentácii   okresného   súdu   súvisiacej   s   potrebou   pretlmočenia   uznesenia z 26. júla   2004   do   jazyka   tureckého   právny   zástupca   sťažovateľa   uviedol,   že   takáto povinnosť okresnému súdu nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku.

Námietka okresného súdu, podľa ktorej si sťažovateľ po podaní obžaloby nepodal žiadosť o prepustenie z výkonu väzby, je podľa právneho zástupcu sťažovateľa nenáležitá. V závere   svojho   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   právny   zástupca   sťažovateľa uviedol, že konanie o žiadosti trvalo od 25. mája 2004 a vzhľadom na právnu úpravu § 72 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľ nemal možnosť požiadať o prepustenie z tých istých dôvodov, aké boli uvedené v jeho žiadostiach zo 17. mája 2004, a preto nebolo možné kontrolovať zákonnosť väzby v mesačnej periodicite.

V stanovisku k vyjadreniu krajského súdu právny zástupca sťažovateľa doplnil svoju námietku uvedenú v sťažnosti, podľa ktorej krajský súd vôbec nerozhodol o jeho sťažnosti proti prvému a tretiemu výroku uznesenia okresného súdu z 26. júla 2004.

Poukázal tiež na ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu i ďalších trestnoprocesných inštitútov, ktorých účelom je prepustenie väzobne stíhanej osoby na slobodu (§ 72 ods. 2, § 73, § 73a Trestného poriadku). V ďalšom texte následne analýzou zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na spôsob rozhodovania o peňažnej záruke (§ 73a ods. 1a 2, § 119 ods. 1 Trestného poriadku) dospel k záveru, podľa ktorého „I keď Tr. por. výslovne upravuje len pozitívne rozhodnutie súdu o výške peňažnej záruky   a spôsobe   jej   zloženia,   a contrario   z toho   vyplýva,   že   i o nevyhovení   návrhu   na zloženie peňažnej záruky sa rozhoduje uznesením. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že i o neprijatí ponúknutej záruky alebo sľubu sa vždy rozhoduje uznesením“.

Interpretáciou uvedenou vo vyjadrení krajského súdu, podľa ktorej o peňažnej záruke nemal okresný súd rozhodovať osobitným výrokom podľa § 73a Trestného poriadku, ale mal túto ponuku posúdiť ako žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, by podľa právneho zástupcu sťažovateľa bola „vždy odňatá možnosť tak obvinenému ako aj tretej osobe, ktorá navrhla zloženie peňažnej záruky za obvineného, podať proti uzneseniu sťažnosť, nakoľko sťažnosťou možno napadnúť len výrok uznesenia, nie jeho odôvodnenie, a to i napriek tomu, že Tr. por. v ustanoveniach § 141 ods. 2, § 74 ods. 1 a § 142 ods. 1 na podanie sťažnosti obvineného a tretiu osobu, ktorá navrhla zloženie peňažnej záruky za obvineného, výslovne oprávňuje“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   taktiež   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 315/06   z 15.   marca   2007,   v ktorom   ústavný   súd   uviedol: „Zákonná   povinnosť nadriadeného   orgánu   v   zmysle   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   preskúmať   správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom v sebe implikovane zahŕňa povinnosť rozhodnúť o sťažnosti v rozsahu zodpovedajúcom rozsahu preskúmania napadnutého uznesenia. (...) V prípade zrušenia   chybnej   časti   napadnutého   uznesenia   (oddeliteľnej   od   ostatných)   je   potrebné rozhodnúť o zostávajúcej časti sťažnosti (samozrejme pokiaľ nebola sťažnosť v tejto časti vzatá späť - § 188 Trestného poriadku) výrokom podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku. Táto požiadavka vyplývajúca okrem iného aj z princípu právnej istoty (jedného z atribútov právneho   štátu   v zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy)   má   svoje   opodstatnenie   predovšetkým v prípadoch, keď neprichádza do úvahy zamietnutie sťažnosti z formálnych dôvodov, ale nadriadený orgán dospeje po preskúmaní napadnutého rozhodnutia k záveru, že sťažnosť nie je v dotknutej časti dôvodná (§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku). (...)“ Ústavný súd   v predmetnom   náleze síce   posudzoval   trestnoprocesné   normy   účinné   od   1.   januára 2006, avšak podľa právneho zástupcu sťažovateľa dôvody v ňom uvedené možno aplikovať i na ustanovenia Trestného poriadku.

K námietke   krajského   súdu,   že   sťažovateľ   mohol   žiadať   o výsluch   na   verejnom zasadnutí   s odkazom   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   225/06   právny   zástupca sťažovateľa uviedol, že v tomto náleze ústavný súd vychádzal z právnej úpravy účinnej od

1. januára 2006 [§ 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.)].

Podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v rámci   rozhodovania   o sťažovateľovom „väzobnom stíhaní ako celku“ s prihliadnutím na dobu, po ktorú bol sťažovateľ vo väzbe, garancie primerané povahe pozbavenia osobnej slobody zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré by mu umožnili efektívne kontrolovať zákonnosť väzby, zachované neboli.

V závere svojho podania právny zástupca sťažovateľa zároveň upravil svoju žiadosť z 8. januára 2007 ohľadom vyčíslenia trov konania. Podľa neho trovy predmetného konania spočívajú zo štyroch úkonov právnej pomoci. Príprava a prevzatie právnej pomoci vrátane prvej   porady   s klientom   (1.   úkon),   spísanie   sťažnosti   (2.   úkon),   spísanie   vyjadrenia z 8. januára 2001 (3. úkon) a spísanie stanoviska z 15. mája 2007 (4. úkon). Právny zástupca sťažovateľa za   3.   a 4.   úkon   požadoval trojnásobné zvýšenie základnej   tarifnej   odmeny, pretože   v danom   prípade   išlo   o   časovo   aj   odborne   mimoriadne   náročnú   vec   a k jej vybaveniu   sa   vyžadovala   znalosť   cudzieho   jazyka.   Trovy   predmetného   konania   ďalej spočívali   z   režijného   paušálu   a dane   z pridanej   hodnoty,   a to   jednotlivo   od   okresnej prokuratúry v sume 20 871,40 Sk (trojnásobné zvýšenie základnej tarifnej odmeny žiadal vo vzťahu k okresnej prokuratúre za 3. poskytnutý úkon právnej pomoci), od okresného súdu v sume   27 941,20   Sk   a od   krajského   súdu   v sume   39 846   Sk   (trojnásobné   zvýšenie základnej   tarifnej   odmeny žiadal vo   vzťahu k týmto súdom   za 3. a 4. poskytnutý úkon právnej pomoci).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 23. augusta 2006 na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec na ústavnom súde pridelená. Po schválení Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej   republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom   sa sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala členka IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Stručný prehľad doterajšieho konania o žiadostiach sťažovateľa zo 17. mája 2004 vyplýva z prehľadu, ktorý bol získaný nahliadnutím do príslušného spisu okresného súdu:

-26.   mája   2004   bola   okresnej   prokuratúre   doručená   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   na   slobodu   eventuálne   o nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou a písomným sľubom,

-3. júna 2004 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa zo 17. mája 2004 spolu so stanoviskom okresného prokurátora, podľa ktorého tejto žiadosti nemieni vyhovieť,

-7. júna 2004 bolo pokynom zákonného sudcu nariadené neverejné zasadnutie na 21. jún 2004,

-21. júna 2004 bolo zákonným sudcom zrušené nariadené neverejné zasadnutie z dôvodu nepredloženia spisu (sp. zn. ČVS: OÚJP-514/20-LV-2003) v tejto veci zo strany okresnej prokuratúry,

-13.   júla   2004   bol   spísaný   úradný   záznam,   podľa   ktorého   zákonný   sudca v uvedený   deň   telefonicky   požiadal   o doručenie   spisu   v tejto   veci   Okresné   riaditeľstvo Policajného zboru Úrad justičnej a kriminálnej polície v Leviciach,

-15. júla 2004 bol okresnému súdu doručený vyžiadaný koncept vyšetrovacieho spisu,

-20. júla 2004 bolo zákonným sudcom nariadené neverejné zasadnutie na 26. júl 2004,

-26.   júla 2004   bolo   vydané   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   1   Tp   7/04-15, ktorým   bola   žiadosť   o prepustenie   sťažovateľa   z väzby   na   slobodu   ako   neodôvodnená zamietnutá,   a peňažná   záruka   aj   písomný   sľub   sťažovateľa   neboli   prijaté   (doručené sťažovateľovi i jeho právnemu zástupcovi 17. septembra 2004 a okresnej prokuratúre 20. septembra 2004),

-17. septembra 2004 bol okresným súdom vyhotovený list, ktorým požiadal tlmočníka o preklad uznesenia z 26. júla 2004 (doručený tlmočníkovi 1. októbra 2004),

-21. septembra 2004 bola okresnému súdu doručená sťažnosť proti uzneseniu z 26. júla 2004 (následne doručená okresnej prokuratúre 20. septembra 2004),

-11.   septembra   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa, ktorým doplnil dôvody podanej sťažnosti proti   uzneseniu z 26. júla 2004 (toto podanie následne bolo doručené okresnej prokuratúre 24. septembra 2004),

-v prílohe   podania   tlmočníka   z   11.   októbra   2004   bolo   okresnému   súdu doručené   (doručená   písomnosť   bola   bez   pečiatky   podateľne   s dátumom   jej   prijatia) preložené uznesenie z 26. júla 2004,

-13.   októbra   2004   bol   vydaný   pokyn   zákonného   sudcu   na   doručenie preloženého uznesenia sťažovateľovi (doručené 14. októbra 2004),

-22. októbra 2004 bol doručený spis spolu s predkladacou správou krajskému súdu a v ten istý deň zákonný sudca pokynom nariadil neverejné zasadnutie v tejto veci na 26. október 2004,

-28. októbra 2004 krajský súd v predmetnej veci rozhodol uznesením sp. zn. 7 T 314/04, ktorým zrušil výrok napadnutého uznesenia, ktorým neprijal peňažnú záruku zloženú sťažovateľom alebo jej ekvivalent v slovenských korunách,

-9. decembra 2004 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu spolu so spisom v tejto veci,

-15.   decembra   2004   bol   vydaný   pokyn   zákonného   sudcu   na   doručenie uznesenia krajského súdu (právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 20. decembra 2004 a okresnej prokuratúre 17. decembra 2004),

-1. februára 2005 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého bola trestná vec sťažovateľa právoplatne skončená 22. novembra 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy:

1. Osobná sloboda sa zaručuje.

2. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon. Nikoho   nemožno pozbaviť slobody   len pre   neschopnosť   dodržať zmluvný záväzok.

5. Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny:

1. Osobná sloboda je zaručená.

2. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť slobody   len   preto,   že   nie   je schopný dodržať zmluvný záväzok.

5. Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V zmysle osobitnej právnej úpravy konania pred ústavným súdom obsiahnutej v § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde vymedzí ústavný súd predmet konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vo veci samej výrokom uznesenia o prijatí návrhu. Táto právna úprava teda nepripúšťa zmenu predmetu konania o prijatej sťažnosti (ani okruhu účastníkov) v merite veci po jej predbežnom prerokovaní (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 6/02).

Z uvedených   dôvodov   prerokoval   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v rozsahu, v ktorom bola prijatá na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 241/06-24 z 23. augusta 2006. Návrhom právneho zástupcu sťažovateľa na zmenu petitu uvedenom v jeho podaní z 8. januára 2006 sa nezaoberal.

1.   K namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a   4 dohovoru, podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 314/04 z 28. októbra 2004

1.1 Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva byť osobne vypočutý súdom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ku ktorým malo dôjsť tým, že krajský súd o jeho sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí a bez jeho prítomnosti. V sťažnosti poukazuje sťažovateľ aj na to, že nemal možnosť osobne sa pred súdom vyjadriť, obhajovať sa sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu a uvádzať argumenty proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby.

Požiadavky   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby   a rozhodnutie   o nej   sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 5 ústavy, ako i v čl. 5 ods. 4 dohovoru (ktoré sa vzťahujú aj na konanie o predĺžení väzby) a sú definované v niekoľkoročnej judikatúre ESĽP, ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti riadi i ústavný súd.

Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   slobody   pozbavené.   O zákonnosti   takéhoto   opatrenia musí rozhodovať súdny orgán, t. j. orgán spĺňajúci podmienku nezávislosti a nestrannosti. Samotné   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (ktorého   predmetom   je   preskúmanie zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   dotknutej   osoby)   musí   mať   charakter   súdneho konania,   ktoré   okrem   inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a nestrannosti   orgánu rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Assenov a iní c. Bulharsko, rozsudok ESĽP z 19. októbra 2000 vo   veci   Wloch   c.   Poľsko).   Tieto   záruky   nemusia   byť   vždy   nevyhnutne   rovnaké   ako procesné garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajúceho sa rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musí   byť   zaručená   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní   (napr.   rozsudok   ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

Z   ustanovenia   čl.   154c   ods.   1   ústavy   možno   vyvodiť,   že   medzinárodné   zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Z toho vyplýva, že ustanovenie čl.   5 ods.   4 dohovoru   vzhľadom   na jeho výklad zo strany   ESĽP   poskytuje   väčší   rozsah   ochrany   základného   práva   na   osobnú   slobodu v súvislosti   s   právom   obvineného   byť   vypočutý   súdom   pri   rozhodovaní   o   žiadosti o prepustenie   z väzby,   ako   aj   rozhodovaní   o predlžení   trvania   väzby,   ako   vnútroštátna právna úprava. Preto bolo povinnosťou krajského súdu v takejto situácii aplikovať čl. 5 ods. 4 dohovoru namiesto príslušných ustanovení Trestného poriadku. Na túto skutočnosť upozornil ústavný súd už aj v náleze sp. zn. III. ÚS 79/02 (mutatis mutandis tiež napr. II. ÚS 315/06), keď o. i. uviedol, že nie je len povinnosťou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti dodržiavať vo svojej činnosti medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská   republika   viazaná,   ale túto   povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni ochrancovia   ústavnosti   vrátane   povinnosti   rešpektovať   dohovor   pri   preskúmavaní zákonnosti väzby.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ plne využil svoje právo predložiť v jeho veci rozhodujúcemu súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, keďže prostredníctvom   svojho obhajcu podal skutkovo i právne vyčerpávajúcu, veľmi obsažnú a kvalifikovanú   žiadosť   o prepustenie   z väzby   (žiadosť   zo   17.   mája   2004).   Rovnakým spôsobom sa vyjadril aj v opravnom konaní (sťažnosť z 20. septembra 2004).

Požiadavka   kontradiktórnosti   konania   však   v sebe   zahŕňa   nielen   právo   oznámiť argumenty   a   dôkazy   nevyhnutné   na   podporu   úspešnosti   v tomto   prípade   žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu, ale aj právo oboznámiť sa a vyjadriť sa ku všetkým predloženým dôkazom alebo stanoviskám v spise s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu.

Vzhľadom   na   požiadavku   dodržania   kontradiktórnosti   konania   je   v tejto   veci významná skutočnosť, že sťažovateľovi nebolo doručené stanovisko okresnej prokuratúry v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby. Stanovisko druhej strany v predmetnom konaní sťažovateľovi nebolo predložené aj napriek tomu, že krajský súd o jeho žiadosti rozhodoval na neverejnom zasadnutí, a sťažovateľ sa nemal možnosť s ním oboznámiť ani sa k nemu vyjadriť.

Ústavný   súd   považuje   v tejto   súvislosti   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   právo účastníkov   konania   na   doručenie   procesných   vyjadrení   ostatných   účastníkov   treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces, ale aj minimálnych procesných garancií, ktoré musia byť zachované aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Pritom nie je podstatné, či ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (mutatis mutandis I. ÚS 230/03). Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti väzby. Porušenie tohto práva nadobúda na význame v danom konkrétnom prípade aj tým, že všeobecné súdy sťažovateľa osobne nevypočuli v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti.

Vo   vzťahu   k tvrdeniu   krajského   súdu,   že   sťažovateľ   mohol   žiadať   o výsluch   na verejnom zasadnutí s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 225/06 z 8. novembra 2006, ústavný súd rovnako ako právny zástupca sťažovateľa v podaní z 15. mája 2007 poukazuje   na   skutočnosť,   že   v tomto   náleze   ústavný   súd   rozhodoval   o konaní,   ktorého priebeh sa riadil podľa Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že porušením zásady kontradiktórnosti konania došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny.

1.2 Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny poukazuje predovšetkým na to, že dôvodné podozrenie, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, nepostačuje na jej ďalšie držanie vo väzbe. Po uplynutí určitého času, pokiaľ má väzba   trvať   naďalej,   musí   pristúpiť   iný   významný   a dostatočný   dôvod   alebo   dôvody odôvodňujúce jej trvanie, a navyše musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou.

Ďalej uviedol, že dôvody uvedené v uzneseniach okresného súdu a krajského súdu neopodstatňovali   ďalšie   trvanie   jeho   väzby   a že   z uvedených   rozhodnutí   nie   je   zrejmé, z akých konkrétnych dôvodov nie sú ponúknuté záruky dostatočné na dosiahnutie účelu zaisťovacieho   opatrenia,   ktorým   je   jeho   väzba.   Sťažovateľ   znova   zdôrazňuje,   že z uvedených rozhodnutí nevyplýva, na základe akých konkrétnych dôkazov dospel v jeho veci rozhodujúci súd k záveru o existencii skutočností odôvodňujúcich jeho väzbu.

Rozhodnutie krajského súdu je podľa neho arbitrárne aj vzhľadom na skutočnosť, že svojou sťažnosťou napadol všetky výroky uznesenia okresného súdu z 26. júla 2004, avšak krajský   súd   rozhodol   vo   svojom   rozhodnutí   iba   o časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   druhého výroku uvedeného uznesenia.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 154 ods. 4 ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (pozri rozhodnutie I. ÚS 13/00 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru).

Právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby – ako súčasť práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy – ústavný súd vyvodil už v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti s odvolaním sa predovšetkým na judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 38/01 uviedol, že „obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe   skúmal   významné   skutočnosti   pre   a proti   väzbe   vrátane   možnosti   nahradiť   ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou...“ V náleze sp. zn. III. ÚS 79/02 zase zdôraznil, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru. Požiadavka preskúmať hmotné podmienky pritom znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre väzbu a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj   prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody neexistujú.

Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru tiež patria:

-   účinná kontrola   zákonnosti   väzby (rozsudok   ESĽP z 10.   októbra 2000 vo   veci Grauzinis v. Litva, No. 37 975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif and others v. Bulharsko, No. 50 963/99),

-   vzhľadom   na dramatický   vplyv pozbavenia slobody   na základné práva   jedinca konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   v zásade   spĺňať   základné   požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001 vo veci Garcia Alva v. Nemecko, No. 23 541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle ostatne   označeného   článku zaväzuje súdy,   aby pre   svoje rozhodnutia   poskytli dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko, No. 54 367/00),

- primeraná odpoveď súdu („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP vo veci Grauslys v. Litva, No. 36 743/97).

Podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko.

Podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa   §   71   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa § 74 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe vrátane rozhodnutia o návrhu na predĺženie väzby je prípustná sťažnosť (...).

V zmysle § 134 ods. 2 Trestného poriadku je potrebné v odôvodnení uznesenia, ak to prichádza   do   úvahy   podľa   povahy   veci,   najmä   uviesť   skutočnosti,   ktoré   boli   vzaté   za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Podľa   §   147   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže sťažovateľ podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tp   7/04   z 26.   júla   2004   zamietol   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal jeho peňažnú záruku a písomný sľub s tým, že sú u neho naďalej dané dôvody väzby uvedené v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   z   20.   septembra   2004 sťažnosť,   pretože   podľa   neho v prípade   jeho   osoby   dôvody   útekovej   a ani preventívnej väzby neexistovali.

Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 7 Tpo 314/04 z 28. októbra 2004 podľa § 149 ods. 1 a 3 Trestného poriadku zrušil výrok napadnutého uznesenia, ktorým okresný súd podľa § 73a ods. 1 Trestného poriadku neprijal peňažnú záruku zloženú obvineným v sume 10 000 EUR alebo ich ekvivalentu v slovenských korunách.

Predmetom posúdenia ústavného súdu je preto otázka, či krajský súd pri preskúmaní a rozhodnutí   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 26.   júla   2004 postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na „rozhodovanie o zákonnosti väzby“, to znamená, či rešpektoval sťažovateľom nastolené „právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“.

Pri   preskúmavaní   rozhodnutia   krajského   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd v úvode odôvodnenia svojho uznesenia z 28. októbra 2004 stručne zosumarizoval dôvody uvedené v sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 26. júla 2004 smerujúce proti všetkým výrokom napadnutého uznesenia.

Vo   vzťahu   k označeniu   konkrétnych   skutočností   zakladajúcich   dôvody   väzby sťažovateľa krajský súd len všeobecne poukázal na rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, ktorými bolo dovtedy rozhodované o väzbe sťažovateľa v prípravnom konaní. Tieto dôvody podľa krajského súdu „v nezmenenom rozsahu trvajú aj v tomto období trestného stíhania   a to   i   napriek   ďalším   dôkazom,   vykonaným   po   jeho   vzatí   do   väzby.“ V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že aj rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 111/04 z 20. mája 2004 o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby, na ktoré   krajský   súd   poukazuje   vo   svojom   rozhodnutí   z 28.   októbra   2004,   bolo   zrušené nálezom ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   155/05   z 15.   februára 2006   pre porušenie   práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, pričom   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   v ňom   ústavný   súd   zhodnotil   ako „neprimerane   stručné   a príliš   formalistické“. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   vymedzenie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvody väzby sťažovateľa len s odvolaním sa na predchádzajúce rozhodnutia v tejto veci   týkajúce sa   jeho väzby nemožno   považovať za naplnenie § 134 Trestného poriadku, podľa ktorého má súd v rozhodnutí uviesť najmä „... skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú...“.

Krajský   súd   navyše   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   okrem   zhodnotenia obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   z   ktorého   vyvodil,   že   v sťažnosti   nebolo   spochybnené dôvodné podozrenie sťažovateľa, že trestný čin, z ktorého bol obvinený, spáchal, a že v nej neboli   uvedené   ani   žiadne   také   okolnosti,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť   záver,   že dôvody   väzby   sťažovateľa   pominuli,   na   námietky   sťažovateľa   fakticky   nereagoval. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil na citáciu zákonných ustanovení a vyjadrení súhlasu   s napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu,   avšak   bez   uvedenia   konkrétnych skutkových okolností, z ktorých vychádzal a spôsobu, ktorým k takýmto záverom dospel, resp. spôsobu akým sa s argumentáciou sťažovateľa v jeho sťažnosti vysporiadal.

Aj v prípade tvrdenia sťažovateľa týkajúceho sa arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu, pretože rozhodol vo svojom rozhodnutí iba o časti sťažnosti týkajúcej sa druhého výroku   uznesenia   okresného   súdu,   sa   ústavný   súd   stotožnil   s argumentáciou   právneho zástupcu sťažovateľa uvedenou v jeho podaní z 15. mája 2007.

Krajský súd pri vydaní uznesenia z 28. októbra 2004 aplikoval extenzívny výklad § 149 ods. 3 v spojení s § 149 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý vzhľadom na nevyhnutnosť zachovania princípu právnej istoty aj pri vydávaní rozhodnutia odvolacieho súdu o sťažnosti nemožno považovať za ústavne súladný.

Keďže v relevantných ustanoveniach Trestného poriadku nedošlo prijatím nového Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 k žiadnym zásadným zmenám, ústavný súd v tomto   prípade   plne   poukazuje   na   svoju   argumentáciu   obsiahnutú   v   už   citovanom odôvodnení nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 315/06 z 15. marca 2007, podľa ktorej aj v prípade   zrušenia   chybnej   časti   napadnutého   uznesenia   (oddeliteľnej   od   ostatných)   je potrebné   rozhodnúť   o zostávajúcej   časti   sťažnosti   (samozrejme   pokiaľ   nebola   sťažnosť v tejto časti vzatá späť) výrokom.

Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd,   ktorý   rozhodoval   o sťažovateľom   podanej sťažnosti,   mal vo   výrokovej   časti   svojho   rozhodnutia   výslovne   rozhodnúť „o potvrdení rozhodnutia“ okresného súdu   v zostávajúcich   dvoch   výrokoch   týkajúcich   sa   zamietnutia žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a neprijatia písomného sľubu sťažovateľa tým, že by v príslušnej časti sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pokiaľ by dospel k záveru, že nie je dôvodná.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   „Keď   sa   súd rozhodujúci   o sťažnosti   proti   uzneseniu   o vzatí   do väzby   nevysporiada   s právne relevantnou argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľne   alebo   nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom   by súd rozhodol   o zákonnosti väzby, vyplývajúce z čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy“ (III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 314/04 z 28. októbra 2004 došlo k porušeniu sťažovateľových práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny postupom okresnej prokuratúry, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 7/04 a postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 7 Tpo 314/04

Požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 72 ods. 2 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza, že „o takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť“.

V náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   ústavný   súd   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie z väzby   aj   z hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   okrem   iného   uviedol,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods.   2 a 5   ústavy   nezodpovedá   lehota   počítaná   na mesiace, ale na týždne.   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozhodovanie   okresnej   prokuratúry   o žiadostiach sťažovateľa   zo   17.   mája   2004   trvalo   9   dní   (od   26.   mája   2004   do   3.   júna   2004). S prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   okresná   prokuratúra   mala   po   doručení   žiadostí zo 17. mája   2004   povinnosť   ich   preskúmať,   konfrontovať   ich   s príslušným   spisovým materiálom   vo   veci   sťažovateľa   a následne   podľa   §   72   Trestného   poriadku   rozhodnúť o spôsobe ďalšieho postupu v tejto veci, doba 9 dní podľa ústavného súdu nie je takou dobou, ktorej uplynutie vzhľadom na rozhodovacie právomoci okresnej prokuratúry podľa § 72   Trestného   poriadku   by   bolo   možné   považovať   za   dobu   v rozpore   s požiadavkou urýchleného   rozhodovania   o   žiadostiach   sťažovateľa,   a preto   v tejto   časti   ústavný   súd sťažnosti nevyhovel.

Keďže   konanie   okresného   súdu   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   (od prijatia žiadosti až po predloženie spisu krajskému súdu na rozhodnutie o podanej sťažnosti sťažovateľa)   trvalo   spolu   viac   ako   4   mesiace   (137   dní)   a konanie   krajského   súdu   (od doručenia spisu až po doručenie rozhodnutia krajského súdu spisu vo veci späť okresnému súdu) 41 dní, znamená to, že celková doba konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu trvala takmer pol roka.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „á bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké   časové   obdobia   sú   akceptovateľné   a aké   nie,   závisí   od   konkrétnych   okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku   1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Vo veci M. F. sp. zn. III. ÚS 255/03 zo 14. januára 2004 ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Z judikatúry ESĽP i ústavného súdu (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Kamasinski c/a Rakúsko z 19. decembra 1989, Annuaire, č. 168; IV. ÚS 144/03) vyplýva, že aplikácia práva na bezplatného tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru (podľa čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy) požaduje, aby obvinenému bolo umožnené vedieť, z čoho je obvinený, a brániť sa proti tomu, najmä predniesť pred súdom vlastnú verziu udalosti, toto právo však nevyžaduje písomný preklad všetkých listín súvisiacich s konaním.

O zabezpečenie   prekladu   rozhodnutia   z 26.   júla   2004   v tomto   konaní   nepožiadal sťažovateľ ako obvinený a ani jeho právny zástupca. Vzhľadom na uvedené ústavný súd neprihliadol   ani   k argumentácii   sťažovateľa,   v rámci   ktorej   poukazoval   na   predĺženie posudzovaného konania v dôsledku potreby zabezpečenia preloženia rozhodnutia okresného súdu.

Argumentáciu   okresného   súdu   súvisiacu   s dovolenkou   zákonného   sudcu a zabezpečovaním podkladov pre svoje rozhodnutie považuje ústavný súd aj s prihliadnutím k svojej doterajšej judikatúre za právne irelevantnú (napr. I. ÚS 127/04, I. ÚS 156/02).

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   oba   súdy   zúčastnené   na rozhodovaní   o žiadostiach   sťažovateľa   zo   17.   mája   2004   porušili   svojím   postupom v predmetnej veci základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základné právo podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

IV.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   tiež   toho,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté uznesenie krajského súdu a prikázal mu, aby ho prepustil na slobodu. Ústavný súd v tejto súvislosti   zistil,   že   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   sťažovateľ   už   bol   na   základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 T 162/04 z 22. novembra 2004 prepustený z väzby na slobodu. Za týchto okolností sa stalo rozhodovanie o tejto časti jeho návrhu sťažovateľa bezpredmetným.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   spolu v sume 710 000 Sk, ktoré mu majú zaplatiť okresná prokuratúra (10 000 Sk), okresný súd (200 000 Sk) a krajský súd (500 000 Sk) z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04).

Ústavný súd považoval za adekvátne priznanie finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk. Prihliadol pritom na intenzitu porušovania sťažovateľom označených práv.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H., a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 5 002 Sk za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (2 x 2 501 Sk), úhradu trov   konania   v sume   17   820   Sk   za   2   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2007 trojnásobne   zvýšené   z dôvodu   časovej   náročnosti   potrebnej   k vykonaniu   predmetných úkonov a nevyhnutnosti znalosti cudzieho jazyka k vybaveniu tejto veci podľa § 11 ods. 2 v spojení   s   §   13   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (2 x 2 970 Sk x 3) a režijný paušál ku každému vykonanému úkonu právnej služby (2 x 150 Sk + 2 x 178 Sk). Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma bola zvýšená o 19 % daň z pridanej hodnoty na sumu 27 938,82 Sk.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   mieru,   ktorou   okresný   súd   a krajský   súd   prispeli k porušeniu práv sťažovateľa v preskúmavanom konaní vo výroku prikázal uhradiť trovy konania sťažovateľa na účet právneho zástupcu, a to okresnému súdu v sume 13 969,41 Sk a krajskému súdu v sume 13 969,41 Sk.

Vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   nároku   na   priznanie   trov   konania   v   sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007